Obrázok používateľa CEZ OKNO
CELOSVETOVÁ POTOPA II.: Planéta ZEM

V ďaľšej časti vývoja slnečnej sústavy, po vzniku základnej hviezdy, nasledoval vznik a vývoj samotných planét. Vznik slnečnej sústavy sa datuje na približne 4,6 miliardy rokov z medzihviezdneho plynu a prachu, v ktorého centre leží naše slnko. Nabaľovaním a akréciou sa vytvorili na vnútorných dráhach z ťažkých prvkov pevné planéty a na vonkajších dráhach planéty z ľahkých prvkov.

02.3 Planéty Slnečnéj sústavy

Aj tu v týchto dimenziách prebiehala akási akrécia a diferenciácia - triedenie ľahkých a ťažkých častíc hmoty vo voľnom priestore. Najťažšie, čo najbližšie k jadru slnečnej sústavy (k slnku) a ľahšie ďalej od slnka. Obraz obsahu hmoty Slnečnej sústavy je nasledovný: Slnko je majiteľom 99,86% všetkej hmoty slnečnej sústavy a na ostatné planéty pripadá len úbohých 0,14% a z týchto 0,14% len samotný Jupiter vlastní 71,0% (0,0994%), Saturn ďaľších 21% (0,0294%) a zostatok pripadá na ostatné planéty. Vnútorné planéty - Merkur, Venuša, Zem, Mars sú malého priemeru a majú vysokú hustotu (~ 5 g/cm?) a pozostávajú prevažne zo silikátov, z kovov je to železo, majú pevnú kôru a riedku atmosféru. Merkur nemá žiadnu atmosféru. Naproti tomu vonkajšie planéty - plynový obri - podobný Jupiteru a to: Jupiter, Saturn, Uran, Neptun majú obrovský priemer, ale veľmi malú hustotu (~ 1,5 g/cm?) a pozostávajú prevažne z plynov (H2, He), ľadu (H2O, NH3, CH4, CO2), nemajú žiadnu pevninu, ale zato hustú a bohatú atmosféru siahajúcu do ohromných výšok. Pluto a jeho mesiac Charon je zvláštny prípad v slnečnej sústave. Pravdepodobne vznikol kolíziou Asteroidu/kométy s Neptúnom. Je veľmi malý, má excentrickú obežnú dráhu a veľmi malý odstup Pluta od svojho mesiaca Charona (podľa: Dipl.-Geol. G. Schmidt, Institut für Umweltwissenschaften).

Viem si hravo predstaviť vznik a nabaľovanie sa materiálu v prstenci prachu a plynu, kde spočiatku prevládal chaos a akonáhle bolo slnko, naša centrálna hviezda, obdarené vlatnosťou "príťažlivosť", muselo na povrch slnka dopadať enormné množstvo molekúl a ťažkých prachových častíc, medzičasom vzniknutých hrúd a zlepencov hrúd. Až dlho potom, keď sa nakoniec dalo do pohybu jadro a vznikol elektromagnetizmus, začal sa proces vzniku planét. Tu, v tomto momente, muselo dochádzať k najväčším zrážkam molekúl a hrúd doposiaľ vytvorených, keď sa preskupoval tvar nepravidelný bez akéhokoľvek pohybu (zdanlivého) do pravidelného rotujúceho prstenca, v ktorom už vládol proces harmonizácie. To musel byť jeden chaos. V tomto chaotickom beztvarom priestore okolo vznikajúceho Slnka už lietalo veľké množstvo hrúd materiálu, ktoré sa postupom času nabaľovali do jednotlivých planét, krúžiacich ďalej okolo Slnka. Z poznaní je veľmi zaujímavý fakt, že najbližšie k slnku vznikli štyri planéty s najväčšou hustotou a z najťažších prvkov. Ostatné sú obri s malou hustotou a zložené prevažne z ľahkých prvkov. Aj planéty nadobúdali postupne vlastnosti ako: hmotnosť, hustotu, príťažlivosť, jadro, polaritu a rotáciu - s ňou odstredivú silu. Tento proces ešte nie je ukončený, ešte stále sa zrážajú molekuly, zrniečka prachu, padajú meteority a kométy na všetky planéty slnečnej sústavy. V tejto ranej fáze medziplanetárneho vývoja vzniklo 9 planét, ktoré už miliardy rokov obiehajú okolo slnka na vonkajšom okraji mliečnej dráhy. Slnko je jadrom nášho planetárneho systému. Naša slnečná sústava obieha okolo galaktického centra rýchlosťou 200 km za sekundu a jeden obeh okolo galaxie urobí cca za 200 milion rokov. Planéty sa pohybujú v eliptických dráhach okolo slnka a sú uväznené v slnečnej sústave vo svojich dráchach vplyvom obrovskej hmotnosti a gravitácie slnka. Čím je planéta bližšie k slnku, tým rýchlejšie sa musí po svojej dráhe pohybovať. Každé spomalenie by znamenalo pád do rozžeraveného slnka, práve kvôli jeho obrovskej príťažlivosti. Naša zem potrebuje obletovú rýchlosť 30km/sek a jeden rok k obletu slnka. Pluto potrebuje na oblet slnka 284 rokov.

03. Planéta ZEM

03.1 Tektonika zemských platní

Táto kapitola úzko súvisí s kapitolou, kde vysvetľujem možnosť posuvu pólov a zmeny smeru rotácie zeme a vysvetlím pohľad na našu Zem, tak, ako to cítim ja. Veľmi si prajem, aby ste akceptovali - aspoň na chvíľu, prítomnosť iného vesmírneho telesa v našej slnečnej sústave, tak ako o tom hovorí Zecharia Sitchin a Velikovsky. Prinajmenšom, pokiaľ neprečítate aj nasledujúce kapitoly, lebo vychádzam z toho, čo sa hovorí v Biblii na mnohých miestach o Hospodinovi zástupov a čo vedeli Sumerovia s naprostou istotou a pripadalo im to všedné - normálne a nerobili z toho žiadnu vedu, bolo to základnou súčasťou ich chápania sveta.

Očakávam, že narazím na spústu oponentov a budem možno hodený do jedného vreca s "fantastom" Velikovským a inými, ale aj napriek tomu, že sa veľa jeho tvrdení potvrdilo, práve on to pomenoval pravým menom a nikto na to absolútne nereagoval novým pohľadom. Táto kniha, je vyjadrením ponímania sveta, ako ho chápem ja. Dnes, teraz v túto hodinu. Zajtra, možno bude platná iná pravda, možno sa mi dostane nejaká dôležitá informácia do rúk, ale ja očakávam a pevne verím, že moja pravda bude pravdou aj pre vás. Nechcem nič, len posunúť myslenie kúsok vpred prelomením Damoklovho meča a podeliť sa s vami a s ostatnými čitateľmi o moje pocity a myšlienky o tom všetkom.

"Tektonika".: - je spoločný názov pre procesy, odohrávajúce sa na povrchu planét, spôsobené ohrievaním z vnútra. Tektonické procesy prebiehajú na povrchu tých telies, ktoré prekonali "diferenciáciu" a ktoré majú povrchovú kôru, pod ktorou je vrstva roztavenej látky. Rozsiahle pohyby tejto roztavenej vrstvy ovplyvňujú kôru, spôsobujú vznik zlomov, vrásnenia a tvorbu pohorí. Povrch niektorých mesiacov vyzerá, ako keby tam prebiehala tektonická činnosť (napr. Ariel a Europa). Tektonika platní (často aj -tektonika zemských dosiek-) pokiaľ je nám známé, prebieha jedine na našej Zemi. Zemská kôra sa skladá z pevných - ztuhnutých platní (dosiek), spočívajúcich na nižšie uloženom roztavenom plášti. Vzájomná poloha týchto platní sa mení každý rok o niekoľko centimetrov. Pri vzájomných nárazoch dochádza k zemetraseniam, vulkanickéj činnosti a iným formám geologickej aktivity. Výsledkom sú stredooceánske hrebene a nové (???) horské masívy na kontinentoch.

"Diferenciácia" je proces, pri ktorom vzniká vrstevnatá štruktúra planetárnych telies. Vnútro telesa, ktoré vďaka "akrécii" (nabaľovaniu) narástlo do dostatočnej velkosti, sa začína taviť pôsobením vysokého tlaku a vplyvom tepla uvoľneného rádioaktívnym rozpadom. Vplyvom pôsobiacej gravitácie sa materiály s väčšou hustotou dostávajú do väčšej hĺbky, kde vytvárajú jadro, zatiaľ čo materiály ľahké s nižšou hustotou sú vytláčané smerom k povrchu, kde vytvoria plášť a kôru. Pri planétach zemského typu viedla diferenciácia k vytvoreniu jadra, zloženého napr. z niklu a železa a povrchových vrstiev, zložených prevažne z hornín. Chemické zloženie asteroidov a meteoritov svedčí o tom, že ich materské telesá boli dostatočne veľké na to, aby prešli diferenciáciou predtým, než sa rozpadli.

Táto posledná veta je vyjadrením zástupcov exaktnej vedy a meteority s asteroidmi si beriem za svedkov udalostí, ktoré opisuje Sitchin. Jedine keď pripustíme, že udalosti o vzniku sveta, ktoré nám Sitchin priblížil vo svojom diele "Dvanásta planéta", ktoré sa zakladajú na starobylom poznaní, tak nám bude veľa vecí až príliš jasných. Všetko ostatné okolo toho je nad rámec tejto časti knihy. Poznanie Sumerov o vzniku sveta nám totiž podáva úžasnú možnosť pochopiť aj vzhľad našej Zeme, tektoniku a katastrofy vo forme ohňa a vody. Lenže spústa ľudí sa k tejto literatúre vôbec nedostane, a spústa ju odmieta pre svoj skepticizmus.

Akrécia, diferenciácia a tektonika sú vedecké pojmy súčasnej vedy, ktoré nám svojimi slovami vyjadrujú vznik a postupy zmien postupným vývojom, niečo ako Darvinova teória v kosmológii a geológii, proste vývoj. Nikto ešte vážne neuvažoval o tom, prečo sú pevninské dosky hrubšie ako morské? Nikto nevie podať logické vysvetlenie? Uvedomme si jednu vec, a to, že obyčajný kameň, z ktorého sa skladajú zemské dosky je neživého pôvodu a preto nemôžu samé narásť do takej hrúbky, tak rozdielnej od dosiek morského dna. Neexistuje mechanizmus, ktorý pripúšťa, aby pri diferenciácii vznikli dva druhy zemských dosiek - jedna hrubšia a jedna tenšia. To by už nebola diferenciácia, ale ako sa kreacionisti vyjadrujú, zázrak.

Diferenciáciou sa dosiahne vždy rovnako hrubá vrstva, ktorá je vždy rovnako vzdialená od stredu, či okolo jadra zeme. Toto pokladám za pevný princíp prírody a okrem toho je to aj logické. Ako je teda možné, že Zem sa skladá z dvoch rôznych typov a už aj naoko tak veľmi rozdielnych dosiek? Pokiaľ by to tak malo byť, tak mám vážny dôvod tvrdiť, že diferenciácia ako teória nie je pravdivá a vedci urobili závažnú chybu s jej podporou a zavedením do učebníc a encyklopédií. Už v 17. storočí poukazovali bádatelia, že náramne pasujú do seba americký a afro-európsky kontinent, spojili ich dohromady a pomenovali Pangea. Celkom zjavne pasujú do seba, ale v tomto prípade, čo sa diferenciácie týka, si musíme položiť otázku, ako je to možné? Čo a ako to bolo predtým? Najväčšiu zásluhu v rozširovaní názoru spojených kontinentiov má nemecký meteorológ a geofyzik A. Wegener (1880-1931). Toto sa akceptuje vo vedeckých kruhoch.

Spojme všetky kontinenty, teda, všetky pevninské dosky do jedného celku a zistíme len odhadom, že pokrývajú zemský obal niečo málo nad 30%. Ostatných cca 70% je morské dno a to je úplne iného charakteru a fyzikálnych vlastností. Iná hrúbka, iná hustota. A vôbec, prečo boli kontinenty spolu? Čo bolo predtým a ako je možné, že si nikto nekladie otázku, či sa naozaj všetky kontinenty nachádzali spolu, teda na jednej strane planéty, čím museli tvoriť nezmyselnú rovnováhu síl planetárnej gule? Prečo sú tu takéto rozdiely hrúbok dosiek? Rotácia planéty by s nerovnomerným rozložením hmoty musela mať ťažisko, okolo ktorého rotuje posunuté, bokom a točiť sa výrazne excentricky.

V roku 1933 prezentoval Ott Christoph Hilgenberg (1896-1976) spis o "Rastúcej zemeguli" v Berlíne. Hilgenberg je uznávaný ako pionier teórie Expanzie zeme, ktorú skoncipoval na základe pozorovaní Alfreda Wegenera - otca tektoniky zemských platní. Táto teória vychádza z toho, že kedysi dávno v histórii zeme boli všetky kontinenty spolu a vytvárali jednoliaty povrch, vtedy ešte malej planéty s vodným obalom, ktorá postupom rastu - expanzie zeme popukala a začala rásť (asi ako keď nafúkneme balón), čo do objemu a v priestoroch zlomov sa vytvoril dnes pozorovaný podmorský obal kôry. Počas nesmierne dlhého obdobia expanzie narástla naša zem do dnešných rozmerov, kontinenty sa vynorili z pod hladiny morí a voda sa zhromaždila v miestach, kde ju dnes pozorujeme, pričom podmorská kôra je z iného materiálu ako pevninská. Veľmi zjednodušene, ale pripomenúc detaily súčasného stavu si musíme povedať, že dnešné kontinenty pozostávajú v najspodnejšej časti skoro po celej ploche z granitov, ktoré náramne pasujú do seba, aby vytvorili uzatvorenú guľu. To by mala byť tá prapôvodná Pangea. Naproti tomu ale, všetky moria a oceány tvoria dnes 70% z celkového povrchu zeme a morské dno netvorí granit, ale o stupeň tvrdší bazalt. Celkom iné, tvrdšie kamenivo. Iný charakter zloženia. Povrch zeme sa zväčšil (podľa tejto teórie) o rovných 70%. V tomto prípade excentricita rotácie zeme nemá opodstatnenie, pretože podľa tejto teórie sa kontinenty od seba vzďalovali (vzďalujú-?) s rovnakým odstupom, čo zabezpečovalo pravidelné rozloženie hmoty na povrchu zeme. V roku 1933 mohla byť táto odvážna teória hádam aj prijateľná. Dnes asi ťažko nájde zástancu, pretože sa vynárajú do popredia ďalšie otázky práve vo veci nepravidelného rozloženia kontinentov. Pcifik je príliš veľký a už na zbežný pohľad vytvára silný pocit, že rovnováha síl planetárnej gule (rozloženie kontinentov) nemôže byť v poriadku.


Asi takto narástla naša zem podľa O. C. Hilgenberga, nafúkla sa ako balón

Aby som si v tejto veci urobil trochu jasno, zúčastnil som sa na pozvanie Prof. Dr. Konstantina Meyla ako privátna osoba dňa 24.Mája 2003 v Industriálnom múzeu východného Bayernu na zámku Teuern pri Ambergu veľmi zaujímavého stretnutia vedcov najvyššieho rangu v oblasti "tektonika", ktoré sa nieslo v znamení "Tektonika platní, alebo expanzia zeme?" z príležitosti 25. výročia úmrtia Otta Christopha Hildenberga a zároveň k 70. výročiu zverejnenia jeho práce známej pod názvom "Rastúca zemeguľa". Bola to pre mňa veľmi lákavá a zaujímavá tématika prednášok najpoprednejších kapacít geológie. Veľmi som sa chcel dozvedieť, či sú moje teórie pravdivé, alebo som so svojim myslením a predstavami ďaleko vedľa.

Najbúrlivejšiu prednášku, podľa môjho gusta, predniesol Prof. Dr. Konstantin Meyl so zakonponovaním "Neutríno Power" do svojich teórií. Znela príliš lákavo, ba až presvedčivo, že neutrína vyžarované slnkom a okolitým vesmírom, sú absorbované hmotou zeme, ktoré spôsobujú rast našej planéty. Okolitý svet túto teóriu neprijíma, pretože merania GPS sprostredkované satelitmi nevykazujú žiadny nárast obvodu zemegule v úrovni rovníka, čo znamená, že zemegula nezväčšuje svoj obvod. Naprotitomu ale, sa pozoruje zmena v rotácii zeme tým spôsobom, že sa pozoruje predlžovanie otáčky zeme. Sú to len zlomky sekundy a to by mal práve spôsobovať, podľa V. Müllera, nárast obvodu zeme a jej točivý moment. Inak povedané, podľa platných fyzikálnych zákonov, by malo byť spomalenie podmienené s nárastom polomeru zeme. Preto sa aj tie, takpovediac neomylné atómové hodiny musia každoročne korigovať. GPS merania to ale vyvracajú a z pohľadu mojej teórie funkcie zemského jadra, to spôsobuje meniaci sa sklon rotačnej osi k magnetickej osi jadra zeme, pretože odtial pochádza točivý moment zeme. Osobne sa prikláňam k teórii Tektoniky zemských platní (čo sa posuvov kontinentov týka), pretože je zjavné, že sa americký kontinent vzďaluje od afroeurópskej platni a sú až príliš viditelné stopy pravidelnosti vzďalovania, ale pôvod týchto síl je potrebné hladať v inom funkčnom modeli, ako nám tektoniku vysvetluje súčasná veda a sám Hilgenberg. V oblasti pacifiku je navonok badatelný výrazný posuvov platní, čo je spôsobené tým, že americký kontinent sa presúva do oblasti pacifiku z dôvodov vyváženia a rozloženia hmoty po povrchu zeme. Predlžovanie času otáčky zeme pripisujem za vinu skôr zemskému jadru, na základe jeho výnimočných funkčných vlastností, ktoré popisujem ďalej.

© Štefan Kordoš

Zdroj: flut.szm.com

Sekcie: 
september 20, 2011 21:04 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top