Obrázok používateľa CEZ OKNO
Helena Rerichová: OHNIVÁ TVORBA KOZMICKEJ EVOLÚCIE 3.

Od tejto chvíle Helena Ivanovna Rerichová nastúpila na cestu hrdinskej tvorby, ktorá pokračovala po celý jej zostávajúci život. Táto cesta prebiehala tesne s trasou Centrálno-Ázijskej expedície a bola s ňou nerozlučne spojená. Táto cesta s ňou zostávala, keď sa koncom roku 1928 Rerichovci presťahovali do prastarej himalájskej doliny Kulu. Práve tam sa jej Ohnivá Skúsenosť rozvinula do nepozemských výšok a stala sa základom jej účasti v Kozmickom Budovaní, alebo v Spolu-Tvorení s Veľkým Učiteľom a Kozmickým Hierarchom. Tam, v dome v ústraní, stojacom na horskom úbočí nad dedinkou Naggar, prebiehala práca, ukrytá od nepovolaných očí, majúca však najdôležitejší význam pre našu Planétu a jej budúcnosť. Tam vznikalo Budúcno, tam sa tvoril Nový Svet a pripravovali sa potrebné podmienky pre vznik Nového Človeka. Tam pôsobila samotná Evolúcia, budovali sa osnovy nového myslenia ľudstva 20. storočia, zakladal sa energetický základ jeho Pretvorenia a rozšírenia jeho Poznania.

 

II.

Z diaľky všetko pôsobilo najobyčajnejším spôsobom. Vo vile, ktorá bola odkúpená od radžu Mandi, sa usídlila rodina Rerichovcov. Majiteľ domu, známy maliar Nikolaj Konstantinovič Rerich, onedlho odišiel do Ameriky, kde sa nachádzalo múzeum pomenované jeho menom. V dome zostala len manželka umelca Helena Ivanovna Rerichová. Od prvých dní, s príchodom, nastalo ich sledovanie. Anglická výzvedná služba koloniálnej Indie, vidiaca v každom Rusovi sovietskeho špióna, podozrievala v tomto aj samotného Rericha. Radža Mandi, ktorý vlastnil vilu v Naggare, sa pokúšal vrátiť peniaze a zrušiť predaj. Posielal Helene Ivanovne výhražné listy s požiadavkou, aby prevzala späť peniaze za kúpu. Koloniálne úrady nechceli vpustiť Nikolaja Konstantinoviča späť do Indie a tento spor sa natiahol na tri roky. Helena Ivanovna sa znepokojovala o muža a smútila za synmi. Vila Rerichovcov zaujala pozornosť miestnej šľachty. Do domu prichádzali návštevníci, ktorých zdvorilo vítala pani domu. Z času na čas vykonávala opätovné návštevy, usilujúc sa udržať so susedmi priateľské vzťahy. Delila sa s nimi o zážitky z expedície, ktorej sa pred nedávnom zúčastnila a rozprávala o plánoch založenia náučného Inštitútu Himalájskych výskumov. Pre Inštitút skupovali priľahlé pozemky, na ktorých sa chystali budovať potrebné budovy. Návštevníci, a obzvlášť návštevníčky, dychtivo počúvali pani domu, vzdychali a udivovali sa. Iste by sa divili ešte viacej a možno i ohromili, keby videli denník Heleny Ivanovny.

„1. júla. Noc bola teplá – dážď. Dlho som nemohla zaspať, bola som pod dojmom neobyčajnej besedy s Vladykom M.(1). Pocit radosti a obrovskej zodpovednosti. Bolestná túžba potvrdiť veľkú dôveru Vladyky napĺňala moje bytie. Dlhotrvajúcu chvíľu som cítila pôsobenie lúčov – vibrácie lôžka a tela. Počula som mnohé odpovede na moje otázky, no nezapisovala som. Nad ránom som počula a zapísala, no poznámka je nečitateľná“ ... „ Srdce pracovalo slabo, musela som vziať strofantin. Ako vždy, ležím hlavou na vreciach ľadu, tiež na nohách leží vrecko“ ... „Podvečer dusno zosilnelo – veľmi ťažko, počas besedy s Vlad(ykom) som si potierala nos a pery mentolom. Beseda pri Kresle Vladyky.

- Urusvati môže zaznamenať zvlášť Moje Tajomstvo. Vidím v Mojich listoch odkaz ľudstvu ku ďalekým svetom. Avšak ľudstvu je treba predovšetkým sa prerodiť a uvedomiť si všetky nekonečné rozmery. Počas dňa prehovorím o Archátovi (2) a Jeho srdci. Moja Urusvati, tebe odhalím tajomstvo. Tvorí F(ujama) (3), čistý F(ujama) usmerňuje vedomie. Budeme sa radovať.

- Je správne tvrdenie pani Al. Cleather, že žena nemôže byť celistvým adeptom?

- Nie, Matka Sveta(4) – je Našou Hlavou! Príklady kňažiek to môžu osvetliť. Muž sa musí prejavovať vo viditeľnom, žena – v Neviditeľnom.

- Je správny môj pocit ohľadne mojich vtelení?

- Tvoj pocit a poznanie sú správne, ale mnoho je zložitého v živote.“

(1) Vladyka М. – Vladyka Mória – Veľký Učiteľ Bieleho Bratstva, Učiteľ H.I.Rerichovej

(2) Archát – (sanskrit – Arhat), brat Bieleho Bratstva, duchovný praktik, ktorý „odložil bremeno“, realizujúc cieľ nirvány, ako kulminácie duchovného života (sanskrit - brahmacarya).

(3) Fujama – duchovné meno N.K.Rericha

(4) Matka Sveta – „ ... veľká manifestácia Ženského Počiatku, v ktorej je odhalená duchovná Matka Krista a Budhu. Ona bola Tá, ktorá Ich učila a vyslala na hrdinstvo. Od nepamäti posiela Matka Sveta na uskutočnenie. V histórii ľudstva Jej Ruka vedie nepretrhnuteľnú niť. Na Sinaji zaznel Jej hlas. Prijala podobizeň Kali, bola pri osnove Isis a Ištar. Po Atlantíde, keď Lucifer naniesol úder Duchu, Matka Sveta začala tkať novú niť, ktorá odteraz začne žiariť. Po Atlantíde, Matka Sveta zahalila svoju tvár a prikázala nevyslovovať Jej Meno, až pokiaľ nepríde hodina Hviezdneho Znamenia. Manifestovala sa iba čiastočne; nikdy sa nemanifestovala v planetárnej miere ...
Matka je Krása; Jej svet je seba-obetavosť. Práve týmito dvoma podstatami sú otvorené Brány. Most medzi planétami a skrátenie cyklov medzi rasami, spočíva v týchto dvoch základoch.
Skutočne, Moc zdobiaca náš Vesmír je utvrdená ako naša Matka Sveta – Ženský Počiatok.“
( H.I.Rerichová)

A ešte:

„ Noc na 2. júla. Nov, noc je veľmi dusná, ale súženie, keď som si ľahla na posteľ, ustalo. Videnie Ruky Vlad(yky), držiacej a dvíhajúcej sa akýmisi nástrojmi cylindrického tvaru s rozširujúcim sa dnom. Zaspala som skoro. Prebúdzajúc sa, videla som rozpadajúci sa oblak čiernych iskier, no pokryl sa dúhovou žiarou silného svetla. Pôsobenie Lúčov Vladyky bolo krátke, no opätovné, počula som málo.“ ... „Večer. Besedu o Nekonečnosti a Šambale ukončil Vl(adyka)obrátením sa k môjmu detstvu.

- Keď duch dievčaťa môže pociťovať Bratov ľudstva, potom meno tohto ducha je svetlonosný meč. Keď duch môže tušiť od detstva, že Bratia človečenstva prerodzujú súcno, potom duch nesie svetlonosné meno. Vladyka daroval vysvetlenie videnia.

- Videnie Urusvati o našich nádobách pre kondenzovanie prány – dôležitá skúsenosť. Široké pole osieva F(ujama). Široké pole skrášli Urusvati.“

Denník bol z druhého života Heleny Ivanovny, toho, ktorý bol nedostupný jej hosťom a návštevníkom, neuvedomujúcich si, čo stálo pani domu ich návštevy.

Denník z 1929 roku, a zvlášť tento jeho úryvok (júl – október), ktorý sa predkladá čitateľovi, podával svedectvo o ďalšom postupe Heleny Ivanovny na ceste Kozmického Pretvorenia. Pripravujúc energetický základ pretvorenia ľudstva a jeho prechod na nový energetický druh, sama pokračovala v menení sa, podstúpiac jeden vysoký stupeň Kozmického Vzostupu za druhým. Prostredníctvom nej Kozmická evolúcia ukazovala so všetkou presvedčivosťou možnosti podobných výdobytkov celému ľudstvu. Denník Heleny Ivanovny je unikátny a výnimočný. Je v ňom, prvý krát v modernej histórii ľudstva, krok po kroku opísaný proces pozemského Pretvorenia, prebiehajúci v úzkej spolupráci s Vyššími Silami.

Učenie Živej Etiky obsahovalo jednu dôležitú myšlienku – evolúcia ľudstva nemôže pokračovať bez spolupráce s týmito Silami, bez spolupráce s Vyššími Svetmi. História Planéty je plná znamení takejto spolupráce.

O tomto písali ruskí filozofi doby Striebornej(1). Veľký Solovjev toto nazýval teurgiou.

(1)Strieborný vek – perióda v histórii ruskej kultúry, chronologicky spätá so začiatkom 20. storočia, spadajúca pod epochu modernizmu.

Teurgická tvorba sa na vlastné oči uskutočňovala vo vile, ležiacej v uzavretej himalájskej doline, ničím neobvyklým sa nevyčleňujúc na všeobecnom pozadí.

Nad vilou a horami plávali hmly, padali dažde, jasne svietilo slnko alebo vychádzal mesiac, deň sa menil nocou a znovu nastával nový deň, nad ňou sa v noci blyšťali hviezdy a neustále svietilo súhvezdie Orión. Spolu s horským vzduchom na vilu prenikali prorocké sny, prichádzali videnia, zneli druhým nepočuteľné hlasy, doliehali slová a len ona, Helena Ivanovna Rerichová, všetko videla a počula. Cez vilu pretekal Veľký čas, v prúde ktorého sa v tichosti završovali dôležité skutky. A tak, neskoro po polnoci, na úpätí hory svietilo ojedinelé okienko izby, kde žila a pracovala Tá, ktorej Kozmickí Hierarchovia zdôverili svoju Spoluprácu. V izbe stálo kožené kreslo, v ktorom občas sedela ona, avšak ktoré, podľa jej úsudku, patrilo Učiteľovi, alebo Vladykovi. Pri tomto kresle sa konali besedy, ktoré vyúsťovali do usporiadaného systému Živej Etiky, ktorá sa stala základom Nového kozmického myslenia na planéte. Denník Heleny Ivanovny nám dáva možnosť ocitnúť sa v laboratóriu tohto podivuhodného tvorivého procesu. Vtedy, v 1929, Učiteľ a jeho spolupracovníčka, završovali jednu z najdôležitejších kníh Učenia – „Bezmedznosť“. Mnohé z toho, čo nájdeme v týchto besedách, nám bude známe, no nemálo si prečítame po prvý krát.

„Kniha Urusvati – zapisovala Helena Ivanovna slová Učiteľa, - je dar ľudstvu. Utvrdzujem: dar ducha a priblíženie ducha dá ľudstvu novú načrtnutú líniu, vedúcu k vyšším prejavom ducha.“

Toto priblíženie Ohňa, alebo vyššej energie, prebiehalo tiež tu, v tom istom laboratóriu. A tu, neskorými večerami, znel hlas Učiteľa:

„Keď sme My dali Našej Urusvati príkaz viesť ľudstvo na nový stupeň, tento jav našej Stúpenkyne je tak vysoký, že prirovnávať k nemu rôzne médijné prejavy sú rovné kvapke mútnej vody v ohnivej Čaši. Potom poviem – objavenie pochopenia vysokých ohňov privedie (ľudstvo) na výšku čistého ohňa. Nositeľka Čaše ohňa dá nový stupeň ľudstvu. Tebe, našej stúpenkyni, posielame Našu moc.“

Čaša Ohňa, čaša Vyšších energií, sa musela rozhorieť v tej istej nositeľke. Experiment s ohnivými energiami, ako vieme, sa začal v roku 1924 a skončil sa úspešne. Vtedy sa u Heleny Ivanovny otvorili ohnivé centrá. Od tej chvíle pred ňou stála úloha zažať v sebe ohne Vyššej energetiky. Práve oni pretvárali hrubo-hmotné telo Heleny Ivanovny na jemné, spôsobilé prepustiť a asimilovať túto energetiku. V pozemských podmienkach sa menilo jej telo a ona sa stávala prameňom pretvárajúcej energie pre ostatných, pre tých, ktorí si mohli osvojiť túto energetiku.

„Premenenie, - hovoril Učiteľ, - je Našim najkrajším ustanovením Kozmického splynutia. Ten stupeň Kozmického premenenia, kedy človek ukončuje pozemskú púť, My nazývame Kozmickou radosťou. Úkaz zavŕšenia – je najobtiažnejším výsledkom. Premena vo vyšších sférach je omnoho ľahšia.“

Tam v Kulu, v roku 1929, Helena Ivanovna prešla najťažšiu etapu svojej Kozmickej púte. Ani vonkajšie, ani vnútorné okolnosti jej v tomto nie veľmi priaznivo pomáhali. Vedľa nej nebolo blízkych, stáli v čele amerických spolupracovníkov, ponechávajúc jej len priania najlepšieho. Neporozumenie, ktoré vládlo v ich strede, pokračovalo. Priateľ bol v konflikte s priateľom, so žiarlivosťou pristupovali k Sviatoslavovi Nikolajevičovi (S.N.Rerich – syn H.I.Rerichovej a N.K.Rericha), neopomínajúc každú príležitosť ako sa ho bolestivo dotknúť. Toto nútilo taktiež Učiteľa hovoriť na ich adresu príkre slová. Všetko toto ju krajne zarmucovalo a vyvádzalo z koľají. Radža Mandi pokračoval v naliehaní na vypovedanie zmluvy o kúpe vily a posielal listy s rozličnými požiadavkami. Žila vo svete, kde nikto nemohol pochopiť, čo s ňou prebieha, nikto si neprial porozumieť tej kozmickej úlohe, ktorá pred ňou stála. Ona vedela, že tak bude, avšak už ju nič nemohlo zastaviť. Učiteľ sa stal jej oporou a útechou. Jej meniaca sa energetika sa čoraz viac a viac, v procese syntézy, združovala s Jeho.

Len takto mohla pokračovať vzájomná Kozmická tvorba, tvorba Nového Sveta, Nového človeka. A keď Učiteľ pomáhal a podporoval Helenu Ivanovnu, tak aj ona vo vzťahu k Učiteľovi robila to isté.

„Keď Bratia ľudstva, - hovoril On, - zakúšajú súženie v žijúcom uvedomení zovňajšku ľudstva, môžu nanajvýš povedať: budujte vaše hypotézy podľa vami zjavených prízrakov. Veď my sme prelud ľudstva ... Ale keď duch utvrdí našu existenciu, potom z prízrakov sa staneme Ohnivými Uskutočneniami. Urusvati vie, Urusvati svedčí.“

Ona fyzicky bolestne strádala tým, čo s ňou prebiehalo. V Denníku o tom písala každý deň – o vynechávaniach v srdci, o zápalových procesoch, o bolestiach v nervovom systéme, o mučivých rezaniach v kĺboch. Písala o tom nie preto, aby sa komusi posťažovala. Pozorovala seba ako výskumník, a tieto pozorovania dávajú náuke postupom času neoceniteľný materiál, súvisiaci s energetikou človeka a procesmi jeho pretvorenia. Dávajú budúcemu ľudstvu výpoveď spolupôsobenia Vyššej energetiky so zemskou, čo sa ukazuje najvážnejším momentom v prípade skúmania evolučných procesov. Helena Ivanovna v sebe prežívala všetky nesúlady vysokých vibrácií Ohnivého Sveta s nízkymi vibráciami hutnej matérie. Energetika evolúcie neexistuje sama pre seba, zosobňuje sa v človeku. V 20. storočí sa takým človekom stala Helena Ivanovna Rerichová.

Jej najťažšia práca nepoznala oddych. Dňom i nocou zneli hlasy, vznikali slová, vznecovali sa videnia. Únavou nie vždy mohla započuť tieto slová. Tie, ktoré počula, niekedy k ránu zabúdala. Jej statočnosť bola natoľko veľká, že Kozmickí Hierarchovia dali jej práci a hrdinstvu najvyššie ocenenie, a obzvlášť Ten, ktorý sa nachádzal vedľa nej a bol s ňou spojený striebornými niťami Kozmickej Spolupráce.

„Najväčší výsledok je zjavený Našou Urusvati, mnoho vysokých duchov zhorelo od nemožnosti pojať všetky ohne zemskom obale(tele)“, - podotýkal Učiteľ. Ona pojala do seba v tom čase 14 Vysokých ohňov. Tieto ohne tvorili Nový Svet planéty a jej nového človeka. Občas strácala istotu v seba – či správne pochopila Učiteľa, či pravdivo konala, či nezahubila to, čo tak bolestne a dlho vystihovala.

„Psychodynamika ducha Urusvati sa sa premieňa najnasýtenejším ohňom“ – potvrdzoval Učiteľ. – „Urusvati uskutočňuje pokyn Vladýk.“

„Vladyka, Vy mňa tak vynášate, avšak kdeže sú moje sily? .. odpovedala ona. – Mne sa zdá, že som slepá, hluchá a nemá, a tak ťažko je zotrvávať v nečinnosti.“

„Prejav sebe spravodlivosť, - nástojil Učiteľ. Cesta dokončenia je prekrásna, no nie ľahká.“

Tieto dialógy, tak, po ľudsky pochopené a také skutočné, akoby približovali k nám Veľké obrazy, a činia ich dostupnými pre nás.

„Hovorím, Ja slávnostne utvrdzujem, keď dávame Svetu dar, to na hrdinstvo posielame najbližších. Môžem potvrdiť, že cesta sveta – cesta ohňa priestranstva. Dám vám moju moc. Má Urusvati Môj oheň! Má F(ujama) Môj meč! Psychožitie mojich diel – tvoj oheň! Bez teba by nebolo budovania! Náš F(ujama) – ohnivé konanie! – hovoril Učiteľ.

U Heleny Ivanovy – oheň, u Nikolaja Konstantinoviča – ohnivé jednanie. Táto myšlienka o veľkom význame tvorivej harmónie dvoch počiatkov, ženského a mužského, prechádza vyjadreniami Učiteľa počas celého Denníka.

Práve Nikolaj Konstantinovič premieňal, ba dokonca pretváral ohnivú energetiku Heleny Ivanovny na ohnivú činnosť, na zemskú tvorivosť, bez ktorej by nebol možný na planéte stupeň Nového Sveta. A v tomto spojení „Učiteľ – Helena Ivanovna – Nikolaj Konstantinovič“, veľmi pripomínajúce tvorivú trojicu, každý zaujímal svoje miesto. Prostredníctvom Nikolaja Konstantinoviča a jeho umeleckej tvorby prichádzala na zem energia Krásy, bez ktorej niet evolučného postupu.

„Verná Urusvati, - potvrdzoval Učiteľ, - prekrásna skutočnosť je v Kráse! Kozmos utvrdzuje týmto vzorcom evolúciu. Kozmos navádza svet ku osvojeniu si krásy. Áno, skutočne, Matka Sveta vlastní (prijala) Magnet Krásy, a tam, kde oheň priestranstva zhromaždil utvrdenie svojich foriem, tam sa prejavil oheň ducha.“

Jasnejšie je ťažko povedať. Oheň ducha dáva zrodenie Kráse foriem, zmyslov a myslí. Slovom, všetko to, z čoho sa začína a pokračuje evolúcia ľudstva.

„Krásou a srdcom sa tvoria svety.“ A ešte: „Utvrdzujem Krásu“, - hovoril Učiteľ.

Proces pretvárania pokračoval. Vyššie energie ústili do Heleny Ivanovny dávali o sebe vedieť vibráciami. Ona ich prispôsobovala a v syntéze zahrňovala, nehľadiac na nič, postupujúc k naznačenému cieľu. Pred ňou stála najzložitejšia úloha – preklenúť v sebe dualitu(dvojakosť) – zem a nebo – ktoré bolo potrebné spojiť v jedno a odstrániť diferenciáciu a rozdelenie jedného s druhým, ktorá činila jej život bolestne rozdvojeným, a nútili telo trpieť, pociťujúc nesúlad jedného s druhým.

„A ako lúč predo mnou stojí Mystérium Bytia. Tento Lúč, ktorý zjednocuje púť tisícročí. Tento Lúč, ktorý pretvára tisícročia v jeden okamih pred novou cestou. Tento Lúč, ktorý pretvára pozemské záhady na vyššie Zákony. Tento Lúč, ktorý pretvára zemské bremeno na jas Krásy Vesmíru.“

Toto je opäť Učiteľ. Sotva by mohol niekto, okrem Neho, tak živo, krásne a presne načrtnúť túto etapu cesty pretvorenia, pred ktorým stála vtedy, v roku 1929, Helena Ivanovna Rerichová. Jej bolo treba premeniť „zemské bremeno na žiaru Krásy Kozmu.“

Odlišné energie, ktoré prijímala Helena Ivanovna sa postupne „zahladzovali“ priateľ s priateľom, zlučovali sa v harmonický celok, a vznikol moment, kedy pred ňou stála otázka – „byť, či nebyť“. Vyššia energetika v tejto syntéze zvíťazila nad nižšou, vysoké vibrácie získali navrch nad nízkymi. Pozemská púť spolupracovníčky Kozmického Hierarcha bola zavŕšená, ona sa odpútavala od zeme, v nej zapálené ohne sa priťahovali k ohnivým Vyšším energiám. A vtedy sa Učiteľ obrátil k nej:

„...Moja Urusvati, mohutnosť budúceho života javí planetárne priestranstvá malým pre syntézu tvojej tvorby.“ ... „Tak je skondenzovaná Syntéza Čaše(1), že už nemusí byť prejavená v jednej oblasti. V tvojom završujúcom sa živote leží, ako základný kameň, hrdinstvo Matky Sveta. Ty ustanovíš tento psychický život v tvorení vôkol prejavených sfér. Musíš zostať, toto storočie sa náhli v tvojom hrdinstve. Nikto ťa nemohol nahradiť! – Najväčšie kozmické znamenie!“

(1) Čaša – Anaháta Čakra alebo Srdce Jemného Tela, kde sú zhromaždené akumulácie mnohých životov – uchované vo forme(podobe) Ohnivej Podstaty.

Od pradávnych čias Kalich (Čaša) je symbolom Služby. Dary Vyšších síl sú zhromažďované v Kalichu a odovzdávané z Kalicha. Symbol Kalicha vždy znamenal sebaobetavosť. Ktokoľvek, kto nesie Kalich, nesie Uskutočnenie. Každý vznešený skutok môže byť označený symbolom Kalicha. Všetko Najvyššie, všetko pre blaho ľudstva, môže niesť tento Symbol. Kalich Grálu a Kalich Srdca, ktoré sú oddané Veľkej Službe, sú najväčším Kozmickým Magnetom. Srdce Vesmíru sa odráža v tomto veľkom symbole. Všetky zobrazenia Hrdinov Ducha môžu byť znázorňované ako nesúce Kalich. Celý Vesmír sa odráža v Kalichu ohnivého ducha. Kalich obsahuje akumulácie storočí, ktoré sú zhromaždené vôkol semienka ducha. Je potrebné prijať utvrdenie Kalicha, ako veľký symbol v každodennom živote. Malé deti a mládež, by mali by vedené ku rozmýšľaniu o Kalichu. Človek by mal porozumieť úplnej rozmanitosti foriem veľkého symbolu Kalicha.

Oheň Kalichu reprezentuje psychodynamiku, ktorá roznecuje (zapaľuje) všetky energie vôkol neho.

Centrum Kalichu je umiestnené blízko srdca, uprostred zväzkov nervov. Kalich je ohniskový bod všetkých emanácií. Je to ohnisko, v ktorom a prostredníctvom ktorého sú všetky emanácie semienka ducha lámané a vyžarované (rozptyľované). Kalich utvára trojuholník medzi centrom srdca a solar plexusom. Nachádza sa nad solar plexusom, na úrovni srdca. (H.I.Rerichová)

„Ty musíš zostať“ – slová najväčšieho evolučného významu. V tomto poslednom pozemskom živote jej ešte zostávalo nemálo vykonať. A pred ňou znovu radou prebiehajú jej predchádzajúce vtelenia: India, Egypt, Francúzsko. Slová Učiteľa zneli ako príkaz – „Musíš zostať“. Ona zostala. Nikto ju nemohol nahradiť na Zemi, nikto, okrem nej, neprešiel takú dlhú a neľahkú cestu v čase a priestore novodobej pozemskej histórie. A táto cesta, dlhá tisícročiami, ju pripravila k tomu najvážnejšiemu, čo jej bolo súdené zavŕšiť v 20. storočí. Jej rozdvojenosť medzi svetmi – Ohnivým a pozemským – končila. Zostala na zemi, avšak už jej nepatrila. Prvý stupeň experimentu/praxe Kozmických Hierarchov sa ukončil a priniesol nevídaný výsledok – na Zem vstúpila Žena nového energetického druhu, s iným telom, s ohnivou energetikou; avšak s poškodeným srdcom, ktorému bolo nutné po celý čas pomáhať. Stala sa Zvestovateľkou nastúpenia Novej Epochy a príchodu Nového ľudstva, jej osobné pretvorenie a nová energetika prispievali ku prechodu planéty na nový evolučný závit. Teraz záviselo od samého ľudstva, či zavŕši tento prechod, alebo nie.

Tohto nastávajúceho Nového človeka V.S.Solovjev a Učiteľ nazývali Bohočlovekom, inými slovami, tým, v ktorom vyššie prevažovalo nad pozemským.

„O Bohočloveku, - vysvetľoval Učiteľ, - sa tak veľa hovorí, usilujúc sa o zbožšťovanie. Koľko je pamätných záznamov, poukazujúcich na Obrazy upriamených k Vyšším Svetom. Ale tak nejasne sú zastúpené v ľudskom poznaní! Bohočlovek, iba odchodivší do iných svetov! No My – Bratia ľudstva – hľadáme a utvrdzujeme Bohočloveka na Zemi. Všetky Obrazy si ctíme, no obzvlášť zovňajšok Bohočloveka, ktorý nesie v srdci naplnenú Čašu, hotového k letu, avšak nesúceho Čašu na Zemi. Odmietajúc svoje určenie, On napína ohnivé súcno. Tvoriac účel, človek utvrdzuje Kozmický magnet. Bohočlovek – tvorca Ohnivý! Bohočlovek – nositeľ ohnivého znaku novej rasy. Bohočlovek horí všetkými ohňami – toto zaraďte do záznamov o Bohočloveku. Archát - Agni Jóg – Tara tak vnesieme. Urusvati, nastupuje nový stupeň. U Archáta a u Tary, sa tvorivý článok zomkol. Koľko neviditeľne krásneho je prejavené.“

Na konci 20 rokov 20. storočia sa takým človekom stala Helena Ivanovna Rerichová, prejdúc neľahkou cestou osobného Pretvorenia. Niesla v sebe nielen ohne Vyššieho sveta, ale aj tú Krásu, ktorej pretvárajúca moc tvorí Nové Svety.

„Keď Tara Svetla, - hovoril Učiteľ, - osvieti svet ďalekými svetmi, ona vkročuje ako zjavenie Krásy. Keď Tara Srdca osvetľuje svet láskou, vtedy sa ona utvrdzuje úkazom Krásy. Hovorím – žiješ a budeš žiť, ako symbol Krásy.“

Helene Ivanovne bolo predurčené zhromaždiť šiestu rasu, znamenajúcu Nový Svet, ktorý sa vytváral Vesmírom v spolupráci so zemou. Príklad Heleny Ivanovny bol veľmi dôležitý, pretože on presvedčivo ukázal, že Nový Svet a Nový Človek, v evolučnom zmysle, môžu byť stvorení len v teurgickej spolupráci s Vyšším. Všetko to, čo vznikalo na planéte v 20. storočí s volajúcim pomenovaním „Nový“, avšak s plnou izolovanosťou tohto „Nového“ od Vyšších Síl a Vyššieho Sveta, bola nanajvýš ilúzia, zdržujúca náš pohyb ku skutočnému Novému Svetu, ku skutočnému Novému Človeku. Ilúzia sa ukázala všemocná a zaviedla do slepej uličky milióny ľudí, ktorí z nej dodnes nevyšli a triezvo ešte nepoznali, čo znamená nový závit evolúcie, ktorý prináša Zemi Nový Svet a utvára Nového Človeka.

19. októbra 1929 v „Besede pri Kresle Vladyky“ Učiteľ povedal Helene Ivanovne nasledujúce: „ ... Tebe, Našej Urusvati, je daná úloha očistiť planétu od klamu zablúdení. Tak sa ľudstvo môže učiť na veľkej skúsenosti. Všetko násilné, všetko hrubo vonkajšie(okázalé), všetko fyzicky prejavené ustupuje jemnému princípu. A preto sa začiatok novej rasy zakladá na prejavenom, utvrdenom princípe ohňa na Zemi. Takto tvorivá syntéza Našej Urusvati zobúdza poznania. Ja, M. hovorím – Nová rasa sa utvrdzuje ohňom, utvrdeným tvorbou syntézy Lotosa Urusvati. Zdieľa sa každá nová Kozmická sila – áno, áno, áno. Takto neviditeľne vchádza v bytie ľudstva nová moc.“

Ľudstvu zostalo len porozumieť, ku čomu došlo. Žiaľ, ako vždy, nestalo sa tak. V dôsledku tohto sa vytvorila na Zemi v 20. storočí zložitá a ťažká situácia. Starý svet už energeticky dožil a preto nezodpovedal úlohám Kozmickej evolúcie. Jednako podstatu tvorby Nového Sveta si ľudstvo ešte neuvedomilo. Preto sa prechodné obdobie od starého k novému predĺžilo, čo priviedlo ku vzniknutiu krízovej situácie v dôležitých oblastiach ľudskej činnosti.

Chcem upozorniť čitateľa, že čítanie častí Denníka, obsiahnutého v tejto publikácii, je úloha nie veľmi ľahká. Každá fráza tu nesie hlboký zmysel, pominutie ktorej môže ochudobniť pojímanie samotného textu. So zvláštnou pozornosťou sa treba postaviť ku textom samotného Učiteľa, v ktorých je obsiahnuté nemálo nového a poučného, týkajúceho sa hlavných problémov, spojených s rolou samotného Učiteľa i Heleny Ivanovny v príprave energetických podmienok pre Nový Svet a Nového Človeka na našej planéte.

Je známe, aký veľký zreteľ venovali Učiteľ a Helena Ivanovna problémom náuky všeobecne, formovaniu jej metodológie a nových jemno-energetických štúdií. Na základe informácií, zdieľanej jej Učiteľom, Helena Ivanovna zostavila dve pozoruhodné práce, ktoré sú taktiež súčasťou tejto zbierky. Jedna sa nazýva „Kozmologické Zápisy“, druhá – „Výskum schopností človeka“. Obe sú úzko späté ako priateľ s priateľom aj problémami, odrazených v Denníku.

Tieto práce boli zhotovené podľa Pokynu Učiteľa. „Moja Kniha znalostí, - hovorí Učiteľ, sa nachádza v tvojom (H.Rerichová) vlastníctve. Táto Kniha obsahuje Poznanie všezahrňujúce a Náuku Budúcnosti“. V prvej z nich sa prejednávajú zvláštnosti Kozmického magnetizmu, Kozmických rytmov a nových Kozmických energií.

„Ur(usvati) položí základ Výskumov vedeckých prístupov ku skúmaniu schopností človeka v spojení s Kozmickými Lúčmi a Prúdmi“.

Tomuto štúdiu vlastností človeka je zasvätené druhé dielo, predstavujúce, podľa môjho názoru, neoceniteľnú metodologickú pomôcku pre súčasného vedca, dostatočne duchovne rozvinutého a nachádzajúceho sa správnej úrovni poznania. Práca obsahuje podrobný plán zameraní novej vedy. „Bez zjavenia Inštitútu výskumu, - povedané v úvodnej časti, - skrytých síl a schopností človeka, vzájomnej spolupráce a vzájomnej závislosti Mikrokozmu a Makrokozmu, sa neuskutoční Nová Éra. Nová veda o silách a schopnostiach človeka musí vstúpiť do života“.

Naostatok, Inštitút Himalájskych výskumov, bol založený taktiež podľa plánu Učiteľa a pracoval na základe Jeho koncepcie. Nie je na tom nič prekvapujúceho, pretože všetko, čo robili Helena Ivanovna a Nikolaj Konstantinovič Rerichovci a následne ich synovia, malo vo svojej osnove tvorivé zámery a plány samotného Učiteľa. Inštitút Himalájskych výskumov bol prvým stupňom, začiatkom veľkolepého Inštitútu človeka, majúceho svoj cieľ nielen teoretické bádania, ale i praktické použitie znalostí, získaných pri týchto výskumoch. „Človek, - potvrdzoval Učiteľ, - je prejavený ako osvojovateľ všetkých Síl Vesmíru, no spolu s týmto je ich pretvárateľom v prospešné alebo skazonosné pôsobenia, primeraným jeho mravnému rozvoju.“ Úroveň mravného rozvoja bol hlavným konceptuálnym momentom v náuke Nového Sveta. Činnosť Inštitútu, ktorý začal svoju prácu v ďalekej himalájskej doline Kulu, pútajúceho pozornosť veľkých vedcov sveta, ako A. Einstein, J.CH. Bose, N.I. Vavilov, sa skončila v dôsledku druhej svetovej vojny. Po vojne už nebol obnovený.

Do tohto zborníka sú takisto vložené listy Heleny Rerichovej do Ameriky, počas rokov 1945-1955. V nich pokračuje hlavná téma Denníka, avšak už trochu v inom pláne. Od tohto času problémy osobného pretvorenia Heleny Ivanovny boli vyriešené a pre ňu začalo nie menej náročné obdobie – obdobie aktívnej spolupráce s Kozmickými Hierarchami v diele Kozmického Utvárania(Budovania).

Podrobnosti tohto procesu ona neoznamuje. V liste zo 16. septembra 1953 píše: „Prebudovanie sa skončilo, a teraz všetky moje „uzlíky“ – centrá, musia silnieť“.

Veľmi sa unavovala, či spoluprácou s inými plánmi, alebo iným svetmi i účasťou v Kozmickom tvorení. Avšak evolúcia potrebovala od nej túto účasť a pocit únavy sa časom zmenil na pocit šťastia, že mnohé môže a mnohé dokáže.

„Je mi teraz veľmi ťažko, - písala, obzvlášť tieto dni, kedy sa celý môj organizmus nachádza vo veľkom napätí kvôli spolupráci s V(eľkým) V(ladykom) v Kozmickom Budovaní a Tvorení. Objasniť môj vnútorný stav a účasť na takejto spolupráci nikomu nemôžem, áno a ani niet prečo, považujúc za pomätenú ma odsúdia, čo uškodí knihám Učenia a mnohému inému. Ale musím povedať – ťažko sa mi zdieľa s ľuďmi, kvôli úplnej odlúčenosti od zemskej príťažlivosti, pretože hocikedy, ako hovorí Veľ(ký) Vl(adyka), sa sotva jedna desatina mojej bytosti účastní na pozemskom vyjadrení. Keď poviem, že sa zúčastňujem v bitvách s lúčmi na horizonte zjavujúceho sa Nebeského telesa, krajne jedovatého a nebezpečného pre našu Zem, postup ktorého je nevyhnutné odsunúť od orbitu našej planéty, neukáže sa to snáď ohromným domýšľaním a jednoducho opovážlivosťou a predovšetkým bájkou? Opýtate sa, ako toto viem? Iste, vďaka Veľ(kému) Vl(adykovi), sa mi dostáva objasnenia nezrozumiteľných videní a rôznych náročných prežívaní s nimi spojených. Takto, nedávno, už na lôžku, som uvidela na horizonte nové, ohnivo horiace nebeské teleso, ako slnko, neviditeľné samozrejme pozemským zrakom a začalo mi byť ťažko od krásneho svetla, avšak neporozumela som, že toto bolo teleso, proti ktorému pôsobila moja magnetická sila. Ku tomuto bolo potrebné vysvetlenie V(eľkého) Vl(adyky). Pokým by sme priviedli Vesmírnu Spoluprácu do pozemského poznania, súčet dní pozemského jestvovania by bol krátky. Vibrácie Kozmickej Spolupráce sú natoľko rozdielne od zemských, že nemôžu byť pochopené našim fyzickým mozgom bez jeho zničenia. S takýmito ohraničeniami je nutné sa zmieriť“.

Pracovala v Neviditeľnom priestranstve iného, vyššieho rozmeru. Pre pozemské poznanie sa toto mohlo zdať fantáziou, výmyslom. Preto tak opatrne a obozretne poodkrývala tajuplnú oponu nad Kozmickým Budovaním. Oduševnený Vesmír žil, dýchal a tvoril. Zneli vibrácie, nedostupné pozemskému uchu, prebiehali udalosti, nepostihnuteľné pozemským zrakom. Približovali sa a odchádzali do nepoznaných hlbín priestranstva iných rozmerov energií. Stavitelia Kozmu tvorili vo viditeľnom i Neviditeľnom. Prebiehalo prejavovanie Neviditeľného Sveta, teraz tak nevyhnutného pre zemskú evolúciu, pre Nový Svet. A bez tej, ktorá zostávala na Zemi, prepúšťajúc prostredníctvom seba nové Lúče a novú energetiku evolučného procesu, by sotva bolo umožnené uskutočnenie jeho potrebného priebehu a jeho nevyhnutného dôsledku – zjemnenie hrubej hmoty a získanie nových vlastností a spôsobilostí človeka.

„Iste, - píše znovu, - moja Kozmická Spolupráca ma náruživo vyčerpáva. Ale je radostné uvedomovať si, že je možné poskytnúť pomoc našej Zemi. Mnoho energie, síl odchádza na zastavenie rozbúrených živlov a na ich lokalizáciu mimo území, najviac chránených. Zároveň, asimilácia nových Lúčov v ich novej kombinácii tiež neprebieha ľahko. Slabosť, aj bolesť v mojich nohách sú svedkami takýchto neľahkých asimilácií. Ale aj toto patrí k Slúženiu i k výbave. Nové Lúče, prispôsobené(asimilované) stanovenými duchmi na Zemi, dajú možnosť používať tieto Lúče a postupne privykať pozemšťanom k nim, s veľkým úžitkom pre nich.“

Zúčastňovala sa nielen v asimilácii nových Lúčov, ale aj v ustanovovaní nových rytmov zemskej energetiky. Nová etapa evolúcie potrebovala nové energetické podmienky a kládla pred ľudstvom nové úlohy, najdôležitejšou z ktorých bolo priblíženie a poznanie neviditeľného, uvedomenie si úlohy iných svetov v pozemskej prítomnosti a vstúpenie do vedomej spolupráce s týmito svetmi. Nadpozemský Svet a svet pozemský sa mali spojiť v tejto spolupráci a priniesť pozemskému ľudstvu širšie porozumenie priestranstiev rozličných rozmerov a vplyvu Nadpozemského na pozemské.

„Práve tu na Zemi, - písala Helena Rerichová, - máme porozumieť a precítiť svoj život v Troch Svetoch(1). Bez takéhoto uvedomenia našej účasti v bezmedznom živote sa nikdy nedostaneme zo starej koľaje ohraničeného myslenia“. Menej a menej načas odpovedala na listy od spolupracovníkov z Ameriky. Pokúšala sa im objasniť príčinu. Ale tam, na tej strane oceánu, ju nie celkom chápali.

(1) Ti svety - fyzické, astrálne a mentálne telo

„Kozmická Spolupráca je, - vysvetľovala, - neobyčajne cenná, pokiaľ sa nachádzam vo fyzickom tele a v jeho prejavenom ohnivom očistení na pozemskom pláne. Takáto spolupráca je zvlášť mohutná vo výsledkoch, pretože skutočne, je bezhraničná v možnostiach pre urýchlenie našej evolúcie“.

Pozemské práce ju však neopustili ani na minútu. Znepokojuje sa o obrazy Nikolaja Konstantinoviča, ocitnuvšie sa v rukách odpadlíka L.Horcha(1), pobáda spolupracovníkov v Amerike s prekladom a publikáciou kníh Živej Etiky, urovnáva konflikty medzi nimi, venuje sa výbormi Dohody (Paktu) Rericha(2) a mnohým iným, ktoré ju obklopujúci bezstarostne prenášali na jej plecia. Stáva sa jej čoraz ťažšie a ťažšie žiť v strede ľudí. Znovu a znovu vysvetľuje svojim spolupracovníkom, že „nikto ma nemôže nahradiť v tejto práci (Kozmickej Spolupráci ) s V(eľkým) Vl(adykom), pretože pre takúto prácu je nutné prejsť nielen cez otvorenie všetkých centier, ale aj cez ohnivú vše-premenu ich a celej bytosti a prejaviť sa už na rozdelení svojich troch tiel (pozn. prekl. fyzické, astrálne, mentálne)“. Je jej už 75 rokov, a vie, že jej pozemský život sa stáva kratším a kratším. Prichádza významná informácia od Učiteľa, a ona ju stačí len zapísať a znepokojuje sa, že nestihne uviesť zápisy na poriadok. Snaží sa pripomenúť tým, na ktorých listy jej pripadá odpovedať, o Kráse, hlavnom počiatku všetkej evolúcie Svetov, o nastávajúcom Novom Svete. „Vysoká duchovnosť, - poznamenáva ona, - je žiarivá láska ku všetkému Krásnemu“. Súčasne s týmto všetkým, v nej žije neumierajúc, myseľ o navrátení sa do vlasti. Chápala, že je tam potrebná viac ako kdekoľvek inde. Jednako, okolnosti neboli priaznivé tomuto návratu. Žije v nádeji, že v Rusku nastane čas zmien. Ale Učiteľ odkladá jej cestu opäť a opäť. V roku 1950 On menuje vytúžený dátum: rok 1953. Nastal tento rok, odišiel Josif Stalin, a zdalo sa, že teraz sa všetko rýchlo vyrieši. Ale všetko sa opäť zneistilo a Učiteľ ju nechcel riskovať. Zachytávala každú správičku z Ruska a akoby utešujúc sa, písala: „Jedno je nezvratné – Najlepšia Zem(Krajina) (Rusko – Ľ.Š.) – je víťazná vo všetkom. Bola plná plánov, ktoré chcela uskutočniť vo vlasti. Diskutovala ich s Učiteľom, lebo toto boli ich zdieľané plány. Doznievanie tohto počujeme v jej listoch. Keď sa u jej amerických spolupracovníkov objavila myšlienka založiť Fond Nikolaja Konstantinoviča Rericha, Helena Ivanovna taktne, ale dôsledne napísala: „Rerichov Fond, pochopiteľne získa základ a rozvitie vo svojej krajine. Je správne, že Dudley(3) už rozmýšľal o takejto inštitúcii, avšak jeho rozvoj potrebuje prebiehať v úplne iných podmienkach (okolnostiach)“.

(1) Louis L.Horch - Prezident Múzea N.K.Rericha v New Yorku, získal majetok i umelecké diela Múzea súdnou cestou falšovaním dokumentov, obviňujúc Rerichovcov z „ničivej politiky“ hlavne vo finančnom zmysle.

(2) Dohoda (Pakt) Rericha – Dohoda uzatvorená 15.4.1935 medzi Spojenými štátmi americkými a ostatnými americkými republikami o ochrane a neutralite umeleckých, vedeckých, vzdelávacích, kultúrnych inštitúcií a historických monumentov v čase mieru a vojny.

(3) Dudley Fosdick – hudobník, viceprezident Spoločnosti Agni Jógy, predseda rady Paktu Rericha v New Yorku.

„Vy viete, - písala dva roky skoršie, - nakoľko si V(eľký) Vl(adyka) cenil obrazy N.K. (N.K.Rericha – Ľ.Š.), “ ... „ ako ho nazýval najlepším súčasným maliarom, ako hodlal rozšíriť jeho umenie po celom svete, nasýtiť duše, idúce a túžiace po Kráse. A iste, V(eľký) Vl(adyka) má Plán, ako zhromaždiť obrazy, ako vybudovať Pamätník takémuto výnimočnému Umelcovi, Mysliteľovi a predstaviteľovi veľkého človečenstva v epoche najväčšej neľudskosti“.

Nádeje Heleny Ivanovny a Učiteľa sa čiastočne splnili vo “svojej krajine“. V roku 1989, z iniciatívy Sviatoslava Nikolajeviča Rericha, mladšieho syna Heleny Ivanovny a Nikolaja Konstantinoviča, bol založený v Moskve Sovietsky Fond Rerichovcov, nato v roku 1997 bolo otvorené Múzeum N.K.Rericha, a v jubilejnom roku 1999 bol pred Múzeom umiestnený bronzový pamätník Nikolajovi Konstantinovičovi a Helene Ivanovne, veľkej ruskej žene, pozdvihnuvšej sa na vysoký stupeň Kozmickej evolúcie a stanúc sa v platnosti tohto spolupracovníkom Kozmických Hierarchov v ich vesmírnej tvorbe. To ona, prejdúc namáhavú cestu Pretvorenia, mohla cítiť každú novú energiu, prichádzajúcu z Vesmíru. Privádzala ich v súlad s evolučným procesom a dávala tomuto procesu na Planéte svoj energetický impulz. Nachádzala sa v energo-informačnom spolupôsobení s Bratstvom, Kozmickými Hierarchami, inými svetmi a nakoniec, s Kozmickým Magnetom. Jej pozemské telo, zmenené a zjemnené Experimentom už nemohlo existovať tak, ako jestvujú ostatné pozemské telá. Stalo sa telom šiesteho energetického druhu a potrebovalo nové podmienky, avšak starý svet, dožívajúci svoje posledné kozmické okamihy, jej ich nemohol poskytnúť. V boleniach a strádaniach vytyčovala ľuďom pozemskú púť k výšinám Kozmickej evolúcie. Títo ľudia však nemali tušenie, že bez nej Zem nedokončí prechod na nový závit evolúcie a ľudstvo nezíska nevyhnutnú energiu ku ďalšiemu postupu.

Pozemské zármutky ju nemíňali. Stratila muža, hlboko milovaného a cteného. Nikolaj Konstantinovič Rerich, veľký umelec, mysliteľ a vedec a jej verný spolupútnik, odišiel v decembri roku 1947. „Svetlí duchovia, - napísala v jednom z listov, - odchádzajú pred nastúpením tmy, a Ich Zovňajšky ostávajú ojedinelými pochodňami v temnote útrap“. A potom ešte za dva mesiace: „Vskutku, kto sa bude môcť natoľko zasvätiť takému neustálemu odovzdávaniu sa vznešenosti a kráse tých vrcholkov, stelesňujúcich a ochraňujúcich najväčšie Tajomstvo a Nádej Sveta – Posvätnú Šambalu“.
Ešte dlho po jeho odchode zemský ľúty smútok zvieral jej kozmické srdce. Spolu so synom Jurijom Nikolajevičom opustila himalájsku dolinu Kulu v nádeji, že sa vráti do vlasti a ešte bude pracovať pre blaho „Najlepšej Krajiny“, ako ona nazývala Rusko. Pricestovali do Bombaja a tam čakali na parník z vlasti. Ale parník vôbec neprichádzal a keď sa objavil spoza hmly bombajského prístavu, zistilo sa, že im nič radostné nepriviezol. Vlasť svoju Veľkú dcéru odmietla, neudelením víza.

Už sa nevrátili do Kulu a usadili sa vo východných Himalájach, v neveľkom kúpeľnom mestečku Kalimpong. Odtiaľ pokračovala v písaní listov do Ameriky, tam tiež počúvala a zapisovala Zdieľania Učiteľa a nato zavŕšila to, čo jej bolo súdené Kozmickou evolúciou.

Ale roky dávali o sebe vedieť a chvíľou sa jej zmocňovala neľudská únava.

„Je mi 70 rokov a prešla som Ohnivú Jógu ... Ako nadpozemsky ťažko je prijímať vo fyzickom tele, uprostred všedných podmienok, ohnivé energie. Ohnivá transmutácia zjemnila môj organizmus, prenikavo pociťujem všetku disharmóniu a všetky prúdy priestranstva, je mi neľahko uprostred ľudí a dnes je monzún a dusno, s ním spojená, som veľmi unavená. Srdce často dáva „mŕtve body“ a je nutné bežať k strofantinu, môjmu záchrancovi. Okrem toho i času mám málo, pretože mnoho hodín sa míňa na zdieľania a ich prepisovanie. Môj zrak tiež zoslabol a ťažko sa mi prepisujú poznámky, zapísané často bledou ceruzkou. Všetky tieto záznamy potrebujú priviesť do poriadku, a príliv nových neprestáva“.

Teraz vážila každú minútu a zvolila si poprechádzať sa iba večer. Schádzala po drevenom schodisku zo svojej manzardy a vystupovala na prízemie, skrášlené kvetinovými záhonmi. V „Krukete“, kde žila spolu so synom, bolo vždy mnoho kvetov. Večer, kvety voňali silno a s bázňou. Schádzala po svahu ku borovicovej aleji, odkiaľ bolo vidieť chrbát Kančenčongy. Večerné snehy Posvätnej hory svietili ružovo a tajuplne.

Potom opäť vystúpila k sebe, okno v jej izbe planulo žlto a mäkko. “Kozmický stupeň sa blíži, a je treba zvítať sa s ním statočne“, - zapisovala ona.

V zbierke, predloženej čitateľovi, je len neveľká časť materiálov, ponechaných Veľkou Kozmickou Súcnosťou s jedným cieľom – nech bude naša cesta, hoci len neveľmi, ľahšia ako jej Cesta. A nech statočnosť(udatnosť) na nej, nás neopúšťa.

Helena Ivanovna opustila tento svet v roku 1955, V jednom zo svojich posledných listov písala: „Nehovorím o Učení Nového Veku, pretože je málo tých, čo dorástli v poznaní, že učenie Živej Etiky je aj Nové Zvestovanie. Ale i toto príde. Nastane čas, keď sa toto učenie stane svetovým a položí základy vzdelania a vzniku nového ľudstva, zrodenie ktorého urýchli sen človeka o odstránení smrteľných ochorení, dosiahnutí dlhovekosti a objavenie sa človeka v novom, zjemnenom tele“.

Zhromaždiac všetky jej prorocké sny a videnia, získali by sme veľkolepý obraz, isto Apokalyptický.

 

- pokračovanie -

 

VEĽKÁ RERICHOVSKÁ KNIŽNICA
Helena Rerichová
NA PRAHU NOVÉHO SVETA
MEDZINÁRODNÉ CENTRUM RERICHOV
MOSKVA, 2000

Orig.: Елена Рерих. У ПОРОГА НОВОГО МИРА М.: Международный Центр Рерихов, 2000, 464 с.

Preklad: Vaska

 

Redakcia ďakuje autorovi prekladu za poskytnutie textu

 


Seriál "Helena Rerichová NA PRAHU NOVÉHO SVETA"
nájdete na tejto adrese.

 

 

január 23, 2011 23:31 popoludní
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Vaska
    Vaskajanuár 24, 2011 10:20 dopoludnia

    Komentár: 

    Originál knihy je možné nájsť na:

    http://www.spsl.nsc.ru/~m1-way/agni/uprnm_1.htm

 

 

Top