Obrázok používateľa CEZ OKNO
Július Handžárik: Už nebolo možné mlčať!

Viackrát ocenenému slovenskému publicistovi Júliusovi Handžárikovi vyšli v ostatnom čase na Slovensku krátko za sebou tri knihy. Pri tejto príležitosti mesačník Naše interné informácie uverejnil exkluzívny rozhovor vydavateľa NII Júliusa Boška s autorom.



Július Boško: Na slovenskom knižnom trhu sa v rýchlom slede za sebou objavili Vaše tri knihy – Maďarské podvody, Maďarské blúznenie a Trianonská trauma. Vyvolali istý rozruch a úspešne sa predávajú. O čo v nich ide a s akým zámerom ste ich napísali?

Július Handžárik: Tituly týchto mojich kníh sú len symbolickým vyjadrením ich obsahu. Knihy neboli napísané kontinuálne so zámerom komplexného spracovania témy, ktorú ich titul naznačuje. Naopak, obsahovo sú oveľa pestrejšie, keďže sú vlastne súbormi esejí a článkov, ktoré som napísal pre slovenské časopisy a noviny, a tematicky ich spája iba voľne definovaný okruh slovensko-maďarských vzťahov. Jednotlivé eseje boli napísané v danej dobe ad hoc ako moja reakcia na jednotlivé „maďarské problémy“, sústavne oživované a cielene vnášané do slovenského verejného a politického života predstaviteľmi maďarských politických strán na Slovensku a ich maďarónskymi kolaborantmi, alebo priamo politikou Budapešti.

J. B.: Vy ste však ako publicista známy skôr svojím zameraním na ekonomiku a makroekonomiku. Čo Vás teda viedlo k tomu, aby ste takú značnú časť svojej publicistickej práce venovali aj týmto umelo vyvolávaným „maďarským problémom”?

J. H.: Áno, venoval som sa hlavne makroekonomike, ktorá mi je blízka. Slovensko-maďarské vzťahy však dôverne poznám takpovediac osobne, pretože som prežil kus života na slovenskom juhu a čiastočne aj v Maďarsku. Moju pozornosť na maďarské témy však upriamil ihneď po prevrate v roku 1989 už prvý spoločný dokument „revolučných hnutí“ na Slovensku – spoločné „Vyhlásenie Verejnosti proti násilu a Maďarskej nezávislej iniciatívy o spolužití národov!!!, národných menšín a etnických skupín na Slovensku“ zo 4. januára 1990, uverejnené v občasníku Verejnosť 23. 1. 1990. Deklaruje sa v ňom expressis verbis, že tieto „revolučné hnutia“ odmietajú princíp reciprocity, čiže ľudskej a občianskej rovnosti, medzi Maďarskom a vtedajším Česko-Slovenskom pri poskytovaní menšinových práv svojim občanom.

Teda vice versa, že títo „revolucionári“ schvaľujú a budú aj naďalej podporovať maďarskú genocídnu menšinovú politiku rasistickej nerovnosti, uplatňovanú už prvým fašistickým režimom Miklóša Horthyho od roku 1920, v ktorej sa po roku 1948 pokračuje naďalej až dodnes. Bol to veľmi nebezpečný, ale celkom jednoznačný signál o budúcom maďarskom ohrození demokracie a spolužitia národov v Karpatskej kotline, a udalosti posledných dvadsiatich rokov to aj celkom jednoznačne potvrdzujú. Ide v podstate o pokračovanie nepretržitého boja maďarských nacionalistov, fašistov a revizionistov proti Trianonskej mierovej zmluve a za obnovenie maďarského žalára národov, ktorý oni medzi sebou nazývajú Veľkým Maďarskom.

Títo rasisti vedia, že na splnenie ich revizionistických zámerov predovšetkým treba aspoň štatisticky zachovať vykazovaný početný stav ich menšín v okolitých nástupníckych štátoch a v týchto menšinách živiť vôľu i schopnosť rozkladať zvnútra štáty, v ktorých žijú. A spolu s tým treba jazykovo či aspoň štatisticky zlikvidovať národnostné menšiny v Maďarsku (hlavne Slovákov a Nemcov), aby sa napokon mohlo pred svetovou verejnosťou dokazovať, že maďarský národ „stratil“ Trianonskou zmluvou státisíce svojich príslušníkov a obrovské územia, kým okolité národy nestratili v prospech Maďarska nikoho a nič. Až po zavŕšení tohto obskúrneho procesu získajú maďarské revizionistické požiadavky svoje fiktívne „morálne opodstatnenie“ a nikto už nebude skúmať a dokazovať, že podstata celého tohto pofidérneho konania je falošná.

J. B.: O maďarských fašistoch je toto známe, ale žeby aj komunisti, ako deklarovaní proletárski internacionalisti, boli uplatňovali takúto rasistickú menšinovú politiku?

J. H.: Málokto vie, že už praotcovia „proletárskeho internacionalizmu“ Karol Marx a Fridrich Engels boli zarytými protislovanskými rasistami, ale je dokázaným faktom, že v tejto ideológii predbehli maďarského fašistu Horthyho najmenej o sedemdesiat rokov. Napríklad, v Engelsovom diele Demokratický panslavizmus nájdeme v jeho osobnej korešpondencii s Marxom aj takéto brutálne rasistické a genocídne názory a zámery: „... ukazuje sa, že zločiny Nemcov a Maďarov na Slovanoch patria k najlepším a najspravodlivejším činom, akými sa náš a maďarský národ môžu v dejinách pochváliť. Na sentimentálne frázy o bratstve, ktoré sa nám predkladajú... odpovedáme: Nenávisť k Rusom bola a zostáva prvou revolučnou vášňou Nemcov, od revolúcie sa k nej pripojila nenávisť k Čechom a Chorvátom; spolu s Maďarmi môžeme zabezpečiť revolúcie len najrozhodnejším terorom proti slovanským národom... a žiadne frázy, nijaké odkazovanie na neurčitú demokratickú budúcnosť týchto krajín nám nebráni, aby sme so svojimi nepriateľmi zaobchádzali tak, ako s nepriateľmi.“

Toto hovorí za všetko! Tak, ako to hovorí aj Vyhlásenie VPN a MNI zo 4. 1. 1990, hoci sa tvári antikomunisticky. A takéto protislovenské rasistické princípy boli uplatňované v slovensko-maďarských reláciách aj za komunistov. Stačí si spomenúť, že prepotrebná kultúrna činnosť Slovenskej ligy na južnom Slovensku bola po víťazstve komunistov zastavená jej pričlenením k Matici slovenskej a že rovnako prepotrebná kultúrna a spolková činnosť Matice slovenskej bola potom taktiež zakázaná, ba zákonom z roku 1951 bola zrušená aj jej členská základňa a miestne odbory i dovtedajšia starostlivosť MS o Slovákov v zahraničí. Ale „v súlade s marx-leninskou národnostnou politikou KSČ“ (taká je dikcia príslušného zákona) bol v roku 1949 založený Čemadok (Csehszlovákiai, Magyar Doplgozók Szövetsége – Kultúrny zväz maďarských pracujúcich v Československu), určený výslovne na spolkovú činnosť s plnohodnotnou členskou základňou a miestnymi odbormi i s územnou organizačnou nadstavbou, úplne financovaný zo štátneho rozpočtu.

A tento spolok, ignorujúci aj vo svojom názve ešte aj po 1. januári 1993 zánik ČSFR, je celou svojou činnosťou až dodnes účinným nástrojom v rukách vodcov maďarskej štatistickej menšiny na Slovensku, ktorí sa pri všetkých príležitostiach boľševicky jednomyseľne a nekompromisne postavili proti sebaurčovaciemu právu slovenského národa, presne v intenciách K. Marxa a F. Engelsa z roku 1848.

J. B.: O týchto skutočnostiach sa aj v slovenských krajanských kruhoch v zahraničí vie len veľmi málo. Vy ste teda svoju publicistickú činnosť po prevrate v roku 1989 celkom zamerali na slovensko–maďarské vzťahy a menšinovú politiku?

J. H.: Spočiatku vôbec nie. Po prevrate boli totiž „žeravé“ hlavne problémy demokratizácie politického a verejného života, privatizácie národného bohatstva a usporiadania rovnoprávnych vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi, ktoré napokon vyvrcholilo uplatnením sebaurčovacieho práva slovenského národa v samostatnej demokratickej Slovenskej republike. Otázkam slovensko–maďarských vzťahov som sa začal venovať až potom, keď sa v slovenskom politickom živote čoraz neodbytnejšie začali opakovať ustavične zvyšované požiadavky na celkom nerecipročné maďarské menšinové nadpráva a výsady, avizované už v spomenutom rasistickom vyhlásení VPN a MNI zo 4. januára 1990. Mlčať v tejto situácii by už bolo občianskym zločinom – zločinom ohrozujúcim nielen demokraciu, ale už aj samotnú existenciu nášho štátu i národa.

J. B.: Čo teda obsahujú uvedené Vaše tri knihy?

J. H.: Obsahujú časť tých článkov a esejí, ktoré som k téme slovensko–maďarských vzťahov a menšinovej politike za ostatných 14 – 15 rokov napísal pre slovenské časopisy a noviny. Usiloval som sa v nich vyhnúť sa akokoľvek oprávneným emóciám a mediálnemu „prekrikovaniu“ s maďarónskymi a inými slovakofóbnymi živlami a usiloval som sa poskytnúť čitateľom k týmto témam maximum vecných a relevantných informácií, vychádzajúc pritom predovšetkým z maďarských zdrojov a dokumentov. Na maďarskej strane sa napríklad systematicky klamlivo historizuje a do neba sa vychvaľujú také pofidérne osoby, akými boli slovenskí renegáti Ľudovít Košút a Petrovič-Petőfi, alebo napríklad maďarskí janičiari tureckej Osmanskej ríše Bočkaj, Betlen, Tököli a dvaja Rákociovci, čím sa v hlavách Maďarov zámerne a cielene deformujú celé uhorské dejiny. O uhorskej kráľovskej korune, zhotovenej až v 13. storočí, sa napríklad tvrdí, že bola „svätoštefanská“, ba nazýva sa aj blasfemicky Maďarskou Svätou Korunou, ktorá vraj nie je predmetom, ale živou bytosťou, prenášajúcou údajne svoju mystickú nadpozemskú silu na svojich nositeľov!

Ale píšu a prednášajú sa aj ďalšie také psychopatické fantazmagórie, ba organizujú sa k nim aj hromadné školenia. Maďarskí „historici“ napríklad celkom vážne hlásajú, že runové písmo je maďarským písmom, ktorým Maďari predbehli aj Sumérov, že ho vynašli a používali Maďari, ktorí žili v Karpatskej kotline už pred siedmimi tisícmi rokov, odtiaľto odišli do Ázie a po tisícročiach sa sem len vrátili, takže maďarská infiltrácie do Podunajskej nížiny v 10. storočí po Kr. už nie je len „obsadením vlasti“ (honfoglalás), ale je vlastne maďarským „znovuobsadením vlasti“ (visszafoglalás), čiže Maďari sú nielen jedinými pôvodnými obyvateľmi celej Karpatskej kotliny, ale eo ipso sú teda aj jej jedinými oprávnenými autochtónnymi vlastníkmi.

O týchto psychopatických bludoch sa konajú nielen prednášky na Slovensku (napr. v roku 2007 v Šahách), ale sa k nim v Maďarsku každoročne poriadajú aj dlhodobé internátne školenia pre príslušníkov maďarských štatistických menšín z okolitých štátov (na siedmom takomto kurze v roku 2006 sa napríklad zúčastnilo 588 frekventantov, z toho 70 zo Slovenska), ale na ich šírenie sa založil aj osobitný spolok Honti Corvin Kör Polgári Társulat s členskou základňou aj na Slovensku. Zhruba o týchto témach sú eseje v prvej z mojich uvedených kníh s titulom Maďarské podvody. V druhej knihe s titulom Maďarské blúznenie sú eseje, venované problematike deformovania dejín stredoeurópskych národov vrátane pangermánskej tézy o „sťahovaní národov“, problematike skutočného genofondu obyvateľov Karpatskej kotliny a niektorým zahraničným osobnostiam, ktoré sa významne zaslúžili o slovenský národ, ale aj osobitne negatívnej postave britského lorda Harolda S. H. Rothermera. Ťažisko je však na mimoriadne významnom diele profesora Jána Stanislava Slovenský juh v stredoveku o pôvodnom slovenskom osídlení územia dnešného Maďarska a pozornosť sa venuje aj dnešnej situácii Slovákov v Maďarsku.

Tretí zväzok je venovaný hlavne Trianonskej mierovej zmluve, z ktorej maďarská propaganda už od čias fašistu Horthyho robí cielene vyfabrikovanú „maďarskú traumu“, ba už aj celkom reálnu maďarskú celonárodnú paranoju. Po páde železnej opony, keď národy Európy môžu konečne žiť v mieri a vzájomnom porozumení podľa demokratických princípov Slobody, Rovnosti a Bratstva, je naozaj tragické a neodpustiteľné, že národy Karpatskej kotliny sú znova brutálne konfrontované s patologickými prejavmi fiktívnej maďarskej ukrivdenosti a psychopatického maďarského velikášstva. O tom sú vlastne všetky moje eseje v uvedených troch knihách. Vo všetkých som sa usiloval byť maximálne vecný a poskytnúť čitateľom maximálne penzum konkrétnych informácií pre pochopenie podstaty týchto neustále živených paranoidných „maďarských problémov“. Pravda a spravodlivosť je totiž celkom jednoznačne na našej strane, len ju musíme najskôr vecne poznať a potom ju aj bez váhania uplatňovať.

J. B.: Ďakujem za rozhovor.

P. S. Pre informáciu čitateľov uvádzam, že knihy Júliusa Handžárika vydal Eko – konzult, P. O. Box 61, 851 07 Bratislava 57 a dajú sa kúpiť či objednať vo väčšine bratislavských kníhkupectiev, hlavne v Kníhkupectve Matice slovenskej na Dunajskej ul. 18, 811 09 Bratislava.

 

 

Zdroj: Beo.sk

 


máj 05, 2009 15:28 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top