Obrázok používateľa CEZ OKNO
BUĎTE SAMI SEBOU, PRIATELIA...

K tomuto príspevku ma inšpirovali dve veci: komentár pod jedným mojim príspevkom na mojom blogu ANTILÚZIA, dovolím si z neho zacitovať: „...chcel by som ta poprosit ak je to vobec mozne o clanok "ako ovplyvnit seba/svoje vnutro pre hlupakov". Ak je to vobec mozne napisat. Bol by som ti ja a urcite i mnoho citatelov vdacnych.“ Pochopil som to tak, že čitateľ, podpísaný ako Fiktívny nemá rád zložité formulácie a komplikované myšlienky – a to ma chytilo. Mojim definitívnym cieľom je napísať čosi veľmi prosté, no ešte som k tomu nedospel... Verím, však, že sa k tomu dopracujem, aj keď... Aj keď času nie je nazvyš, nemám žiadnu istotu, že tu budem ešte aj zajtra... A tak je tu tá druhá „inšpirácia“ - vidím samého seba v okamihu pred katom... Z milosti pánov nad mojim životom som práve dostal poslednú možnosť prehovoriť...

Ak by som ešte dnes stál na popravisku a celkom nečakane by mi bolo dovolené povedať krátku záverečnú reč pre zvyšok sveta, ktorý tu ešte ostane aj po mne nažive, čo by som im odkázal? Čo by som odkázal ľuďom vo chvíli, keď už niet času na zložité formulácie, zdĺhavé myšlienky? Zaiste by som chcel, aby to, čo poviem vyjadrovalo veľmi jednoducho a prosto moje celoživotné poznanie a teda moje slová by mali predstavovať koncentrát všetkého, čo som kedy naštudoval, čomu som veril i neveril, čo som prežil i neprežil – skrátka celú životnú skúsenosť človeka, ktorý zasvätil svoj život hľadaniu strateného poznania a pravdy o živote. Nemal by som na výber – môj čas sa kráti a ja mám vyjadriť všetko, čo viem len pár slovami – natoľko jasnými a zrozumiteľnými, aby ich pochopili aj tí v posledných radách: prostí, obyčajní ľudia, ktorým môj osud azda pomôže na ich ceste za hľadaním ich vlastného zmyslu... A tak sa požiadavka čitateľa Fiktívneho celkom nečakane spája s nevyhnutnosťou vysloviť to práve teraz...

Krátko sa koncentrujem, pokúšam sa dýchať pravidelne a nevnášať do posledného svojho činu na tejto zemi moje túžby, ani strachy – a neskresliť tak odkaz, ktorý je mojim vyjadrením a najstručnejším prejavom môjho skutočného ja.

BUĎTE SAMI SEBOU! - počujem, samého seba ešte vo chvíli, ako ku mne pristúpi môj kat. Potom je ticho... „To je všetko? Len tri slová?“ pýta sa súdny zriadenec. „To je všetko. Len tri slová...“- poviem ja. Tak je to: najjednoduchším vyjadrením poznania, vedomostí a mojich celoživotných skúseností sú dnes na popravisku len tieto TRI SLOVÁ...

Všetky filozofie, ktorými som v živote prešiel, psychológia, náboženstvá, kulty, vedecké poznania, všetka kultúra, ktorú som poznal mi dali dohromady toto: BYŤ ORIGINÁLOM, NIE KÓPIOU...

Len toľko, pane? - počujem kata za svojim chrbtom. To je všetko?

Kvôli tomuto ste žili?

Áno – žil som kvôli naplneniu týchto TROCH SLOV svojim vlastným životom... A to, čomu rozumiem ako „byť sám sebou“ sa mi zároveň vidí byť tou najjednoduchšou, no priamou cestou k tomu, čo nazývame slovom „Boh“: láska, súcit – to všetko prichádza, keď sa staneme tými, kými v skutočnosti sme. A naopak – ak nie sme autentickými bytosťami, láska i súcit nám ostanú navždy cudzími pojmami a aj keď sa budeme tváriť, že im rozumieme, budeme vždy pomimo... Skutočná láska a skutočný súcit prichádzajú z hĺbky bytosti, ktorou sme vovnútri – na povrchu si ich pletieme s emóciami falošného ega: teda tej časti nás, ktorá nám to, kým naozaj sme dokonale zastiera...

TRI SLOVÁ – a taká dlhá cesta k nim... Zdá sa, že uskutočniť takú „jednoduchú vec“ ako stať sa originálom a nie kópiou je pre nás ako jednotlivcov a pre nás ako národ, či ľudstvo tá najťažšia vec na svete...

Prečo?

Dnes dokážeme cestovať do všetkých kútov sveta – pri troške vôle a šikovnosti dokážeme napokon dať dohromady dostatok kapitálu, aby sme objavili posledné zabudnuté miesta v pralese, a pri troche šťastia a vytrvalosti sa dotkli posledných zvyškov zatiaľ neobjaveného sveta kmeňov, ktoré sa ešte nestretli s civilizáciou... Cestovať smerom k sebe samému a objaviť seba sa nám však ukazuje ako tá najkomplikovanejšia dobrodružná cesta a len máloktorí sú ochotní ju absolvovať. Prečo?

Ak by sme sa aj zbavili strachu z neznámeho a pritom nadobudli nezlomné presvedčenie, že objav seba samého bude mať pre nás celkom hmatateľný a praktický úžitok, ak by sme aj akýmsi zázrakom prestali pochybovať a ak by nám ktosi povedal, ktorým smerom sa vydať, išli by sme?

Osobne si myslím, že nie... Ešte by sme neišli. Prečo?

Neišli by sme preto, lebo podvedome vieme, že celá táto cesta má ešte jeden háčik. Táto cesta má „podmienky“, ktoré nebudeme ochotní plniť. Tie podmienky sa týkajú všetkého toho, čo si so sebou na túto cestu brať n e m á m e. A toho, čo si brať nemáme, je naozaj veľa a – bohužiaľ – sú to práve veci, ktorých sa vzdať nemienime... Sú to však napospol bremená, ktoré nás na ceste môžu nielen zdržať: ale celkom náš postup zastaviť a možno aj spôsobiť naše poblúdenie a aj smrť. Všetky tieto „zavazadlá“ máme uložené v baťohu, ktorý má na boku malý nápis „made in“: v y r o b e n é v...

Vyrobené v našej mysli...

Jednoducho a zrozumiteľne povedané: budeme musieť nechať doma predstavu o tom, kým sme... Lebo práve táto predstava je tým, čo nám bráni uvidieť skutočnosť pralesa a nakoniec i rajskú čistinku s bytosťami, ktoré poznáme už veky, aj keď sme sa ešte nestretli...

Ak by ste mi v tejto chvíli uverili, že to o čom píšem je pravda, a že najdôležitejšou vecou, pre ktorú sa oplatí žiť je žiť pre spomínané tri slová /ako jednotlivec, národ, národy, etniká i ľudstvo/ neváhali by ste a už by vás vo vašom odhodlaní nájsť seba samého nikto nezastavil: problém je len v tom, že mi – ani keď to volám z popraviska – neveríte... V skutočnosti mi veríte len čiastočne – skúmate ma, pozorujete, kde urobím chybu a kde ma nachytáte na mojich vlastných protirečeniach, alebo nedostatočnej znalosti problematiky... Je to ako keď sa obzeráte po tej krásnej slečne na ulici – nemôžete odtrhnúť zrak od jej pružnej chôdze, dokonalom držaní tela, líniach postavy, v podvedomí si však ž e l á t e, aby mala nejakú tú „chybičku krásy“, aby ste objavili nejakú „odchýlku od dokonalosti“, len aby ste sa mohli upokojiť... Vpodstate, keď s obzeráte za krásnymi slečnami hľadáte skôr chyby krásy ako krásu samotnú – dokonalá krása vám totiž pripomína vašu vlastnú nedokonalosť...

Čítate knihy, surfujete po internete, nasledujete také či onaké učenie a – dajme si ruku na srdce: v každom hľadáte „chybu krásy“, ktorá by vám dala to, čo tak veľmi hľadáte: pokoj v duši. POKOJ V DUŠI /nemyslím ten film/ nachádzate v istote, že dokonalosť neexistuje a preto ju ani nemusíte hľadať...

Na to vám hneď čosi poviem: DOKONALOSŤ AKO VZOR NIKDE INDE AKO VO VAŠEJ HLAVE NEEXISTUJE. Ak sa pokúšate „napasovať“ život do „vzorca dokonalosti“, ste v bludnom kruhu: ten „vzorec“ existuje len vo vašej hlave, nikde inde na svete nie je. Navyše, aj keď prebýva vo vašej hlave, nie je váš – vytvorili ste si ho z vzorcov, ktoré pre vás pripravili iní: z cudzieho materiálu ste si vystavali predstavu o dokonalosti – strážite si ju ako tajný poklad a len občas komusi na krátku chvíľu dovolíte, aby tento váš „poklad“ zazrel... Vovnútri „viete“, že patrí len vám a že vás „odlišuje“ od celého okolitého sveta. Tento „obraz dokonalosti“ však bohužiaľ nevzťahujete len na okolitý svet: ak by ste tak robili, nič by sa nedialo – slečna dokonalá by si ďalej kráčala svojou cestou a vy by ste mali pocit, že „nestojí za to“ vydať sa za ňou, pokúsiť sa ju získať... Najhoršou správou pre vás však je, že za všetko vaše osobné i životné trápenie môže z veľmi veľkej časti skutočnosť, že svoj „vzor dokonalosti“ premietate aj na seba – neustále sa porovnávate s týmto vzorom, pomeriavate ním svoj vlastný život a tak sa buď podceňujete a vzdávate to, alebo naopak, ženiete sa bezhlavo dopredu, aby ste ho dostihli...

Ani si neviete predstaviť, ako mne osobne o d ľ a h l o, aké pocity šťastia a naplnenia som zažil vo chvíli, keď som si náhle uvedomil, že nemusím byť dokonalý! Pochopil som vtedy, že ak som si doteraz myslel, že najdôležitejšie na svete je, aby som bol dajmetomu múdrym človekom, teraz môžem byť celkom dobre aj hlupákom... V jednej z najveľkolepejších chvíľ v mojom živote som si uvedomil, že nemusím byť múdry, učený, geniálny, a svätý už vôbec nie! Nemusím mať to, čomu sa zvykne hovoriť „moja pravda“. Nemusím nikoho o svojej pravde presviedčať... Nemusím vytvárať ilúziu svojich úspechov, či neúspechov... Nemusím sa hrať na dôležitého a na to, že mám vplyv a pofidérnu moc... Nemusím nič z toho:

STAČÍ AK SOM SÁM SEBOU!

Poznanie, čím všetkým byť n e m u s í m sa rovná zážitkom o ktorých som dovtedy čítal ako o „osvietení“... Niečo vám prezradím: aj z „osvietenia“ sa stal len „model osvietenia“, zbytočné bremeno, ktoré radšej nechajte komusi inému – ak máte nepriateľa, darujte mu váš vzor osvietenej bytosti: lepšiu pomstu ste si pre neho nemohli vymyslieť...Kašlite na osvietenie priatelia, nesmúťte za ním – na vašej ceste sú pre vás pripravené iné dobroty!

Radil by som vám, aby ste si pred vašou cestou do končín, kde ste sa ukryli sami sebe, veľmi pozorne prezreli všetky bočné vrecká baťoha, aj to najmenšie, či sa tam predsalen neskrýva nejaký malý, zabudnutý „vzor dokonalosti“ - to vám poviem, aj ten celkom miniatúrny vám môže celkom skomplikovať cestu a zamoriť napokon celé vaše okolie...

Vzory dokonalosti sú ako vírus – rýchle a neviditeľne sa šíria a nakazia nielen vás ale každého a všetko, s čím prídete do styku...

Niečo vám poviem: už tým, ako si chystáte vaše zavazadlá, ako sa zbavujete zbytočností, už vtedy ste na ceste. Už teraz začínate chápať smer, akým sa vydať... Zapamätajte si: nikto vám nekáže, čo si máte pribaliť – ja vám len odporúčam, čoho sa máte zbaviť... Konečne, ako sa budete odľahčovať od bremien vašich vlastných vzorov, váš vlastný zmysel pre realitu vám napovie, či konáte správne, alebo nie... Z vlastnej skúsenosti však viem - ak si neurobíte poriadok a nevyhádžete zbytočnosti ešte pred cestou, poriadne sa cestou zapotíte: takže máte na výber – dobrou radou /nie manipuláciou/ je, nechať všetko a zaraz na mieste...

Ja viem – prepadne vás strach, či sa vám predsalen nezíde to, či ono... Všetko vám pripadá také dôležité a potrebné! Čo ak predsa?

Čo ak je moja individuálna cesta taká v ý n i m o č n á /ešte ju nikto neprešiel/ že na mňa sa tieto skúsenosti nevzťahujú, mňa môže postihnúť to, či ono... No dobre – vyskúšajte si to a niečo si predsalen nechajte pre seba... Vaša cesta bude o čosi dlhšia, ale budete prichádzať na to, čo na nej skutočne potrebujete sami – budete na to prichádzať cestou p o s t u p n ý c h strát, ale ak sa nevzdáte, napokon tam, kam idete – teda nájsť SEBA SAMÉHO – dôjdete...

Toto je dobrodružná cesta, cesta bojovníka: musíte sa naučiť prestať sa báť tmy a spoliehať sa nielen na váš rozum, vašu takzvanú učenosť a múdrosť či hociaj len vaše zmysly – častokrát pôjdete celkom na slepo a spoza každého stromu na vás bude číhať smrť: musíte sa naučiť byť vtedy neviditeľnými a aby ste to dosiahli, zistíte, že si naozaj so sebou nič nemôžete vziať... Balík vašich starých presvedčení vás totiž nielen zaťažuje: ale robí vás tvrdými, nepružnými a ste veľmi, veľmi na očiach démonom pralesa...

Ak už raz budete na mieste – nebojte sa, dôjdete, mnohí došli, to miesto skutočne existuje a je to VAŠE MIESTO – je to váš pôvodný DOMOV, je to RAJ po ktorom ste podvedome túžili po celý život – ak už teda na tom mieste budete, pochopíte zároveň aj to, aký to má pre vás „praktický“ účinok. Pochopíte zmysel celej tejto cesty a nielen to – pochopíte zmysel celého vášho života, váš účel v tomto zrodení na tejto Planéte a v tomto Vesmíre.

Spoznáte, kým n a o z a j ste. Budete v e d i e ť, kto ste. Naplno sa zasmejete všetkým vzorom, ktoré ste kedy nasledovali: len vás odvádzali od vašej vlastnej jedinečnosti! Pochopíte svoj vlastný „azimut“, teda vašu polohu v kozme, ktorú ste síce tušili, nevedeli ste však o nej...Budete cítiť lásku i súcit a humor: lebo iné ani cítiť nemôžte...

Nemyslite si, že vám ja, alebo niekto iný dopredu povie, ktorým smerom to miesto leží a aký je jeho azimut – nikto nie je vami a ja som to už najmenej. Ak si ešte niekedy na ceste aj budete myslieť, že pravdu o tom, kde nájsť to miesto vie ktosi iný, nech by ste stretli hneď aj váš učiteľa, majstra, nech by vám radili vaši blížni, vaša rodina, priatelia, vaše náboženstvá vaše politické strany, inštitúcie, médiá, či ktokoľvek iný, z tých, čo sa vám usilujú po celý život nahovoriť, že v e d i a, kde to VAŠE MIESTO je a že v i e, čo na ňom nájdete, buďte si vedomí, že ste na to vaše miesto ešte nedošli...

A ak budete mať ešte niekedy pocit, že sami ste hlupáci a tí druhí sa pasujú za vzory múdrosti, vedzte, že ani oni sami seba ešte nenašli...

Lúčim sa s vami a odchádzam spokojne do Večných Lovíšť lebo v najúprimnejšom výkriku mojej duše - BUĎTE SAMI SEBOU, PRIATELIA! - je obsiahnuté všetko, čo som chcel a mal tomuto svetu povedať... /Ak mi neveríte, nič to za to: stačí ak budete sami sebou.../

Karol Hlávka

Zdroj: antiluzia.blogspot.com

júl 11, 2010 14:00 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top