Obrázok používateľa CEZ OKNO
CESTA SRDCA

Nemôžem si už zakrývať oči pred vplyvom a účinkom svojich vnútorných rozhodnutí na vývoj a fungovanie mojej vlastnej reality! Myslím to tak, že svoje najvnútornejšie rozhodnutia sa v živote p r e j a v i l i a r e a l i z o v a l i sa. Dokonca je to tak, že moje najvnútornejšie rozhodnutia „zrušili platnosť“ všetkých vonkajškových... Existujú NEVIDITEĽNÉ ROZHODNUTIA, ktoré činíme „sami v sebe“ - ako som si dnes už istý - sú to tie najúčinnejšie rozhodnutia: práve tie určujú, čo nám vyjde a čo nám nevyjde... Každý človek dnes však v i e, že vo svojom živote m u s í prijímať rozumovo-rozumné rozhodnutia, ktoré sa viac-menej n e z l u č u j ú s pocitmi, vychádzajúcimi z nášho vnútra... Viem to aj ja: a tak ich činím aj sám – nemôžem však už zakrývať, že zároveň s nimi „prebehne“ kdesi v hĺbke mojej bytosti ešte iné a veľmi utajené „rozhodnutie“ - prejavuje sa dobre ukrývaným odporom k činnosti, pre ktorú som sa práve rozumovo a „na sto percent“ rozhodol... Celý život sa usilujem potlačiť tento vnútorný Hlas– bojujem proti nemu, lebo sa mi vidí, že ma vedie do priameho stretu s celým okolím – azda s celou spoločnosťou, ak nie s celým svetom...

Posledné roky sa však stalo čosi zvláštne – začínam veľmi silne vnímať svoje vnútro – ako hraciu plochu, kde sa najprv celá „hra“ odohrá a potom sa prejaví „navonok“... Na tomto vnútornom plátne „jednám“ so svojimi partnermi, /aj obchodnými/, ale aj so svojimi protivníkmi... Je to, akoby som mal realitu „naskenovanú“ kdesi do svojho vnútra – premieta sa na vnútornom plátne, pričom hranice medzi oboma svetmi /vnútorným a vonkajším/ sú veľmi tenké a čoraz častejšie - akoby vôbec neboli. Na vstup do tohto vnútorného sveta bolo potrebné vynaložiť odvahu – hlavne odvahu prijatia seba a vecí okolo „tak, ako sú“ a teda nie tak, akoby som chcel, aby boli, alebo ako som sa obával, že budú... Skrátka a dobre, bolo potrebné ovládnuť túžbu, ale aj strach – obe veličiny /túžba na jednom póle, strach na druhom/ skresľujú obraz na vnútornom plátne... Vnútorné premietanie je veľmi „citlivé“ - reaguje okamžite a preto je práve tu dôležité zachovať stav „uprostred“- hovorím mu TRIEZVOSŤ.

Vyžaduje to triezvy a nezaujatý pohľad nielen na svet mimo mňa, ale hlavne na seba samého – teda vidieť seba samého z rozličných uhlov pohľadu, nielen spredu, ale aj z bokov a zozadu: teda vidieť samého seba plasticky a nie iba dvojrozmerne...

Pri tvorbe takejto postavy /seba samého/ postupne obchádzame dokola – tak ako sochár, ktorý tvorí svoju sochu... Vytvárame herca – teda postavu v priestore.

Na to je potrebné prijať svoj obraz aj „zozadu“ - teda svoje ukryté časti.

To, čo sme doteraz pripisovali iným, vidíme na sebe. To, čo sme doteraz pripisovali svojim neprajníkom, máme pripísať aj sebe – naši oponenti nám pomáhajú – odrážajú obraz toho, čo ukrývame za svojim „chrbtom“ - povedané rečou modernej psychológie: čo ukrývame v svojom podvedomí, či nevedomí... Svojim kritikom, musíme porozumieť v sebe samých... Sú prejavom nášho ukrývaného postoja k nám samotným. Hra bez týchto oponentov by nebola úplná – musíme akceptovať ich pravdu v pohľade na nás „zozadu“... /nezávidím im pohľad na moju holú r..., ale budiž, niekto to musí vidieť aj takto – ja zasa vidím r... iných bytostí, aj keď ma lákajú v dave len tie dobre tvarované a opačného pohlavia, bejby.../

Akt prijatia seba, ako svojho najvyššieho Kritika, pri ktorom otvárame svoje nevedomie nie je jednoduchý – z temnoty môžu vystúpiť všetky naše strašidlá a strachy a preto pozor! Nepodľahnime strachu, lebo obrazy vytvárané strachom sa môžu stať vašou realitou – pohybujeme sa na veľmi tenkom ľade... Vstup do týchto oblastí vyžaduje našu prípravu – častokrát dlhoročnú prípravu. Musíme vedieť, čo sa s nami deje a musíme to vedieť prijať... Vďačme našim oponentom za to, že sú – ukazujú nám celú situáciu obrátene, ale zozadu.

Ak sa bránime – ak sa bránime zrkadlovému pohľadu na nás samotných, vytesňujeme toto vedomie „za chrbát“ - a sami uznáte, že riešenie, kedy máte protivníka za chrbtom nie je zo strategického dôvodu vôbec dobré... Ako úspešní vojvodcovia, musíte mať špiónov aj v tyle – a ako dobrí umelci, musíme vytesať svoj virtuálny obraz dokonalý z každej strany – len potom môžeme začať operácie na zmenu svojich osudov...

V rámci vonkajších udalostí to znamená p r i j a ť svoju realitu takú, aká práve je...

Ak vidíme na svojom vnútornom plátne seba akú súčasť Hry, môžeme pochopiť zákonitosti Hry a stať sa jej spoluautormi... Naše racionálne „ja“ sa bude v tejto fáze neustále usilovať o „režírovanie“... Bude nám ponúkať najlepšie, najlogickejšie a najrozumnejšie riešenia – my však už tieto riešenia poznáme: viedli nás presne tam, kde sme a kde sa necítime úplní, šťastní, ba ani bezpeční...

Riešenia režírované našim raciom boli z hľadiska vývoja nášho osudového príbehu – krátkodobé... Mali svoj vývoj, vrchol, no rýchle sa aj zrútili... Bolo to preto, čo som spomínal na začiatku: vytváral sa rozpor medzi našim „ratio“ a našim „tichým hlasom vovnútri“ - teda našou skrytou /no veľmi mocnou vôľou/. Naša vnútorná vôľa /nazývam ju aj Tichou Silou/ nás núti pohybovať sa v živote istým smerom. Je ako ukrytý spodný prúd, ktorý sa nedá obmedziť a tobôž nie zastaviť... Je to náš Vnútorný Čas – naša Špirála, ktorá utvára a nesie náš kód DNA /náš Kód/...

To, čo nazývam vo svojich príspevkoch „skokom“ /niekedy s veľkým „S“/ znamená vpodstate opustenie celoživotne zaužívaných vonkajškových riešení z pozície „výhodnosti“, ku ktorej nás dotláča hlavne naše ratio... Naše ratio nás častokrát – a najčastejšie – núti prijímať riešenia, ktoré nie sú v zhode s našim vnútorným hlasom – s Hlasom Ticha /ak chcete, hlasom svedomia/... Hlas Ticha je našou vnútornou podstatou, tým, čím naozaj – a nie iba na povrchu – sme... Skok pre nás znamená opustenie našich doterajších istôt /to, čo sme za istoty považovali – čomu sme ako istotám v e r i l i/ a „oddanie sa“ istotám, ktoré prichádzajú zvnútra...

U mňa je to prijatie osudovej nevyhnutnosti /nech by bola akákoľvek tvrdá/, na základe rozpomienky na svoje skutočné – vnútorné rozhodnutia... Viem si celkom dobre vybaviť, čo som cítil, keď som prijímal vonkajškové rozhodnutia a činil vonkajškové zmluvy – viem si vybaviť Hlas Ticha, ktorý DOPREDU VEDEL, že táto cesta je len dočasná a skôr, či neskôr pre mňa skoční... Dobre si pamätám /spätne v lineárnom čase hodiny, dni, mesiace, ale aj roky/, čo som v skutočnosti vnímal a aj vedel – toto vnútorné „vedenie“ som však potlačoval v mene racionálnych dohôd s okolitým svetom – v mene svojho prežitia v tomto svete...

Áno, je to tak, že svet, v ktorom žijeme je „nastavený“ tak, že vyžaduje od más práve tieto racionálne dohody a rozhodnutia – s výnimkou vzácnych prípadov podriaďuje každého a všetko svojmu systému, ktorý je založený na ovládaní a preto vytvára širokospektrálne otroctvo /ktorého nie sme si, pre jeho všeobecné rozšírenie -vedomí.../. Tomuto ovládaciemu systému, založenému na celosvetovej syntéze vonkajškových rozhodnutí a spoluúčasti na planetárnej sieti dohôd, zmlúv a zákonov, ktorú sme si zvykli – pre jej virtuálny vzor – nazývať Matrix, sa nemožno vyhnúť a nemožno ho obísť bez vážnych dôsledkov a ujmy na našom fyzickom prežívaní. Naše bytosti sú celkom závislé na fungovaní v tomto systéme – Matrixe... Ak sa raz rozhodneme /z vlastnej vôle, alebo ako dôsledok neznesiteľného tlaku, vychádzajúceho zo svojho vnútra / počúvať Hlas, ktorý vychádza z nášho Ticha a r e š p e k t o v a ť ho –/ to znamená doslova revolúciu, alebo „prevrátenie“ našej viery a našich hodnôt/, môžeme očakávať, že n a r a z í m e... Doputujeme na miesta, ktoré sa nám budú javiť ako neprekonateľné prekážky, ohrozujúce naše vlastné prežitie – a čo je najhoršie – aj prežitie našich blízkych... Ak sme rátali s pomocou „zvonka“ /do toho zahrňujem aj zo strany takzvaných „vyšších síl“/ musíme, obklopení nepreniknuteľnou hradbou Matrixu, na ne zabudnúť...
Celý náš fyzický svet je „ponorený“ do Matrixu a je na jeho fungovaní závislý...

Je to preto, lebo s Matrixom máme svoje dohody a zmluvy, podpísané doslova našou „krvou“- to znamená našou životnou energiou – ktorou za naše zmluvy ručíme... Veď čím je náš majetok, založený oproti pôžičke, ak nie životnou energiou, koncentrovanou a nahustenou na jednom bode časopriestoru? Náš dom, naše auto – to všetko sú naše sny, realizované investíciou našej životnej sily a energie práve do týchto snov a vízií... Systém je nastavený tak, že nás trestá, za nedodržiavanie obchodných zmlúv – obchodné zmluvy sú v dnešnom svete postavené priam nad zákony štátu... Takže naše väzby so systémom sú naozaj väzbami „krvi“...

Robíme preto všetko tak, aby sme sa nedostali mimo tento systém – vieme, čo by nás potom čakalo... Preto uzatvárame rozumové riešenia – a potláčame riešenia, vychádzajúce z nášho skutočného Ja...

Je však príznakom dnešnej zvláštnej a pohnutej doby, že to, čo sme až doteraz považovali za okrajové, ukryté a „slabé“ - teda ozveny nášho vnútra, našej duše a ducha človeka – dostávajú obrysy čohosi veľmi „reálneho“ a „skutočného“...

Moje poznanie je také, že dnes p r i z n á v a m svojou skúsenosťou päťdesiatnika, skúmajúceho celoživotne príbehy svojho okolia i ten svoj osobitne, že za všetkým, čo sa mi v živote odohráva je fenomén, ktorý nazývam Tichá Sila – prejavuje sa hrou na vnútornom plátne – až potom /druhotne/ na plátne vonkajškovom, ktorému hovoríme „naše dni“... Táto Tichá Sila dopredu v i e, ktoré rozhodnutia sú pre mňa „reálne“...

Aj keď v mene prežitia /v strachu z odpojenia/ robím kompromisy a ústupky- vždy je to tak, že „zvíťazí“ to, čo „bolo za tým“ a čo som sa usiloval „pretromfnúť“...

Neostáva mi teda nič iné, ako o d d a ť sa tejto Sile a veriť, že pracuje pre moje najvyššie dobro – aj keď som za svoje dobro považoval azda celkom čosi iné -mal som celkom iné predstavy o svojom živote...

Tichá Sila neomylne riadi naše životy – chce byť rešpektovaná a akceptovaná: nová doba, o ktorej toľko hovoríme bude dobou Kráľovstva Tichej Sily...

Zákony ľudské nahradia Zákony Božské – teda Zákony, ktoré cítime vo svojom vnútri /vo svojom srdci/. Toltékovia nenadarmo hovoria o tejto ceste ako o CESTE SRDCA – a ja som presvedčený, že je to ona „zlatá stredná cesta“ - cesta našich dávnych predkov...

To čo sa nám v súčasnosti deje – individuálne i vo svete, znamená vlastne túto zmenu: prechod k rozhodnutiam Srdca... Kristus hovorí o Láske – jej symbolom ostáva srdce... To, čomu hovorím Tichá Sila je symbolizované Silou Srdca...

Ak som sa kedysi nazdával, že Cesta Srdca /Cesta Tichej Sily/ bude prechádzkou ružovým sadom, bol som na omyle – je to veľmi „drsná“ cesta... Nie je to široká diaľnica – ale kamenistý chodníček nad priepasťou...

Vzniká tu azda otázka: aký má význam všetko toto strádanie, všetko toto riziko, námaha, odriekanie? Odpoveďou je: toto je cesta z otroctva do Slobody – tá Sloboda sa prejavuje SLOBODNÝMI ROZHODNUTIAMI – teda našou o s l o b o d e n o u vôľou... Naša oslobodená vôľa /odpútaná vôľa/ patrí nášmu pravému Ja – teda našej skutočnej a nie iba domnelej podstate /nášmu ja, ktoré je zmesou predstáv nášho okolia a náš samých o tom, kto sme/. A naše Ja v i e, čo je pre nás na tomto svete najlepšie... Naše Ja pozná náš skutočný účel a naše poslanie – teda našu skutočnú jedinečnosť a individualitu: my, z pohľadu nášho „malého ja“ sme na tento účel a toto poslanie – zabudli...

 

Karol Hlávka

 

Zdroj: antiluzia.blogspot.com

 

november 06, 2009 00:41 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top