Obrázok používateľa CEZ OKNO
IDEME DOMOV, A TO VŠETCI - A TOTO LETO ROKU 2010 SME UŽ VEĽMI, VEĽMI BLÍZKO...

Tento rok 2010 sme tu mali niekoľko „výnimočných“ udalostí...
Čo ich spája?
INTENZITA.
Myslím tým niečo, čo skutočne „prekračuje medze“ - jednoducho: neboli sme na to zvyknutí... Poviem to takto: vnímam to v sebe samom, ako čosi mimoriadne, čosi, čo p r e s a h u j e bežnú skúsenosť. Takým bolo zemetrasenie na Haiti, ale aj výbuch sopky na Islande, ktorý zastavil na niekoľko dní leteckú dopravu. A takou je aj „nezastaviteľná“ ropná škvrna v Mexickom zálive... Takými boli záplavy v strednej Európe a na Slovensku – pršalo skutočne „mimoriadne“ dlho.

A takými sú aj súčasné fantastické a tropické letné dni!

Včera sme s mojou láskou skonštatovali: TOTO LETO JE VÝNIMOČNE INTENZÍVNE – a MY ŽIJEME! Máme pocit neobyčajne ž i v o s t i: akoby sme sa odrazu vynorili z mierne prispatej minulosti...

V každom prípade, ŽIJEME TOTO LETO – ak by som nemal odpor k tomu výrazu, nazval by som to „užívame si toto leto“...

Horúčavy robia z tohto mesta celkom iné miesto... Pripomína mi atmosférou skôr Split, alebo azda Barcelonu? Chvíľami, najmä ak vyjdem z klimatizovaných priestorov obchodu, cítim nával horúčavy, rovnaký ako vtedy na letisku v Caracase...

V niektorých momentoch mám pocit, že som sa p r e b u d i l zo zlého sna... ZLÝ SEN zostal snom – ale ničím viac... Zlý sen už nemá vplyv na deň v ktorom žijeme... Ak mám neistotu, potom len z toho, či ešte upadneme do podobného sna, alebo či sme „z toho“ nadobro vonku...

Ak by to však malo pokračovať takýmto smerom, bolo by to fantastickým naplnením a uskutočnením t o h o, čo sme tak dlho a túžobne očakávali...

Celkom iste je tu planetárna zmena – ak aj nemôžem hovoriť o „vesmírnej zmene“ - ale mám na to oprávnenie? Čo o vesmíre vlastne viem?

To, s čím mám celkom konkrétnu „skúsenosť“ je môj vlastný príbeh: a ten sa stáva viacej a viacej fantastickejším...

Vedeli sme, že sa začiatkom dvadsiateho prvého storočia sa má čosi stať – a že sa to prihodí aj nám.

PRIHODILO SA NÁM TO – nemožno to poprieť. STALO SA NÁM TO – celkom určite sme prešli z m e n o u... Je to naša osobná skúsenosť – mám o tom p í s o m n é správy a tak je to „zapísané“. Je zapísané, čo som si o tomto dianí myslel, ako som ho prežíval a čo som „predvídal“... Takže je až smiešne o tom pochybovať...

Ako charakterizovať túto „zmenu“ čo najjednoduchšie?

Ak mám byť dôsledný, musím povedať, že v pravom slova zmysle o „zmenu“ ani tak neide ako skôr o n á v r a t... NÁVRAT K SEBE SAMÉMU – k sebe, akého som si pamätal ako dieťa, no potom som na to zabudol...

Tento NÁVRAT nie je jednorázovou záležitosťou – deje sa nám už veľmi dlho...

Mnoho ľudí bude mať zrejme problém s „definíciou“ seba samého...

To, čo mienim spojením „sám sebou“ je zložité opísať a vysvetliť z jedného jediného dôvodu: to, kým naozaj sme vieme len my sami: nikto, okrem nás samých to nevie a niet tu nikoho iného, kto by na to mal prísť, ako znova my sami...

Niektorí ľudia, alebo niektoré udalosti nám môžu p r i p o m e n ú ť čosi zo skúsenosti „seba samého“ - aby sme však „seba samého“ uskutočnili – to znamená, aby sme sa plne rozvinuli takí, akí v skutočnosti sme, musíme vyvinúť vlastnú aktivitu: musíme sa pre túto aktivitu v prvomrade – r o z h o d n ú ť...

Všetci, celé ľudstvo anblok máme jednu vec spoločnú: SME V TOM SPOLU – sme spolu v týchto dňoch, v tomto časovom okamžiku, v tejto časti Príbehu Všehomíra...

Nech sú naše životné príbehy akokoľvek rôznorodé, toto máme spoločné: SME DETI TEJTO DOBY. Mladé dievča v ultra-mini, ako kráča cez prechod, žena s nákupnou taškou, čo sa po nej obzrie, starec, kŕmiaci holuby, hviezda z relácie Smotánka, starnúci revolucionár z osemdesiateho deviateho v šedom obleku, bezdomovec, máčajúci si opuchnutú nohu vo fontáne, Japonci, čo fotia Starú Tržnicu – všetci sme DETI TEJTO DOBY a prežívame spolu z á v e r e č n ú fázu jedného gigantického cyklu: nech už o tom vieme, alebo netušíme celkom nič...

Príbehy jedných bytostí končia, príbehy iných sa začínajú, ďalšie sú na vzostupe, iné v ich vlastnom strede, alebo kdesi za zenitom...

A predsa majú v tejto jednej jedinej chvíli čosi spoločné: VLNU ČASOPRIESTORU, na ktorej sú všetky pomysliteľné príbehy unášané smerom k ich vlastnému účelu... Prejavy Všehomíra sú nepredstaviteľne pestré, rôznorodé a neopakovateľné: a predsa majú spoločný priestor a SMER, ktorým sa uberajú.

A tento „smer“ /zámer, vôľa/ vedie Domov: na miesto, kde patríme, kde sme v jednote so sebou, so svojim okolím, s prírodou a s Vesmírom ako celkom.

Ako môžem tvrdiť takéto veci?

Vyčítal som ich kdesi z kníh, alebo mi ich vnukli nejaké podivné alternatívne učenia?

Tvrdím ich na základe svojej skúsenosti so svojim vlastným príbehom.

Jedinú opravdivú skúsenosť, autentickú skúsenosť máme iba so sebou samými. Všetky ostatné „skúsenosti“ sú viac-menej prevzaté: za svoju skúsenosť si často zamieňame názory druhých, vzdelanie, predpoklady, vízie... Našou jedinou skúsenosťou sme však iba my sami. To, čo môžeme na sto percent potvrdiť ako autentické a neprevzaté „zvonka“ je len a len naša skúsenosť.

Ako teda môžem písať o „vlne času“, o „ceste Domov“ o „fázach Cyklov“ a podobne, keď s nimi nemám žiadnu p r i a m u skúsenosť?

Nie som jedným z tých šarlatánov, ktorí si zmätkoch tejto zložitej doby budujú svoju vlastnú popularitu bez toho, aby s k u t o č n e vedeli a poznali o čo ide?

Všetko čo existuje čo i len milimeter vzdialené od dosahu mojej priamej skúsenosti už touto skúsenosťou nie je. Z hľadiska toho, čo môžeme svojou skúsenosťou otestovať a overiť sú naše ľudské bytosti veľmi obmedzené: môžeme počas života precestovať väčšiu časť Planéty, stále to však bude len malý zlomok skúsenosti s celým vesmírom. Mali by sme byť preto veľmi opatrní pri našich vyhláseniach o tom čo skutočne poznáme – opakujem: skutočne poznáme len to, s čím sme prišli do styku a s čím máme svoju skúsenosť. Všetko ostatné je záležitosť naučených poznatkov a viery. Ako ľudstvo sme dostali dar zdieľania spoločnej a abstrahovanej skúsenosti celého ľudstva počas jeho vývoja a dejín – súhrn tejto kolektívnej a abstrahovanej skúsenosti tvorí to, čomu hovoríme naše poznanie: opakujem, aj keď ide o obrovskú vzdelanosť, neide o „priamu skúsenosť“ - ak, tak potom o „skúsenosť s poznatkami“, ale nie „bytostnú skúsenosť“. BYTOSTNÁ SKÚSENOSŤ je naša individuálna pamäť na všetky naše autentické prežitky: na náš priamy kontakt so Všehomírom.

Všehomír sa nás „dotýka“ priamo: naša „ľudská“ percepcia nám však umožňuje len isté obmedzené „množstvo“ tejto skúsenosti. Čo nedokážeme „obsiahnuť“, preberáme formou abstrahovanej skúsenosti iných bytostí. Častokrát si zamiename práve túto PREVZATÚ SKÚSENOSŤ s BYTOSTNOU SKÚSENOSŤOU.

Ak máme by autentickí – to znamená ak máme vyjadrovať aj navonok toho, kým vo svojej podstate sme – musia naše vlastné vyjadrenia reprezentovať našu bytostnú skúsenosť: a nie prevzatú a naučenú skúsenosť, alebo naše domnienky, či našu vieru, nech by bola akákoľvek poctivá...

Vrátim sa teda k otázkam, ktoré si kladiem sám sebe: ako môžem hovoriť o Cykloch Vesmíru, keď som „tam nebol“ - nevidel som ich „zvonka“: ako ich teda môžem opísať? Ako môžem tvrdiť, že existujú, ako môžem o tom písať pred verejnosťou?!

Azda by som samého seba mohol „upokojiť“ tvrdením, že mám dobrú predstavivosť, či prinajmenšom fantáziu a že si z istých vedomostí dokážem poskladať presvedčivý obraz – model toho, ako to vo Vesmíre funguje...

NESTAČÍ!

Mne takáto odpoveď nestačí, rovnako ako mi nestačí „výhovorka“ na sny, dokonca aj na detské sny, keď som Vesmír v i d e l, lietal som medzi hviezdami a dokonca som potom maľoval vesmírne krajiny, miesta na planétach, kde som „reálne“ nikdy nebol. To sa skutočne dialo: ako dieťa som vo snoch lietal šíravami kozmu, dobre som vedel nakresliť tieto krajiny a keďže som mal talent, dostával som z kreslenia dobré známky a ak som ich nestratil, mám kdesi aj diplomy zo školských, ba i republikových súťaží: mám teda d ô k a z y na to, že som v i d e l vo svojich snoch a fantázii mimozemské krajiny a dokázal som ich namaľovať...

Mohol by som operovať známym šamanským prehlásením, že fantázia je rovnako reálna ako skutočnosť a že teda verím svojim snom a svojej intuícii a pokladám ich teda za svoju skúsenosť a basta...

Nestačí mi to.

Nebol som vo svojej fantázii „vedomým“ a „bdelým“ a tak nechám tento svet radšej na pokoji...

Všetko moje poznanie, to o ktorom píšem vychádza z jedného jediného prameňa: z mojej bytostnej skúsenosti s vlastným príbehom. Už som to veľakrát spomínal, že som si počas celého svojho života viedol poznámky: mám podrobný záznam udalostí počas posledných desaťročí: z hľadiska dejín je to len veľmi malý časový úsek, ale...

Je to malý časový úsek, ale ja som ho zmapoval veľmi precízne /nehovorím „podrobne“, ale „precízne“/. Tá precíznosť spočíva v poctivosti s akou som tieto „hovory k sebe samému“ viedol: nemal som v úmysle ich zverejňovať, boli mojim „tajomstvom“ a tak pri ich realizácii nebol priestor na úhýbanie – stali sa chronologickým záznamom mojej najvnútornejšej /bytostnej/ skúsenosti.

Sú to DEJINY MOJEJ BYTOSTNEJ SKÚSENOSTI – teda príbeh toho, kým v skutočnosti /a nielen na povrchu/ som. Sú to „dejiny môjho prebúdzajúceho sa ducha“ - je to moja „ukrytá história“. Keď som onu „históriu“ písal, netušil som, aký význam v konečnom dôsledku bude mať: netušil som o výsledku, nevedel som, kam to všetko vedie... To, kam to viedlo viem až teraz – po rokoch, keď táto história /príbeh, story/ došla k svojej „vrcholovej fáze“... Inými slovami: motívy príbehu môjho života sa začali zbiehať do jedného veľmi presného bodu, „dátumu“ - ten dátum som vedel „vyrátať“ takmer niekoľko rokov dopredu, keď som už analýzou celého príbehu vystopoval určité opakujúce sa mechanizmy- vytvoril som dokonca graf svojej story...

Ak ma fascinovalo zistenie, že môj príbeh má isté „rytmy“ a že smeruje k čomusi veľmi konkrétnemu a dokonca ku koncu príbehu /ktorý môže, ale nemusí byť totožný s fyzickou smrťou/ - oveľa úžasnejším bolo pre mňa zistenie, že tak ako má rytmy môj vlastný príbeh, má rovnaké rytmy širší príbeh mojej rodiny, mesta, krajiny, národov sveta, celého ľudstva, ba aj kozmu...

Ako som na to prišiel?

Okrem svojich dní som zaznamenával aj politickú situáciu, stav počasia, rozvoj techniky a podobne... S udalosťami vo svojom najbližšom okolí, ako aj s vývojom počasia /napríklad/ som mal priamu a každodennú skúsenosť: širšia politika ku mne doliehala prostredníctvom médií, no prejavovala sa aj na bytostnej skúsenosti /napríklad príchod tankov do rodného mesta, politici navštevujúci moje mesto, udalosti okolo nežnej revolúcie, privatizácia, prelety lietadiel bombardujúcich Juhosláviu a tak ďalej a tak ďalej.../. Moje zápisky sú teda aj záznamom bytostnej skúsenosti so širšími „udalosťami“ ako len tými, ktorými som ako jednotlivec prechádzal. Ich štúdiom som p o c h o p i l, že som zachytil svedectvo niekoľko desaťročí trvajúceho úseku plynutia čohosi oveľa, oveľa rozľahlejšieho, ako je len moja úzka skúsenosť: bolo To tu, „prúdilo“ To ako čosi stúpajúce a klesajúce, čosi ako časť vlny...

Nemohol som byť taký hlúpy, aby som nepochopil, že táto „vlna“ nie je jediná, ktorá tu kedy bola... Vnímal som jej časť – časť, trvajúcu takmer štyri desaťročia, pokiaľ som si viedol svoje písomné záznamy... Tá „vlna“ začínala ešte skôr, ako som sa naučil písať – vo svojich spomienkach som sa vracal do detstva, do veľmi ranného detstva a do päťdesiatych rokov, kde moja bytostná skúsenosť končila...

Končila však aj táto „vlna“?

Bolo by prejavom obrovskej arogantnosti myslieť si, že tu bola iba počas môjho života... Ak tu bola aj predtým – kde vznikla?

Spomienky mojich rodičov a prarodičov k bytostnej skúsenosti už nerátam – ale dokreslili mi onú s t o r y až do začiatku dvadsiateho storočia...

Ostatné mám naučené – v škole som podchytil čo-to z histórie národa, do ktorého som sa narodil, z histórie kontinentu i sveta a čo-to i z histórie kozmu... Veľa z toho, čo som sa naučil mi do môjho obrazu „nesedelo“ - a tak som „korigoval“ svoje vedomosti alternatívnym samoštúdiom... Nič, čo som sa naučil však mojou autentickou skúsenosťou nie je. V každom prípade však odkazuje na Vlnu, jej plynutie a spätne veľmi, veľmi hlboko do minulosti, kde vznikla...

Moje naučené vedomosti sú len rámcom – nemohol by som sa za ne zaručiť, nemohol by som prehlásiť ako G. Bruno „a predsa sa točí“ a nechať sa upáliť – v každom prípade však „zapadajú do kontextu“ mojej bytostnej skúsenosti, to znamená, že ju dokonale potvrdzujú: v každom prípade ich nepoužívam ako dôkaz toho, že „takto to funguje“... Ako dôkaz, že „takto to funguje“ používam len svoju bytostnú skúsenosť a teda svoj vlastný životný príbeh...

Po roku 2000 sa k mojej bytostnej skúsenosti „bieleho dňa“ pridružila ešte jedna veľmi prekvapivá skúsenosť – nikdy predtým som sa nezaoberal snami.

Po roku dvetisíc som však mal odrazu veľmi živé sny a dobre som si ich pamätal.

A nielen to – začal som si ich podrobne zaznamenávať.

Na tom by nebolo nič zvláštne – každý máme sny a môžeme si ich zaznamenávať: ja som však veľmi rýchlo zistil, že to, čo sa mi v noci sníva, odohráva sa mi hneď na druhý deň, prípadne na ďalší deň /dosť často sa mi dialo to, čo sa mi snívalo až obdeň – neviem zásluhou akého mechanizmu, ale po čase som si na to zvykol – vedel som už, že to, čo sa mi sníva neplatí pre nadchádzajúci deň, ale až pre ten ďalší/.

Moje zápisky sú odvtedy aj kronikou mojich snov. Ak som dovtedy o „skutočnosti snov“ iba čítal, teraz som to zažíval a fascinovala ma otázka – ak sa mi často a dopodrobna snívajú situácie a ľudia v nich, musia tie isté situácie a ľudia e x i s t o v a ť v „krajine snov“ ešte pred tým, ako sa „v skutočnosti“ odohrajú! Nemohol som sa predsa mýliť – mal som to z a p í s a n é, mohol som to položiť jedľa seba, ako keď si kliknete na lištu a dáte súbory na ploche uložiť vedľa seba: naľavo denný zápis situácie, napravo sen... Chápete? V sne to bolo skôr ako vo dne – to je celý rozdiel...

Môžeme potom nejako situáciu ovplyvniť, zmeniť ju, prípadne zabrániť, aby sa nestala? Ja som to nedokázal – situácia sa vždy stala tak, ako sa snívala: ak som si aj dával pozor, aby som ju včas cez deň vypozoroval, nikdy sa mi to nepodarilo – niekedy som zabudol, inokedy som rozpoznal situáciu až vtedy, keď už nastala...

/Až oveľa neskôr, fakticky až v poslednom roku som prišiel na to, že situáciu môžeme zmeniť najlepšie ešte vtedy, keď sa nám sníva, nie až keď nastane v „bielom dni“.../ Takže čo poviete na toto? Patria sny k „bytostnej skúsenosti“, alebo nie?

Aj keď viem, že patria, používam pre svoje tvrdenia radšej len „bdelú bytostnú skúsenosť“... Všetko čo tvrdím je totiž také „nezvyčajné“, že si to vyžaduje naozaj pevné „ukotvenie v realite“ - aj keď sa už nebojím, že ma ktosi vyhlási za blázna, radšej mám „fakty“, ktoré môžem doložiť skúsenosťou toho, čomu hovoríme „náš denný život“... Som rodený pochybovač – som „neveriaci Tomáš“ a čo nemám potvrdené vlastnou skúsenosťou nemá pre mňa veľkú váhu a skutočne za to nedám ruku do ohňa. A preto si všetko musím usilovne o d ž i ť...

Mám teda „odžité“ aj to, že existuje skutočnosť „krajiny snov“, ktorá vyjadruje realitu rovnako dobre ako tá, ktorú prežívame cez deň a že dokonca môžeme udalosti „dní“ meniť prostredníctvom vedomej zmeny sna. Nemám to vyčítané, naučené a nemám to ani z počutia – je to moja bytostná skúsenosť a preto mám oprávnenie o nej písať, rovnako ako mám oprávnenie /ak chcete „céčko v krúžku“/ písať a hovoriť o všetkom čo ma vyjadruje. Prejavovať to, čím naozaj sme je našou najzákladnejšou slobodou, danou nám od Boha – je to naše vrodené právo, nikto nám ho neudeľuje a nikto nám ho nemôže vziať. Ak totiž vyjadrujete seba samého, znamená to, že nepredkladáte vlastné názory – neprikláňate sa k ničím názorom, nikoho stranu nezastávate ani proti žiadnej sa nestaviate: jednoducho vyjadrujete to, čím naozaj ste...

Ak píšem a hovorím o svojej bytostnej skúsenosti, znamená to že za všetko „ručím svojou krvou“ - moje slová vyjadrujú toho, kým v skutočnosti som – lepšie povedané – medzi tým, kým som a mojimi slovami nie je žiaden voľný priestor...

Ak píšem a hovorím o svojom príbehu neznamená to, že som s týmto príbehom totožný... Je rozdiel medzi písaním z „ega-ja“ a písaním zo svojej bytostnej podstaty.

Ak píšete a hovoríte zo svojej bytostnej podstaty, vyjadrujete tým zároveň aj váš odstup od vašej story: najlepšie je, keď je ten odstup zároveň aj prejavom vášho humoru... Váš /do konca/ odžitý príbeh už nie je vami – nemáte sa čím chváliť, ale ani sa za čo hanbiť: vo vašom odžitom príbehu je všetko tak, ako malo byť, rovnako ako v príbehu vášho rodu, národa, etnika, rasy a ľudstva... Ak používam svoj príbeh, robím to len preto, aby som ním manifestoval a potvrdil to, čo hovorím a píšem – svojou autentickou a nie naučenou skúsenosťou potvrdzujem svoje slová – nič viac, a nič menej.

Ale poďme naspäť k otázke „zdroja poznania“: to, čo viem a čo považujem za svoju autentickú – bytostnú – skúsenosť vychádza z výskumu nie tak na lineárnej rovine/...zopakujem, že na lineárnej rovine siaha moja bytostná skúsenosť do polovice päťdesiatych rokov.../ ako na „kolmici“ umiestnenej na línii historického času... Zo štúdia aj tej najmenšej časti bytostnej skúsenosti možno totiž odvodiť isté pravidlo – nazývam ho KÓD – vyzerá ako najmenšia časť hologramu: tento „prvok“ sa opakuje v najmenšej časti rovnako ako v celku. Toto „štúdium“ vyzerá v mojom prípade takto: po tom, čo som opätovným čítaním a prepisovaním mojich denníkových záznamov do elektronickej podoby s prekvapením p o c h o p i l súvislosti medi udalosťami môjho života nielen v rámci môjho osobného príbehu, ale aj medzi mojim osobným príbehom a širším príbehom sveta, najviac ma fascinovalo zistenie, že neide o p a s í v n e súvislosti: ale že tu funguje čosi ako i n t e r a k c i a.

Zistil som, že ak dokážete vedome vplývať na zmenu vášho príbehu, vplývate aj na zmenu vášho okolia, sveta a dokonca vesmíru!

Keď som prvýkrát zistil, že exituje takéto a k t í v n e prepojenie medzi mojou osobnou vôľou a zámerom a Väľou a Zámerom sveta, potlačil som tieto poznatky do zabudnutia – dnes viem, že príčinou nebol ani tak strach z toho, či si všetko len megalomansky nenamýšľam, ako skôr strach z vlastnej ZODPOVEDNOSTI.

Ak raz pochopíte, že ste tvorcom nielen svojho života, ale aj spolutvorcom oveľa širších udalostí vo svete, takmer vás zrazí na kolená váha vašej vlastnej z o d p o v e d n o s t i a to nielen za každý váš čin, ale aj každú emóciu a každú myšlienku...

Všetko, čo vytvoríte – hoc aj vo sne – sa ku vám aj vracia!

Nie ste obeť – ste pán svojho sna. STE PÁNOM SNA – tvoríte ho ako vašu vlastnú realitu a máte za ňu plnú vašu zodpovednosť: nie je to fascinujúce?

Začal som si toto pravidlo overovať vlastným životom – spočiatku som mal milión výhovoriek, nakoniec sa však už nebolo vyhovárať na koho: toľko som sa usiloval hrať bezmocnú obeť, až som už nemal kam cúvať... Ocitol som sa pred otázkou holého prežitia – a tak som radšej voliť BYŤ PÁNOM SNA, ako BYŤ OTROKOM.../...podobnosť s básňou klasika je čisto náhodná.../ .

Keď som toto pochopil, uvedomil som si, že mám KĽÚČ ku svojmu životnému príbehu – že toto je „koruna“ príbehu, že mu dáva zmysel – spätne som pochopil ZMYSEL SVOJHO ŽIVOTA a nielen to: uvedomil som si, že aj moji blížni sú „v tom so mnou“ - iba prejavy ich príbehov sú iné... Mojou bytostnou skúsenosťou sa stalo „vystúpenie z príbehu“ - môj príbeh „zomrel“, ja som však ostal zatiaľ stále nažive: nebol som to už „ten starý ja“ - nastala „zmena“, ktorá bola skôr návratom...

Mojou „bytostnou skúsenosťou“ sa odvtedy stále viac stávali deje na „vertikále“- teda na kolmici umiestnenej smerom k línii horizontálneho a lineárneho času.

Moja bytostná skúsenosť mi umožnila schopnosť s p o ľ a h n ú ť sa na skúsenosť s „vertikálou“ - teda na skúsenosť s p r e p o j e n í m na inej línii, ako je línia lineárneho času. Na tejto „vertikále“ sme v aj tom najmenšom deliteľnom úseku času a priestoru p r e p o j e n í všetci navzájom. Vesmír je „prepojený“ vertikálou od svojej najmenšej časti až po najväčšiu. Aj keď si to neuvedomujeme, plávame všetci na jednej a tej istej Vlne: vznikla veľmi, veľmi dávno v historickej minulosti a valí sa do našej budúcnosti...

Všetko čo poznám, mám z pozorovania detailu: pozoroval som veľmi precízne svoju bytostnú skúsenosť: najmenšiu možnú a deliteľnú časť celku. Zameral som sa na svoje individuálne spojenie s Celkom, na svoj vlastný, miniatúrny kozmický azimut. Odmietol som všetky učenia a všetko „zvonka“ - ponoril som sa hlboko do svojho vnútra, k prameňu seba samého. Nemám teraz na mysli svoju fantáziu, ani podvedomie, či nevedomie - mám na mysli bod, v ktorom vnímame a pociťujeme sami seba, bod z ktorého pramení naša bytostná skúsenosť. Pozoroval som kvapku rosy a v nej som uvidel oceán /ako nádherne to už ktosi vyjadril predo mnou!/.

Všetko, čo so dostal zo sveta snov, alebo fantázie, všetky svoje naučené poznatky som nikdy neprijal za „pravdu“, dokedy som si ich neoveril lasserovým lúčom svojej bytostnej skúsenosti. Všetko som si dôkladne ohmatal, preskúšal a prežil.

Otestoval som sa a odvtedy viem, že pravdu o tomto svete nemám a nevlastním: tým, čo píšem a čo hovorím jednoducho vyjadrujem svoju bytostnú skúsenosť... A moja bytostná skúsenosť mi hovorí: IDEME DOMOV, A TO VŠETCI - A TOTO LETO ROKU 2010 SME UŽ VEĽMI, VEĽMI BLÍZKO...

Karol Hlávka

Zdroj: antiluzia.blogspot.com

júl 17, 2010 17:32 popoludní
  • krát komentár

2 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Alfa
    Alfajúl 18, 2010 22:57 popoludní

    Komentár: 

    To je nádherné a pravdivé!

  2. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymjúl 25, 2010 15:50 popoludní

    Komentár: 

    ahoj karol.. rada by som si s tebou vymienala e-maily a konzultovala nejake moje otazky o zmysle vsetkeho. Ak mas cas a zaujem

 

 

Top