Obrázok používateľa CEZ OKNO
KOLAPS ČASU A ČO POTOM...

Nemáte pocit, že sa čosi deje s časom?
Ja áno. A mám ten pocit už pekných pár rokov.
Nikto mi nenahovorí /iba ak by som sa rozhodol urobiť zo seba úplného hlupáka/, že všetko je v normále a dni sú také, ako boli predtým. NIE SÚ.
DNI, TÝŽDNE, MESIACE A ROKY NIE SÚ AKO BOLI PRED TÝM!
Čo sa deje?
Myslím si o tom toto: ČAS NA HODINKÁCH NEPASUJE NA REÁLNY ČAS – a naopak...

Sme navyknutí považovať čas za čosi „mimo nás“ - pozrieme na hodinky, hodíme pohľad na digitálny ukazovač na križovatke, alebo na hodiny na veži a vidíme: je jedenásť štyridsať päť... Je tri štvrte na dvanásť. Ochvíľu tu máme poludnie, vážení je čas na obed... Aj keď si to vo svojej každodennosti neuvedomujeme, vpodstate vnímame seba „oddelene“ od času v našom dni – akoby deň prebiehal pomimo nás – akoby sme my sami boli z tohto procesu vonku, akoby sme boli pozorovateľmi procesu a nie jeho aktérmi.

„Vďaka“ nášmu stotožneniu sa s myšlienkami v našej hlave, považujeme seba samých za čosi oddelené od celej vonkajšej skutočnosti a teda aj od času a jeho plynutia... Usilujeme sa „stíhať“ udalosti dňa, akoby sme boli pomimo týchto udalostí a mohli ich tak doháňať...

Vytyčujeme svoj život stupňami na „mape času“...

Čítal som, že v Anglicku, v ktoromsi obchode už prostred leta 2010 začali vianočné trhy... Inokedy by som sa na tom zasmial – dnes je pre mňa táto správa typickým a veľmi charakteristickým príznakom doby: doby, v ktorej sme sa stali slepými otrokmi virtuálneho a ľahko manipulovateľného času. Doby, v ktorej sa skutočný a reálny čas akoby v y v l i e k a l z pritesných šiat času virtuálneho...

Čo je to z tohto pohľadu r e á l n y čas?

Reálny čas, na rozdiel od času virtuálneho NEMOŽNO ODDELIŤ OD PRIESTORU. Reálny čas predstavuje PRIESTOR NÁŠHO ŽITIA: obsahuje v sebe celý náš životný priestor, prostredie, v ktorom sa pohybujeme, v ktorom pracujeme, dýchame, oddychujeme – obsahuje naše domy, mestá, krajiny i celú Planétu a hlavne – obsahuje aj nás samotných...

Namieste je skôr pomenovanie Časopriestor. Predstavuje nepretržitý prúd udalostí, ktoré sa odvíjajú jedna od druhej v nekonečnom prúdení Všehomíra. Časopriestor, to sú živé udalosti.

V rámci Času udalostí /budem ho odlišovať od času na hodinkách veľkým písmenom/, nemôžeme oddeliť pozorovateľa od subjektu, ktorý pozoruje – a teda ani vyčleniť seba samého od toho, čo sa v mojom okolí odohráva... Sme jednou zo súčastí Času. Sme formou prejavenia Času – predstavujeme vlastne jeden z nespočetných miliárd jeho prejavov. SME PREJAVOM ČASU; to nie my máme čas, to - ČAS MÁ NÁS...

Ako ľudské bytosti reprezentujeme jedinečný prejav Času – sme nástrojom, ktorým sa Čas prejavuje...

Čo je potom to, čo odmeriavame na našich hodinkách?

Na našich hodinkách odmeriavame cyklické premeny vesmírnych udalostí: odmeriavame otáčanie Zeme okolo svojej osi, odmeriavame cykly Mesiaca a cykly, v ktorých krúži Zem okolo Slnka. /Väčšie cykly sme sa zatiaľ, bohužiaľ, odmeriavať nenaučili.../ Odpozorovali sme, že isté udalosti v našom okolitom vesmíre sa dejú cyklicky: deň strieda noc, noc strieda deň, Mesiac má svoj spln a má svoj nov, zemská os sa nakláňa a je tu jaro, leto, jeseň zima... Dlhoročným pozorovaním týchto udalostí sme z i s t i l i, že ich možno vyjadriť geometricky – kruhom - a v rámci neho možno určiť isté „vrcholové“ body, ale aj body im opačné – priestor medzi nimi sme rozdelili na rovnaké diely a tie diely zasa na rovnaké – a tak vznikol kalendár ročných období a kalendár mesiacov, kalendár dní... Tak vznikol systém hodinového, minútového a sekundového merania času...

Pohyby nebeských telies v skutočnosti reprezentujú p r e j a v dynamiky, ktorá sa za týmito pohybmi ukrýva: je to ona „neviditeľná sila“, ktorá tento pohyb spôsobuje.

Naše teleskopy sa zameriavajú na vzdialené galaxie – systémy, ktoré sa stáčajú do jedného bodu v ich centre – celé tie miliardy hviezd v rámci jednej galaxie sa s t á č a j ú v akomsi neviditeľnom prúde do jedného jediného bodu! Začali sme uvažovať: nie je tam bod s takou úžasnou gravitáciou, že do seba vťahuje všetko to nepredstaviteľné množstvo hviezd a ich planetárnych systémov, vrátane toho nášho?

Nečítali sme kedysi dávno v akýchsi starých textoch, že všetko plynie od Alfa do Omega? Nečítali sme o Hadovi, ktorý požiera samému sebe chvost?

Ako to tí starí mohli len vedieť? Ako mohli vedieť, že všetko, čo vyjde z bodu A smeruje do bodu Z a tam sa v ňom stráca aby to pokračovalo v novom prejavení, kdesi na druhej strane?

No – odkiaľsi to skrátka vedeli... Pre dnešné zamyslenie sa nad našim časom postačí poznatok, že všetko vo vesmíre p l y n i e – neplynie to však priamočiaro ako podľa pravítka /aj keď z malej vzdialenosti sa to tak môže zdať/... Ramená galaxií so zoskupenia miliónov hviezd a planét, ktoré v toku „čohosi“ plynú z okraja do stredu, pričom sa /z nášho pohľadu /v nesmierne dlhých časových obdobiach /cykloch/ plynú v oblúkoch smerom do stredu celého systému. Hviezdy krúžia ako tanečnice na svojom parkete – predtým, ako zatancujú svoj posledný tanec, ukážu ešte raz svoju plnú krásu a potom sa porúčajú ku svojej matke – čiernej diere... Čas každej hviezdy i planéty predstavuje vlastne jej „jazdu“ smerom od okraja do stredu – teda špirálovitú jazdu, jazdu ako na tobogáne. Planéty víria okolo hviezd a tie víria okolo stredu galaxie – a to v stále užších a tesnejších kruhoch...

Kontrolná otázka: myslíte si, že v tých užších a stále tesnejších kruhoch je čas stále taký istý ako bol, keď „tancovali“ ešte v úctivých vzdialenostiach od stredu a centra galaxie?

Poviem to ešte polopatistickejšie: myslíte si, že ak by sa, napríklad, naša zemička pohybovala okolo Slnka s rádiusom čo i len o kúsok menším, ako teraz, že by naše roky trvali rovnako, ako trvajú teraz?

Alebo – ak by sme sa od Slnka vzdialili – myslíte si, že by náš rok trval toľko, čo trvá dnes?

No ja si to nemyslím.

Myslím si, že ak by sme boli Slnku bližšie, náš rok by bol kratší – ak by sme boli od neho ďalej, náš rok by bol dlhší...Nechcem si predstavovať v e ľ k ú zmenu v rádiuse – ja osobne som presvedčený /neviem ako vy/, že ak by sa akokoľvek zmenil polomer našej vzdialenosti od Slnka, zmenil by sa aj náš rok; súvisí predsa s dĺžkou obletu po ekliptike... Vraj sa k Slnku približujeme... Okej, pripusťme, že sa rádius obletu zmenšuje – obvod kružnice, po ktorej obiehame je menší a to znamená, že skutočný, reálny Čas má intenzívnejší charakter – je akoby „zhustený“.

Predstavte si, že napriek tejto „zmene“, spôsob pomeriavania času by zostal rovnaký... To znamená, že v jeho základe by naďalej ostal kruh, rozdelený na rovnaké dieliky, dajmetomu na dvadsaťštyri výsekov - „hodín“.

Navonok by sa nič nezmenilo – deň by mal dvadsať štyri hodín aj naďalej – každá „hodina“ by mala však celkom inú intenzitu ako tá, keď bola planéta v „pôvodnej“ dráhe. Táto „intenzita“ predstavuje skutočnú rýchlosť v akej „letíme“ okolo našej centrálnej hviezdy... Intenzita najmenšieho časového úseku bude iná pri gravitačnom centre systému, ako na jeho okraji...

Roky, mesiace, dni, hodiny, minúty ba ani sekundy nemajú nemenné trvanie – ich „trvanie“ sa neustále mení: mení sa s rotáciou telesa okolo centra, s meniacou sa vzdialenosťou od stredu. To, čomu hovoríme Čas teda nemá stálu konštantu – neustále sa mení. Nie som fyzik, ani matematik aby som to vedel vyrátať - z môjho laického a neodborného pohľadu však nie je Čas konštatnou veličinou, ale je veľmi relatívny...

Navyše to, čo vnímame ako pevné nebeské telesá /vrátane našej Zeme/ sú vlastne premenlivé prejavy plynúceho Časopriestoru: rovnako ako sa nabaľujú jednotlivé vrstvy snehu na guľu, rútiacu sa dolu svahom, tak sa jednotlivé vrstvy u d a l o s t í vrstvia sa jedna na druhú a vytvárajú to, čomu hovoríme nebeské telesá...Nie som vedec a tak to vyjadrím rečou trochu poetickou: prach našich skutkov i našich tiel pokrýva vrstva za vrstvou túto Zem – archeológovia kopú do zeme, aby uvideli našu minulosť – – aby sa stretli so stopami našej minulosti – teda s časom, aký tu bol, keď sme tu ešte neboli my... Planéta Zem „nabaľuje“ na seba vrstvy udalostí: dá sa povedať, že práve tieto udalosti tvoria to, čomu hovoríme príbeh planéty Zem... Aj planéta Zem, rovnako ako ostatné nebeské telesá je „závitkom“ Časopriestoru: neustále vo svojom otáčaní a „nabaľovaní“ pokračuje... To, čo považujeme za „pevné a nemenné“ sa v skutočnosti neustále mení – táto Zem nie je tá, čo tu bola pred rokom a už vôbec nie tá, čo tu bola pred sto rokmi a pred históriou, ktorú poznáme... Prach našich predkov tvorí „spodné vrstvy“ - náš prach je spodnou vrstvou pre tých, ktorí prídu po nás: keď tu budú, táto planéta spolu s celou Sústavou posunie sa bližšie ku stredu Galaxie – jej rok bude iný, ako je teraz, jej mesiac bude iný, ale aj jej hodina, minúta i sekunda...

Azda si to naši potomkovia nevšimnú – nebudú to mať s čím porovnať: ich skúsenosť s Časom bude iná, ako je tá naša, rovnako ako je iná tá naša od skúsenosti našich predkov. Aj dnes nemáme s čím porovnať skúsenosť s vnímaním nášho Času – poznáme len ten, v ktorom žijeme... Komár vníma svoj čas inak ako slon... V rámci života komára je mávnutie jeho krídlami „normálnym“ a vôbec nie rýchlym pohybom – zatiaľ čo pohyb chvosta slona trvá pre komára celé veky... Čas komára je iný ako čas slona. A som presvedčený, že komár si „krátkosť“ svojho života vôbec neuvedomuje. Je vo svojom vlastnom čase celkom spokojný a slušne si v ňom požije až do staroby... Náš ľudský čas je iný ako sú časy živočíchov na našej Zemi a tie sú iné ako časy rastlín, stromov a tie sú iné ako časy skál...

A tak ani /z nášho hľadiska/ ultra-intenzívny Čas našich potomkov, krúžiacich s materskou zemičkou blízko popri čiernej diere Mliečnej dráhy nebude pre nich ničím zvláštnym – ich „vibrácie“ budú iné, ako sú tie naše...

Aby som sa vrátil k úvodným slovám tohto článku: zrejme nikdy necítil človek takú zmenu vo vnímaní času ako to zažívajú dnešné generácie. Všetci to vnímame rovnako S ČASOM SA ČOSI DEJE. Skúsenosť s vnímaním Času mojich rodičov a to nehovorím mojich starých rodičov je úplne odlišná! Stačí si pozrieť filmy, hoci aj spred dvadsiatich rokov; nedávno som videl jeden taký, odohrával sa v Prahe – nestačil som sa čudovať, ako vtedy pomaly jazdili autá, ako „prázdno“ bolo v uliciach a ako mal každý na všetko „dosť času“... Naše dnešné vnímanie času je také, že mnohí z nás ledva vydržia pozerať filmy pre pamätníkov; nedokážu pri nich obsedieť, koncentrovať sa na veľmi pozvolné plynutie deja /príbehu/... Obligátnych deväťdesiat minút filmového času je však rovnakých ako vtedy, keď filmy vznikali... Naša MAPA ČASU je taká, aká bola aj pred pol storočím, pred storočím a dlho predtým... Používame veľmi starú MAPU ČASU – hodina však už nie je hodinou, akou bola vtedy... Bohužiaľ...

Dnes už v rámci jednej generácie môžeme zmenu vo vibráciách Času celkom dobre pociťovať!

Stará mapa času, podľa ktorej sa orientujeme však predpokladá náš rovnaký „výkon“ teraz, ako aj pred rokmi... V rámci osemhodinového pracovného času musíme „stihnúť“ toľko, čo aj vtedy, ba oveľa viac!

Plánujeme svoj ekonomický rozvoj podľa starej mapy času – a tu vidím jednu z generálnych príčin krízy svetovej ekonomiky; plánovači a lídri jednoducho nie sú schopní brať do úvahy z m e n u v intenzite skutočného Času; projekty sú stavané a časované podľa starých meradiel – nič potom nevychádza, alebo ak, tak za podmienok neľudského zaťaženia... Nikto neplní plán, nikto neplní termíny, ba ani záväzky a zmluvy; vytvárame sieť dlžníkov, neplatičov, krachujeme a padáme jeden po druhom, ako kocky domina...

Čoraz častejšie dochádza k takým, či onakým kolapsom ľudského „potenciálu“; situácia sa stáva nezvládnuteľnou nielen fyzicky, ale aj psychicky a duševne... Všetci sme pod obrovským tlakom; a všetko sa neustále stupňuje, zvyšuje, zintenzívňuje; ak by to malo pokračovať takto ďalej, čo myslíte, ako bude vyzerať svet a človek za dvadsať, za päťdesiat rokov? Už dnes si pripadáme ako v zrýchlenom filme, hoc aj jednom z tých s Charlie Chaplinom... Čo bude o sto rokov?

Mám za to, že za modernou krízou tohto sveta je problém „nastavenia času“. Staré meranie vychádza z „nemennej“ matematickej konštanty. Toto nastavenie predpokladá konštantnú rýchlosť svetla: neráta so zrýchľovaním vibrácií a teda „nesedí“ na popis skutočnej reality. Je to ako keď by ste chceli na sebe stále nosiť svoje detské šaty – jednoducho sa vám trhajú, omínajú vás: n e s e d i a vám...

Všetky svoje činnosti odvíjame od virtuálneho času – zabudli sme sa už orientovať pohybom hviezd a skutočnými premenami ročných období... Zabudli sme pristupovať individuálne ku každému dňu a výročnému sviatku – výročné sviatky, vrátane hore spomínaných Vianoc stratili svoj zmysel...

Pohybujeme sa, žijeme, pracujeme, oddychujeme v medziach určených virtuálnym a nie reálnym časom: tento model však azda platil pre minulé storočia – dnes neplatí.

Nikdy však naše prežitie nebolo natoľko zviazané s virtuálnym časom, ako je tomu dnes. Ak by naše prežitie nebolo natoľko viazané na systém virtuálneho času, naše vibrácie by sa menili prirodzene: rýchlejšie plynúci Čas by pre nás nebol ničím zvláštnym, rovnako ako nie je pre komára zvláštny jeho rýchly čas...

Prispôsobili by sme sa mu – naše roky by mohli byť hoc aj kratšie, ale náš život v rámci nich intenzívnejší a tak by sme mali dokonca pocit „dlhovekosti“.

My však vytrvalo zostávame verní virtuálnym časom. Žijeme v umelom svete, v bubline, ktorá nakoniec povolí a praskne...

Čas, ako ho poznáme dnes stratí svoju všeobecnú platnosť – prestane byť našim zákonom; celkom iste to spôsobí veľký chaos a neporiadok vo svete - na druhej strane je očakávaný „kolaps času“ našim vyslobodením z otroctva, do ktorého sme pod jeho vplyvom – upadli...

Náš deň, náš mesiac a náš rok budeme potom p o m e r i a v a ť skôr udalosťami, ako hodinkami, nech by boli hoc aj za milión...

Azda sa aj vrátime k múdrosti predkov, ktorí považovali každý deň za posvätný a poznali spôsob, ako ho sláviť... Slávenie dní, slávenie ročných období, slávenie posvätného roka a posvätného života má totiž priamy vplyv na takzvanú empirickú realitu. Slávenie Času, je oslavou života – lebo Čas je prejavom Života; večne plynúcej Sily, v ktorej Prúde sa denno-denne kúpeme, hoc si to aj neuvedomujeme...

Naladenie sa na Čas znamená život v súlade s Prúdom a tým, čomu hovoríme Zámer /Vôľa Boha/...

Náš svet tvoríme, udržujeme i ničíme slávením – to znamená vedomým prežívaním nekonečne plynúcej a večne sa meniacej prítomnosti; ako ľudské bytosti máme schopnosť svoj svet tvoriť, udržiavať i ničiť – život v súlade s intenzitou a plynutím Času, je životom v súlade s Vesmírom - je to harmonický život, život v Raji na Zemi... Rýchlym tempom sa blížiaci kolapse virtuálneho času a jeho stará mapa neznamenajú len chaos a nešťastie – znamenajú tiež začiatok EPOCHY ŽIVÉHO ČASU...

Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

september 18, 2010 19:26 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top