Obrázok používateľa CEZ OKNO
MALÝ HOROR LETNEJ NOCI

„Čo myslíte dedko, čo sa stane, keď človek zomrie, pochovajú ho a to je všetko?“
Raz, bolo to ešte za socíku, prišiel môj otec domov, ako sme hovorili s „ľahkou opičkou“... Nie že by môj otec chlastal, ale stalo sa, že prišiel s nejakým typom opice – tá, o ktorej teraz hovorím znamenala filozofické debaty a keďže sme už poznali že bude reč o vesmíre a o Bohu, schovávali sme sa ako tínedžeri, ktorých zaujímali Rolling Stones na magneťáku a nie hviezdičky.
„A čo ja vjém...“ odvrkol dedko, lebo chcel driemať vo svojej fotelke pod oknom, s rukami opretými o zakrivenie svojej paličky.
„Iba pochovajú, zakopú ako psa?“

„Tak je... Zakopú ako psa...“ povedal dedko už naozaj namrzený.
Otca to rozhnevalo – napriek tomu, že zúril komunizmus, on veril, že človek má dušu a tá neumiera – veril v spravodlivosť Vesmíru, no od dedka by sa márne domáhal pritakania...

„Človek má predsa dušu! Ale vám je to tuším jedno!“ takmer vykríkol môj otec...

Dedko chodil do kostola v nedeľu dopoludnia, no ako sme neskôr vyšpehovali, vypočul si kázeň a potom poď ho do šenku za kamarátmi...

Taký bol náš dedko – bolo s ním veselo...

No nie o mojej rodine chcem dnes hovoriť, ale o tom, ako sme včera začali s Jarinom na pohrebnú tému... Ani neviem ako to začalo – sedeli sme so Supíkovcami a Jaronovou kočkou na detskom ihrisku, bola už noc a nám sa ešte nechcelo domov.

„Nech ma len zakopú a hotovo“ povedal Jarino, a mykol plecom, ako to on vedel „No a čo...“ povedal a myslel, že to tým vybavil. Musel som ho vyviesť z omylu.

„A kto ťa akože zakope?“ pýtam sa ho provokačne.

„No kamarát. Najlepší kamarát“... Jarino mi pripomína môjho dedka. Jeho tieto veci tiež podobne rozčuľujú. No nie mňa – ja som po mojom tatkovi...

„No to chcem vidieť toho kamaráta, čo to riskne“... nedám sa ja, lebo si myslím, že Jarino to nepremyslel do konca. Zdá sa mi, že jeho pohoda je vďaka tomu, že to nemá domyslené – ja som tu teraz na to, aby som to dotiahol do reality...

„Nežiješ v realite, Jarino“ hovorím mu...

„Ja žijem v realite a preto nepotrebujem nikomu robiť problémy, nech ma len zakopú na nejakom mieste...“ oponoval nezvykle tvrdo Jarino.

Jarino nemá ani tridsať, to aby ste vedeli... Nemá so smrťou skúsenosti, zatiaľ čo ja áno... Ja viem, ako to je, keď treba čosi s vašim telom urobiť... Ja viem, že aj s mojim telom bude čosi treba urobiť. Telá treba odpratať a niekto to musí urobiť, najčastejšie vaši blízki. Takže na nich to je – aby som im to uľahčil, aby nemali zbytočné náklady tak som im už dopredu povedal ako to chcem... Nebudem to teraz rozoberať, lebo tu o to neide – chcem len Jarina uviesť do reality; ja viem, že telo nemožno zakopať len tak, ako psa... Lepšie povedané; je to možné ale...
Ale strašne tým riskujete!

Vášho najlepšieho kamaráta, ktorý to má urobiť uvádzate do veľkého nebezpečenstva! A to by som naozaj nechcel... Varujem aj Jarina, on na mňa pozerá tými svojimi očami...

Áno, môj drahý kamarát, predstav si to miesto v lese, kde by ťa chcel ten tvoj kamoš pochovať... Iste by to nerobil za bieleho dňa... Nejako by ťa tam dopravil, v nejakom igelite, v nejakom vreci, ktoré by si nachystal na tvoju mieru...

Berme to tak, že už ste tam, na tom mieste v lese, on si prinesie lopatu a kope a kope... Ty kokso – už len to, čo by sa nakopal! Si predstav tú námahu, vykopať dostatočne hlbokú a širokú jamu, aby ťa nevyhrabala lesná zver a neporoznášala po okolí kusy tvojho tela, tu noha, tu ruka, tu len kosť, hlava bez očí a tak ďalej, skrátka nie veľmi pekný pohľad pre hubárov, čo by to tam našli a samozrejme po počiatočnom šoku /možno aj porážke/ oznámia ten nález na polícii... Tí tam prídu, natiahnu zábrany, fotoblesky... Hneď tam máš ľudí z Markízy či z Jojky, snímajú to a dávajú do správ... Celý národ má možnosť vidieť zábery z tých miest s rozmazanými
priestormi, kde sa nachádza kus tvojej hlavy, ucha, alebo prst bez dlane... Skrátka lesná zver vie urobiť svoje, zver nehľadí na to, ako to vyzerá, ale ako to chutí...

No takže ten, čo kope musí s tým rátať a vykopať riadnu jamu! Serióznu a poctivú jamu, takže chlapec sa zapotí a namaká...
„Kamarát by to pre mňa urobil“ povie Jarino a ja pozriem na Supíka, ktorý tam sedí s nami – Supík odvráti zrak... Ja viem, že Jarino na neho fakt kladie veľkú zodpovednosť...

Pokračujem teda ďalej, aby som pomohol Supíkovi – kurnik šopa, ja mám toho chalana fakt rád, nech si Jarino uvedomí, že ho nemá ťahať do takej šlamastiky...

Som opatrný a viem, že ak by Supík aj vykopal tú jamu, to ešte nie je koniec – ešte neskončil... Môže sa stať, že prostred noci ho zrazu oslepí svetlo, ani sa nenazdá!

Počuje výkriky a svetlo sa blíži k nemu, odrazu mu začne svitať, že nemá šancu!

Rúti sa k nemu zásahové komando – a on si v tej chvíli uvedomí, že jama je síce dosť hlboká, na jej okraji však leží telo jeho najlepšieho kamaráta zabalené v igelitovom vreci... Nie dosť, koľko mu dalo roboty ho sem na čistinku dopratať, ešte aj jamu vykopať – chystal sa práve hodiť ho šikovne z okraja jamy na jej dno a začať zahrabávať čerstvo popršanú a nie ľahkú zem /už pár dní sa obáva zvukov, ktoré vydáva ílovítá zem, dopadajúca na igelit, pod ktorým je telo jeho kamoša/ - no prekonal sa a z kamarátsvtva to urobil – no komu to vysvetlí???

Vysvetlí to komandu s automatickými zbraňami a lejzrami mieriacimi na jeho srdce, pokrikujúcimi, aby si ľahol na zem a tak ďalej, poznáte to takisto ako ja z tých večných seriálov a filmov o zatýkaní banditov a gangstrov...

Jarono v tejto chvíli pochopí, že tí, čo sa sem prirútili, zrejme na udanie kohosi tam v meste, ktosi ho skrátka musel vidieť, alebo sa preriekol v šenku, skrátka, je v riadnych sračkách a nikomu nevysvetlí, že...

Panebože – s tvárou v machovišti, s rukami vykrútenými dozadu – kladú mu na ne putá – si uvedomuje, že...

V očiach mužov zákona je v r a h, minimálne podozrivý z vraždy svojho kamaráta, ktorého zabalil do vreca a teraz chce zmazať dôkazy...

A už živo vidí vyšetrovačku, súd, väzenie medzi najhoršími kriminálnikmi – nikto mu veru neuverí, že je tu iba omylom...
„Toto chceš od najlepšieho kamoša?“ pýtam sa Jarina a on smutne krúti hlavou – nie toto naozaj nechcel... On chcel pravý opak, nikoho neobťažovať...

„Nemal si to skrátka premyslené do konca...“ hovorím Jarinovi a periférnym videním vnímam Supíka, ako si práve vydýchol... No Jarino sa nezdá – ešte mu čosi vŕta v hlave...

„A prečo mala prísť polícia?“ opýta sa filozoficky Jarino a víťazoslávne objíme svoju babenku.

„Prečo by nemala prísť?“ pýtam sa ja... „Ty si naozaj myslíš, Jarino, že si môžeš sám rozhodovať o svojom tele tak, ako si to predstavuješ? Zabudni... Kde žiješ bracho?“

„Ja som slobodný“ odbíja ma Jarino. „A môžem si rozhodovať ako chcem“...

„No tak ma počúvaj... Nehladiac na všetky tie papierovačky, ktorými musíš prejsť, obhliadky mŕtvoly na mieste kde umreš... Kde vlastne umrieš? V nemocnici? Najčastejšie je to tak, v nemocnici, ale aj keď umreš doma, alebo na ceste, aj tak tam máš hneď odborníkov na tieto veci, bracho... A kopa, kopa papierov a papier ťa nepustí...“
Zakiaľ sa Jarino škriabe vo vlasoch, vysvetľujem mu, že telo musí byť zaevidované, odpísané zo všelijakých tých zoznamov živých, musí nastať dedičské konanie, niekto musí začať vybavovať pohreb a tak...

A tak nie je možné, aby tvoje telo zmizlo z tohto sveta len tak – ak by to ktosi urobil, ak by teda tvoj najlepší kamarát z lásky a úcty k tebe chcel vyplniť tvoje posledné prianie byť zakopaný ako pes, potom ho dostávaš do totálneho nebezpečenstva...

Predstavme si teda, že Supík ukradne tvoje telo, nejako, neviem ako ho unesie, skryje, odvezie a dopraví ho do lesa na čistinku... Všetko sa mu darí, až na to, že práve prekazil komusi poriadny biznys a to sa neodpúšťa... Všetko ti odpustia, aj to, že pochováš kamoša načierno, ale to, že prekazíš komusi biznys sa neodpúšťa...
A preto ťa môžu bonznúť... Ak nevieš, kto ťa bonzne, poviem ti len toľko – ten, kto má na tom ekonomický a finančný záujem...
Jarino sa zarehoce, ale hneď mu úsmev zmrazí na tvári – nie pre to, že na veži bije práve polnoc, ale pre to, čo mu hovorím o pohrebných službách...

Toto nevedel – nevedel, že telá odpratáva pohrebná spoločnosť a pohrebná spoločnosť z nebožtíkov žije; čím ich má viac, tým je bohatšia... Majitelia tých najbohatších sú úspešní muži a často ich vídať pri interviách v televízii...

Kedysi mali monopol – to bolo ešte do konca roku 2010, až potom im to zákonom zrušili a tým istým zákonom stanovili konkurenciu na trhu. Mám na mysli trh s mŕtvolami, s nebožtíkmi. Teraz je to tak, že o nebohých súperí viacero pohrebných spoločností naraz... To znamená pre každú spoločnosť nemilosrdný boj o mŕtvych – a ten sa začína už v nemocnici, lepšie povedané na patológii... Ale on začína oveľa skôr – začína priamo tam, kde ležíš, obklopený lekárskou a zdravotnou starostlivosťou...

Zriadenci nemocnice, spolupracujúci s patolou už vedia, kto má na kahánku – a ak tam budeš čírou náhodou aj ty, vedz, že kdesi ktosi už zisťuje čo a ako, koľko ti dávajú z vedeckého hľadiska a aj keď žiaden lekár nie je pánboh, aký taký odhad má – v závislosti od jeho skúsenosti a praxe... Ošetrovateľ v bielom plášti, ktorý má na starosti odvoz tých, čo exitovali, tmolí sa po chodbách, laškuje so sestričkami ale aj priateľsky debatuje s tebou, čo tam ležíš na infúzkach... Dá slovo dve, je mu aj ľúto, že takýto je život, ale čo sa dá robiť... Táto práca je reálna. Toto je realita – iné je ilúzia... Ilúzia je, keď si myslíš, že o teba nie je žiaden záujem... Je a veľký – si plánovaným príjmom kohosi v úzadí o ktorom ani netušíš, lebo žiješ v ilúzii... Predstavuješ si, že teba to nečaká, že ty si akýmsi spôsobom výnimočný, že ty tu budeš hádam večne... A najväčšou tvojou ilúziou je, že tvoje bolesťou a chorobou umučené telo nemá žiadnu hodnotu a preto si s ním môžeš robiť, čo sa ti zapáči...

Nemôžeš!

Pravda je taká, že tvoje utrápené telo bez duše má hodnotu – a tak milý chlapec z patoly vie už podať správu koľko bude tiel tento týždeň... Počúvaj, o tomto sa naozaj nehovorí... Naozaj nikto pre nikoho navonok nepracuje, to by bolo neetické a azda aj mimo zákon...

Ale...

Ale dá sa... Vždy sa dalo... My Slováci vždy vieme ako na to, vieme sa vynájsť, platy ani na patole nie sú bohvieaké... A spolupráca vždy vynáša...

Takže, keď prídu chudáci príbuzní, zmätení nad tvojou smrťou – aj keď s ňou rátali, dlho si trpel, lekári ti nedávali šancu, verili ešte na zázrak a nezaoberali sa tým, čo treba prakticky urobiť, až sa „to“ stane... A tak sú v ž d y zaskočení a tí z pohrebky to vedia... Ono to funguje spoľahlivo – príbuzní považujú za neetické a svinské myslieť na to, čo s tebou bude, až odíde duša z tvojho tela... Počas doby, keď si pacient nedovolia si ani len predstaviť čo bude treba vykonať, keď už pacient nebudeš...

To je hlbinná psychológia – a na základe tejto psychológie, vždy budú hľadať očami aj ušami pomoc u zriadencov patológie, kde treba začať proces odpratávania tela. Kedysi, keď tu bol monopol to bolo ľahké – dali vám telefónne číslo, lebo bolo len jedno... Teraz to majú zakázané, lebo telefónnych čísel je veľa. A tak vám na vašu úpenlivú prosbu povedia, že „my to nemôžeme hovoriť“... Ste zúfalý – na internete ste si to v tom zmätku emócií zabudli pozrieť, čo máte teraz urobiť...

„Je tu však nádej“ povie tvojim príbuzným milý Jarino ten dobrý pán v bielom...

Snažíte sa pochopiť, čo vám naznačuje pohĺadom a napokon sa pozriete smerom, kam padajú lejzry jeho očí... A tam na stole rovno pod kalendárom je veľkými písmenami a večným perom napísané číslo na mobil...

Tvoji príbuzní, Jarino iste nie sú sprostí, šak ani ty nie si, je to genetika a rýchli si to číslo opíšu, dobrý pán v bielom sa medzitým otočí chrbtom poodstúpi, aby vás pri tom nerušil a aby nič nevidel...

A tak tvoji príbuzní vytočia to číslo a ochvíľu sa dohodnete a všetko je vybavené...

Tvoji príbuzní z a p l a t i a dohodnutú sumu, vyberú si ako z jedálnička rozsah služby a napokon sa nemusia už starať o nič, len ísť na pohreb... Nemusia chodiť po úradoch a vybavovať papiere – stretnú sa až na dedičnom konaní po tebe...

Čo je teda humánnejšie pre tvojich príbuzných a kamošov Jarino?
Nechať sa pochovať ako pes, alebo ako človek?

Je dobré vystavovať kamarátov, napríklad Supíka takému extrémnemu nebezpečenstvu, vystavovať ho konkurenčnému boju o mŕtvoly, brať zisky tým, ktorý zo smrti žijú?

Kurnikšopa, Jarino, nechaj žiť tých, ktorí túto nepríjemnú robotu odpratávania robia! Neber im džob a preto pochop, že nepatríš sám sebe ani po smrti!

„Ale ja nechcem byť pochovaný na cintoríne!“ zaúpnie Jarino a v očiach má slzy...

To je pravda, to ani ja nechcem, milý Jarino. Ani ja nechcem ležať v hrobovom mieste, ktoré treba platiť na pár rokov, aby si mal pokoj... Ale realita je taká, že ty už pokoj budeš mať, nech sa stane čokoľvek, aj keby ťa raz ako neplatiča svojho vlastného hrobu vyhrabali a vyhodili tvoje pozostatky ako kosti starého psa...
Pokoj však nebudú mať tvoji blízki, tí ktorí po tebe ostanú, tvoje potomstvo, deti, ktoré budeš mať so svojou láskou, prípadne s tou kočkou, čo tu teraz sedí s nami a s ktorou o chvíľu pôjdeš domov... Tak vaše ešte nenarodené deti budú mať starosť s vašim hrobovým miestom, budú ho musieť platiť, obnovovať, čistiť a nielen to...
Pozri Jarino, žijeme v tomto meste a viem, o čom hovorím... Možno to tak nie je v Londýne, Prahe a možno ani v Bratislave nie, ale v tomto meste, akých je v tejto krajine azda najviac nemáš pokoja ani po smrti... Takto ti to poviem – choď na cintorín a pochopíš o čom hovorím... Choď tam a pozri na tie ženičky v čiernom skrúšené nad hrobami svojich manželov a blízkych... Ja im nechcem krivdiť, ale...
„Hentí tu koľko neboli... Nestarajú sa... Aká to bola láska... A nikto ani kvet neprinesie“... šomrú tie ženičky, keď k ním prídeš bližšie. Ak budeš frajer, prihovoria sa ti a povedia ti čo majú na srdci a čo ich trápi... Netrápi ich ani tak, že už sú tu samy, upustené vdovy, ale to, že na susedovom hrobe nikto nebol tri mesiace... Možno tam nebol pol roka, alebo chodí len na šetkých svatých a možno ani vtedy neboli... Čo sú to za ľudí, títo príbuzní? Čo sú to za deti, manželov a manželky, ktorí
neprišli na hrob svojich milovaných?

A neurobili kameň, nedali vytesať kríž z drahého a lesklého mramoru!
Nedali ti urobiť na hrob pomník z kameňa, len tráva tam rastie a burina!

Čo sú to za ľudí, tí tvoji príbuzní, alebo, povedané inak – čo si to bol za človeka ty, po ktorom ani pes neštekne?

Si naivný, keď si myslíš, že tieto reči končia tu, vovnútri múrov cintorína...!

Aj keď si už mŕtvy, nič si sa v živote nenaučil, keď si myslíš, že reči o tom, čo si to bol za človeka a aká je tvoja rodina bezcitná, že si vlastne nemal žiadnych kamarátov, ani Jarina, ostanú visieť nad hrobmi... Neostanú... Budú sa šíriť do mesta, kde si žil, budú naďalej žiť a prenasledovať ťa aj vtedy, keď si ty už dávno pod drnom...

Áno, chápem ťa – nechať sa pochovať ako pes, zakopať na tajnom mieste je šľachetná myšlienka; ušetril by si tvoje potomstvo od kelebiet a mentálnych útokov, ktoré /ak veríme na silu myšlienky / majú tiež svoj hmotný účinok...

Nemáš ani tridsať a azda do tvojej smrti sa všetko zmení a bude inak – azda budeme pochovávať svojich blízkych do krásnych hájikov, alebo ich odovzdávať supom ako indiáni, alebo ich rozprašovať do rieky, ako Indovia, neviem...

Zatiaľ však je realita takáto – a v podstate nemáš o tom, ako rozhodovať o svojom mŕtvom tele veľmi na výber... Ostatne tak, ako o svojom živom tele práve teraz, keď sa bavíme – ráno máš budíka a cestu do práce... A skús sa neprísť načas, alebo azda vynechať! Hovoríš, že už sa tak stalo a nevyhodili ťa?

To si potom frajer – ja takých moc nepoznám...

Karol Hlávka
Zdroj: narubynaruby.blogspot.com

august 09, 2011 10:50 dopoludnia
  • krát komentár

4 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymaugust 09, 2011 12:36 popoludní

    Komentár: 

    Super.

  2. Obrázok používateľa Vlastimil Čech
    Vlastimil Čechaugust 10, 2011 09:10 dopoludnia

    Komentár: 

    Perfekní článek!

  3. Obrázok používateľa sakeena
    sakeenaaugust 13, 2011 16:15 popoludní

    Komentár: 

    páči sa mi akým štýlom ste pán autor článok napísali, dokonca mi zlepšil náladu, napriek pripomenutiu "rozsahu" našich slobod

  4. Obrázok používateľa filip
    filipaugust 15, 2011 21:39 popoludní

    Komentár: 

    zaujalo ma to,myslim,ze velmi dobré

 

 

Top