Obrázok používateľa CEZ OKNO
MUKEL, KTORÝ NEVOLIL...

V tejto našej base vymysleli geniálnu fintu: funguje celé stáročia, ba hádam odvtedy, čo je basa basou... Táto finta je tak stará, ako celé väzenie. Zdá sa, dokonca, že bez nej by láger nebol lágrom... Vďake tejto finte už ani mne už nepríde, že som odsúdený na doživotie... Možno je to v iných basách inak, ale v tej, o ktorej hovorím ja, to funguje tak, že všetko, čo sa tu deje, rozdelili vďaka tej finte na dve časti – každú časť zasa na dve časti a tie potom znova na dve... Celý náš spoločenský život je rozdelený: môžete byť zadobre buď s bacharmi – to však nevychádzate so spoluväzňami. Ak ste zadobre so spoluväzňami, to si zasa nevychádzate s bacharmi. Môžete si však vybrať, môžete voliť...

Ak, napríklad, nedokážete donášať na svojich kamošov a vyberiete ste si za svoju „domovskú“ skupinu spoluväzňov, musíte rátať s tým, že bachari si na vás sadnú – ale nech, ste medzi svojimi... Pardon: my spoluväzni nie sme homogénnou skupinou. Sme tu bieli a čierni. A tak si – ako vrodene slobodná bytosť – môžete vybrať: buď s bielymi, alebo čiernymi. Ak si – ako v mojom prípade - vyberiete bielych, musíte rátať s tým, že vám jedného krásneho dňa, v nestráženej chvíli ktosi z čiernych podrežie krk... Ale ste medzi svojimi. Pardon – aj bieli, rovnako ako čierni sme rozdelení: každý na dve frakcie a môže ste si vybrať – ak si vyberiete jednu, tá druhá bude automaticky vašou nepriateľskou. A tak to pokračuje až po toho, z ktorým vás zavreli na celu: je tu on a ste tu vy – a tu sa váš výber zužuje: on je za seba a vy ste tiež za seba. Aj keď sa – samozrejme kvôli prežitiu – usilujete jeden druhému nahovoriť, ako vám na ňom /a jemu na vás/ záleží, a ako je jeho existencia pre vás dôležitá, v nestráženej chvíli /keď ide o vaše prežitie/ mu aj tak v spánku podrežete hrdlo. Lebo tak funguje toto väzenie od nepamäti: už nikto si nepamätá kto a kedy vymyslel geniálnu fintu, že všetko bude rozdelené na dve...

Ako jednotlivec vždy volíte – cítite sa pri tom slobodne: máte pocit, že je to vo vašich rukách a na vás je, ako sa rozhodnete. Na pocite vašej dôležitosti si nesmierne zakladáte – pre farby vášho klanu ste vždy a v každej chvíli ochotní zabíjať.

Odrovnal som mnohých, odrovnám aj tohto, čo mi sem najnovšie dali... Mukel je to čudný – nezabil zrejme ešte nikoho...

Počet tých, ktorých som odrovnal nechal som si vytetovať, podľa zvyku klanu, na kožu – sú to moje zásluhy a podľa nich stúpa moje postavenie... Raz sa môžem stať bosom... Môžem sa stať veľmi mocným a veľmi vplyvným. Aj teraz mám už veľkú moc – musím priznať, že bez tohto kráľovského pocitu už nedokážem žiť a za žiaden svet by som nechcel svoje skvelé spoločenstvo opustiť: ak by jedného dňa ktosi otvoril brány a povedal „bež“, neodídem... Svet tam vonku, svet slobody, o ktorom tak radi básnia po večeroch, keď ležia na svojej prični nováčkovia – ten svet ma už neláka: od väznice sa ten svet líši tým, že finta, ktorá rozdeľuje všetko na dve, tam neplatí... V tom svete za múrom je všetko nejasné a pomiešané dohromady: nerozumel by som v ňom už ničomu, nevedel by som sa v ňom orientovať a nemal by som v ňom žiadnu cenu...

Vaša cena, vaša ľudská hodnota vo väzení tkvie len v jednom – jedinom: či patríte k bielym, alebo čiernym, či ste sa priklonili k tým vľavo, alebo k tým v pravo a v miere vášho vlastného stotožnenia s vašou vlastnou skupinou a napokon v miere vášho stotožnenia s tým, za koho sa sami považujete. Ak nemáte protivníka, vaša cena klesá. Nemáte komu vynadať, nemáte komu dať po papuli, nemáte koho odrovnať a poslať ho do večných lovíšť – a to je smola: nie ste tak pre nikoho /ani sami pre seba/ dôležití...

Nemyslite si však, že v tejto base sme samí primitívi!

Ide nám nielen o svoje krky a o svoje rite: ide nám aj o budúcnosť!

Máme svoje idey!

Ide nám o to, kto tu bude mať nad vecami kontrolu, kto to tu bude viesť a rozhodovať o našej budúcnosti! Nie sme ľahostajní a ignorantskí, aj keď nás za takých azda považujete... Nie. Nám ide o naše vlastné väzenie, o poriadok, ktorý tu chceme a ktorý tu zavedieme raz a prevždy! Tým druhým ide tiež o poriadok – ale o ich vlastný a nám neprijateľný...

Z času na čas, keď doba dozrie a do lapáku prídu mladí a je ich toľko a sú nezaradení, prichádza čas hlasovania. V tom čase sa musí každý rozhodnúť na ktorú stranu sa pridá – k bielym, alebo čiernym, k bacharom, alebo odsúdeným... Poznáte to – skrátka musí sa slobodne a doborovoľne rozhodnúť, ktorú skupinu posilní a za ktorú bude bojovať až do posledného dychu. Čas hlasovania je veľkým časom – obdobím, kedy vzdávame hold našej vlastnej slobode...

Aj mne na cimru strčili takého holobriadka! Ustavične si pospevuje akúsi pesničku, hovorí tomu „song o slobode“. Otravuje ma tým...Ale nielen mňa...

Tento mukel všetkých provokuje, lebo tvrdí, že on sa neprikloní ani na jednu stranu a že nepôjde ani hlasovať! Že on je „v strede“ - odmieta ponuky jednej aj druhej strany – a tak začal dostávať nakladačku: raz od bielych, raz od čiernych, lebo, ako mi iste dáte za pravdu, nemohli sme vedieť, na ktorú stranu donáša.

Biely tvrdia, že pracuje pre čiernych, čierni, že pre bielych, bachari myslia, že je nepoddajný, tvrdohlavý a cvok, keď mu idú hnáty dolámať, aby bonzol spoluväzňov a spoluväzni ho mučia, lebo si myslia, že ak nie je s nimi, donáša bacharom...

Jakživ som nevidel nikoho tak trpieť, ako tohto maníka: dlho som nechápal, čo ho viedlo k tomu, aby sa k nikomu nepridal. Najskôr som si myslel, že sa chce nad nami vyvyšovať, že nami pohŕda a že sme mu málo dobrí... Nikdy nič neobhajoval, nebil sa za naše názory proti názorom iných a tak som si myslel, že ani názor nemal: pripadalo mi to, akoby ani nemal chrbtovej kosti. Potom som si myslel, že to len hrá: že má svoj názor o ktorom bol presvedčený, že je nad našimi všetkými... Málo ho bolo zabiť, tak sme ho nenávideli – chceli sme, aby trpel dlho, kým nakoniec skape, nechceli sme ho odrovnať hneď na prvý šup...Zvíjal sa v bolestiach, na jeho tele nebolo centimetra štvorcového, ktorý by nekrvácal, alebo nebol opuchnutý od bitky – a pritom stačilo tak málo: len aby si v y b r a l, aby si z v o l i l – aby bol TAKÝ, AKO SME MY! V noci táral ako z horúčky, bretbal čosi o slobode...A preto som si myslel, že chcel ujsť... Predpokladal, že ujde, a tak sa nám vlastne tajne posmieval... Dnes viem, že mal tajný plán, ako sa odtiaľto dostať – vtedy som len nerozumel, čo blabotal, zmátal o nesúdení, o strednej ceste a podobné nezmysly...

Keď mukel napokon skapínal, počul som, ako zašepkal, čosi o odpustení... Vraj nám, ktorí sme ho celý ten čas mučili odpúšťal... Len si predstavte – on, chudák, zúbožený a bezmocný n á m – ktorý sme mali nad ním absolútnu moc, až takú, že sme si s ním robili, čo sme chceli... Podľa bosa v ňom bola nesmierna arogancia, taká, s akou sa nikto z nás ešte nestretol: kto bol on, aby nám odpúšťal?

Mal prosiť o odpustenie bosa – to by bolo namieste... Chudák pánovi predsa odpúšťať nemôže – je to číra pomätenosť, halucinácie! Tak sme to chápali, tak som to chápal vtedy aj ja: už mu skrátka zadrbalo...

Keď napokon odviekli muklovu mŕtvolu, objavil som pod jeho matracom denník, čo si tajne písal... Najskôr som to chcel oznámiť bosovi klanu, do ktorého patrím...

Ktovie prečo som to neurobil – azda som bol ešte pod vplyvom toho, ktorého som považoval za blázna, neviem... Skrátka, po prvýkrát v živote som porušil pravidlo...

Spáchal som prečin utajenia – stal sa zo mňa takzvaný „súkromník“ - to je označenie, ktoré pre vás v tejto base môže znamenať istú smrť...

Niečo ma na tých poznámkach však lákalo – nerozumel som celkom dobre významu slov, ale postupne som si začal spomínať... Vynárala sa vo mne akási dávno zabudnutá spomienka a prebúzdala sa vo mne túžba...

Azda raz o tom, napíšem – dnes len toľko, že v denníku sa hovorí o FINTE – ten mukel tam píše, že celá naša nesloboda /píše o našej neslobode, akoby on slobodný bol/, spočíva práve v tej finte: v našich posvätných pravidlách, ktoré stanovujú poriadok rozdelenia vždy a vo všetkom na dve... Nazýva to cudzím slovom: d u a l i t a... Vraj náš život ovláda dualita, ktorá nám neumožňuje vidieť cestu ku slobode... Predstavte si – píše, že sloboda je tu, vraj je na dosah ruky a že vlastne ani múry väznice nie sú skutočné... Akože nie sú s k u t o č n é , veď sú z tehál, kameňov a cementu! /Stáva sa mi, že na prechádzkach sa dotýkam dlaňami múrov – naozaj sú pevné, alebo nie sú? Nešaliem už ako on, ten čo písal denník?/. Ten, čo písal denník hovorí, že prekonaním myslenia duality /to ako nášho spôsobu myslenia tu vo väznici/ začína naša cesta ku slobode. Tvrdí, že vo svete tam vonku je dualita čírou ilúziou, našim nepochopením skutočnosti...

Naši väznitelia, sami vraj uväznení /len si predstavte – on tvrdí, že aj naši bachari sú spoluväzňami a niet medzi nami rozdielu!/ udržujú základnú f i n t u, na ktorej stojí aj padá naša basa: a tá finta spočíva v možnosti voľby medzi dvoma možnosťami... Máme možnosť voliť vpravo, či vľavo, každá táto cestička však vraj je len slepá. Doprava aj doľava, k čiernym aj ku bielym, všetko je to podľa pisateľa denníka iba finta, ako nás na určitý čas obalamutiť a udržať v base...

Stotožňujeme sa s tými, pre ktorých sa rozhodujeme – sami vraj týmto stotožnením nie sme... A kto potom sme?

Podľa pisateľa denníka sme čiernymi aj bielymi zároveň – lepšie povedané, obsahujeme v sebe svetlo aj tieň... Tým, ako sa prikláňame k svetlu, tvoríme tieň a opačne... Našou skutočnou podstatou je „čosi“ čo svetlo aj tieň vytvára a my si máme uvedomiť toto „čosi“...

Ešte stále si neviem toto „čosi“ uvedomiť – ale ako študujem denník, stáva sa mi, že som tomu už-už na stope...

Mám však iný problém: moje okolie si na mne čosi začalo všímať... Mojim spoluväzňom sa už nevidím takým spoľahlivým, ako som bol predtým... Akoby čosi o existencii denníka tušili... Patrím k bielym, ale čierni ma veselo zdravia, dokonca mi minule jeden z nich prepustil svoje miesto v rade na obed... Aj dozorcovia menia svoje správanie k lepšiemu – mám z toho strach... Mám strach, aby ma jedna strana nezačala viniť, že spolupracujem s druhou. Mám strach o svoje vlastné prežitie v skupine bielych, s ktorou... S ktorou /ak mám byť úprimný/ už nie som taký stotožnený, ako som býval... Ak na to príde bos, je po mne...

A tak hrám hru, ktorú som kedysi dávno započal – patrím medzi bielych, ale viem, že mám v sebe aj čierneho... Som väzeň, ale mám v sebe aj bachara... Chápem všetky skupiny a klany, vnímam ich pravdy, akoby boli aj moje... Ak hovorím „akoby“, potom tým myslím, že žiadna z nich mojou v skutočnosti nie je... Mám všetky pravdy ale zároveň mi žiadna nepatrí...

Začínam šalieť, ako mukel, čo si písal denník?

Hrám a uvedomujem si, že hrám. Pretým som hral, no hru som bral smrteľne vážne... V mene prežitia sa so mňa stal dokonalý herec – lepší, ako mukel, ktorý si písal denník... Dnes si dokonca myslím, že zomrel celkom zbytočne – iba preto, že nebol dobrým hercom: svoj song o slobode spieval príliš nahlas... Spieval ho v prostredí, ktoré slobodu nechce. A na to doplatil. Bol naivný...

Dnes už viem, kto som. Prestal som veriť na fintu, ktorá nás má držať v zajatí: dotýkam sa denne múru a začínam cítiť, akoby strácal na svojej pevnosti...

Len nedávno sa mi prsty vnorili do muriva, akoby bolo z pastelíny... Bol to celkom nový objav...

Začal som si písať denník – zápisky však neodkladám pod posteľ – nato som príliš opatrný: vkladám ich do múru, ktorý sa pred mojou rukou roztvára, akoby bol z peny... Dnes tam vojde moja ruka a ja viem, že príde čas, keď vykročím proti stene, prejdem ňou a vynorím sa na strane, kde už žiadne finty neplatia...

Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

jún 13, 2010 17:27 popoludní

 

 

Top