Obrázok používateľa CEZ OKNO
NEBO, AKÉ TU NIKDY NEBOLO

Stalo sa čosi zvláštne: vyšiel som večer so psíkmi. Ako zvyčajne, pozerám na oblohu a nebo je pokojné – hviezdy zavesné na svojich miestach, jediný žiarivý bod v pohybe je zrejme družica... TOTO TU EŠTE NEBOLO! - preletí mi hlavou... Čo tu ešte nebolo? Čo sa stalo? NELIETAJÚ LIETADLÁ! Večerné nebo sa navrátilo do prapôvodného stavu – nebyť družice, ktorá sa mi aj tak kdesi stratila, nebo je také, aké bývalo vždycky – bývalo také skôr, ako som sa narodil. Po celý život ma sprevádza ruch leteckej dopravy nad hlavou: najskôr to bolo monotónne hučanie vrtuľových lietadiel, ktoré sa ťahalo celé dlhé minúty z jednej strany neba na druhú, zanikalo v diaľke a zanechávalo za sebou často aj celé hodiny absolútneho ticha.

Ruch nad hlavou bol intenzívnejší každým rokom môjho života – počas rokov sa akosi „zodvihol“ vyššie a nakoniec sa zvuk takmer vytratil: ostali však nočné svetlá, pohybujúce sa v kompjuterovo presných linkách kdesi vo veľkej výške, akoby medzi hviezdami. Tých svetiel bolo za posledné roky mimoriadne veľa: nebolo chvíle, kedy by človek pozrel na hviezdy a nevidel by desiatky pohybujúcich sa svetelných bodov, krížom krážom... Na nočnom nebi panoval čulý ruch, akoby neviditeľní trpazlíci usilovne prenášali svoje lampášiky bez prestania sem a tam... A DNES TRPAZLÍCI ZMIZLI – STATILI SA. NIET ICH! Pozerám na bloky sídliska – je sobota, v oknách sa svieti, ľudia sú doma, pozerajú televízny program, alebo sa kdesi žúruje: rozžiarená masa stavby pripomína luxusnú zaoceánsku loď, takú, aké sa teraz stavajú a pojmú na svoju palubu tisíce návštevníkov, sú to celé plávajúce mestá, kde je proti nim už Titanic... Loď pláva a cestujúci sa bavia v rozžiarenych sálach... Naozaj nikomu, celkom nikomu na tom, že TOTO TU EŠTE NEBOLO nezáleží? Naozaj som to iba ja, čo tu stojím, vyvraciam hlavu na nebo a so zatajeným dychom pozerám, či zazriem azda len jeden z tých blikajúcich bodov, bez ktorých som si svoje večery a noci už ani nevedel predstaviť? Neide o tie body – samozrejme. Neide ani o to, že by mi ku kráse a dokonalosoti nočnej oblohy nejako chýbali, práve naopak: dych mi vyráža pokoj, aký sa z neba nado mnou šíri – pokoj nebeskej bytosti, ktorá si konečne odpočinula, tak ako si odpočinie pacient, na ktorého v jednom kuse, celé roky doráža skalpel chirurga, pri akejsi nezmyselnej a bolestivej operácii, ktorej sa bez svojho súhlasu musí jednostaj podrobovať... Nebo si vydýchlo – priam cítim jeho radosť: a tá radosť sa prenáša aj na mňa... Na druhej strane mi však môj rozum a skúsenosť hovorí: čo toto všetko vyvolá? Ak mi niekto povie, že sa na svete a medzi nami ľuďmi nestane nič mimoriadne, tak to mu už – aj keď som veľký pochybovač – neuverím! Zoberte si len jeden jediný štrajk v leteckej doprave – štrajk letcov, ktorý môže trvať pár dní: hovorí sa vtedy o miliónových stratách... Pár pilotov jednej prestane lietať – a v médiách sa hneď píše o astronomických stratách leteckých spoločností... A teraz sa nelieta nad celým Slovenskom. Nelieta sa nad Českom. Nelieta sa nad Poľskom, Nemeckom, Anglickom, Škandináviou... Nad ktorou krajinou v Európe sa vlastne l i e t a? Ako sa lieta cez Oceán? Ako sa teraz dostať napríklad z Anglicka do Ameriky? Loďou?

Tak toto sme tu ešte nemali – a to vybuchla JEDNA JEDINÁ SOPKA. NA ISLANDE VYBUCHLA JEDNA SOPKA: a nad Európou sa nelieta. A to nelietajú iba civilné lietadlá – nelietajú vojenské, dopravné, skrátka – nijaké... V televízii dávajú zábery odstavených strojov na letištných plochách, ale v správach tomu celému venujú sotva pár minút... Nikto vraj nevie, dokedy bude táto situácia trvať... Európa bezmocne čaká, kým sa sopka umúrdi a nechá nás konečne žiť tak, ako sme žiť zvyknutí boli – aby sa znova na našom nebi objavili cez deň biele čiary a v noci nastúpia trpazlíkovia s blikajúcimi lampášmi... Môže sa tak stať ešte dnes, zajtra, pozajtra... Situácia sa môže vrátiť do „normálu“ za týždeň, dva, ale počuli sme už že sopka môže chrliť rok, dva aj tri... Kto to vlastne môže povedať? Toto nepíšem preto, aby som robil nejaké závery: chcem iba opísať svoj pocit pri včerajšom venčení psov – pocit z oblohy bez lietadiel, takej, akú som vo svojom polstoročnom živote ešte v týchto zemepisných šírkach nezažil... Chcem len opísať svoj pocit z neuveriteľnej krehkosti a zraniteľnosti toho, čomu hovoríme „naša civilizácia“. Aké sú v nej naše istoty? Kto nám zaručí, že zajtra nevybuchne inde ďalšia sopka, nepríde ďalšie zemetrasenie, záplavy, hurikány, či tsunami? Na čom si zakladáme svoje životné istoty? A o akých to istotách nám hovoria všetky tie inštitúcie nášho šťastného a spokojného života do budúcnosti? Chcú, aby sme im verili... Ja by som tiež rád patril, medzi v e r i a c i c h. Ako rád by som veril! Ako spokojne by som pozeral správy, seriály, išiel si zatancovať do rozsvietených tanečných sálov výletnej lode, alebo Titanicu, pokojne by som sníval a spal, ak by som v e r i l, že banky, poisťovne a štát/ktorý, ako sa dozvedáme zo správ o Grécku, môže tiež raz skrachovať/ ma uchránia, keď kdesi čosi ešte raz a celkom nečakane vybuchne...

Venčím však psov a pozerám na oblohu... Možno bude nočné nebo zajtra znova také, aké bolo aj predtým, a na sopku zabudneme tak, ako sme zabudli na zemetrasenia v Južnej Amerike, v Kalifornii, ba aj to na Haiti... Zabudneme rovnako, ako sme zabudli na prasačiu chrípku a predtým vtáčiu... Nech bude, ako bude, zvykneme si a nebudeme sa trápiť existenčonou neistotou... Mne však dnes večer hovorí môj tichý hlas, že na toto NEBO, AKÉ TU NIKDY NEBOLO už nezabudnem...

Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

apríl 18, 2010 00:32 dopoludnia
  • krát komentár

2 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Dagmar
    Dagmarapríl 18, 2010 19:32 popoludní

    Komentár: 

    Ano, také jsem se včera i dnes dívala na nebe s obdivem a hltala tu krásu čista a ticha, kterou nepamatuju. Nebe, jaké tu nikdy nebylo, nezapomenu...

  2. Obrázok používateľa Leftie_SK
    Leftie_SKapríl 19, 2010 11:44 dopoludnia

    Komentár: 

    Predpoveď počasia na najbližšie obdobie - žiadne chemtrails ;-)

 

 

Top