Obrázok používateľa CEZ OKNO
ROSA VÝCHODU

Nemal som v úmysle vysvetľovať zmysel KÓDU KRÁĽA SVATOPLUKA, ukrytého v texte ROSY VÝCHODU – začal som jednoducho písať príspevky, ktoré zdanlivo s KÓDOM nesúviseli. Týkali sa skôr mojej každodennej skúsenosti so svetom, ktorý prežívam a s Cestou. Dnes, po roku však vidím, že všetky moje príspevky navzájom súvisia – sú spojené neviditeľnou niťou, tajným kódom kráľa Svätopluka... A tak veci a udalosti, ktoré som opisoval ako „náhodné“ a navonok nesúvisiace, dostávajú rekapituláciou mojich poslednoročných príspevkov zmysel, ktorý by sa mi javil ako n e u v e r i t e ľ n ý, ak by...

Ak by som už predtým nespočetnekrát nevypozoroval, nevystopoval a nezapísal neuveriteľné motívy, ktoré sa prelínajú mojim životným príbehom a ktoré majú svoje ukryté „pravidlo“ , akýsi vnútorný „systém“ v ktorého základe /ktorého najmenšou deliteľnou časťou/ je práve onen KÓD. Dnes môžem s istotou prehlásiť, že nebyť mojej niekedy až puntičkárskej „kronikárskej“ činnosti, to znamená, ak by v polovici sedemdesiatych rokoch, počas mojich štúdií filmovej scenáristiky nedostali sme za úlohu viesť si takzvaný autorský denník, nemal by som istotu o pôsobení Sily Ticha na naše osudy takú, akú ju dnes mám aj na základe toho, čo som zaznamenal.

A tak dnes môžem veľmi zodpovedne a racionálne prehlásiť, že VECI SA DEJÚ, iba my o nich nevieme – nechápeme súvislosti, lebo od bežného dňa nemáme dostatočný odstup. Keď ho napokon získame, zabúdame aké motívy a udalosti nás viedli tam, kde práve sme... VECI SA DEJÚ NEUVERITEĽNÝM a magickým spôsobom aj v tom „najbežnejšom“ a „najvšednejšom dni“. Aj ten najobyčajnejší deň má v sebe ukryté posolstvá pre našu spásu. Sme však v zajatí takzvanej „pevnej reality“, ktorá vonkoncom nie je pevná a nie je ani tým, čo si pod pojmom „realita“ predstavujeme. Toltékovia, ale aj orientálci, či aborigéni v Austrálii /nech sa neurazia, ktorých som vynechal/ hovoria o realite ako o s n e... A o realite ako sne hovorí aj prastaré učenie mojich predkov – Praslovanov.

Ako profesionálny scenárista som si navykol používať miesto pojmu „sen“ slovo „príbeh“, alebo „story“... Pojem „príbeh“ vyjadruje dynamiku plynutia udalostí, ich istý začiatok, zápletku, vyvrcholenie, krízu a záver: naše „príbehy“ majú svoju formálnu štruktúru a takzvaná aristotelovská dramatika ju „iba“ kopíruje. Dá sa povedať, že umelecké príbehy, či už divadelné, literárne či filmové „kopírujú“ štruktúru rozprávania Veľkého Autora.
Veru tak – veci vo vesmíre sa dejú na základe istého poriadku – štruktúry. Aj navonok chaotické a „nezmyselné“ udalosti majú svoj dôvod a príčinu. To, prečo sa isté veci dejú a iné sa nedejú a niektoré sa dejú aj nedejú zároveň p o z n á m e ani nie tak odstupom v lineárnom zmysle plynutia času: aj mnohoročný odstup od istej udalosti nemusí nám dávať žiaden zmysel, môžeme cítiť krivdu, nespravodlivosť, poníženie, krutosť, nezmyselnosť a podobne – alebo naopak, nemusíme sa z udalosti hoc aj dávnominulej poučiť ani čo by sa za necht zmestilo...

SKUTOČNÉ POCHOPENIE vychádza z iného „typu“ odstupu – pre tento druh „vzdialenia“ musíme „prestúpiť na inú koľaj“ - lepšie povedané, musíme vystúpiť nad dráhu, nad všetky tie cesty a koľajnice vedúce „od-do“... Pre pochopenie toho, čo sa nám deje musíme v y s t ú p i ť „nad“ príbeh. Musíme sa dostať „mimo“ čas a priestor. Lebo práve o takomto „vystúpení“ hovorí učenie Praslovanov /ktoré nehovorí o ničom, čo by sme už nevedeli z iných učení.../. Ide o vystúpenie po horizontálnej línii – istý druh „vzletu“ - časopriestor vnímame z tohto pohľadu ako zvinutého hada /nazvime ho hoc aj Qetzalcoatl, Uruboros, Chronos, Drak.../.
Časopriestor vnímame v z veľkého odstupu ako veľmi zložitú spleť Špirál – presne tak, ako vnímame z veľkej diaľky galaxie, ktoré sú samé o sebe časopriestormi v „zajatí“ každá svojho vlastného Chronosa v jej centre a strede. Sme „zajatcami“ Draka v našej galaxii, v našej slnečnej sústave, na našej Planéte, ale aj v sebe samotných – aj v našom vlastnom strede je miniatúrny Chronos – Drak, Qetzalcoatl...

Náš príbeh – náš životný príbeh sa stáča v špirálach a preto vnímame náš život častokrát ako „opakujúce sa udalosti“ - v istých obdobiach k nám prichádzajú „podobné“ udalosti, podobní ľudia, vyskytujeme sa na „podobných miestach“...

Náš príbeh štartuje narodením a končí smrťou – sme vtiahnutí do vlastného stredu, do vlastnej „mini“-čiernej diery. Čierne diery všetkého druhu sú onou „tlamou Draka“, ktorá všetko požiera – v nej sa stráca svetlo – pretože je opakom svetla, je svetla opačnou polaritou, je „ženou“ oproti „mužovi“, je gravitáciou oproti explózii... Už veľakrát som premieľal túto tému – ako jednotlivci sme galaxiami v systéme galaxií Všehomíra a Všehomír je gigantickou Supergalaxiou, vybuchujúcou v bode Alfa a do bodu Omega /ktorý je Alfou/ sa navracajúcou...

Systém mnohých a mnohých časopriestorov /vesmírov/ je uložený jeden v druhom systémom ruských matriošiek – od najväčšej Supergalaxie Všehomíra až po najmenšiu formu takzvanej DNA. Napriek rozmanitosti časov a priestorov, všetky „bijú“ v rovnakom „rytme“- „beate“... Ten beat, to sú údery Srdca Všehomíra a majú jednoduchú „formu“ - tlčú ako srdce: úder – pauza – úder... Explózia – Zastavenie -Vtiahnutie... Nehovorím a nepíšem nič nové – svojim životom, svojou existenciou na tejto Zemi tomu, čo už dávno vieme dávam iba istý typ formy: je to môj individuálny prežitok poznania o fungovaní Stvorenia. V istej fáze svojej Cesty /svojho učenia/ odpadli odo mňa všetky „učenia“, všetky náboženstvá, ktoré som študoval a všetky filozofie – prestal som čítať čokovek a tak už číním celé roky... Už ani nepamätám, kedy som naposledy prečítal knihu... Jediné, čo „čítam“ je život – Prítomnosť. Učím sa „čítať“ z Prítomnosti, zo znamení, z letu vtákov ráno na nebi, zo stretnutí a udalostí, ktoré sa mi dejú – zapisujem ich a dávam svojmu príbehu písomnú formu. Činím tak nie pre potešenie môjho ega – ale preto, lebo som si zo svojho života urobil tú najfantastickejšiu študovňu a čitáreň... A tak všetko, čo viem, vychádza z pozorovania života – príbehu života a z jeho jedinečných a neopakovateľných foriem a premien.

Toto pozorovanie je čoraz viacej oprostené od samotného príbehu – aby som story /individuálnu, regionálnu, národnú, etnickú, rasovú, človečenskú/ pochopil, bol som nútený p o o d s t ú p e n i a: dialo sa to tak, že udalosti môjho života ma zakrátko po tom, čo som odbržal text ROSY VÝCHODU priam v y k o p l i z linearity na akú som bol dovtedy zvyknutý a v ktorej som si už-už začal budovať svoje pevné a bezpečné miestečko...

Môj príbeh /story/ sa začal rúcať a tak som zápasil so strachom a pokusom navrátiť sa „k mastným hrncom“... Aj keď som v zložitých situáciách na to často zabúdal, vedel som, že mojim cieľom je prejsť púšťou a objaviť Zem Zasľúbenú – ono Kráľovstvo Slávov, ktoré spomína Svätopluk, ríša, ktorú dal Boh mojim predkom ako odmenu za naplnenie „druhej časti“ Zmluvy medzi Bohom a Človekom.
Táto tajomná „druhá časť“, ktorú spomína Svätopluk je o „záväzku Boha“, ktorý naplní pri splnení „záväzku človeka“.

Milosť Božia je milosť udelená z Boha na odpustenie hriechov

za život ktorý sme

neviedli v hriechu.

Je to druhá časť Jeho Zmluvy.

Odmena

ktorú mu dá z

Neba

Zmluva je jasná vedz

nielen trest, no

odmena

za ňou je skrytá a to je cieľ:

menuje sa

KRÁĽOVSTVO.

Ono tvojou túžbou nech sa stane!

To nech je koniec blúdenia!

Prečo Ho čakáš v medzistvete

keď On pripravil ho na Zemi?

Môj osobný príbeh /story/ teda veľmi úzko súvisí s príbehom/story/ Slovanov. Ak by som sa narodil ako aborigén v Austrálii, alebo azda Tahiťan, súvisela by moja story s ich... Ale ja som sa narodil na území /v žiarení/ Slovenska, konkrétne v jeho západnej časti, na hranici s Moravou. A tak moja story súvisí s týmto územím, vo veľmi veľkej blízkosti so slovanskou osadou - hradiskom Kostolec neďaleko Piešťan. Prostredníctvom Hlasu Ticha mi boli odhalené s ú v i s l o s t i môjho života so životmi niektorých mojich „predkov“ - toto poznanie ešte stále skúmam, analyzujem ho, pretože som už taký: všetko čo poviem a napíšem prechádza cez sito mojej racionality a nekonečného prekonávania pochybností akéhokoľvek druhu.

Načrel som hlboko do tajného učenia predkov, ktoré s ú v i s í s učením predkov iných národov, národností, či kmeňov, roztrúsených po celej Zemi. Ich základ je r o v n a k ý. Vychádzajú z toho istého Prameňa – iba forma je odlišná.

Lipnutie na forme /príbehu/ spôsobuje všetky tie nezmyselné sváry, boje a vojny. Niet tu dôvodu dokonca na sváry medzi duchovnom a vedou – obe sú len rozličnými cestami k tomu istému Cieľu. Niet rozdielu medzi matériou a duchom - to, čomu hovoríme matéria – hmota, je len vonkajším prejavom, „šupkou“ ducha...

Niet žiadneho rozdielu a predsa je svet nekonečne pestrý a neopakovateľný v jeho individuálnych a formálne rozdielnych podobách! A to je dôvod na oslavu – nie na vojnu!

Učenie Slávov má však jeden veľmi špecifický rys: ak by som ho mal zo svojej skúsenosti porovnať s ostatnými učeniami a nejako veľmi stručne ho „charakterizovať“, použil by som zrejme slovo PRIJATIE. Lepšie povedané VŠEPRIJATIE.

Tento rys nemusí byť každému po vôli – zvyknutí sme posudzovať, súdiť, hodnotiť - napriek tomu si dovolím tvrdiť, že práve týmto rysom VŠEPRIJATIA je mi toto poznanie najbližšie. Testoval som ho svojim životom. Mám k nemu sklony. Vyjadruje moju jedinečnosť. Som časťou tohto „typu“ poznania.

VŠEPTIJATIE ZNAMENÁ PRIJAŤ NEPRIJATEĽNÉ – ani to nemusí byť každému po vôli: a práve preto prijímam aj svojho odporcu. Prijímam svoj „opak“ - a to je rys SLOVANSKÉHO BOJOVNÍKA. Slovanský bojovník bojuje so sebou – boj zvádza vo svojom vnútri. Bojuje, podobne ako toltécky bojovník so svojim Protivníkom a premieňa ho na Spojenca. Uzatvára vnútorný mier, ktorý prenáša formou „snívania“ /tvorenia story/ do vonkajšieho sveta.

Táto metóda „prijímania“ súvisí so „ženskými“ vlastnosťami žiarení, v ktorých sa rodia Slovania... Formálne súvisia s vyznávaním Bohyne, Matky, Kráľovnej.../ZDRAVAS KRÁĽOVNÁ!/

Jednoducho – rodíme sa v žiarení „ženských“ kozmických síl, ktoré charakterizuje gravitácia – dokonalé prijatie, dokonalé otvorenie, dokonalá atrakcia...

Čierna diera „strávi“ všetko.

Navonok pôsobí tento spôsob boja ako ústup /spomeňme si, ako bojovali Rusi s Napoleonom a potom aj s Hitlerom a ako ich dostali.../. Tento spôsob boja využíva silu protivníka, rovnako ako to robia niektoré orientálne bojové umenia... Je to svojim spôsobom nenásilný no veľmi účinný boj – vyžaduje však obrovskú odvahu o t v o r i ť sa , odvahu nemať strach a odvahu o d o v z d a n i a sa...
Pri tomto spôsobe boja sa o d o v z d á v a m e SILE TICHA, ktorá prúdi nami bez prekážky. NECHÁME BOJOVAŤ SILU TICHA, sami ustupujeme a strácame sa... Stávame sa SILOU TICHA – rodíme sa v SILE TICHA a v sebe umierame... Niet divu, že kráľ Svätopluk priľnul ku Kristovi a jeho autentickému učeniu. Pochopil silu odpustenia, vzdania sa , silu pokory, silu „najmenšieho“, silu nesúdenia... To, že mu pohanské kniežatá /z ktorých rodu vyšiel/ vyčítali jeho „zradu“ na tradíciách predkov bolo nedorozumením... Svätopluk totiž v e d e l, že ak chce ríšu z j e d n o t i ť, ak chce udržať pohromade roztrúsené a medzi sebou navzájom bojujúce kmene, musí nájsť Jediného...

Podľa ROSY VÝCHODU, Praslovania ho nazývali ADIN.

JEDEN BOH V TROJJEDINOSTI /troch farbách/. Prejavy rôznych typov žiarení, vyjadrené v slovanskom panteóne vychádajú z Prameňa Živej Vody – zo SLZY OKA, ktorú nazýva ROSA VÝCHODU...

Kniežatsvtá a kmene Slovanov sú však znešvárené kvôli formálnym odlišnostiam. reprezentovaných božstvami, ktorých sa cítili byť zástupnými...

Azda nikde, v žiadnom etniku neexistovala taká variabilita a rôznorodosť, prejavújca sa formálnou odlišnosťou zvykov, kultúry, krojov, farebnosti...

Azda najmarkantnejšie sa táto „odlišnosť“ prejavovala ešte v devätnástom storocí na Slovensku – azda každá kotlina mala iný „mrav“, iný kroj, iné zvyky ale aj iné nárečie... Táto variabilita a rozličnosť je dvojsečná zbraň Slovanov – na jednej strane veľmi atomizuje spoločnosť, na druhej je najvnútornejším prejavom pradávneho učenia Slávov o tom, že základom slobody je uznanie j e d i n e č n o s t i...

Učenie ROSY VÝCHODU mi predostrelo dokonalý obraz individuálneho náboženstva bez vonkajškových autorít. Jediným „pravidlom“ je odovzdanie sa svojmu Ja, ktoré je prepojené so Silou Ticha a teda s Jediným. Morálny kódex nie je súborom napísaných pravidiel, nie je žiadnym „desatorom“ vychádza z „naplnenia slova sebou samým“... Sláv sa stáva sebou samým, stáva sa slovom, jedná a koná vedome... Vedomé konanie, myslenie a cítienie je už dostatočnou zárukou „morálnosti“... Všetko zlo a „hriech“ spôsobené „nevedomým konaním“...

Ani v tomto nie je učenie Praslovanom „nové“ - výnimočné je len dôslednosťou s akou definuje slobodu a autentickú demokraciu...
Defacto každý Sláv má „svojho Boha“ - lepšie povedané „stal sa Bohom“...

Každá ľudská bytosť reprezentuje špecifický a veľmi jedinečný p r e j a v Boha- formálne vyjadrenie Boha v nás... Kristus je v každej ľudskej bytosti – Svätopluk vzdal hold Kristovi a uznal ho ako vzor ľudskej univerzality bez ohľadu na rasovú, etnickú, národnú, či kmeňovú príslušnosť... Hierarchia o ktorej hovorí však nie je pyramídou vonkajškovej moci – Nová Hierarchia stavia na vrchol „pyramídy“ „najpokornejšieho“ - teda Baránka, Popolvára, Dieťa – teda toho, ktorý „všetko prijal v sebe“. Pre Praslovanov je takáto bytosť prejavom tej najväčšej odvahy – Kristus je víťazom víťazov, pretože dokázal prijať aj svojich mučiteľov – zvíťazil tak nad svojim Protivníkom: v prípade Krista to musel byť veľmi, veľmi mocný Protivník – povstalo proti nemu samo Peklo... To mal na mysli Svätopluk, keď hovorí o premene Popolvára na Kráľa. Premena spočíva v zbavení sa akéhokoľvek strachu.

Strach nás vrhá do bezmocnosti. Odvaha nám dáva moc.

Odvaha podsúpiť križovanie, znášať opustenie najvernejších, matky i celého sveta – prináleží Kráľovi. Aj preto v jednej pasáži hovorí Svätopluk o tom, že nie on, ale Kristus je Kráľ...

Ako dieťa som bol vychovávaný v duchu kresťanstva. No v štrnástich som stratil vieru v katolíckeho Boha a v jednej chvíli som sa cítil odrezaný od života. Celé roky som vypĺňal tú „prázdnotu“ všetkým možným, i pokusmi o vlastnú deštrukciu. Cítil som svoju neúplnosť, necelistvosť a ten pocit ma zabíjal... Hľadal som a nevedel som co. Hľadal som seba v dobrodružstvách všetkého možného druhu, napokon som už len cestoval do vzdialených krajín a testoval exotické učenia, cez buddhizmus, kabalu, až po šamanizmus... Napokon som „dostal“ ROSU VÝCHODU – a v nej cestovnú mapu na púti za Živou vodou: a tak som sa vydal na dlhú a strastiplnú púť: lebo som vedel, že slová ako také nestačia. To, čo máme učiniť je nájsť Prameň Živej Vody... A skryté udalosti môjho života ma viedli neomylne, aj bez môjho vedomého chcenia /ba často práve proti môjmu chceniu/ práve týmto smerom...

To je tá večne nekonečná Cesta...

Chodníček ku Živej vode.

V Srdci Kozmu pramení:

Rosa pri Východe.

Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

máj 05, 2010 00:59 dopoludnia
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Jano
    Janoseptember 21, 2010 20:30 popoludní

    Komentár: 

    Perfektný-né články o rose východu. Nemohol som uveriť riadkom, strašne, ale strašne povedomé a blízke !! Bravóóó autorovi !!

 

 

Top