12 ROKOV CEZ OKNO, ďakujeme za priazeň a podporu

V najbližších dňoch budeme testovať nový design portálu, ospravedlňte občasnú nedostupnosť (najmä v nočných hodinách), vďaka za porozumenie

     

Obrázok používateľa CEZ OKNO
SAMI DVAJA...

Vybrali sme sa po ľavom brehu k tým malebným plážičkám na vzdialenej druhej strane – kráčali sme a všade bujnela jar: vo výmoľoch poľnej cesty sa v poludňajšom slnku leskli zbytky kaluží, ale inak neostalo po lejakoch ani stopy. Ako sme išli, pomedzi konáre kríčie a stromov s mladým listovím sme vnímali pokojnú hladinu s jazera, ktoré v nás napriek aprílovému chladu priezračnej vody, vyvolávalo pokušenie ponoriť sa a plávať... Obaja psi pobehovali popri nás – starší Cebo cupital vyrovnane a odhodlane, vytrvalo a ako vždy popredu, mladší Deny raz na jednu, potom na druhú stranu, potom zaostane kdesi vzdadu, zaraz nás dobehne a predbieha, akoby sa nevedel nabažiť nových a nových psích zážitkov...

V sviežej zeleni mladých listov bzučí hmyz – v hustej a ešte nie vysokej tráve kvitnú púpavy a na modrej hladine jazera pokojne, s dlhým štíhlym krkom, vystrčeným ako periskop pláva vodný vták: na tú vzdialenosť nie som istý, aký je to druh – azda volavka...

Moja láska si cloní oči šiltovkou a slnečnými okuliarmi: napriek tomu, že na nebi je biely povlak, oči citlivo reagujú na zvláštnu intenzitu rozptýleného svetla...

Je nedeľa poludnie – ľudia z mesta obedujú a väčšina zrejme váha, pozorujúc zmeny v počasí – bude pekne? Oplatí sa do prírody, alebo radšej zájsť do nákupného centra?

Vďaka ich váhaniu sme na celých tých hektároch panónskej roviny celkom sami.

Po pravej strane lesík s líniou vŕškov topoľov, potom sýtozelená plocha poľa a nakoniec sa naša cesta stáča doľava, kopírujúc východný breh jazera.

Napriek jej šiltovke a tmavým okuliarom, pozorujem, ako sa jej tvár rozjasňuje – každým krokom ten jej smútok opadá: a ja si uvedomujem, že jej šťastie je pre mňa čímsi ako základnou potrebou - jej šťastie vnímam ako lúče slnka, jej smútok sú mraky, jej nešťastie je temnota, nízke sivé mraky, beznádej...

Bez odlesku šťastia v jej očiach upadám – nech by som bol akokoľvek silný na svete, dostanú ma temné mraky nad jej čelom na kolená: a práve to sa tento týždeň stalo...

Z neba ktosi postŕhal šnúry na prádlo – ani stopa po tých dlhočizných bielych pásoch, čo už roky visia nad hlavami: aj to je dôsledok tých temných dní, čo sme sa v nich tento týždeň vyskytli. Kdesi na severe vybuchla vraj sopka – chrlí dym a tak sa nelieta...

Máme za sebou dlhé dažde, hrozbu povodní – ale aj stretnutia pánov tohto sveta.

A padlo poľské lietadlo – zahynula elita tých, čo viedli túto krajinu...

Dnes sa však rozjasnilo – závoj smútku, s ktorým sa ráno prebudila teraz, ako kráčame, sa dvíha... Chvalabohu! Srdce mi poskočí novou radosťou – azda zmiznú moje kruhy pod očami, dôsledky prebdených nocí a vzpínania sa týranej mysle...

A dnes, presne ako uštvaný a krotený mustang, aj tá myseľ napokon ľahla...

Sme tu – sme opäť v krajine, ktorú tak úporne hľadáme. A názov, ktorý pre ňu vymysleli mnohí a ja ju nazývam ANTILÚZIA je to, čím kráčame...

Zelená má tisíc odtieňov – oči sa nestačia nabažiť tých jemných variácií na jedinú tému: ZELENÁ! Je tu zelený svet a je tu modrý svet: modrá je farba jazera, modrá je už obloha, ktorá sa – čuduj sa svete – práve na tejto strane jazera zbavila závoja súvislej beloby: jarné slnko teplo hreje, keď sa rozhodneme, kde dnes bude naše miesto na svete...

Prežili sme to – kdesi na okraji pocitu svojho fyzického bytia cítim ešte únavu a spomienku na vojnu: bojoval som svätú vojnu so sebou. Jas v jej očiach, ktorý vnímam, keď mi podá okuliare, aby som sa pozrel na vysokú oblačnosť, ktorej sme sa práve vzdiali je žiar silnejší od slnka... Jej duša sa uzdravuje a ja v duchu ďakujem Kráľovnej... Ďakujem za milosť, ktorú nám po tieto dni dala... Ďakujem, že nám dala silu na život: azda to bude dobré...

„Bude to dobré...“ poviem jej, skôr ako sa pozriem na slnko.

„Myslíš?“ povie hlasom, v ktorom už znova cítim silu. Dnes jej hovorím tú istú vetu tretí krát. Ráno bolo jej „myslíš“ hlasom malého dievčatka: jej „myslíš“ silnie s mojim „bude to dobré“...

„Áno,“ poviem a prikladám si okuliare „Už to viem...“

Ráno som to „vedel“, ale nie tak hlboko. Ak mám niečo „vedieť“ musím to „vedenie“ cítiť hlboko. Nie v hlave a v mysli – tam cítim „vedenie“ plytko. To, čo n a o z a j viem, má svoje umiestnenie kdesi v hrudi – nie v hlave. Svoje „viem“ cítim najprv v hrudi, potom vo všetkých bunkách tela – v mysli naposledy... Ona to vie – neverí môjmu „viem“, ak hovorí moja myseľ. Už dlhé roky komunikujeme zvnútra seba samých a tak jeden druhého nemôžeme oklamať. Nemôžem ju oklamať, že niečo „viem“, ak to vie len môj rozum a moja logika. Ak s ňou hovorím, musí hovoriť moja hruď, moje telo a ja celý, bezo zvyšku...

A tak moje „vedenie“ vo mne od rána svitá – a zároveň sa vonku pretŕhava oblačnosť... Ak ostatní ľudia váhajú, či vyjsť na výlet, ja neváham – ja v i e m, že to, čo sa vyjasňuje vo mne, vyjasňuje sa aj na nebi... Ja viem, že to čo bolo zamračené a temné vo mne – bolo zamračené a temné aj za oknami nášho bytu na sídlisku...

Všetko, čo sa stalo v nás, stalo sa aj vonku, vrátane tej divnej sopky na severe...

Vrátane tých lietadiel. /„Pozeraj na oblohu... Ak chceš odpoveď, pozeraj len na oblohu“ - dostal som „správu“ pred troma rokmi z Tamhore. Vysielal som vtedy otázku „Tamhore“ - chcel som vedieť, čo s nami bude a aký bude náš osud... Odpoveď je napísaná na nebi.../.

Nikto ma už dnes nepresvedčí, že to tak nie je: že veci sa dejú akosi „mimo nás“ a „oddelene“ - mám o tom tisíce strán pozorovaní a zápiskov. A tie zápisky si vediem bezmála štyridsať rokov... VECI SA DEJÚ V NÁS.

SME BEZHRANIČNÍ!

Tento fakt je však ešte oveľa f a s c i n u j ú c e j š í, ako si dokážeme pripustiť, ak už aj prijmeme to, čo som napísal a síce že vonkajší svet sa odráža v našom vnútri.

Ak by to bolo „iba“ tak, potom by sme boli hračkami v rukách osudu. Je tu však ešte úžasnejšia skutočnosť: ONO TO VYCHÁDZA Z NÁS... To my sme toho – tvorcami... Ja, ona, ty, my oni, ony... MY VŠETCI!

V každom z nás, vás, ich je celý svet – a my, vy, oni sú zároveň v celom svete!

COMPRENDO?

Je to pochopiteľné tým našim rozumčekom?

Je to p r i j a t e ľ n é?

Každé naše gesto, každý náš stav /ktorý pripustíme/, každá naša emócia, každá naša myšlienka, úmysel majú svoje okamžité v y j a d r e n i e vo vonkajšom svete!

TOTO JE FAKT – taký zrejmý, že by sa ho mali učiť deti od základnej školy!

„Radšej pozri na to slnko“ povie moja láska, lebo vie, ako ľahko – zvlášť keď ešte nie som celkom po forme, keď som doudieraný a doráňaný dvojtýždňovým bojom a vojnu, azda najtvrdšou a najkrutejšou v celom mojom živote – ako ľahko prepadám mysleniu a prepadám zbytkom starých zlozvykov stotožňovať sa s ňou...

Stiahnem si šilt čiapky a cez tmavé sklá pozerám ku slnku, ale usilujem sa vyhnúť priamemu pohľadu na jeho Slávu: aj taký pohľad mi však stačí, aby som videl, aké divadlo sa tam odohráva! Okolo našej hviezdy, zrejme už v zemskej atmosfére sa tvorí prstenec sústredených kruhov všetkých odtieňov červenej a fialovej – prstence prenikajú cez popretŕhanú oblačnosť, polievajú biele baránky vínovo – červenou žiarou a okrúlhym otvorom žiari tyrkysová modrá tej najžiarivejšej intenzity...

Fascinujúci výjav ma napĺňa energiou radostnej a veľmi dávnej spomienky...

Nesnažím sa ju dešifrovať, lebo viem, že by som opäť opadol do osídiel mysle, ktorú som priviazal o kôl ako čierneho mustanga, čo som ho už spomínal...

Miesto myslenia treba nazbierať drevo na ohník – moja láska kúpila v našom dokonalom „garážovom“ obchodíku špekáčky a slaninku, cibuľu a chlieb – a tak si urobíme piknik pre seba...

Nie som ešte vo forme – cítim následky niekoľkodňovej hladovky, ktorú som na seba uvalil v rozhodutí „buď alebo“: buď svoj boj zvládnem, alebo vyhladujem svoje telo do konca... Ukončil som ju v piatok, vo chvíli, keď sa mi už žiadne jedlo nežiadalo – a vo chvíli, keď som dostal z n a m e n i e, o ktorom som v e d e l /hruďou a nie hlavou/, že predznamenáva koniec utrpenia: čuduj sa svete, prišlo najprv v podobe holubice, ktorá niesla v zobáku kúsok halúzky so zelenými lístkami : preletela mi nad hlavou, keď som ráno kráčal po mostíku ponad garáže, smerom dolu z terasy nášho bloka činžiakov... Potom sa začala meniť aj naša situácia: nebadane, pozvoľne, ale predsalen...

Zbieram drevo – vnímam odpadky, ktoré zanechali ľudia v raji, ale aj nekonečnú silu života, ktorý po dažďoch priam explodoval vo vegetácii a jej tisícorakých formách... Je to zvláštne – a toto sa nám ešte nikdy nestalo: pri jazere, až po jeho vzdialený západný breh so sotva rozoznateľnými plážami nie je ani človiečika!

SME TU V TICHU, pod oblohou bez lietadiel a CELKOM SAMI!

Vo svete, ktorý ma po celý život pútal tak, až som uveril v jeho „reálnosť“ som vyštudoval už pred mnohými rokmi filmovú scenáristiku. Bol som profesionálnym secnáristom a takmer som sám seba s touto profesiou stotožnil. Žil som skrátka celé roky v zabudnutí. To, čo ma držalo pri „spomienke“ boli moje tajné zápisky – kupoval som si za tým účelom hrubé zošity „pionierske kroniky“: mali skvelý papier a vydržali mi rok aj viac... Mám ich destiatky. Prevažná časť je už v elektronickej podobe – vyjadrujú súvislý p r í b e h. Je to PRÍBEH O PREBÚDZANÍ.

Spomínam to preto, lebo minulý rok sa tieto „kroniky“ premenili na „blogy“.

Nezapisujem už na papier ale robím to priamo a alektronicky – len minulý rok som však začal tieto zápisky zverejňovať formou blogov. Na moje prekvapenie, neprišla žiadna hanba, ani odsúdenie, aké som očakával po celé tie roky, keď som svoje kroniky starostlivo ukrýval. Nečítal ich nikto na svete a bol som rozhodnutý „odhaliť ich“ až po svojej smrti. Smrti som sa nebál tak, ako odhalenia týchto kroník.

Moja láska mi však povedala minulej jari: „Je čas, aby si to povedal luďom...“

A tak som to urobil. Dostal som mnoho reakcií. Cítil som odrazu, že všetko to, čo som písal a utajoval malo svoj hlboký zmysel a význam – je to záznam z Cesty, je to CESTOPIS DUŠE, ktorá si kliesni svoju cestu z hlbín Zabudnutia smerom ku Svetlu.

A to, čo stretá dušu na tejto Ceste – to sú moje zápisky a to sú moje blogy.

Od istej chvíle sa však moja osobná situácia začala prudko zhoršovať – vedel som, že to m u s e l o nastať. Muselo to nastať, ako dôsledok môjho v e d o m é h o odpojenia a rozhodnutia s k o č i ť...

Nikdy nebudem dosť vďačný mojej láske, že s týmto mojim počinom súhlasila, dokonca, že ma naň nabádala a sprevádzala ma až na Okraj, aj keď vedela, že skočiť už musím sám... Z pohľadu späť však vidím, že ani ona, ani ja sme vtedy nevedeli a netušili, čo všetko nás ešte len čaká: ak by sme to vedeli, ktovie, či by sme sa odvážili na ten šialený, no nevyhnutný krok... Pretože tým, ako som skočil, oddelil som nás obidvoch od akejkoľvek možnosti návratu do bezpečia...

Bolo to v lete 09 a mal som sen – bola tam ona, moja láska a bol som tam ja.

Bolo to v metre a ja som schádzal na koľajište v miestach, ako sa začína tunel - hrana perónu bola v tom sne vysoko nad koľajniciami, vyššie ako v skutočnosti a tak som sa držal rukami okraja a nohy mi viseli ešte vysoko nad miestom doskoku – moja láska kvočala nado mnou a v jej očiach som videl starosti, strach, ale aj jej rozhodnutie, ponechať mi slobodnú vôľu... A vtedy som videl, ako sa z tunela rúti

súprava – vodič ma zbadal, prilepeného na kamennej stene a začal brzdiť – ale aj tak ma stroj minul len o vlások – cítil som, ako mi na chrbáte trhá košeľu prudký nápor vduchu – vzdialenosť medzi mnou a brzdiacou súpravou bola sotva pár centimetrov.

Prežil som to a skočil dolu – postupoval som tunelom do hlbín zeme – stretal som tu biedne bytosti podzemia a podsvetia: ľudí, žijúcich v stokách a kanáloch pod veľkomestom...

Vedel som, že musím pôsobiť ako jeden z nich – inak mi hrozí istá smrť...

Bol som žobrák ako oni a žil som v nevysloviteľnej biede – potom som sa rozhodol vyjsť na svetlo a hľadať si prácu...

Dostal som prácu pomocného robotníka na stavbe. Celý horúci august som hádzal do miešačky štrk, cement a zalieval som to vedrami vody. Stavali sme dom na okraji Bratislavy. Poznal som tu mnohé bytosti. Poznal som aj to, že aj tu, medzi nimi – rovnako ako v kanáloch, nachádzam ľudské duše a srdcia. Cítil som k nim priateľstvo a lásku. Vnímal som ich túžbu po slobode a vedel som, že je rovnaká, ako je tá moja – aj keď o tom, po čom túžia v skutočnosti azda nevedeli vedome...

Bojoval som o holé prežitie.

Naše životné podmienky sa rapídne zhoršili – moja láska, ktorá ostala „hore“ svojou prácou ledva stačila udržať chod „vitálnych funkcií“... Bolo to naozaj tvrdé obdobie – všetky moje projekty, plány a kontakty, vďaka „odpojeniu“ skončili a padli... A nové som nemal žiadne...

Raz azda napíšem, čo sa nám dvom počas tohto obdobia dialo – padal som do Zabudnutia a sen som, pod tlakom okolností, považoval za realitu rovnako ako moji spolusnívajúci... Boli sme na tom tak, že ja aj moja láska sme už takmer prosili o p r i j a t i e naspäť: podobne ako vo filme Matrix túži jeden z posádky po návrate do iluzórnej skutočnosti viacej, ako po živote medzi autentickými ľuďmi Sionu.

A znovu som prežíval všetky ľudské – a svoje slabosti.

A bojoval som s nimi – neostávalo mi nič iné, iba ako s nimi bojovať.

Vylúčil som už akýkoľvek vonkajškový boj - ostával mi len ten môj osobný džíhád- moja vlastná svätá vojna so sebou.

Vďaka svojim „kronikám“ som však vedel, že všetko sa schyľuje k aprílu roku 2010. Tento dátum mám už spred rokov o z n a č e n ý ako KONIEC PRIBEHU – môjho osobného, súkromného príbehu.

Lebo naozaj „viem“ /viem svojim vnútrom/ len to, čo som prežil, s čím mám skúsenosť – všetko ostatné sú len „plytké“ vedomosti intelektu, hlavy a pamäte...

Na týchto miestach však pamäť umiera – lepšie povedané, ja sám sa od pamäte vzďaľujem... Pamäť umierať defacto nemôže: pamäť už mŕtva je. To, čo je ž i v é, to som Ja – moja skutočná podstata. Môj skok sa uskutočnil z mojej pamäte smerom do Života – nevedel som však, či som správne odhadol svoje sily, či som sa neprecenil, nepodcenil, skrátka, či to všetko prežijem – a čo je najhoršie, či so sebou nestrhnem aj svoju lásku...

V sne, ktorý sa mi začal snívať v lete roku 09, keď som zostúpil do p o d z e m i a /podsvetia/, som nakoniec p r e š i e l - keď bola temnota nejtemnejšia a najneznesitelnejšia, začal som stretať bytosti, ktoré vyžarovali iné vibrácie, ako okolie, ktoré som poznal doteraz a ktoré pôsobilo nebezpečne...

Začal som si tieto bytosti všímať a pochopil som, že sa nachádzam na takmer neviditeľnej Hranici... Bol som na hranici Ríše, ktorá mala svoj názov – v sne som sa ho usiloval zapamätať, aby som ho mohol neskôr zapísať, no meno sa mi strácalo...

S... Sh... Prvé písmeno: S...

Spomenul som si na to, ako som ešte „tam hore“ navštevoval krajinu dávnej Slávie, ako som dostal posolsvo Praslávov prostreníctvom veršovaného odkazu kráľa Svätopluka – to všetko som zverejňoval na svojich blogoch predtým, ako som svoju prácu musel prerušiť, lebo ma čakal práve tento hlboký zostup do podsvetia...

Teraz, na hranice tej ríše /SHASTYA/ som p o c h o p i l: VCHOD DO KRÁĽOSTVA JE UKRYTÝ svetom najbiednejších – lebo len málokto bude ochotný prejsť touto trasou, aby ukrytú Ríšu objavil...

A predsa žiaden objav na svete nestojí za poklady, ktoré sa tu ukrývajú!

Dostal som sa na Hranicu Kráľvstva – stretal som sa s Bytosťami, ktoré tu žijú a sú to skutoční Ľudia. Človek – to je Čelovek, Selovek, Selovän...

Sen, ktorý sa stal aj mojou vonkajškovou „realitou“ sa končí „nájdením“ zeme, ktorej hovoríme Zasľúbená... V útrapách putovania však na „dobrý koniec“ zabúdame. Démoni našich pochybností po nás driapu svojimi pazúrmi, zabudnutie a temnota – to sú bežné skúsenosti dobrodruha na Ceste.

V takýchto chvíľach si výsledkom nemôže byť istý nikto – ba o to ide. Ide o to, aby ste stratili všetky istoty, aby ste prišli o všetky predstavy, všetky nádeje, ale aj o všetok strach... A to je zrejme zmysel toho, prečo je vstup do Shastye /Slavie, Šambaly/ tak dobre ukrytý...

„Stále si ešte v minulosti?“ povie mi moja láska, lebo ona na mne vidí, že si práve chystám správu pre vás, ktorí toto budete čítať. Že si to chystám aj vo chvíli, keď sa pokúšam zapáliť malý ohník na brehu jazera, kde nikto nie je... Oheň nechytá a tak moja láska vie, že to nerobím s plným sústredením. Moje myšlienky odbiehajú k mojim blogom a mojim čitateľom – a znova sa chytám na lep ilúzie...

„Dobre, polepším sa“ sľúbim.

„Nemusíš sa lepšiť – stačí, ak zapáliš ten oheň“ povie a usmeje sa. Už je taká, aká vždy bývala – milujem ju.

Spoza kríkov smerom od mesta počuť rozhovor – blížia sa k nám akýsi ľudia, zatiaľ jediní, ktorých sme tu stretli. Muž, žena a dieťa... Keď prídu bližšie vidím, akí sú mladí, hluční a nevšímaví... On pozdraví, no ona nie – postavia sa chrbtom ku nám a skúmajú jazero, vodu i to, kde sa utáboriť... Nevadí – miesta je tu dnes dosť...

V apríli roku 2010 vybuchla kdesi na severe sopka. Popol z nej je zrejme aj nad našimi hlavami, mikroskopický, neviditeľný, no dosť „veľký“ na to, aby lietadlá nelietali... V mojom osobnom živote sa stalo to, čo sa stať malo – môj príbeh, moja „story“ života, ktorú sa pokúšam spracovať umeleckou formou ako príbeh „kohosi iného“ je na konci. Udialo sa toľko veľa vecí!

Predovšetkým som sa však dostal na Hranicu, na Okraj a skočil som.

Dostal som na na okraj lineárneho plynutia Príbehu, ale zároveň aj horizontálneho... Všetko to, čo hovorím raz – ak budem mať na to príležitosť – opíšem. Nebudem sa tým teraz zaoberať, lebo sa musím sústrediť na Prítomnosť. Na Krajinu bez ilúzie, na svoju Antilúziu, svet pôvodnej posvätnosti a krásy, aký zažívam dnes pri jazere neďaleko hlavného mesta...

Ohník veselo blkoce, psíci ležia v jarnej tráve a moja láska chystá veci na opekanie – sme tu sami a...

A tí mladí?

Nafukujú čln – hlučne sa bavia, malé dieťa pokrikuje a plače – n e u v e r í t e mi!

Z celého priestoru, z tisíc metrov pláží okolo celého jazera, oni si vyberú a k u t á t túto „našu“ plážičku, veľkú ako obývačka : tiesnia sa dva metre pred nami, okrikujú mladšieho Dena, keď sa rozhodol napiť vody a ponoriť sa do nej, aby sa potom neotriasol v „ich“ priestore... Ako je to možné, že si vybrali práve toto miesto?

Namiesto ticha a pokoja – hluk, zvada, krik, špĺachot – potom telefonovanie a ďalší ich priatelia: a to všetko na „našej“ maličkej pláže uprostred všetkých ostatných!

„Zmizn, pes! Choď preč! Choď do hája!“ kričí manželka na nášho Dena.

„Ja jej už asi čosi poviem...“ poviem ticho svojej láske. Tá sa na mňa však len usmeje a ja v tej istej chvíli pochopím: ak si títo ľudia, z celého voľného priestoru vybrali práve „naše“ miesto, majú tu byť. Prišli sem preto, aby ma naučili čosi o sebe...

Pretože ten, o ktorom som si myslel, že som ho vyhladoval a uštval na smrť nezomrel... On tu je stále... Je tu a bude tu, dokiaľ ostanem na tomto svete – a preto BOJ NEKONČÍ!

Títo mladí mi prišli povedať: BOJ NEKONČÍ – nikdy nemôžeš zaspať na vavrínoch – chvíľa nepozornosti a všetko, čo si doteraz získal stratíš a môžeš začať odznovu...

A tak sa usmejem ako sa usmieva ona: to, že sme tu SAMI DVAJA, neovplyvní žiadna vonkajšia udalosť...

Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

apríl 20, 2010 15:13 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top