Obrázok používateľa CEZ OKNO
TRANSFORMÁCIA, ALEBO AKO SOM SA UČIL NEBYŤ ZBABELCOM

Veľmi som sa ostýchal priznať pred svetom svoje slabosti a nedostatky a hlavne svoj strach. Netušil som, že môj Tyran, v snahe držať ma v Ríši Zabudnutia, ráta práve s mojou vrodenou zbabelosťou – tento parazit vo mne však nepočítal s tým, že som s c h o p n ý vystúpiť pred publikom a vyzliecť sa pred verejnosťou do naha...Verte, ani ja sám som n e v e r i l, že to dokážem... Ak som to urobil je to preto, že som si uvedomil naplno a jasne /nekompromisne/, že ja sám svojim príbehom nie som... Nech vám môj príbeh padne na úžitok a ospravedlňujem sa tým, u ktorých prebúdza k životu ich vlastných bubákov...
Celkom jasne cítim z a t m e n i e: akoby sa nad osudom sveta vznášalo mračno – tiahne sa po horizont minulosti a tam zrejme pokračuje do histórie... Poznám už toto „mračno“ - zastiera našu skutočnú podstatu a to, čo v skutočnosti sme...

Už je to nejaký ten „pátek“, čo sa usilujem o „prečistenie oblohy“ - kde tu svitá a oblačnosť sa pretrháva a ja v i d í m nebo žiarivého vedomia...

Toto „pretŕhanie“ oblačnosti je však doprevádzané krízami...

Je to, akoby každý postup v odstraňovaní temnoty bol doprevádzaný následnou reakciou: odrazu je mračien ešte viacej, nahromadia sa a prídu blesky, víchrice, tornáda a skaza... Nikdy neviem, čo bude v nasledujúcom okamžiku: každé vyjasňovanie je spojené s následnou prudkou reakciou a skazou, ktorá zanecháva za sebou zrúcanú stavbu snov...

VŠETKO SA RÚCA – počas obdobia „svitania“ sa všetko rúca – a nikdy nevieme, či nás trosky stavby nezrania smrteľne: niekedy je to tak, že si smrť takmer prajeme – radšej nech to skončí hneď ako prežívať ďalšie utrpenie...
Opisujem svoju cestu životom a svoje poznanie... Začína byť jasné, že to bola drsná cesta: je však aj jasné, že už som dobrý kus cesty prešiel a stále žijem...

Kráčam pralesom – ohrozuje ma divá zver, presekávam sa mačetou niekedy na pokraji síl a zrútenia... Niekedy strácam nádej, že sa z toho všetkého dostanem živý, ale: AKÝ NÁDHERNÝ JE PRALES! Aký je živý a plný harmónie v jeho zdanlivom chaose! A navyše – ako ma učí o sebe a o veciach, na ktoré som si roky nevedel dať uspokojivú odpoveď!
Mám priateľov horolezcov – ich cesta po nevyšliapaných chodníkoch v Bohom zabudnutých kútoch sveta /alebo Bohom trvale obývaných kútoch sveta/ je tvrdá... Vo chvíľach, keď každý váš krok môže byť tým posledným a v jednej sekunde ukončiť váš životný príbeh, práve vtedy skutočne ž i j e t e... A skutočný život, prežívanie prítomnej chvíle /ktorá môže byť tou poslednou/ je tým, čo všetci hľadáme – je životom v jeho absolútnosti...

Dobrých desať rokov už n e v y h ľ a d á v a m nebezpečné situácie – neriskujem zbytočne zdravie, ani život... Stalo sa mi však iné: nebezpečné situácie vyhľadávajú mňa... Nedokážem sa vyhnúť boju, ktorý sa stal mojou permanentnou skutočnosťou. Na rozdiel od „vonkajškového“ boja však bojujem vo svojom vnútri – lebo viem, že skutočný boj prebieha práve tam...

Ako by to nazval jeden zo súčasných Toltékov, don Miguel Ruiz – vediem permanentnú vojnu proti Parazitovi – pretože temné mračno nad mojim osudom je geniálnym dielom tohto Parazita/Tyrana...

Všetko, čo sa mi deje navonok – ľudia, ktorých stretám a udalosti, ktoré sa mi dejú sú o b r a z o m môjho vnútra a preto som už dávno prijal fakt, že je márne viniť za svoj osud kohosi, alebo čosi – vonku... Pochopenie toho, že „sme za svoj svet zodpovední“ znamená aj prevzatie tejto zodpovednosti a to znamená zakúsiť svoju skutočnú m o c ! Hovorím o moci – opaku bezmocnosti! Hovorím o vlastnej moci ako o opaku sebaľútosti, hovorím o konci smútku, melanchólie a o konci týrania sa!

Príbeh každého z nás je odlišný – a preto sú odlišné aj naše cesty k tomu, čomu hovoríme duša... Vzoru cesty niet /ak existuje, potom len v našej hlave/. A môj „vzor“ vypustite z hlavy ako prvý...

V jednom bode mojej cesty /našej spoločnej cesty s Emíliou/ sme zastali na okraji ciest – ďalej už cesta nepokračovala, skončila... Pred nami iba more a žiadna šanca pre pohyb: ani vpred, ani vzad. Z hľadiska bežného pozorovateľa jedna z najdrsnejších skúseností, aká sa vám môže prihodiť. Sedeli sme na predných sedadlách a mlčali sme... Nebolo o čom hovoriť. Boli sme skutočne na konci všetkých rozumových riešení a už sme ani neupokojovali jeden druhého – iba sme sedeli, pozerali cez predné sklo auta a mlčali... Bola siesta – okná a dvere bytov boli pootvárané a odkiaľsi veľmi vzdialene prichádzala melódia „Back to USSR“ od Beatles... /túto scénku, aj mnohé iné opisujem na jednom zo svojich blogov/... Po ľavej strane sa vypínala k nebu jediná palma... Boli sme vyše tritisíc kilometrov od domova... Rozumové zmätky vystriedal pokoj. Vnímali sme detaily situácie - reklamný nápis Coca-Cola, týpek, nesúci bambus krížom cez cestu...

Ticho... Pokoj... Zastavený čas... Nič... Nada... Nothing...

Prítomnosť a neopísateľná krása bytia... Skutočný a nefalšovaný prežitok skutočnosti. Vďaka a láska... Nepochybnosť. A poznanie o tom, že táto cesta bola pre nás jedinou možnou a správnou. Sme tam, kde sme chceli byť. Došli sme a toto je cieľ našej cesty...

Sedeli sme hodinu, dve a viac... Sedeli sme na vrchole svojich celoživotných ciest – sem nás viedli naše príbehy: na okraj kontinentu... Na okraj priestoru.

Nebolo kam inam ísť... A potom sa to stalo – zamával na nás muž, ktorého sme nikdy nevideli... Nevidel nikdy ani on nás, no čakal tu práve na nás.

Putoval svetom tridsať rokov ako pravý pútnik a hľadač neskutočného... Vedel, že sa tu má s kýmsi a čímsi stretnúť... A my sme sem putovali z opačnej strany kontinentu, lebo sme vedeli čosi, čo sme nedokázali vysvetliť nikomu z našich známych, ktorí sa nás od cesty pokúšali odradiť – v e d e l i sme obaja o tomto stretnutí: ako vysvitlo, bolo to stretnutie cez sériu životov. Bolo to stretnutie cez čas a priestor: EWERYTHING IS POSSIBLE - opakoval muž, ktorého v svojich zápiskoch nazývam Navigátor... Všetko je možné, opakoval – AK SA PRESTANEŠ BÁŤ!

Spomínam túto historku aj preto, aby som objasnil svoje skutočné pocity v situáciach, ktoré možno nazvať „medzné“ - samozrejme, že máte strach /ste predsa človek/... Ale za strachom sa ukrýva čosi, čo je vám nedostupné práve pre ten strach...

Mágia skutočnej lásky začína na hraniciach strachu.../Azda preto je táto cesta taká drsná.../ Strach tvorí jediné a skutočné hranice – a tie sú v našej mysli...

Poklad je chránený „zónou strachu“ - inak by ho našiel naozaj každý...

Na vrchole každej pyramídy je dotyk s prázdnotou – na vrchole každého ľudského príbehu je Nekonečno – nemusí však znamenať našu smrť a niet preto dôvodu na strach... Skúmam strach sám v sebe. Nerobím to však preto, že by som si to nejako zvlášť prial a masochisticky túžil po strachu – jednoducho ma k tomu vedie môj život bývalého zbabelca. Môj príbeh ma vedie na „okraj príbehu“ a na okraji môjho príbehu je strach... Ak sa mám vyslobodiť a realizovať svoju vlastnú dušu, musím svoje zakliatie zrušiť – azda sa vyskytnem zoči-voči svojmu najväčšiemu strachu.
Máme strach z rôznych vecí – vo mne je dosť silný „strach z poklesu na dno“...

Napriek tomu /alebo práve preto/ skúmam „dno“: nerobím to ako nasledovník nejakej filozofie, alebo že by som si takúto cestu naplánoval... Mám skúsenosti s tým, čomu sa hovorí „dno“ a dnes už aj viem napísať moju definíciu : DNO SÚ HRANICE NAŠEJ VLASTNEJ SEBAPREDSTAVY...

Ak sa dostanete do medznej situácie z ktorej neviete riešenia, máte pocit vlastného konca, potupy, sebaľútosti a nemohúcnosti... Ste ako „priklincovaný“, ochromený a neschopní hľadať riešenia... Píšem o udalostiach, a miestach, na ktorých si myslíte, že ste skončili... A píšem to preto, lebo som ich tisíckrát prežil a tisíckrát som nimi nakoniec prešiel. A píšem aj to, že každá z tých prekážok vyzerá tak, že je nezdolateľná – v tom práve tkvie ich sila: vyzerajú ako vaše posledné ťaženie... Nikdy neviete, či to zvládnete no neviete ani to, kam by ste inam išli...

Napriek tomu, že v takej situácii /sebe, mne ani nikomu inému/ n e u v e r í t e, že strach, ktorý prežívate NIE JE SKUTOČNÝ, teraz vám s čistou hlavou opakujem: nebojujte s ním, lebo tým mu pripisujete dôležitosť – usilujte sa ho urobiť vedomým – vykročte proti Stene, vnorte sa do nej a postupujte vpred ako cez tunel...Vyčkávajte na správny okamžik – a potom učiňte skok vo svojej mysli... Nájdite svoju zabudnutú odvahu – opustite minulé zvyky a presvedčenia a tak azda raz pocítite to, čo sa po celý ten čas ukrývalo pred vašimi očami ako ŽIARIVÉ NEBO VAŠEJ VLASTNEJ SLÁVY... A v Tichu sa uskutoční Stretnutie...

Doba, ktorú prežívame je nabitá príležitosťami na p r e c h o d... Hovoríme, píšeme a čítame o transformácii... Azda si aj myslíme, že v i e m e, čo to slovo znamená... Vieme však, čo to slovo znamená v s k u t o č n o s t i? Vieme, ako sa budeme cítiť, aké budeme mať pocity a čo s nami bude, ak nastane aj tá naša osobná /a nie iba teoretická a všeobecná, kdesi vo svete mimo nás sa odohrávajúca /– t r a n s f o r m á c i a? Ak hovoríme o transformácii ako o „hotovej veci“ o ktorej netreba ani pochybovať, potom musíme hovoriť aj o tom, čo je jej podstatou a aké sprievodné znaky pre nás – osobne – prinesie... Z pohľadu KÓDU KRÁĽA SVATOPLUKA, /a spôsobu ako tento text interpretujem / znamená transformácia KONIEC PRÍBEHU/kolektívneho i individuálneho/. Koniec príbehu znamená, že sa priblížime k „hraniciam príbehu“ - teda k hraničným pásmam našej mysle. Naša myseľ tvorí našu skutočnosť – a tak je zrejmé /a aj logické/, že taká „hraničná“ bude aj naša fyzická skúsenosť... Všetko, čo sa nám v tejto 3D /iným slovom v Príbehu/ odohráva je duálne – a teda anjelské aj diabolské... Cesta ku Slobode /cesta za Príbeh cestou transformácie/ vedie cez Hranice Príbehu.

Nemám záujem strašiť svojich blížnych bubákmi – ak vám nejakých ukážem, je to preto, aby ste ich poslali tam kam patria: do sveta zahmlievania a tmy, z ktorej sa vy už vynárate na svetlo... Bubáci totiž svetlo neradi...

A ešte na záver: osobne stojím na veľmi úzkom rozhraní - a so mnou tu stojí aj moja láska - rovnako ako vtedy na predných sedadlách auta čelíme aj dnes vánku nikdy nie istej budúcnosti: a to každým dňom a každým okamihom: tento nebezpečný údel sa učíme prijímať a nereptať naň – veríme totiž, že prijatie situácie, v ktorej sa nachádzate je začiatkom jej riešenia...
Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

október 22, 2009 02:21 dopoludnia
  • krát komentár

2 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Anna Szilvásiová
    Anna Szilvásiováoktóber 22, 2009 20:03 popoludní

    Komentár: 

    Dobrý večer, lebo je večer a práve teraz som si prečítala Vaše "zamyslenie", ktoré ma tak ako aj predošlé na začiatku nadchlo, potom nadobudnemm pocit, že opakujete dookola to isté s použitím iných slov, čo ma u mužov mimochodom vždy prekvapí, ale to čo hľadám, tam nenájdem, napriek tomu, že chcem nájsť. Môžete byť niekedy stručnejší a jasnejší ??? Ďakujem a prajem všetko dobré a veľa námetov a pre mňa aspoň v jednom článku menej slov, ktoré pochopím aj ja lebo cítim, že mi môžu pomôcť.
    Anna Szilvásiová

  2. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymoktóber 24, 2009 09:54 dopoludnia

    Komentár: 

    .dakujem za blog. ..po skusenostiach nedavnych a nastastie uz minulych velmi povzbudzujuce pre mna..

 

 

Top