Obrázok používateľa CEZ OKNO
Ďalšie dielo Dana Browna

Tak sme sa dočkali. Po šiestich rokoch Dan Brown prestal googlovať a priniesol po konšpiráciách hladným dušiam ďalšie zo svojich „veľdiel". Za vysoký predaj vďačí malému triku. Napísal totiž knihu, pri čítaní ktorej sa tají dych - dvanásťročným chlapcom. Dan Brown nie je zlý spisovateľ, on len píše neohrabanú prózu v takých jednoduchých vetách, že niekedy sa nedá ubrániť otázke, či toto niekto naozaj myslí vážne a nie je to len paródia na detektívky. Žiaľ nie je to žiadna prvoplánová zábavka a Brown sa nielenže berie vážne, ale očakáva to aj od svojich čitateľov.

V tejto predstave ho navyše podporuje aj jeho vydavateľ, a nejakých milión jedincov, ktorí si hneď v prvý deň jeho zlátaninu zadovážili. Je pravda, že v čase hospodárskej recesie si ľudia radi prečítajú pár stoviek strán, ktoré obyčajne s realitou nemajú nič spoločné. Stratený symbol je však únikom, kvôli ktorému je potrebné stratiť rozum. Doslova.

V najnovšom románe vystupuje opäť profesor Langdon - suchý vedátor v odbore symbológie, ktorý mimochodom univerzitám nič nehovorí a čo už len takému Harvardu, od ktorého Langdon údajne poberá plat. Celý dej zapadá do starej osvedčenej schémy Anjelov a Démonov a Da Vinciho kódu, len turistická destinácia sa mení. Brown sa tentokrát rozhodol Langdona poslať do Washingtonu. Profesor tu ako vždy dešifruje zabudnuté znaky a symboly, ktoré sú dôležité na vyriešenie nejakého kriminálneho prípadu. Kľučkuje pomedzi neoklasicistické architektonické skvosty hlavného mesta USA a snaží sa uchrániť historicky významný artefakt.

Brown si v Stratenom symbole už dal s katolíckou cirkvou pokoj, aj keď si ešte miestami kopne do svojich odporcov z tejto strany a z intelektuálnej výšky svojho umenia im pekne v jednoduchých vetách servíruje svoje názory. Tvrdí napríklad, že tí najhlučnejší zástancovia Ježiša Biblii vôbec nerozumejú. Nechápe preto ich kritiku svojich románov, v ktorých predsa vďaka tomu, že sa venuje Ježišovmu sexuálnemu životu, odhaľuje miesto, kde je ukrytý svätý grál a prvých kresťanov portrétuje ako presvedčených feministov, robí viere a Biblii celkom slušné promo.

V najnovšom opuse z pera majstra Dana prichádzajú na rad slobodomurári, medzi ktorých patrili aj otcovia-zakladatelia americkej štátnosti a architekti mesta Washington. Langdon má presne dvanásť hodín a päťsto strán na to, aby vyriešil tajomstvo pyramídy ukrytej v podzemí Kapitolu. Tento kameň údajne odhalí „informáciu, ktorá ľuďom umožní získať božskú moc." A rovnaký čas má aj na to, aby zachránil život svojho uneseného priateľa a vysokopostaveného slobodomurára Petra Solomona.

Brown nepíše romány, prinajlepšom sú jeho knihy rozsiahlejšími scenármi so stručnými exkurziami do kvázi alternatívnej histórie. Výklady profesora Langdona majú však ďaleko od univerzitných prednášok, skôr pripomínajú predslovy ambiciózneho učiteľa druhého stupňa základnej školy, ktorými spestruje svojim siedmakom školský výlet do hlavného mesta. Brown skutočne svojich čitateľov považuje za deti, ktoré o svete absolútne nič nevedia a žasnú nad jeho útržkovitým výskumom a zle pochopenými faktami z histórie.

Autor si zjavne vzal k srdcu aj mnohé kritiky, ktoré mu po vydaní Da Vinciho kódu vyčítali, že Langdon je príliš spiatočnícky a nevyužíva nové technológie. Brown k nemu teda v novom románe postavil výskumníčku v odbore tzv. noetických vied, ktorá nemá ďaleko ani od mysticizmu ani od poctivej vedy. Navyše výsledky jej výskumu majú „odhaliť podstatu všetkých vecí", čo by bez internetu a pokusov napríklad aj s vážením duše, samozrejme nebolo možné.

Langdon sa určite zapíše nielen do dejín spellchecku ako autor slova symbológia, ale aj ako postava, ktorá už „pred niekoľkými desaťročiami" vyhľadávala počas prednášok o slobodomurároch na svojom mobilnom telefóne informácie vo Wikipedii. A to je ešte ten lepší prípad. Brown zaplnil svoju knihu nestráveným výskumom z rôznych iných oblastí, klišé a stereotypmi. Navyše ich usporiadal do odsekov pozostávajúcich z jednej vety („Langdon sa díval s výrazom hrôzy na tvári") a trápnosťou zaváňajúcich prirovnaní a metafor („potom to ňou otriaslo ako zrážka s prichádzajúcim kamiónom").

Zaujímavé na Brownovi je, že medzi jeho spolužiakov na hodinách kreatívneho písania patrili aj David Foster Wallace a Harlan Coben. S Wallacom sa pravdepodobne bavili o tom, čím čitateľa čo najviac znechutiť, či poznámkami pod čiarou alebo kurzívou, ktorou sa Brown pravdepodobne snaží o nejakú tú druhú rovinu zúfalo plochého rozprávania. Harlan Coben, tiež úspešný autor detektívok a thrillerov, mu údajne pri písaní Da Vinciho kódu pomáhal. V prípade Strateného symbolu sa mu zjavne už žiadnej kolegiálnej pomoci nedostalo.

V konečnom dôsledku Brown pôsobí ako malý chlapec fascinovaný slobodomurármi, ktorých vykresľuje ako „osviežujúco otvorených ľudí, ktorí nikoho nediskriminujú". Langdon len opisuje nejaké symboly a rituály, ale nevysvetľuje ich. Nevyvracia žiadne konšpiračné teórie, ktoré viedli ku skutočnej anti-slobodomurárskej paranoji pretavenej do skutočnosti v politike najhoršieho obdobia európskych novodobých dejín. Všetko uzatvára tvrdením, že „verejnosť by pravdu zmanipulovala - ako je to v prípade slobodomurárov zvykom." Odpoveď na otázku kto, ako a hlavne akú pravdu by manipuloval, by sme asi čakali márne.
Lucia Rakúsová
Zdroj: Voltaire.netkosice.sk

Rubriky: 
október 17, 2009 03:42 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top