Obrázok používateľa CEZ OKNO
Komu patrí Bratislava

Teším sa na jarnú Bratislavu. Na blúdenie obnovenými ulicami Starého mesta, na záplavu mladých ľudí, na pôvabné dievčatá, na výpravy zahraničných turistov. Teším sa z každého renovovaného domu, z každej novej kaviarničky. Centrum Bratislavy sa už neveľmi odlišuje od ulíc hociktorého veľkomesta v Európe. Metropola Slovenska za dvadsať rokov prešla veľký kus cesty od zakríknutého provinciálneho mesta po európske veľkomesto. A predsa vo mne rastú nemalé pochybnosti. Je naozaj súčasná Bratislava dôstojným reprezentantom samostatného Slovenska, členského štátu Európskej únie?



Pravdaže, polmiliónové mesto opreté o Dunaj ťažko môže súťažiť s okolitou Viedňou, Prahou, Budapešťou. Problém nie je v miliónoch obyvateľov. Problém je v tom, že každé mesto má svoju dušu, v ktorej sa prejavuje identita národa a štátu, jeho dejín a miesta v Európe. A tu má Bratislava svoje mínusy.

Neporovnávajme sa však s Viedňou, Prahou, Budapešťou, Berlínom, Bruselom. Pri problémoch identity hlavného mesta vždy narazíme na politický problém. Ak niet národného štátu, ak niet aspoň náznaku historickej autonómie, ak niet stáročnej historickej kontinuity, imidž hlavného mesta sa buduje len veľmi namáhavo. Podľa toho mesto aj vyzerá. Preto je užitočné pozrieť sa na porovnateľné hlavné mestá menších národov, ktoré mali podobné problémy, ako my Slováci. Povedzme slovinská Ľubľana alebo chorvátsky Záhreb.

Zamysleli sa niekedy, kam by ste zaviedli zahraničného hosťa, ktorý sa chce dozvedieť niečo o Slovensku, jeho dejinách a kultúre? Samozrejme na zrenovovaný Bratislavský hrad, oproti nemu nová budova parlamentu, rekonštruované základy veľkomoravskej baziliky, hradná terasa, pohľad na Staré mesto s dómom sv. Martina (korunovačný chrám, atď., atď.).

A cudzinec sa pýta: Čo je na hrade? Kto tam sídli? Lebo na budínskom hrade do roku 1945 sídlil maďarský regent. Na Pražskom hrade dodnes sídli prezident. Sídlili vôbec nejakí králi na bratislavskom hrade? Po dlhší čas veru ani jeden. Bol to pohraničný hrad, ale uschovával korunovačné klenoty. Fajn. Môžeme ich vidieť Hm, to ťažko, uhorské klenoty sú teraz Budapešti. Korunovaní králi a kráľovné? Slovenskí? Nie, nie.. Slovenskí, presnejšie, veľkomoravskí panovníci tu akiste pobývali. A môžete mi ukázať nejaké exponáty na tomto hrade? (Musíte pokrčiť plecami). No, dobre, trápi vás ďalej cudzinec. Čiže tisíc rokov ste boli súčasťou Uhorského kráľovstva, Kingdom of Hungary. Nuž, áno. Triviálny problém, že svetové jazyky nerozlišujú medzi pojmom uhorský a maďarský vás už znervózňuje. Vízia Bratislavy ako korunovačného mesta sa stáva akosi čudnou. Bratislava sa stala hlavným mestom Uhorska od 1526, keď ovdovelá kráľovná Mária Habsburská unikla z Budína pred osmanskými Turkami a našla prvé bezpečné útočisko tu hore v Bratislave. Takže tu korunovali väčšinu vládnucich Habsburgovcov? Nuž, áno.

Zalieva vás studený pot, myslíte si, dočerta, kde sme my Slováci? Poviete niečo, že tu na hrade bol za Jozefa II. generálny seminár, kde študoval kňaz Anton Bernolák, kodifikátor prvej verzie spisovnej slovenčiny. Kde býval? opýta sa cudzinec. Má tu nejakú expozíciu? (Krčíte plecami). A predtým sem rada chodievala najskvelejšia panovníčka strednej Európy. Famózna Mária Terézia. Chodila sem na víkendy za svojou obľúbenou dcérkou „Mimi“ (Máriou Kristínou). Môžem si pozrieť nejaký apartmán kráľovnej? Bola to aj vaša kráľovná, však? A tu bola aj slávna zbierka grafík Albertína, ktorú založil manžel Mimy, knieža Albert Sasko-Tešínsky. Teraz je vo Viedni, však? Áno. Takže na Hrade nie je galéria? Nie je.

Chcel som ukázať na príklade jedinej historickej pamiatky, aké úskalia čakajú každého našinca, keď má cudziemu návštevníkovi vysvetliť, ako a prečo je Bratislava hlavným mestom prosperujúceho Slovenska.

Osud Bratislavského hradu, jeho koncepcia je typická pre Slovákov. Nebyť tvrdohlavosti a neúnavnosti prof. Piffla, Janka Alexyho a ďalších odvážlivcov, čo v najtvrdších stalinských časoch podnietili renováciu hradu, pokojne by sme sa zmierili, že na hradnom kopci bude park pre milencov a nič viacej. Za Slovenského štátu bola architektonická súťaž ako využiť chátrajúci areál hradu. Prevládla myšlienka výstavby univerzitného mestečka. Ktorýsi súťažný návrh, tuším z Talianska (!!) navrhoval kompletnú likvidáciu ruín. Na ich mieste mali stáť elegantné biele architektonické škatule...

Bratislavský hrad je zrenovovaný už vyše pol storočia, pre radosť sa znova renovuje. Som zvedavý, čím naplníme tento jedinečný areál. Či sa nájde miesto na veľkomoravskú expozíciu, na neľahké vysvetlenie, ako a prečo sa Svätoplukova ríša rozpadla a po prechodnom zábore Poliakov sa stala súčasťou kráľovstva uhorského, aké malo dnešné Slovensko postavenie v tomto konglomeráte. Na mohutnom hrade by návštevník mohol vojsť aj do komnát zariadených v duchu tereziánskeho baroka s pamiatkami na legendami opradenú populárnu kráľovnú. O inštalácii slávnej scény: Umrieme za našu pani a kráľa, v náručí s dieťatkom Jozefom – sa ani neodvážim snívať. (Možno čakáme, že ju inštalujú vo Viedni alebo v Pešti). O prínose Márie Terézie pre Slovensko: napr, prinavrátenie Spiša po tristoročnom zálohe Poľsku, či zriadenie troch nových biskupstiev, nevraviac o urbariálnych a vzdelávacích reformách, sa dnes v slovenskom hlavnom meste nikto nič nedozvie.

Podobne by sa mala v jednej časti hradu oživiť atmosféra jozefínskeho reformného seminára, vrátane virtuálnej izbice nášho Bernoláka. Jozefinizmus bol zaujímavou kapitolou v európskych kultúrnych dejinách.

Prestíž Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska, teda nás, nezachránia korunovačné reminiscencie. Popri pôvodne dobrom úmysle sa korunovačné slávnosti zvrhávajú na nechutnú prezentáciu hercov a herečiek, ktorým sa mália príjmy z podenkových seriálov komerčných televízií. Ľudová zábava, to áno. Čo viacej?

Skutočný zápas o Slovensko, o tvár dávneho Uhorska sa odohral v 19. storočí. Je fajn, že sme premenili budovu Univerzitnej knižnice na multimediálne centrum. Nie je fajn, že pred budovou bývalej uhorskej snemovne stojí akýsi balvan. Na stene je prastará tabuľa, ako Štúr v slávnej snemovej reči sa zastal slovenského národa. Čo to povie bez anglického prekladu okolitým Japoncom, Holanďanom či Angličanom? V centre Bratislavy sa začali dejiny moderného parlamentarizmu a revolúcie 1848 v strednej Európe. Myslím, že žiadny normálny Slovák by nemal námietky aj voči tabuli, ktorá by pripomenula, že tu vzbĺkla iskra maďarskej revolúcie, myšlienka odtrhnutia sa od habsburského Rakúska.

Predstaviť štúrovcov, kossuthovcov na križovatke, prečo sa vydali rozdielnou cestou, prečo sa staré Uhorsko nefederalizovalo – to by zaujímalo nielen Slovákov, Maďarov, ale aj ostatných ľudí zo sveta. Bolo by menej nedorozumení.

Na hlavnom námestí Záhrebu stojí mohutná jazdecká socha bána Jelačiča. Pochádza ešte spred roku 1918. Chorvátsky národ – odmyslime si historické podmienky – aj v časoch, keď bol pozbavený vlastnej štátnosti – dokázal presadiť sochu „kontrarevolucionára“, symbol boja o svoju nezávislosť, do centra svojho hlavného mesta. Smerom k železničnej stanici je moderná socha dávneho chorvátskeho kráľa, tuším Tomislava. Zdá sa mi, že postavená dokonca za čias Titovej Juhoslávie.

My Slováci sme iní.

Po mináčovskom vzore, že slovenské dejiny nie sú dejinami bitiek, kráľov, ale iba statočnej práce, dreveníc a chalúp – sme svojho času zaplienili Bratislavský hrad obrazmi usmiatych družstevníčok. Súdruhovia starý nábytok pozvážali do pivníc starých hradov premenených na mobiliáry a cez výtvarný fond naobjednávali na Bratislavský hrad individuálne kreslá, každé v hodnote družstevného bytu. Zahraniční štátnici v Bratislave sa pohybovali v priestoroch čo pripomínali čakárne medzinárodných letísk.

Štyridsať rokov socialistickej kultúry sme premrhali. Čakám, kedy sa ozve niektorý slovenský sochár-monumentalista, a či zacítil štipku ľútosti! Hlavné mesto Slovenska – okrem súsošia štúrovcov na dunajskom nábreží – nedostalo od štedrého socialistického štátu ani jeden pomník slovenského dejateľa, nevraviac o kniežatách či kráľoch – vrátane veľkomoravských. Zato však máme milicionárov, partizánov a osloboditeľov v rôznych podobách, a navyše tiež svojich Stalinov a neskôr povolených Leninov. Lenin do každej slovenskej obce, však?

Dvadsať rokov po páde komunizmu sa situácia nezmenila.

Pomníky novšieho obdobia (pomník SNP na centrálnom námestí Bratislavy, pomník pred novou budovou Národnej rady SR) zobrazujú anonymné symbolické postavy, nie sú venované konkrétnym osobnostiam. Tento červ anonymity nahrýza našu identitu, vzbudzuje v Slovákoch, ale i v cudzích návštevníkoch Bratislavy dojem, že slovenský národ nemá vlastné dejiny, nemá významné osobnosti. Metropola, ktorá sa nazýva slovenskou, mesto pod staroslávnym Devínom, nemá sochy či pomníky osobností, bez ktorých si nemôžeme predstaviť život a zápasy slovenského národa: knieža Pribina, knieža Rastislav, kráľ Svätopluk, sv. Cyril a sv. Metod, učenci ako Matej Bel, Adam František Kollár, Anton Bernolák, Ján Kollár, ďalší štúrovci, cirkevní hodnostári Štefan Moyzes a Karol Kuzmány, generál M.R. Štefánik, Andrej Hlinka, Martin Rázus, Milan Hodža, generáli Viest a Golian, Alexander Dubček... Metropola na Dunaji si nectí ani ďalšie osobnosti, patriace do našich spoločných dejín, legendarizované či zľudovené postavy ako Matúš Čák Trenčiansky, kráľ Matej Korvín, kráľovná Mária Terézia, Wolfgang Kempelen, Samuel Mikovíny, bratia Hellovci.

Nepripomína si ľudí, čo sa pokúšali zmierniť osud porobeného národa: Björsterne Björnson, Seton Watson, arciknieža Ferdinand d ´Este, a ďalší. A to už nevravíme o známych európskych hudobníkoch: Mozart, Haydn, Hummel, Liszt, Rubinštejn, Bartók, Suchoň, Cikker...

Keby som bol primátorom Bratislavy, keby som bol poslancom mestského zastupiteľstva, okrem bežnej agendy by som sa aspoň raz do roka venoval brain-stormingu odpovedí na kardinálne otázky: Komu patrí Bratislava? Ktorého štátu je hlavným mestom? Aké mala postavenie v dejinách strednej Európy? Nemalé odmeny pánu primátorovi a starostom mestských časti by som podmienil aj tým, ako prispeli k rozumnej odpovedi na otázky identity Bratislavy.

Som trvalým obyvateľom Bratislavy 68 rokov. Dovoľte mi vysloviť zdesenie nad plánom, že pred novou budovou SND má stáť pylón čs. štátu a pod ním Štefánik v leteckej kombinéze. Čo má, preboha, Štefánik spoločné s divadlom? Už dnešní návštevníci národného divadla, pochodujúci z parkoviska vedľa mohutných bielych múrov, pripomínajúcich fabriku na kozmetické produkty, majú zmiešané pocity. Priveľmi odlišné od stánkov národnej kultúry.

Naozaj, dámy a páni, Bratislava by mala nájsť miesto aj pre Štefánika – povedzme na Námestí slobody (premenenom na pamätník Neznámeho vojaka), aj pre štúrovcov, aj pre kráľovnú Máriu Teréziu? Kde? Poraďte sa s developermi.

Nový staviteľský boom vyvolaný vstupom Slovenska do Európskej únie, veľké developerské aktivity menia pred našimi očami obraz Bratislavy. Azda málokedy v dejinách sme boli svedkami takého prílivu finančných prostriedkov zo zahraničia. Finančná kríza môže znížiť kvantá. Fakt však ostáva. Bratislava na križovatke troch štátov sa stala cieľom masívneho investičného záujmu. Tento záujem treba využiť. Developerov a investorov by sme mali trpezlivo a sústavne informovať o historickom zázemí Bratislavy a Slovenska a zdôrazniť im naše požiadavky. Pri takom obrovskom toku financií nemožno neveriť, že v dôsledku správneho usmernenia, by sa nenašli prostriedky na adekvátne sochy, pomníky či pamätníky na výstavbe nových objektov Bratislavy.

Vyžaduje si to spojené úsilie najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky, vlády a schvaľovacích inštitúcií, pána primátora, magistrátu hlavného mesta, pána hlavného architekta, iniciatívy občianskych združení a – samozrejme – dobrú vôľu developerov a investorov. Nech mi nikto nevraví, že z tých tečúcich miliónov eur by sa nenašli odrobinky na potechu tých „domácich“, Slovákov, rozumiete? Veď staviate v hlavnom meste jedného štátu, dámy a páni!

V potešiteľne narastajúcom turistickom ruchu na uliciach Bratislavy skupiny japonských či európskych turistov sa fotografujú pred sochami „Čumila“, Schöne Náciho či napoleonského vojaka, prípadne pred novou sochou dánskeho rozprávkara Andersena. (Istotne, musia existovať aj výtvarné atrakcie, úsmevné zákutia, ibaže...)

Hlboko ma však znepokojuje – a istotne nie som sám – ak si pomyslím, že jedinou spomienkou zahraničného turistu na metropolu osamostatneného Slovenska má byť chlapík vyliezajúci z kanála alebo pomätený dobrák Schöne Náci. (Mimochodom, pre neinformovaných návštevníkov môže vzniknúť nežiaduca asociácia s akýmsi „pekným nacistom“ v centre Bratislavy.) Dobrý úmysel našich horlivých „multikulturalistov“ sa v tomto prípade pohybuje na tenkom ľade.

Takýto stav bezdejinnosti Bratislavy je urážlivý pre obe strany. Pre návštevníkov mesta rovnako ako pre obyvateľov hlavného mesta Slovenska.

Anton Hykisch

EUROREPORT plus, časopis pre prezentáciu Slovenska v Európskej únii, marec 2009, s. 62-63

Zdroj: protiprudu.info


Rubriky: 
apríl 08, 2009 22:14 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top