Obrázok používateľa CEZ OKNO
Liečiteľ z jesene stredoveku II.

BOJOVNÍK SO SMRŤOU

Paracelsova odveká nepriateľka – Smrť si našla svojho zarputilého protivníka v Salzburgu, kde vykonával lekársku činnosť na pozvanie vojvodu Ernesta Bavorského. Muž, ktorý s ňou po dlhé roky bojoval o životy svojich pacientov, musel napokon svoj zápas prehrať podľa odvekého údelu človeka. Každá stránka jeho diela je pritom dokladom toho, že úsilie vynakladané na tento nezmieriteľný súboj nepokladal nikdy za márne, keďže si bol vedomý strachu zo zániku: ”Keď má človek zomrieť, nedeje sa to bez veľkej biedy. Smrť je taká hrozná, že sa pred ňou trasie a chveje všetko, čo ju pozná a vidí”. Podľa Paracelsa je smrť síce strašná, ale je tiež zákonitou nutnosťou, pred ktorou niet úniku: ”Všetko je usporiadané takým spôsobom, že sa musí zlomiť a nakoniec je smrťou obklopené, ktorá všetky veci pohlcuje. Všetky veci sú teda najprv privádzané k rozkladu a potom k smrti. Nič prirodzené nie je večné, všetko je vydané smrti a smrťou obsiahnuté. Len to, čo je večné, to z večného prichádza”. S narodením človeka sa zároveň rodí i smrť: ”Všetko je smrťou obklopené rovnako ako dieťa, ktoré smrť zo sebou do života prináša. Keď sme zrodení a položení do plienok, sme tým predurčení smrti, smrťou obklopení a preniknutí.”

Človek sa skladá z pominuteľných prvkov a odkiaľ prišiel, tam sa musí aj vrátiť, podobný vode, ktorá takisto ”zomiera” v mori, kde prijala a získala svoj ”život”. Smrť robí zo všetkého to, čím to bolo predtým: ”Ničota bola skôr, ničota bude potom, všetky veci končia v ničote, pretože ničotou bývali už predtým”. Paracelsovi nezostal blížiaci sa koniec jeho pozemskej púte skrytý. Bol až príliš skúseným lekárom, aby klamal samého seba. Skúsenosti získané za dlhé roky pri lôžkach pacientov ho priviedli k poznaniu, ”že ak má zomrieť človek, ktorý leží chorý, potom prichádzajú v tele znamenia smrti jedno po druhom”. Tieto znamenia veštia blízku smrť, o čom Paracelsus napísal v ”Astrologia Magna”:

”Niet človeka, ktorého smrť by nebola predpovedaná. Boh sa stará o to, aby človeku boli dané znamenia jeho smrti, jeho premeny a konca. Blažený človek, ktorý pozná predpovede, ktoré sú mu dávané”. Na jednej zo svojich lekárskych pochôdzok v Salzburgu bol Paracelsus postihnutý slabosťou, v ktorej poznal ”znamenie smrti” tentoraz určené pre neho. Okolo poludnia 21.septembra 1541 sa slávny lekár utiahol do malej izbičky hostinca ”U bieleho koňa”, aby v prítomnosti notára a siedmych svedkov zaznamenal svoju poslednú vôľu, v ktorom venoval svoj majetok chudobným. O tri dni, kedy do miestnosti umierajúceho doktora vstúpila smrť, jej bázlivo podal svoju ruku a spolu vykročili na cestu dlhšiu ako boli všetky ostatné, ktorou zakončil strastiplné dni svojej pozemskej púte

PARACELSOV LEKÁRSKY TESTAMENT

Paracelsus patril medzi prvých lekárov a alchymistov, ktorí sa pokúšali vysvetliť fyziológiu ľudského organizmu a jej poruchy na základe chemických pochodov. Pre budúce pokolenia tak zanechal omnoho viac ako predstavoval súpis jeho, inak skromného, majetku. Rozhodol sa tak zboriť zvetralé pomníky slávnych lekárskych autorít minulosti a verejne vystúpiť s revolučnou koncepciou, založenou na pozorovaniach, empírii, ako aj na filozofii, vychádzajúcej z poznania prírodných javov. Oboznámil sa a overil mnohé súvislosti medzi chemickými látkami, rastlinnými výťažkami a kovmi, čo ho priviedlo k výrobe anorganických liečiv. To bol na tú dobu prekvapujúci pokrok, ak zvážime, že k tradične používaným prípravkom pridával úplne nový druh umelo vyrábaných, vysoko účinných látok. Arcana, teda účinné liečivé prípravky, ktoré vedel vyhotoviť z rozmanitých kovov, solí a minerálov boli podľa zasvätených historikov skutočne účinné a preto mu aj pripisujú prvenstvo pri formovaní základov lekárskej chémie a farmakológie. Je napríklad zaujímavé, že ako remedium cardinale používal rôzne prípravky s obsahom ortute, ktorú neskôr skutočne začali používať ako liek proti syfilisu.

Dnes by sa asi Paracelsus potešil, keby sa dozvedel, že jedna zo zlúčenín ortuti – sublimát, zabraňuje baktérii Bacillus anthracis, pôvodcovi veľmi nebezpečnej slezinnej sneti, rast už pri zriedení s vodou v pomere 1:30 a zabíja ich už jeden diel sublimátu rozpustený v 1000 dieloch vody. Principiálne bol potvrdený aj terapeutický účinok Paracelsových elixírov s obsahom striebra, v podobe experimentov zaoberajúcich sa tzv. oligodynamickým účinkom kovov rozpustených vo vode v nepatrnej koncentrácii. Tak napríklad ionizovaný roztok kovového striebra vykazuje už v pomere 1:206 silne baktericídny účinok, čo sa využíva aj pri dezinfekcii pitnej vody. Môžeme sa zmieniť ešte aj o Paracelsovej myšlienke aplikácie magnetu v lekárskej praxi, pretože je to myšlienka viac ako revolučná, ak si uvedomíme, že magnetoterapia sa začala používať pri liečbe zlomenín iba v posledných rokoch, pričom sa preukázalo, že pooperačné opuchy miznú dva a pol krát rýchlejšie a priaznivé účinky sa pozorovali aj po obrne, polyartritíde i Parkinsonovej chorobe.

Magnetoterapia pomáha pri chronických bronchitídach a liečení infekčných zápalov pečene, pričom v najbližších desaťročiach nastúpi zrejme na víťaznú cestu svetom, presne ako to predpovedal lekár Paracelsus, ktorý prekročil hranice svojej doby, a ktorému titul a prívlastok ”slávny” rovnako ako aj ”obdivovaný” naozaj právom náleží

TAJOMSTVO VEĽKÉHO ALCHYMISTU

Za tých niekoľko rokov, strávených štúdiom Paracelsovho životopisu a jeho diel som za jeho tajomstvo pokladal, tak ako mnohí jeho obdivovatelia dávno predtým, alchymistické mystérium výroby zlata, ktoré mal vykonávať prostredníctvom záhadného Kameňa mudrcov. Moju obrazotvornosť stále rozpaľovali Paracelsove dobové portréty, na ktorých zviera oboma rukami guľatú rukoväť meča v dutine ktorej vraj zázračný prostriedok schovával.

Stretnutie s Paracelsovým osobným tajomstvom však pre mňa vôbec nebolo také, aké som si vždy predstavoval. Keď som v septembri 1998 prenášal v Bratislave na sympóziu Slovenskej farmaceutickej spoločnosti o dejinách slovenskej alchýmie, zoznámil som sa docentom Jozefom Hegerom, popredným odborníkom skúmajúcim Paracelsovo dielo v oblasti spagyrickej medicíny. Krátko po našom stretnutí mi zaslal kópiu listu docenta Marčeka, ktorým reagoval na jeden z jeho článkov publikovaných na túto tému. Išlo o výťah z článku publikovanom rakúskou tlačou v januári 1993. Podľa vyšetrenia kostrových pozostatkov, ktoré uskutočnili profesori Herbert Kritscher, Georg Bauer a Johann Szilvassy bol Paracelsus iba podľa vonkajšieho vzhľadu zdanlivým mužom, pričom podľa morfologického a epigenetického nálezu ”ženou”. Najdôležitejšie výsledky expertízy je možné sumarizovať do šiestich zistení:

1. Fotografické porovnanie kostry a dobových vyobrazení potvrdzujú identitu Paracelsových pozostatkov
2. Stanovenie veku kostí potvrdilo smrť vo veku okolo 50 rokov /podľa dobových záznamov Paracelsus zomrel ako štyridsaťosem­ročný/.
3. Telesná výšky bola rekonštruovaná na 160 cm vzrastu.
4. V osteologickom materiáli bola zistená vysoká koncentrácia ortuti /Paracelsus trpel Bezoldovým abscesom, hnisavou mastoiditídou so zbehnutým abscesom v svalovine na bočnej strane krku s bolestivou torticolis, ktorý si ošetroval ortuťovou masťou/.
5. Poškodenia kostí /menovite lebky/ neboli spôsobené vraždou, ale neskoršou exhumáciou za pomoci rýľa.
6. Na lebke boli pozorované charakteristické ženské znaky /slabo vytvorené kostné vruby nad očnicami a pod nosnou kosťou/, slabo vytvorené arcus superciliares, malé foramina parietalia, ďalej typické ženské znaky na panve, ktoré svedčia o vrodenom adreno-genitálnom syndróme.

Táto genetická porucha sa vyskytuje s pravdepodobnosťou 1:50 000 a je pre ňu po tridsiatom roku života príznačná výrazná čelová plešina. Ide o jedincov s nadpriemernou inteligenciou, výbušnou povahou a silne konfliktné osobnosti, teda vlastnosti ktoré boli pre Paracelsa charakteristické. Tento fakt by vysvetľoval, prečo sa Paracelsus prakticky nikdy nekontaktoval so ženami – napriek tomu, že sa o ňom dochovalo tak mnoho historiek, žiadna z nich nehovorí o romantickom vzťahu k žene. Podľa názoru vyšetrovateľov by z pohľadu nových poznatkov bolo možné jeho zdržanlivosť voči ženám vysvetliť tým, že chromozomálne bol vlastne takisto ženou. Toto poznanie zároveň vysvetľuje záhadu obsiahnutú v jeho diele ”Opus Paramirum” /1530–31/, v ktorom hodnotil príslušníčky ”slabšieho pohlavia” vyššie ako ”pánov tvorstva”: ”Žena je ako strom nesúci ovocie. A muž je ako ovocie dávané týmto stromom. Týmto je tiež žena nadradená mužovi. Muž je vo vzťahu k nej ako hruška k stromu. Hruška dozreje a spadne, ale strom zostáva stáť. Strom sa stará o ďalšie plody počas svojho dlhého života, a preto musí viac trpieť, viac vydržať kvôli svojim plodom, aby sa týmto dobre darilo …” Do akej miery odkrývajú tieto riadky tajomstvo Paracelsovej podvojnej osobnosti? Isté je, že ako človek zmietaný medzi výzorom muža a podstatou ženy vnímal Paracelsus aj problém alchýmie inými očami. V spisoch starých hermetikov sa totiž len tak hemžia zobrazenia hermafroditov a androgynov. Pre neho neboli obrazy bytosti napoly zloženej z postavy ženy a postavy muža pitoresknými grafikami na zažltnutých stránkach alchymistických traktátov, ale i kľúčom k pochopeniu vlastného tela, ktoré sa tak líšilo od ostatných. On sám predstavoval dôkaz Platónovej myšlienky rozobratej v jeho ”Symposiu”, kde uvádza že androgyn bol pôvodným stavom človeka a že až neskôr došlo k rozdeleniu na muža a ženu – v láske potom pozoruje večnú túžbu po opätovnom spojení.

Alchymisti symbolom androgyna vyjadrovali adepta, ktorý vystúpil na vyššiu vývojovú úroveň vnútornej jednoty, ktorú dosiahol zjednotením vnútorných protikladov. Je teda až také nepochopiteľné, že Paracelsus, ktorý na svojom organizme pozoroval reálnu platnosť na prvý pohľad iluzórnej alchymistickej teórie, zasvätil celý život jej bádaniu? Lekár, ktorému pre dvojakú podstatu jeho vlastného tela – na pohľad mužského, geneticky však ženského – nebolo potrebné vysvetľovať dualitu zdanlivo jednotného: mužského a ženského, pozemského a nebeského, svetla a tmy, dobra a či zla… Causarum cognitio cognitionem eventorum facit. Poznanie príčin je poznaním výsledkov. Tvárou v tvár šokujúcim výsledkom výskumu rakúskych antropológov však ostaneme nepochybne zaskočený bolestnosťou tohto poznania. Treba si však uvedomiť, že antropologická veda ešte v tomto prípade nepovedala posledné slovo, práve tak ako to, že v hrobe nemuseli skutočne ležať Paracelsove ostatky. Dokonca i v prípade, ak budú tieto závery potvrdené, bude šok, ktorý ich sprevádza trvať iba do momentu, kedy si uvedomíme dosah Paracelsovho učenia o človeku. Ten sa podľa neho okrem duše skladá ešte z telesnej a siderickej osobnosti. Zatiaľčo sa duša navracia po smrti človeka k Bohu a fyzické telo pohlcuje zem, odpúta sa siderické telo od svojej nepotrebnej schránky a ticho stúpa k súhvezdiu, z ktorého prišlo. A tak, pokiaľ chceme počuť odkaz tohto neobyčajného človeka, musíme zdvihnúť pohľad na nočnú oblohu, kde hviezdy žiaria tak, ako svetlo poznania v temnotách nevedomosti a nemusíme skúmať úbohé zvyšky jeho ostatkov vyzdvihnutých z hrobu, keďže aj o mieste jeho posledného odpočinku platia slová, ktoré Paracelsus povedal o obrazoch svätcov: ”Kto ho tu hľadá, nenájde ho.”

Obr. After Quentin Matsys – http://euromin.w3sites.net/Nouveau_site/mineralogiste/biographies/pic/pa..., Public Domain, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=43352

-koniec-


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.


Miloš Jesenský

Zdroj: http://www.jesensky.sk/

S dovolením autora


Súvisiace:

MILOŠ JESENSKÝ Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/milos-jesensky-vyber


Sekcie: 
Štítky: 
február 28, 2020 17:55 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top