Obrázok používateľa CEZ OKNO
NENÁPADNÁ LÚPEŽ STOROČIA (Kam sa podeli miliardy spoločného federálneho majetku?)

Po rozdelení ČSFR to novovzniknuté Slovensko nemalo ľahké. Vyplývalo to z nerovnoprávneho delenia majetku. Rozdelenie Československa je skončený príbeh od 25. novembra 1992, keď Federálne zhromaždenie prijalo ústavný zákon o zániku ČSFR. Ten nadobudol platnosť o polnoci z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993. Rozdelenie majetku spoločnej republiky bolo však aj po tomto historickom dátume ešte sedem rokov jablkom sváru.


Bilancia ŠBČS k 30. 11. 1992
http://www.extraplus.sk/image.php?file_id=5d68b9090646af6656d35503ac62648a


Až 24. novembra 1999 predsedovia vtedajších vlád SR a ČR, Mikuláš Dzurinda a Miloš Zeman, podpísali v Bratislave protokol o takzvanom nulovom riešení, podľa ktorého pokladajú obe strany delenie majetku ČSFR za skončené a nebudú si viac uplatňovať nijaké majetkové nároky.
Český premiér ocenil ústretové gesto slovenskej vlády a Mikuláš Dzurinda sa zaskvel vetou: „Riešenie je súhrnné, nikto už viac nikomu nič nedlhuje a otázka delenia federálneho majetku sa stáva minulosťou." Napriek tomu zostalo toto delenie tlejúcou pahrebou, ktorú nemohlo uhasiť štrnganie pohárov a vypité šampanské. Na Slovensku zostal pocit horkosti oklamaného mladšieho brata.

Za kratší koniec

V celej tortúre „bratského delenia" ťahala slovenská reprezentácia od začiatku za kratší koniec. Kým Vladimír Mečiar uvažoval o alternatíve konfederácie či „dvojdome", v českom politickom zákulisí sa už pripravoval plán B - majetkové rozdelenie federácie. Česká strana ešte pred vyhlásením Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky v júli 1992 rýchlo a nenápadne pretransformovala Česko­slovenskú námornú dopravu a Česko­slovenské aerolínie na akciové spoločnosti a následne ich sprivatizovala. Bolo to právne nenapadnuteľné prisvojenie si spoločného majetku. Okrem toho nebolo tajomstvom, že riadenie mnohých významných slovenských podnikov sa nachádzalo v Česku.

Napríklad centrála ropovodnej siete, prechádzajúca výlučne slovenským územím, nebola na Slovensku, ale v českom podniku Benzinol Praha, ktorý podliehal českému ministrovi hospodárstva. Štátna banka československá (ŠBČS) mala svoje sídlo v Prahe Na Příkopech, kde sa od roku 1992 viedlo centrálne účtovníctvo pod vedením jej predsedu Josefa Tošovského, bankára, bývalého člena KSČ a agenta ŠtB, ktorého prezident Václav Havel neskôr vymenoval za premiéra českej úradníckej vlády. To je zdanlivo iná kapitola, ktorá ide na vrub Kocúrkovčana z Hradčian, ale ktorá s témou delenia majetku, a najmä delenia ŠBČS pod personálnym vedením známeho „českého bankéře", primárne súvisela.

Gordický uzol

Ako sa vlastne delil majetok spoločného štátu? Federálne zhromaždenie ČSFR prijalo 13. novembra 1992 ústavný zákon číslo 541/1992 Zb. o delení majetku ČSFR medzi ČR a SR, podľa ktorého sa definoval princíp delenia v pomere 2:1. Na tento cieľ bola vytvorená komisia, ktorá však ani po rokoch fungovania nedospela k úspešnému koncu. Gordickým uzlom sa stalo delenie aktív a pasív bývalej ŠBČS. Najväčšou spornou položkou podľa účtovnej závierky bývalej ŠBČS bola pohľadávka Českej národnej banky voči Národnej banke Slovenska v sume 24,7 miliardy korún, ktorú slovenská strana odmietla uznať. České médiá spustili krik. Dva roky po menovej odluke sa známa čechoslovakisticky orientovaná moderátorka Zuzana Bubílková v televíznej šou ironicky sťažovala na neokrôchanosť Slovákov a Lidové noviny sa rozpisovali o prinajmenej neserióznom postoji slovenskej administratívy k údajne nesporným nárokom Českej republiky.

Okradli nás


CDZ - cudzí devízový zdroj
http://www.extraplus.sk/image.php?file_id=890802b7db40c132caf9702fdc458268


Odpoveďou na české útoky bol článok slovenského bankového odborníka Jána Valacha v denníku Slovenská REPUBLIKA 5. apríla 1995 pod názvom Ukradli nám 205 miliárd. Ján Valach niekoľko rokov pracoval vo vedení ŠBČS, vyznal sa v účtovníctve tejto finančnej inštitúcie a iste mal k dispozícii hodnoverné podklady, keď napísal: „Vedenie ŠBČS pol roka pred reálnym delením odčlenila pre Českú republiku z bilančného úhrnu 578 miliárd Kčs! Predmetom delenia tak bol k 1. januáru 1993 iba zvyšok bilančného úhrnu. Ako kvalifikovať tento fakt, ponechávame na posúdenie právnikom."

Žiaľ, politici mlčali a právnici nekonali. Ján Valach sa k účtovným manipuláciám vedenia ŠBČS a vykonštruovaným pohľadávkam Českej národnej banky vrátil o dva roky neskôr v publikácii Okradli nás, ktorá podobne ako hlas ďalších odborníkov zanikla v huriavku politických udalostí. A možno ani nebol dostatok dôkazov, pretože po menovej rozluke sa všetky dokumenty do posledného papierika odviezli zo šuplíkov a trezorov ŠBČS Na Příkopech do spaľovne na likvidáciu. Po záverečnej bilancii zľahla zem. Kópie kľúčových dokumentov sa možno nachádzajú v trezoroch Josefa Tošovského alebo Ivana Kočárníka, ale ako to už býva, nič sa nedá celkom spáliť a utajiť, lebo vždy sa nájde niekto nepovolaný, kto si vyhotoví kópie konečných bilančných účtov.

Kolosálny podvod

Kópie dokumentov usvedčujúcich vedenie vrcholnej federálnej bankovej inštitúcie z machinácií a hrubého podvodu v neprospech Slovenska existujú a dávajú aj po dvadsiatich rokoch nepríjemné otázky zodpovedným aktérom - bankárom i politikom. Podľa materiálu Bilance SBČS pro analytické účely, vypracovaného k 30. novembru 1992, celkové aktíva banky boli 873,631 miliardy Kčs. O mesiac neskôr sa však scvrkli na 386,100 miliardy korún. Kam sa podelo 487,531 miliardy je dodnes záhadou, o ktorej neradno špekulovať, podobne ako o zavraždení amerického prezidenta J. F. Kennedyho.


Podpísaný devízový účet v hodnote 60,756 miliardy Kčs
http://www.extraplus.sk/image.php?file_id=86d6fb6e85dbec09b28b167ab4c47296

Nepríjemné otázky však treba klásť: Kto ukradol stovky miliárd a kto sa obohatil? Z bilančnej závierky SBČS ešte vyplýva, že 30. novembra 1992 boli pri položke cudzie devízové zdroje (CDZ) uvedené aktíva za 60,756 miliardy korún. O mesiac neskôr, teda 31. decembra 1992, sa však pri tejto položke objavila nula. Opäť kolosálny podvod, nezrovnalosť ktorú nemožno nazvať inak ako lúpež storočia. Na machinácie v účtovníctve ŠBČS neupozorňoval len erudovaný bankový znalec Ján Valach. Otázkou je, prečo sa nedomáhala riešenia tohto problému slovenská reprezentácia? Alebo v čase, keď sa cez noc „kotili" v Česku a na Slovensku miliardári, boli machinácie v štátnej banke len jednou z mnohých finančných operácií? Kým Česká republika mala v tých časoch vyrovnaný, aj sčasti prebytkový rozpočet, Slovensko bolo v mínuse, živorilo a muselo predať tabakový priemysel za mizerných 90 miliárd, aby si zachovalo holú štátnu existenciu. A pritom sa len v ŠBČS stratili stovky miliárd.


Kapitola delenia majetku federácie je formálne uzavretá. Dohodu o takzvanom nulovom riešení podpísal Mikuláš Dzurinda, schválil slovenský parlament a podpisom potvrdil vtedajší prezident Slovenska Rudolf Schuster, lebo to vraj sľúbil Havlovi. Niektorí národne uvedomelí politici, ktorí boli vtedy pri delení, tvrdili, že slovenská štátnosť nám stojí aj za tú námornú dopravu, českou stranou sprivatizované aerolínie aj stratené miliardy. Sčasti majú pravdu, ale je to len jedna strana mince. Na druhej strane stojí otázka: Môže byť platná majetková dohoda či protokol o nulovom riešení, ak sa zakladá na nepravdivých údajoch v neprospech jednej zo zmluvných strán?

Ľudovít Števko

Zdroj: EXTRA PLUS, www.extraplus.sk

Babka k babke... (pozn. red.)


Súvisiace:

Masaryk - likvidátor Štefánika i Slovenska?
http://www.cez-okno.net/clanok/slovensko/masaryk-likvidator-stefanika-i-...


marec 15, 2012 12:46 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top