12 ROKOV CEZ OKNO, ďakujeme za priazeň a podporu

V najbližších dňoch budeme testovať nový design portálu, ospravedlňte občasnú nedostupnosť (najmä v nočných hodinách), vďaka za porozumenie

     

Obrázok používateľa CEZ OKNO
Ľudské práva zvieratám? 2

Horšia je však iná črta takto bezhranične „zaľúbených“. Všimol si to už Hemingway vo svojej knihe „Smrť popoludní“: „Podľa mojich pozorovaní je možné ľudí rozdeliť na dve základné skupiny: na tých, ktorí sa identifikujú so zvieratami, to znamená, že sa vmýšľajú do ich situácií, a na tých, ktorí sa identifikujú s ľudskými bytosťami. Po tom, čo som zažil a videl, verím, že tí, čo sa identifikujú so zvieratami, čiže priam profesionálni milovníci psov a iných živočíchov, sú schopní chovať sa k ľudským bytostiam ďaleko krutejšie než tí, ktorí sa so zvieratami tak ochotne neidentifikujú.“



Láska s obmedzeniami

Nezabúdajme, že aj Hitler bol milovníkom zvierat a fanatickým vegetariánom. Máme aj menej svetoznáme príklady. Istá slovenská chovateľka tigrov vyhlásila, že keby mala rozhodovať medzi tým, či za posledné peniaze nakŕmiť svojich miláčikov, alebo dcéru, volila by miláčikov. A jedna „celebrita“, ktorú škoda menovať, povedala doslova: „Deti nechcem. Načo by mi boli? Mám synovca a po chvíli mi ide na nervy. Dám mu radšej tisícku, aby odišiel. Psy mám radšej.“ Toľko cynizmu ako v tejto výpovedi je naopak nutné citovať.

To sú však dnes skôr jednotlivci, ktorým sa dá vyhnúť. Môže pôsobiť dokonca milo, keď sa osamelá stará dáma identifikuje so svojim psíkom skoro ako s partnerom, ale keď ten istý prístup masovo produkujú organizácie tzv. ochrancov zvierat, môže to byť veľmi nebezpečné. Pretože ich násiliu (a oni násilie obľubujú) sa vyhnúť žiaľ nedá.

Čo je dobré pre nás, nemusí byť rovnako dobré pre zvieratá

Aj tá najlepšia vôľa, garantovaná vyštudovanými a za to platenými odborníkmi, môže mať celkom nečakaný, opačný efekt. V prvom rade zmätky do vzťahu ľudí a zvierat nevnášajú zvieratá, ale ľudia. Sme to my, ktorí sme uverili, že máme akúsi nadradenú „povinnosť“ rozhodovať aj za tieto nemé tvory a to zjavne len preto, že sú nemé. Ináč by sme si asi o sebe vypočuli veľmi nepekné veci. O malý príklad sa pokúsili filmoví tvorcovia americkej verzie dr. Doolitla. Táto zvrátená logika sa „predáva“ už aj v seriáloch pre deti, kde je pochopiteľne všetko balené do ideálu šťastného konca. Tak v seriáli „Pod africkým slnkom“ mladé devy nahovoria svojich spoločníkov, aby vypískali vystúpenie potulného umelca s jeho cvičenou opičkou. Pod zámienkou, že tú opičku väzní. No znie to asi tak pekne ako príbehy Pavka Korčagina z čias komunistickej propagandy. Lebo (ako neskôr vysvitne) opička sa už narodila v zajatí a jej majiteľ je zároveň pre ňu aj najbližším tvorom, ktorý má zodpovednosť za jej obživu. Netreba rozmazávať detail, lebo ide o to, že móda prenášania problematiky zvierat z roviny biologickej do roviny sociálnej začína postupne prekračovať hranici reality a stáva sa neúnosnou fikciu. Tou je následne naše realita spätne ,,pristrihovaná” podľa neživej vzorovej konštrukcie.

Vrcholom absurdity je žraločí „vegetarián Lennie“ v animovanom veľkofilme z produkcie DreamWorks pod názvom „Príbeh žraloka.“

Ale aj tam, kde sú zvieratá len štatistami nezabúdajú tvorcovia v záverečných titulkoch hollywoodskych filmov na ubezpečenie, že "v tomto filme neboli pri nakrúcaní zranené žiadne zvieratá". Zaujímavé, že ich nenapadne uistiť nás, že pri nakrúcaní neboli poranení žiadni herci. A kvôli scéne, pri ktorej mal lev napadnúť zebru, vycestovali až do Mexika, aby mali menej problémov. Problémom sa však aj tak nevyhli, pretože pre túto "kaskadérskou" úlohu vybraný lev bol zo zoologickej záhrady a zebry sa bál, nie to ešte aby po nej na povel aj skákal. Hollywoodski filmári to dopracovali tak ďaleko, že keď sa mal Tom Hanks ako stroskotanec na pustom ostrove pokúsiť zjesť kraba, tak kvôli tomu vyrobili mechanickú napodobeninu, čím zabránili možnému krabiemu utrpeniu!

Zdalo by sa, že americký extrémizmus nie je možné tromfnúť. Kto by sa preto čudoval, že Český rybársky svaz vydal od 1.6.2004 zákaz lovu na živú návnadu s ohľadom na zákon o „týraní zvierat“. Jedinou otázkou je, prečo ešte Český rybársky svaz nezatkol všetkých rybích dravcov, ktorí dnes a denne požierajú úbohé rybky? Ako sa českí rybárski funkcionári môžu nečinne prizerať toľkému týraniu?

Začína to nevinne...

Všetci iste poznáme tie príšerné fotografické zábery ranených zvierat, ktoré majú aktivisti ochrany zvierat v obľube. Vystavujú zvieratá na obdiv ako tvory týrané, a preto vyžadujúce našu pomoc. Podarilo sa im dokonca objaviť aj „masového vraha“ (?) mačiek, ktorý ich mal zabiť v Singapúre až dvadsať (Rádio Viva, 7.9.2006). Takéto zamieňanie extrémov za normu však už poznáme v prípade feministickej propagandy typu ,,každý muž je potenciálni páchateľ znásilnení”. V oboch prípadoch ide o vedome vyfabrikovanú generalizáciu. Ta má celú spoločnosť kriminalizovať na princípe "dedičného hriechu" (tak dokonale rozpracovaného katolíckou cirkvou). Pritom sa akt násilia voči zvieratám týka promile ľudskej populácie a drvivá väčšina spoločnosti takéto násilie vždy automaticky odsudzovala. Efekt "dedičného hriechu" nás má totiž priviesť na myšlienku "vykúpiť sa" (viď. odpustky) príspevkom na niektorý útulok pre zvieratá.

To je však opäť komunistická generalizácia problému na všetkých (i na tých, ktorí zvieratá nikdy nemali a ani s nimi nikdy nič nemali). Pritom skutočným problémom nie je týranie zvierat (svojím výskytom zanedbateľné, zato výdatne škandalizované), ale fakt, že naozaj veľké množstvo ľudí si zviera prinesie domov a po čase nevedia, čo s ním. Pritom to nie sú žiadni vagabundi, ale slušní a poriadni občania, ktorí vo väčšine prípadov podľahli naliehaniu svojich detí a tie zase ochranárskej propagande. Je známe, že najviac domácich zvierat sa ocitne na ulici na začiatku školského roku, keď v rodinách odrazu nie je nikto, kto by sa o ne staral. Pod tlakom detí (a paradoxne i osvety o vzťahu ľudí a zvierat) sa rodičia tak dostanú do problému a chcú z neho vyjsť so cťou. Keďže sa však aktivisti Slobody zvierat zameriavajú na škandalizáciu a kriminalizáciu týchto ľudí a štát ani obce sa o problém nezajímajú, dochádza k riešeniam ,,na divoko” a reťazec nešťastia sa tak uzatvára.

Keby sa organizácia ako Sloboda zvierat zamerala na tých, ktorí sú z danej situácie v podstate nešťastní, a poskytla im za rozumný poplatok riešenie, pomohlo by to všetkým trom zúčastneným stranám - občanom, aktivistom, a predovšetkým zvieratám. Nehovoriac o tom, že by bolo slušné, aby obce z poplatkov, ktoré im majitelia zvierat odvádzajú, vytvorili ,,rizikový fond”, z ktorého by bolo možné stavať tak žiadané útulky pre opustené zvieratá. Keď už sme si tak rýchlo zvykli na nutnosť riešiť problém bezdomovcov, prečo by nám konečne nemalo dôjsť, že je potreba inštitucionálne riešiť i problém zvierat bez domova? Mimochodom, tieto dve kategórie bytostí bez vlastnej strechy nad hlavou sa veľmi dobre znášajú. Možno že by útulok pre zvieratá v areálu ubytovne bezdomovcov dal nečakaný životný impulz jedným i druhým.

Zatiaľ sme pri riešení problému súžitia ľudí a zvierat bohužiaľ skôr obeťami ochranárskeho radikalizmu. Chcú rozhodovať o zvieratách bez zvierat, bez toho aby si vypočuli názor ľudí, ktorí sa zvieratám venujú súkromne aj profesionálne a predstavujú drvivú väčšinu v porovnaní s touto hŕstkou fanatikov. Uprednostňuje sa teda lacný humbug nad skutočne zásadnými, trvalými, dôslednými postojmi. Ak si to všetko zhrnieme, neostáva nám, že militantné aktivity takzvaných „ochrancov zvierat“ nazvať inak ako - animálny komunizmus. Je pritom nespochybniteľné, že ich k extrémnym činom vedú čisto ľudské úvahy a ľudské kritériá, kedy v konečnom dôsledku žiadajú pre zvieratá ľudské práva, čo je logický nonsens. Myslenie militantných ochrancov zvierat vychádza paradoxne z pocitu vlastnej ľudskej nadradenosti i fetišizovania tzv. „jedinej pravdy“. To vedie v konečnom dôsledku ku konaniu, ktoré veci zjednodušuje, vykladá ich jednostranne a vo svojich krajnostiach vedie k absurditám. Tento jav je známy ako eko-fašizmus.

Gustáv Murín

exkluzívne.cez.okno

- pokračovanie -


júl 23, 2008 23:44 popoludní
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Vláďa
    Vláďajúl 24, 2008 14:56 popoludní

    Komentár: 

    Zdravím pane Gustave, máte v podstatě pravdu. Vyvrcholením Zrychleného Transformačního procesu je "vysvobození se" z několika bludných kruhů včetně těch na papíře pouze propojených. Jak se zdá, navrhl jste už docela rozumný návrh přispívající k vyřešení jednoho z mnoha. Jenom s tím žralokem to bylo míněno zcela opačně. Mělo by to plnit stejný efekt jako "jmění" v podobě dvojího druhu dědictví pod kuchařskou čepicí. Hlodavci nám jak známo symbolizují první "plavčíky" opouštějící loď. U "stopaře" po Galaxii.. už nesignalizují, nýbrž naznačují uzavření do dalšího pevného Gilgálu. Vzpomeňte si na varování z Bible. Budete-li se dívat na problém z vědekého hlediska tj. selským rozumem, zjistíte, že se hlodavci pohybují v těch nejspodnějších patrech lodí a to, že do nich zatéká, zjistí jako první, proto jim dal Bůh možnost varovat v čas lidi. Jen je třeba jim v tom držet palce, jelikož někteří z nich jsou z toho už pěkně "otráveni" především ochutnávači. Domů daleko a práce neubývá, alespoň zatím ne. Není ostatně ani divu, protože počínání některých lidí je skutečně až životu nebezpečné tedy i občas otravné. Mnoho řemesel poslední dobou zdegradovalo na velmi špatně hodnocená zaměstnání a ruku v ruce takovému jevu došlo i k převrácení dalších skutečných hodnot zdejšího člověka a jeho života, takže je nutné, jak jistě chápete s tím "něco" urychleně udělat a hlavně nepřestávat až do uspokojivého konce. Pohoupat se můžete, ale je třeba dávat pozor na přehoupnutí se!
    To by byla přece škoda a svůj účel by to pak nesplnilo.

 

 

Top