Obrázok používateľa CEZ OKNO
Klasik kresleného humoru

Zavrela sa ďalšia kniha života. Kniha, ktorú napísal Milan Vavro. Výtvarník, maliar, karikaturista, animátor, ilustrátor, klasik slovenského kresleného humoru zomrel 9. decembra 2011 vo Vyšných Hágoch. Jeho meno niekoľko desaťročí neodmysliteľne patrilo k legendárnemu satiricko-humoristickému týždenníku Roháč, ktorému vdýchol svoju pečať kvalitnej obrázkovej tvorby, rozdávajúcej dobrú náladu, ktorá mu nikdy nechýbala.


Milan Vavro (narodil sa 21. septembra 1933 v Bratislave) vyštudoval svoju školu života v Roháči. Na pozadí satiry a humoru sa odohrávali všetky dobové udalosti, ktorými prešiel ako umelec i človek. Do Roháča začal kresbami prispievať ako mladý chlapec už v roku 1949. V roku 1954 absolvoval Vyššiu školu umeleckého priemyslu v Bratislave u profesora Teodora Lugsa. (V neskoršom veku si splnil ešte jednu métu - v roku 1985 skončil štúdium na Filozofickej fakulte UK, Katedre žurnalistiky, odbor teórie a praxe grafiky a fotografovania.) Stáva sa výtvarným redaktorom Roháča. Neskôr sa stal vedúcim výtvarného oddelenia, kde kraľoval zhruba tridsaťštyri rokov.

 

 

 

Roháč - životné pôsobisko

Za túto dlhú éru vychoval množstvo výborných kresliarov, karikaturistov, ktorí tvorili špicu slovenského kresleného humoru (Mišanek, Zimka, Vico, Stano, Ďurža, Tverdiak, Pernecký, Leššo, Mráz, Gľonda, Krumpolec, Bachratý, Breza, Kováčik, Juhás, Lesyk, Živický, Radena, Zacharová, Kotrha...) Na stránkach Roháča sa pod Vavrovým starostlivým okom prezentovalo to najlepšie, čo sa zrodilo v karikaturistických ateliéroch. Každé číslo bolo nabité výbornými karikatúrami, vyváženými námetmi aj rôznorodými kresliarskymi štýlmi. K autorom bol kritický, čo mnohí znášali dosť ťažko. Nepustil von čosi, o čom bol presvedčený, že je nekvalitné, zle remeselne zvládnuté, bezobsažné.

Ako redaktorka Roháča som ho zažila na vlastnej koži. Nepamätám si, že by mal niekedy zlú náladu, veci bral s nadhľadom, bez rozčuľovania. Ako zarytý abstinent (k tomuto štádiu sa prepracoval po mladíckych úletoch) nepokazil nijakú zábavu. Pri coca-cole mu oťažievala hlava i jazyk rovnako ako ostatným, ako keby nás v tom nechcel nechať samých. Nebolo témy, na ktorú by nevedel zareagovať so sebe vlastným humorom a vtipom. Diskusie miloval a málokto s ním vydržal držať krok a viesť dlhé filozofické debaty. Aj preto chodil za Roháč na rôzne besedy a detváky v školách vedel vždy zaujať i rozosmiať. Rád zabával svoje okolie a keď sa ľudia smiali, žiaril šťastím. Nás, generáciu, ktorá prišla do Roháča ako posledná, spolu s hlavným sekretárom redakcie a neskôr zástupcom šéfredaktora i šéfredaktorom Kalom Uhríkom volal decká, aj keď sme už veru ani my neboli nijakí adolescenti. Oproti nemu sme v pohľade na svet decká boli.

 

 

Kritický glosátor politiky

Útoky na svoju osobu znášal obdivuhodne a s noblesou - tak, ako to dokážu len naozajstné osobnosti. Prvý raz sa to začalo po novembri 1989, keď sa vyrojili húfy novodobo statočných a ukrivdených karikaturistov, ktorí Milana začali osočovať horšie ako nejakého komunistického funkcionára - normalizátora. Zväčša išlo o netalentovaných ľudí, ktorým nepustil do časopisu ich kresby z jednoduchého dôvodu - boli slabé. „Mohli predsa publikovať inde, dobrí by sa určite presadili, napriek mojej údajnej neobmedzenej moci vo svete slovenskej kreslenej satiry," vyznal sa na stránkach Roháča. Na nič sa nehral, nič nezahmlieval: otvorene priznával, že po normalizácii nemal odvahu ísť k lopate a ohroziť tak svoju rodinu.

Neskôr čelil otvorenému nepriateľstvu umeleckých kruhov za svoju proslovenskú orientáciu. „Po revolúcii som chápal, že musí nevyhnutne prísť rozdelenie federácie a že Slováci musia žiť vo vlastnom suverénnom štáte. Vladimír Mečiar bol jediným človekom, ktorý to bol schopný spraviť a dokázal to, preto som ho podporoval," povedal svojho času v rozhovore pre Extra plus. To, čo pochopil Milan Vavro, mnohí nepochopili dodnes. Umelec svoje postoje a názory brilantnou kresliarskou technikou zhmotňoval do karikatúr v novinách Slovenská REPUBLIKA, Nový deň a v časopise Extra plus. Politická karikatúra v jeho podaní oživila každé číslo.

Trefné obrázky, vypointované postrehy z politickej scény pobavili, ale zároveň jedným ťahom odhalili slabosti mocných v plnej nahote. A mocných nič tak nebolí ako politická satira. Vavro to pocítil. Politika sa preniesla do umenia a jeho obrazy mnohí prestali kupovať. Napriek tomu sa nebál povedať na plné ústa pravdu o ľuďoch, ktorí sa po zmene režimu stali nedotknuteľnými demokratmi („Lasica nebol nijaký disident, za socializmu bol hviezda"). Rada som s ním na pôde Slovenskej REPUBLIKY či Nového dňa, kam občas zavítal s novými kresbami, rozoberala politické dianie. Vedel veci jasne pomenovať a videl hlboko pod ich povrch. Aj preto mohol byť úspešným karikaturistom.

 

 

Pracovitý, úspešný, neprehliadnuteľný

Milan Vavro bol skutočne neprehliadnuteľnou osobnosťou. Jeho charakteristický imidž - brada, ležérne splývajúce vlasy, skúmavý pohľad tmavých očí spoza okuliarov, sa stali námetom pre nejednu postavičku v karikatúrach iných kresliarov. To mi robia naschvál, hovoril s úsmevom. V jeho očiach bolo cítiť múdrosť, pochopenie a ľudskosť. Aký to bol citlivý človek, dokazuje aj jeho verejnosti menej známa misia na Balkáne. Spolu s novinárom Stanislavom Háberom sa v roku 1992 vybral nakrúcať dokument o deťoch do vojnou sužovaných krajín bývalej Juhoslávie. Žurnalista oslovil viacerých umelcov, no všetci odmietli.

Milan Vavro napriek tomu, že už nebol nijaký mladík, neváhal a išiel rozdávať ľudskú lásku. S bielym šálom okolo krku a v maliarskej baretke kreslil na baliaci papier obrázky, ktorými oblepovali vojnou doráňané stromy. Deťom, poznačeným útrapami, rozdával trochu slnka v studenej vode, kreslil im priamo na maličké dlane obrázky rozprávkových princov. V Háberovom protivojnovom poetickom filme Tisíc malých princov Milan aj účinkuje - kreslí, prihovára sa deťom a recituje dojímavé verše. „Budem si ho vždy ceniť. Zo strany Milana to bol jednoznačne hrdinský čin, keďže už bol v dôchodkovom veku a nemal toľko energie ako dvadsaťšesťročný mladík," spomína Háber.

Milan Vavro bol mimoriadne pracovitý umelec. Maľoval obrazy, venoval sa animovanej tvorbe (vytvoril krátkometrážne filmy pre deti Ceruzkine príbehy, Valibuk), plagátu, ilustráciám. Svoje skúsenosti z animácie zúročil v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa stal kreatívnym riaditeľom štúdia animovanej tvorby v Luxembursku. Jeho tvorba slávila úspechy na výstavách doma i v zahraničí (Argentína, Turecko, Japonsko, Moskva, Juhoslávia...), odkiaľ si odniesol peknú kôpku ocenení. Jeho obrazy nájdete aj v múzeách kartúnu vo Švajčiarsku či Varšave. V posledných rokoch tvoril aj satirické skeče, ktoré boli prístupné na internete. Ten mu „demokratickí normalizátori" nemohli zakázať, aj keby to veľmi radi urobili. Nič tak nekole oči ako umelec, ktorý vie, ako sa krúti zemeguľa a verejnosti to naservíruje v satirickom obale.

Milan Vavro v posledných rokoch žil a tvoril v pohodlí a pokoji vidieka - vo Viničnom neďaleko Bratislavy. V kruhu rodiny, ktorú nadovšetko miloval. Jeho dcéra Katka, dnes svetoznáma maliarka, bola jeho pýchou. Ceruzky v ateliéri nenávratne osireli. Už nikdy neožijú, už nikdy sa nerozbehnú po papieri, aby zhmotnili majstrove myšlienky... Životný príbeh Milana Vavra sa uzavrel, jeho stopa na tomto svete zostáva.

 

Viera Urbanová

 


 

Nepokorená hora

Aj tá najmohutnejšia hora sa človeku vidí byť zďaleka neveľmi vysoká, ľahko zdolateľná, no čím prichádzate bližšie a čím ju lepšie a lepšie poznávate, zisťujete jej skutočnú, ohromujúcu veľkosť. Nemáte dostatok schopností zdolať ju, jednoducho nemáte na ňu. Falošní „horolezci" siahnu po svojej osvedčenej zbrani - po znevažovaní. Dosiahnu však akurát to, že si zamokria chlopne na kabátoch.

Milan Vavro bol taká hora. Mal som to šťastie s ním štyri desaťročia pracovať v redakcii Roháč. Časom som sa presvedčil, že Milan bol umelec, akých má Slovensko málo. Nikdy sa však nestal horou, čo by sa vypínala nad ostatnými. Bol to človek, ktorého nerozoznáš od iných, kým neuzrieš jeho dielo. Tisícky vtipných obrázkov a karikatúr, stovky prekrásnych diel voľnej maľby, animované filmy a plagáty. Občasný článok, keď už skratka kresby nesiahala vyjadriť zložitejšiu myšlienku, ale z každého diela i dielka vždy sa vykľuval veselý či satirický osteň.

A ešte jeden nezabudnuteľný úkaz. Keď v ktoromsi kúte redakcie zaburácal smiech, bolo to neklamné znamenie, že Milan Vavro opäť zabodoval vtipom. Bol totiž neprekonateľným rozprávačom, čo denne dokazoval svoj rozprávačský talent. Vedeli a tolerovali sme, že zavše nehorázne preháňa, ale vždy len na prospech humoristickej skratky a zveličenia - základu úspechu každého vtipu. V rozprávaní dokázal neraz vyjadriť ešte viac veselosti ako v kresbe. Zo všednej príhody, nudnej, akých človek zažije po ceste do práce desiatky, vykresal, ba priam vyčaril skvost humoristickej poviedky.

Je ťažko pochopiteľné, že tvorca jeho formátu zažil doma menej uznania, ako by neinformovaný človek očakával. Na medzinárodnom poli vrátane Bulharska, pobaltských republík, Švajčiarska, Japonska a ďalších, zbieral vavríny na tucty. Možno (chcem veriť) mnohí výtvarníci, keď začínali v Roháči s kreslenými vtipmi, pozorne počúvali ako ich trpezlivo, vytrvalo napomínal, že keď nakreslia mláťačku, tak musí vyzerať aj na karikatúre ako mláťačka, nie ako kredenc u krstnej mamy v Hornom Šôšove.

Takýto človek, ktorý bol užitočný okrem iného generáciám nádejných kresliarov, sa na jeseň života utiahol do domu vo Viničnom, na kus od nežičlivého mesta, kde si zriadil ateliér a kde mal pokoj na svoju tvorbu. Tam si ho našla aj nemoc, ktorú mu privodili zdravotné komplikácie po operácii chrbtice, kvôli ktorej ho hospitalizovali v Bratislave a nakoniec vo Vyšných Hágoch v Tatrách. Práve uprostred rozmachu lekárskych protestov.

A v slovenských nebotyčných horách dokonal Slovák Vavro svoje dielo. Už nikdy nerozosmeje celú redakciu. Jednak preto, že redakcia už nie je, a nie je ani Milanko Vavro.

Chcem veriť, že na jeho široké dielo nadviaže mimoriadne nadaná výtvarníčka, už dnes žnúca slávu sveta - jeho dcéra Katka.

Kalo Uhrík

 


Som šťastný človek
Cítite sa vytesňovaný z verejného života pre svoje politické názory?
Poviem úprimne - áno. Vytesňovaný aj zo sveta humoru, ako keby som ani neexistoval. A to som prekvapený, lebo necítim, že by som tej demokracii nejako ublížil.
Tvoríte na voľnej nohe a na nedostatok práce sa nemôžete sťažovať. Máte ešte nejakú nesplnenú métu, po ktorej túžite?
Nie, nemám. Tešia ma úspechy dcéry, ktorá kráča v mojich šľapajach. Dá sa dokonca povedať, že ma profesionálne predbehla.
Jej tvorbu uznávajú po celom svete. Som v podstate šťastný človek, od nikoho nič nepožadujem. Cítim a správam sa ako nezávislý. Nechcem byť riaditeľom, šéfredaktorom ani netúžim po nijakej štátnej zákazke. Bol som schopný sa o seba postarať aj v socializme, aj v tvrdom kapitalizme. Mám stále veľa nápadov a keď mi už nezostane nič iné, pôjdem na ulicu kresliť karikatúry ľudí a takto si zarábať.
(Z posledného rozhovoru Milana Vavra
pre Extra plus z októbra 2009)

 



Kreslil proti presile
„Po roku 1989 sa Milan Vavro venoval prevažne komornej maliarskej portrétnej tvorbe, kde dôraz kládol na kombinované maliarske techniky alebo nitrolak, a kde portrétové miniatúry postupne nahrádzali rozmernejšie figurálne kompozície, v ktorých sa snúbila imaginácia a fantázia a tajomný svet farby so svetom reálnym, videným okom perfektného kresliara. Aj naďalej využíval svoju spontánnu švihovú kresliarsku pohotovosť a vzácnu, priam nevyčerpateľnú a nenapodobniteľnú figurálnu kompozíciu, pri tvorbe politickej karikatúry na stránkach slovenských denníkov a časopisov - Slovenská republika a Nový deň, týždenníka Extra či mesačníka Extra plus, kde neúnavne reagoval na aktuálne dobové dianie na Slovensku, na aktuálne skutočnosti, ktoré nielen ním zatriasli. Kreslil proti obrovskej masívnej presile, ktorá bola trpkou a nežičlivou realitou, prinášajúcou a spôsobujúcou nepríjemnosti. Svojou obľúbenou fixkou nás každodenne presviedčal, že humor a satira sa majú vyjadrovať v skratke. Ale skratka nesmie byť v žiadnom prípade povrchná. Jeho životné krédo bolo: To čo kritizujem, pod to sa aj podpíšem a nesiem za to svoju zodpovednosť."
(Z internetového článku publicistu Petra Závackého, venovaného životu a dielu Milana Vavra, 29. 12. 2011, Pozitivní noviny.cz)

 

Zdroj: EXTRA PLUS, www.extraplus.sk


NOVÉ ČÍSLO EXTRA PLUS VO VAŠOM STÁNKU!

 



 

Súvisiace:

Andrej Mišanek
http://www.cez-okno.net/rubrika/rubriky/andrej-misanek

Ľubomír Kotrha
http://www.cez-okno.net/rubrika/rubriky/lubomir-kotrha

 


 

január 28, 2012 17:55 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top