Obrázok používateľa CEZ OKNO
Miloš Jesenský: TEMNÝ HORIZONT 3

Umelé oplodnenie sa používa na to, aby bolo splnené želanie rodičov. To však môže mať rozmanitú podobu: jedni túžia po dieťati, a to akomkoľvek, iní majú záujem len o „naprogramované“ dieťa, teda dieťa s určitými vlastnosťami. To sa potom stáva hračkou v rukách dospelých, ktorých prvotným cieľom je uskutočniť svoj sen. Nie je teda chcené samé pre seba, ale kvôli tomu, aby sa naplnili predstavy rodičov. Takto s odvolaním sa na „právo mať dieťa“ – a to za akúkoľvek cenu – vzniká akoby opodstatnený nárok.


„Vedci v súčasnosti nedisponujú adekvátnym pochopením, aká je bezpečnosť a potenciálne dlhodobé riziká zásahov do zárodočného genómu,“ vyhlásil v marci 2015 hovorca Medzinárodnej spoločnosti pre výskum kmeňových buniek. Ako dôvod k neistote uviedol predovšetkým nemožnosť dosiahnutia dohody o „terapeutickom potenciáli úpravy zárodkov“ alebo rozlíšenia, kedy ide o liečebné použitie a kedy už o „pokus vylepšenia človeka“.

 

V známom románe Aldousa Huxleyho „Krásny nový svet“ je budúca spoločnosť kastovníckym spôsobom rozdelená na päť tried podľa svojej genetickej validity. Zdá sa, že súčasné znepokojenie okolo „vylepšovania“ ľudskej DNA by mohlo spisovateľovu temnú víziu nebezpečne priblížiť od neveselej utópie k realite. „Panujú obavy, že zárodočné inžinierstvo je cestou k antiutópii super ľudí a vyšľachtených detí pre tých, ktorí si to môžu dovoliť,“ píše americký publicista Antonio Regalado. „Prečo si nenavrhnúť vysoko inteligentnú skupinu ľudí, ktorá by sa stala lídrami a vedcami budúcnosti?“

 

Silou prekypujúci Arnoldovia Schwarzeneggerovia stratia predstavu o tom, čo je to kašeľ, ženy už vôbec nepostrehnú, že niekedy menštruujú. Táto nadchádzajúca doba bude pre lekársky cech trpká; nemocnice budú musieť zatvoriť, psychiatria osirie, do doterajších ordinácií sa nasťahujú génoví poradcovia. A súčasní génoví manipulátori, ktorí sa samoľúbo vyhlásili za génových inžinierov, sú odhodlaní z dnešného človeka skonštruovať akéhosi jedinca tretieho druhu. Doterajšie výdobytky v tomto odbore nie sú vôbec márne.
-vedecký spisovateľ Peter Ferdinand Koch-

 

Predstava „projektovaných ľudí“ nám síce môže ešte stále pripadať ako kontroverzná scéna zo science-fiction, ale vedci už skutočne manipulujú s génmi, ktoré ovplyvňujú množstvo ľudských vlastností a schopností a dokonca stoja už na prahu klonovania človeka samotného.

Klonovanie sa uskutočňuje prostredníctvom prenosu jadra somatickej bunky. Táto metóda sa zakladá na odobraní bunky zo živého organizmu, ktorá sa po zložitej manipulácii in vitro začne správať ako embryonálna bunka a za priaznivých podmienok sa bude ďalej rozmnožovať až do vytvorenia kompletného organizmu. Toto „preprogramovanie“ sa uskutočňuje umiestnením jadra bunky vo väčšej bunke vajíčka, z ktorého bolo odstránené jadro. Vajíčko teda slúži ako inkubátor, keď zabezpečuje potrebné prostredie na rozmnoženie génov vloženej bunky. Oocytom sa totiž odovzdáva iba neveľká časť genetického materiálu viazaného na cytoplazmu, teda nie s genetickým materiálom jadra, ako je to pri pohlavnej reprodukcii. Takto preparované vajíčko sa potom umiestni v maternici, kde dôjde k jeho zahniezdeniu. Aj keď biológovia túto techniku pôvodne vyvinuli pre reprodukciu zvierat, existujú obavy, že poslúži aj na klonovanie človeka.

 

Klonovanie odstraňuje rodinu ako inštitúciu určenú na vytváranie a vychovávanie života; miesto rodiny zaujme laboratórium.
– filozof Robert Maciejewski –

 

Prvé experimenty s klonovaním ľudských zárodkov uskutočnili Jerry Hall a Robert Stillmann v laboratóriu Univerzity Georgea Washingtona už v roku 1993, kedy z pôvodných sedemnástich vytvorili 48 embryí.

V marci 1997 belgickí bádatelia informovali novinárov, že v bruselskej nemocnici Helmont úspešne vykonali klonovanie ľudského zárodku, ktorý neskôr umiestnili do organizmu matky. 16. decembra 1998 svet obehla správa o naklonovaní ľudského organizmu. Juhokórejskí biológovia na univerzite Kyunghee v Soule umiestnili jadro telovej bunky do vajíčka zbaveného vlastného genetického materiálu, pričom obe vzorky pochádzali od dvadsaťročnej ženy. Sľubne sa vyvíjajúci zárodok bol neskôr zničený „z etických a právnych aspektov“.

V roku 1999 vzniklo na Bahamách výskumné stredisko Clonaid, ktoré sa – podľa informácie jeho riaditeľa – stalo prvou inštitúciou na svete programovo sa hlásiacou k možnosti klonovania ľudí. Už onedlho sa objavila viac ako stovka solventných klientov na vykonanie procedúry, ktorej cena sa pohybuje okolo 200 000 dolárov.

Odvtedy prebieha medzi odborníkmi široko rozvetvená diskusia, pričom Atlantik nerozdeľuje jej aktérov iba geograficky, ale oddeľuje aj názory na bezpečnosť manipulácie s genómom človeka. Zatiaľ čo Američania preferujú pozitívny prístup ku klonovaniu, Európania ostávajú značnými skeptikmi. A tak zatiaľ čo profesor R. Seed z Chicaga nadšene prevoláva na slávu novej technológii („Nech žijú klony, nech žije veda“) a jeho o niečo zdržanlivejší kolega profesor M. L. Silver z Princetonu si pochvaľuje urýchlenie rozvoja genetického inžinierstva zameraného na človeka, profesor L. Telstar zo Sorbonny kladie znepokojivé otázky: kto má vôbec právo rozhodovať o smere ľudskej evolúcie a aká autorita rozhodne o rozdelení génov na „dobré“ a „zlé“. On sám vychádza z toho, že „sa nikdy nedozvieme všetko“ a apeluje na kolegov, aby sa „vcítili do nášho odporu a obáv.“

26. júna 2000 bolo ukončené úplné zmapovanie genómu človeka, čo predstavuje rovnako revolučný medzník ako úspešné klonovanie ovečky Dolly v roku 1998. Takto sa do rúk vedcom dostali do rúk dva zásadné nástroje, ako urýchliť genetické manipulácie s ľudskou DNA, k čomu došlo už o niekoľko mesiacov. Na začiatku októbra 2000 totiž obehla celý svet správa, že prvýkrát v histórii lekári prostredníctvom „dieťaťa zo skúmavky“ pomohli zachrániť iný život. Príchod takto zrodeného chlapca na svet očakávala jeho sestra trpiaca nevyliečiteľnou Fanconieho anémiou spôsobujúcou zánik kostnej drene. Kým bol však zárodok, z ktorého sa neskôr vyvinulo dieťa, implantovaný do tela matky, vedci sa takmer štyri roky zaoberali syntézou pohlavných buniek oboch rodičov v laboratórnych podmienkach. Pritom vytvorili celý rad zárodkov, ale čakali na taký, ktorý by bol geneticky najbližší chorému dievčaťu. Počet pokusov nie je známy, ale pri poslednom vzniklo celkom pätnásť zárodkov, spomedzi ktorých vybrali dva. Po narodení chlapca boli do žíl jeho sestry vstreknuté bunky získané z jeho pupočníkovej krvi. Tie sa usadili v kostnom tkanive, rozmnožili sa a vytvorili normálnu kostnú dreň.

V televíznych reportážach sme tak mali možnosť vidieť usmiatu tvár päťročného dievčatka držiacej v náručí bračeka, ktorý bol geneticky „vyselektovaný“ na záchranu jej života. Zrejme iba veľmi málo divákov sa však zamyslelo nad osudom ostatných zárodkov a málokto nad finančnousumou, ktorú bolo za to potrebné zaplatiť. V tomto smere sú už alarmujúce prípady „detí zo skúmavky“, ktoré prichádzajú na svet už viac ako štyridsať rokov.

„Nie je to snáď dôvod k radosti a vzdaniu holdu modernej medicíne?“ pýta sa český publicista Michal Semín, aby si vzápätí na svoju otázku aj odpovedal: „Bohužiaľ, nie je. V celom oplodňovacom priemysle je totiž omnoho viac krutosti a smrti, ako tušíme, alebo sme si ochotní pripustiť. Život jedného „vymodleného dieťaťa“ je tu až príliš často vykúpený zahubením niekoľkých jeho súrodencov. A pokiaľ nejdú rovno do splaškov, potom ich čaká mraznička umŕtvujúca všetky ich životné pochody.“

Francúzsky biológ Jacquest Testart, známy aj svojimi prácami v oblasti bioetiky, sa vo svojej knihe „Priehľadné vajíčko“ zamýšľa nad psychologickým pozadím toho, čo privádza klientelu na kliniky asistovanej reprodukcie:

„Túžba žije iba vďaka svojmu nenaplneniu. Do radu ku skúmavke sa tak ponáhľajú nielen neplodné páry, ale tiež tie, ktoré si práve želajú chlapca, alebo dievčatko. Ako odpovedať na ich želanie? Čím je „právo na uskutočnenie sna“ za situácie, kedy technika vládne najmodernejšími možnosťami a umožňuje splnenie takých prianí, aké sme si predtým ani nedokázali predstaviť? Nové objavy tíšiace množstvo našich predchádzajúcich bolestí so sebou prinášajú nové, hoci pritom nedokážu zaručiť vyliečenie jedných či druhých.“

 

Diskutabilná je aj bezpečnosť takéhoto zákroku. Pokiaľ by súčasná technika prenosu jadra somatickej bunky mala byť využívaná pri klonovaní ľudí, vajíčka by bolo potrebné získať od darkýň. Väčšina z týchto buniek by nepochybne bola zničená pri nevydarených pokusoch o manipuláciu, iné by odumreli už pri umiestnení v maternici náhradnej matky. Pokiaľ to možno posúdiť podľa dnes praktizovaných techník inseminácie in vitro, hrozí tu zvýšené riziko porúch embryonálneho vývoja. Už citovaný M. Semín dvíha varovný prst a napomína:

„Dieťa musí, rovnako ako „výrobok“, zodpovedať predstavám rodičov. Z tohto uhla pohľadu sa z dieťaťa stáva niečo na spôsob plánu, na ktorý je možné dohliadať a overovať si ho. Ide bohužiaľ o smutnú skutočnosť, čo potvrdzuje aj množstvo odložených detí počatých metódou umelého oplodnenia, pokiaľ sa u nich prejavili známky nejakej choroby alebo zaostalosti. To sú však len následky logiky „výroby ľudí“. Za týchto okolností sa opätovne potvrdzuje nespochybniteľný fakt, že dieťa zo skúmavky nie je chcené kvôli nemu samotnému, ale aby sa vyšlo v ústrety túžbe dospelých po rodičovstve. Je v takomto prípade pojem „rodičovstva“ skutočne vhodný? Nebolo by priliehavejšie hovoriť o technokratickej vláde dospelých, ktorí sa sami pasujú do úlohy dodávateľov pohlavných buniek, biologického materiálu? So zvyškom nech si lámu hlavu biotechnológie a lekár; umelé oplodnenie tak vlastne nie je ani tak rozmnožovaním, ako skôr reprodukovaním.“

 

Komu prospieva oplodnenie v skúmavke? Dieťaťu, ktoré je celkom vedome vystavované riziku genetického poškodenia, ba až riziku smrti? Alebo ide o to, vyjsť v ústrety želaniam všetkých, ktorí disponujú peniazmi a mocou a ktorí sa vďaka biotechnologickým vymoženostiam usilujú o naplnenie svojich predstáv, teda vytvoriť niekoho na svoj obraz a stať sa tak rovným samotnému Bohu?
- publicista Michal Semín -

 

Ak sa v prípade „detí zo skúmaviek“ hoci aj podarí bezpečne vyriešiť všetky technické problémy (prípadne znížiť mieru rizika na prijateľnú úroveň), etika takéhoto počínania bude naďalej diskutabilná, pričom klonovanie prinesie pre budúcnosť sotva riešiteľné morálne dilemy.

Jednou z nich bude nepochybne paradox slobody, podľa ktorého klonované osoby nedisponujú skutočnou slobodou konania, pretože ich osud určujú záujmy experimentátorov – v prípade, že boli povolaní k životu len ako zdroj orgánov k transplantáciám, dostávame sa tým k ešte desivejšej vízii, akú ponúka známy román Aldousa Huxleyho. Klony pozbavené možnosti slobodného rozhodovania a teda i ľudskej dôstojnosti budú síce azda slúžiť k tomu, aby im pomohli predĺžiť či prinavrátiť život, ale to je len morálne planá, mefistotelská útecha. V našom svete sa možno rozhodnúť darovať napríklad svoju kostnú dreň chorému dieťaťu, vo svete klonov však žiadne právo voľby neexistuje, keďže musia poslúžiť zadanému cieľu, hoci aj rozobratiu v mene medicíny. Akým právom by sme vôbec mohli vytvoriť ľudské bytosti, ktorým by sme im odopreli možnosť voľby samostatného života, predurčili ich na pochybné pokusy, zneužili a nakoniec odoslali na bitúnky transplantačných orgánov?

Okrem tejto desivej predstavy sa tu podľa amerického filozofa Philipa Kitchera navyše stretávame aj s narušeným chápaním sebaurčenia ľudskej osoby:

„Ak sa ku klonovaniu ľudí pristupuje v nádeji vytvorenia presnej kópie osoby, vtedy je morálne odpudzujúce. Tento druh odporu nevzniká preto, že je klonovanie niečím na spôsob biologického meisterstücku, ale preto, že zasahuje do svojbytnosti človeka.“

 

Podľa tejto predstavy teda klonovanie predstavuje útok na právo neopakovateľnej genetickej totožnosti jedinca, ktoré však možno chápať rozličným spôsobom. Okrem toho tu ide o porušenie „práva na otvorenú budúcnosť“ definované napríklad Joelom Feinbergom.

-pokračovanie-


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.


Miloš Jesenský

www.jesensky.sk

Úryvok z knihy Miloša Jesenského “Temný horizont. Nové príbehy Muldera a Scullyovej”

S dovolením autora


KNIHU môžete zakúpiť na tejto adrese.



 

Súvisiace:

Seriál: Akty X Dr. Jesenského
http://www.cez-okno.net/rubrika/serial-akty-x-dr-jesenskeho

►Exkluzívny rozhovor s Dr. Milošom Jesenským (2017)
http://www.cez-okno.net/clanok/exkluzivny-rozhovor-s-dr-milosom-jesenskym

Exkluzívny rozhovor s doktorom Jesenským (2016)
http://www.cez-okno.net/clanok/exkluzivny-rozhovor-s-doktorom-jesenskym

„K tajomstvám mám takmer intímny vzťah“ (2008)
http://www.cez-okno.net/clanok/k-tajomstvam-mam-takmer-intimny-vztah

MILOŠ JESENSKÝ Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/milos-jesensky-vyber

 


február 20, 2018 23:06 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top