Obrázok používateľa CEZ OKNO
Magické chvenie a zázračné zaklínadlá III.

Právne a etické otázky, spojené s nálezom pokladov, opisoval už v staroveku slávny filozof Platón vo svojom spise „Zákony“. Aristoteles zase v „Politike“ vyrozprával príbeh dvoch bratov, ktorí objavili poklad, ten občania zakopali v obave pred inváziou perzskej armády, a je to práve on, kto považuje poklad za akýsi dar Šťasteny, dôkazy priazne bohov a nazdáva sa, že celý nález by mal patriť objaviteľovi. S týmto názorom nemožno po etickej stránke úplne súhlasiť. Vieme predsa, že poklady bývajú najrozmanitejšieho pôvodu, často sú to koristi, ktoré si uchovávali rôzni rebeli a zbojníci a v tomto prípade vlastne nálezcovia pokladov nutne ťažia zo zločinov, ktoré boli spáchané pred mnohými rokmi. Na takom malom mieste nemôžeme ani pri najlepšej vôli vymenovať všetky správy, ktoré sa viažu na poklady zbojníkov na Slovensku.

POKLADY ZBOJNÍKOV

Existuje napríklad zbojnícky poklad z Liptovského Jamníka, poklad hôrnych chlapcov na Veterníku pri Pukanci, Jánošíkov poklad na Lachovom Laze pri Zvolene a mnohé ďalšie. (Križko, P.: Družina Jánošikova, Cas.MSS 13, 1910, č.2, s. 47-55, č. 3, s. 77-82, č. 4, s. 106-110, Longauer, J.: Zachovalé povesti o hôrnych chlapcoch v Polhore, Cas. MSS 20, 1928, č. 4, s. 111-114, Párička, J.: Poklad Jánošíkov, Cas. MSS 5, 1902, č. 1, s. 4 - 5, Reuss, L.A.: Ešte slovo o klenovskom Oltárnom, Cas. MSS 3, 1900, s. 33-34, Zamboj, D.: Povesť o Veterníku pri Pukanci, Cas. MSS 15, 1912, č. 2, s. 56)

Jánošík pritom držal prím v pocte nazhromaždených pokladov - aj keď často len v ľudskej predstavivosti. Tvrdilo sa, že zlaté i strieborné mince ukryl v nádobách, ktoré zakopal pod Priečnym bralom, skalou vysokou sedem metrov v leštianskom chotári, odkiaľ sa otvára krásny výhľad na Pohronie a do dolín nad Ipľom, spomínalo sa, ako porazil vlkolakov, obývajúcich jaskyne pod vrchom Oltárno asi 15 km od Klenovca a zmocnil sa ich obrovského pokladu, ktorý tam je dodnes uložený. Tento poklad sa vraj vždy na Veľký piatok presúša, ale keď ho ľudia skúšajú vykopať, dvíha sa nad vrchom víchrica a pod zemou sa ozýva mrmlanie zlých duchov a strážcov pokladu, s ktorými si neslobodno zahrávať…

Oveľa ťažšie ako hociktoré iné je vraj podľa tradície objaviť zbojnícke poklady, aj to len v určitom čase: tak sa na vrchu Viepor nachádza jaskyňa s pokladmi hôrnych chlapcov, nad ktorými by zbledol závisťou aj legendárny Ali Baba, problém však spočíva v tom, že sa vraj otvára len na Vianoce a o polnoci, keď sa v kostole spieva Glória, inak nijaký Sezam nepomôže. V inom prípade sa zase chamtivý nálezca stával obetou kliatby, ktorá ukrytie pokladu sprevádzala. Na ilustráciu si môžeme uviesť rozprávanie o stretnutí istého Michala Veverku s Jánošíkovým druhom Ilčíkom v roku 1779, keď mal kedysi statný zbojnícky kapitán vyše 90 rokov. Odohralo sa v hustom smrekovom lese, ktorým viedla hradská cesta z Brezna do Tisovca, tvoriaca priesmyk medzi Gemerskou a Zvolenskou župou. Keďže tento kraj bol opustený a nebezpečný, cestujúc často hľadali útulok v opevnenom prícestnom hostinci „Haláš“ v Húšti. A práve tu si k Veverkovmu stolu prisadol starec, ktorý mu po pohostení prezradil, že patril k Jánošíkovej družine a za odmenu i miesto úkrytu pokladu. Ten ležal na poľane Voločinec na Polhore, zakopaný pod koreňmi dvoch mohutných jaseňov, stojacich vedľa seba.

Vyzval ho, aby si z kotlíka plného dukátov nabral podľa uváženia, ale zároveň ho poprosil, aby nenápadne vrátil do nejakého kostola omšový kalich, ktorý kedysi ulúpili v niektorom gemerskom chráme a zakopali spolu s dukátmi. Po návrate domov hľadal Veverka vhodného spoločníka na výpravu za pokladom. Zdôveril sa miestnemu bačovi, ktorý požíval značnú úctu medzi usadlíkmi, avšak skôr, ako sa tam spoločne vybrali, prefíkaný bača miesto vyhľadal a vylúpil. Neskôr sa s Michalom vrátil k vykopanej jame a nahovoril mu, že ich niekto musel predbehnúť. Keď sa neskôr Veverka o bačovom podvode dozvedel, nemohol mu nič dokázať, hoci bolo nápadné, ako niekdajší chudobný pastier začal na okolí skupovať veľký majetok. Zasiahla však ruka osudu. Bača, ktorý nedbal na Ilčíkovu výstrahu, predal kalich poľským židovským kupcom na prstene, čoskoro zomrel na následky mŕtvice a ani jeho rodine sa viac nedarilo. Aj tentoraz bol zbojnícky poklad prekliaty. Jesenský, M.: Poklady na Slovensku (2), roč. 12(16), č. 23 (30.10.2001), s. 5

POKLADY V TATRÁCH

V roku 1946 objavil znalec tatranskej prírody Ivan Bohuš spolu s Rudolfom Mašlonkom, vtedajším správcom Téryho chaty, vo vedľajšom úvale Javorovej doliny povyše Žabieho plesa starobylý znak, vytesaný do brala v podobe luku s napnutou tetivou a nasadeným šípom. Šípka ukazovala, tak ako v dobrodružných románoch, k tmavému otvoru, ktorý sa černel v stene protiľahlého skalnatého zrázu. Hoci znak bol nepochybne veľmi starý, čudné bolo to, že ho niekto nedávno obnovoval, aby ho z určitého miesta bolo lepšie vidieť a že plnil funkciu zvláštneho ukazovateľa ešte i dobe nie celkom minulej. Keď sa však nálezcovia o niekoľko týždňov vrátili s fotoaparátom, bolo už skalisko s obrazcom zavalené sutinou, ktorá sa zrútila zo zvetranej steny Javorových veží. Hoci sa tajomný obrazec nepodarilo dokumentovať, istá ostáva jeho spojitosť s textami tzv. zemských kľúčov, ktoré kolovali na území Slovenska už od 15. storočia napísané slovenským, poľským alebo nemeckým jazykom, popretkávané nárečím, latinskými vsuvkami, tajnými kabalistickými šiframi a magickými znakmi.

Niektoré z nich zaplnili ledva jeden hárok, iné, podrobnejšie, tvorili celé zväzky, knihy, či objemné folianty, všetky však spoločne hovorili o úkrytoch neslýchaných pokladov a náleziskách zlata. Tie odjakživa lákali dobrodruhov prechádzajúcich vtedy nehostinnou pustatinou medzi tatranskými štítmi. Zažltnuté, červotočom prelezené stránky, popísané nezrozumiteľnými znakmi, s mapkami a návodmi, predstavovali v tom čase nemalú hodnotu v očiach svojich majiteľov, ktorí si ich kupovali alebo odovzdávali za neúmerne vysoké ceny. Inokedy boli tieto rukopisné skvosty predmetom dedičského konania, ktoré sa odohrávalo v prísne konšpiračnej atmosfére a ich hľadanie bolo rovnako ťažké, ako cesta za pokladmi, ktorú mali vyznačovať. (Jesenský, M.: Záhady Dr. Jesenského. Poklady v Tatrách, Slov. Republika Víkend, roč. 4, č. 47 (22. 11. 1996), s. 13)

Tak napríklad beliansky richtár Adam Kaltstein po svojej smrti zanechal na Bujačom vrchu svoj zemský kľúč synovi, ten však na hľadanie pokladov rezignoval. Nikto už dnes nezráta, koľko odvážlivcov vo svojich torbách skrývalo zemské kľúče, potkýnalo sa s nimi po zľadovatených skalnatých chodníkoch, hlbokých stržiach, v mraze i v temnotách rôznych dier a tunelov, ktoré objavili medzi rozoklanými balvanmi a skalami. Ohmatané stránky svedčia o tom, koľko času museli venovať ich majitelia lúšteniu rozličných kryptogramov, ktorými texty len tak hmýrili, a ako si lámali hlavu nad cudnou geografiou, ktorou oplývali. Keby sme tak nazreli ponad plece odvážneho cestovateľa, ktorý si prezerá svoju ohmatanú knižočku v mihotavom svetle ohníka, skrytý v provizórnom úkryte pred snehovou búrkou kdesi vysoko v Tatrách, zistili by sme už zo samotného úvodu, že za ich pisateľov pokladali úspešných hľadačov pokladov, ktorí samotní nestačili vyčerpať až do dna objavenú skrýšu a chceli sa krátko pred smrťou podeliť o svoje bohatstvo. Text väčšinou vyznieval ako testament, ktorý mal dedičovi odovzdať tajomstvo jeho bezstarostnej budúcnosti. Nečudo, že mnohí ľudia uverili správam, ktorých úprimnosť a presvedčivosť museli zapôsobiť na každého, kto sa ťažko potýkal so svojim životom.

Ťažko rekonštruovať pôvodný úmysel autorov týchto diel, isté je, že postupom času sa geografia zemských kľúčov stávala čoraz nejasnejšia a to hlavne zásluhou nedostatočných znalostí alebo nedbalosti kopistov. To však hľadačom pokladov vôbec neprekážalo a svoje neúspechy pripisovali vlastnej osobe, morálnym a orientačným nedostatkom, eventuálne zlomyseľným duchom, ktorí poklad strážili. K čoraz zamotanejším textom prispievali aj svojrázne skratky, ktoré sa autor nepokúšal vysvetliť alebo boli predmetom osobného zasvätenia. Podľa dochovaných rukopisov zo sedemnásteho storočia, bolo možné miesto zakopaného pokladu odhaliť na základe nasledujúcich znakov:

Na mieste uloženia pokladov nerastie vysoká tráva.

Objavujú sa tam svetlá, iskry alebo plamene, a to večer alebo ešte pred svitaním.

Sneh sa tam topí skôr, ako na iných miestach.

Nevyskytuje sa tam srieň, ani rosa.

Nie je tam zeleň, alebo je akoby vypálená od slnka, prípadne úplne chýba.

Človeka, ktorý takým miestom prechádza, sa zmocňuje strach a telo mu meravie.

Zhasínajú tam svetlá bez príčiny.

Vo dne i v noci tam blčí plameň, z ktorého ide strach.

Ak sa na takom mieste vyskytujú kríky, sú zakrpatené a ich lístie býva sivé, modré alebo inej zvláštnej farby, čo najlepšie vidno počas jesene.

Podľa tvrdenia väčšiny zemských kľúčov boli najbohatšie skrýše pokladov umiestnené v blízkosti Žabieho jazierka. Podľa opisov však možno usúdiť, že nešlo o niektoré z terajších Žabích plies v Tatrách, a ak naozaj existovalo a zaniklo, mohlo ležať niekde nad Suchou dolinou pod ľadovým štítom. Dnes sa však toto, rozlohou malé, ale hlboké pleso, údajne obývané zlatými žabami, nachádza len v legendách, ktoré hovoria o tom, ako pričinením nebeských mocností zaniklo, keď už nemohli zniesť pohľad na to, koľko nešťastia a biedy sa medzi ľuďmi v honbe za pokladmi napáchalo.

Povesti o tatranských pokladoch sú však ešte stále živé. (Pozri napr. Čižmár,J.: Povesti o zlatých pokladoch tatranských, Sb. MSS 10, 1905, sv. I, s.66-74) Ivan Bohuš sa v roku 1988 podelil o prekvapenie nad súčasnými hľadačmi pokladov nasledovne: „Bolo to kedysi na jeseň roku 1955. Horskej službe v Starom Smokovci doručila pošta cudný návrh, podpísaný dvoma mládencami z Jindřichovho Hradca. List plný tajnostkárskych zvratov v podtexte prezrádzal, že pisatelia mali správy o nejakých miestach, ktoré by sa vyplatilo navštíviť a prezrieť, no svoj zámer boli schopní uskutočniť len za pomoci vodcu, ktorého by za diskrétnosť tiež štedro odškodnili. Najskôr som si myslel, že sa prezradili ilegálni držitelia zemského kľúča, ktorý pár dní predtým ukradol neznámy páchateľ z výstavy starej tatranskej literatúry v popradskom múzeu. V tom som sa však mýlil. Pisatelia mali po sedemnásť rokov a svoj nový odpis „Spisu do Tatier ku Trom Turnam“ získali za fľašu ovocného vína od človeka, ktorý ho prepísal z ročníka XII/1907 Zborníka Slovenskej muzeálnej spoločnosti. Veľmi ľahko sme ich presvedčili o nereálnosti ich úmyslu, ale podčiarkujem: o to cieľavedomejšie a nadšenejšie objavujú teraz so svojimi rodinami skutočné poklady nádhernej tatranskej prírody." (Krásy Slovenska č. 8/1988)

Isteže, môžeme s citovaným autorom súhlasiť, že v Tatrách poklady takéhoto druhu existujú. Nezodpovedaná ostáva však otázka, kto a za akým účelom vytesal tajomné znaky v Belanskej jaskyni, v Javorovej doline, či v severných rozsadlinách Kominárskeho vrchu. Prečo vlastne vyľudnené, divé a nedostupné Tatry priťahovali hľadačov pokladov? V čom spočíva oná tajomná moc, ktorá tu priťahuje ľudí od najdávnejších čias? Vedeli azda dávni hľadači pokladov o niečom, o čom už dnes nevieme?

- pokračovanie -

Dr. Miloš Jesenský

Zdroj: jesensky.sk

február 15, 2010 19:49 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top