Obrázok používateľa CEZ OKNO
Tajomstvo starého pergamenu 2. časť

Pokiaľ sa pozrieme na mapu Grónska, zistíme, že v tejto ľadom schovanej krajine nájdeme na severovýchodnom pobreží množstvo nemeckých mien, ktoré dokazujú dávny záujem nemecky hovoriacich vedcov o túto oblasť. Mená ako Hans Egede, Moltke, Biering, Tauser a ďalšie dodnes vyznačujú trasy, kadiaľ prešli v minulosti nemecké expedície. Ich výskumné správy, náčrty, výsledky a meteorologické záznamy archivované vo vedeckých ústavoch poslúžili neskôr v tridsiatych rokoch nacistom ako podkladový materiál pre ich vlastné zámery.

Nemecké expedície mieria na sever

Nemecké výpravy na prelome 19. a 20. storočia zistili i doklady normandského osídlenia v Pearyho zemi na severovýchode Grónska, čo predstavovalo veľmi zaujímavé zistenie, keďže vikingské osady sa budovali takmer výlučne iba na južnom a západnom pobreží. Nemci preskúmali stopy osídlenia v miestach, ktoré mali zrejme priaznivejšiu mikroklímu, ba čo viac objavili i zásoby uhlia, ktoré však nie je uhlím v pravom zmysle slova ako skôr niečím medzi rašelinou a lignitom.

Objavy nemeckých expedícií upadli do zabudnutia a oprášili ich až experti Kriegsmarine, keď hľadali miesto pre vybudovanie „Bobrej hrádze“. Určite mali pripravené viaceré varianty, ale nakoniec si vybrali Pearyho zem pre jej ľudoprázdnost a predovšetkým pre zásobu palív takých nevyhnutných pre vybudovanie a prevádzkovanie tajnej základne.

Položme si teraz otázku, ako to vlastne súvisí s onou záhadnou kamennou tabuľkou a latinským pergamenom objavenými v podzemí von Schwerinovho zámku v Kráľovci?

Ako je známe, Vikingovia podnikali svoje dobyvateľské výpravy pozdĺž európskeho pobrežia v impozantnom akčnom rádiu. Tak napríklad niektoré dánske kmene napádali západné oblasti Európy a po prechode cez Gibraltár dokonca i pobrežie Španielska, Francúzska a Talianska. Vikingovia zo Švédska sa zase s obľubou plavili po Volge, Dnepri a Visle až sa napokon dostali až do východnej časti Stredomoria, do Kaspického a Čierneho mora, dokonca až do údolia Tigrisu. Mnohí z nich neskôr vstúpili do služieb východných vládcov a dostali sa pri ich vojenských ťaženiach ďaleko na východ. Jeden z nich pritom ukoristil kamennú tabuľku a potom si ju odniesol domov do Malej Británie, čiže do dnešného Grónska. Na tieto miesta mala potom smerovať i neuskutočnená vojenská výprava lorda z Essexu. Jej iniciátor a nešťastný ctiteľ kráľovnej Alžbety v jednej osobe pravdepodobne poznal správy o ceste, ktorú predtým vykonal niektorý z predkov Johna de Vincey. Tento muž zrejme plával okolo Islandu po obvyklej námornej trase, ale nepriazeň počasia a morské prúdy zavliekli jeho loď i s posádkou až ku pobrežiu Pearyho zeme.

Tu objavili stopy po starom normandskom osídlení a kamennú tabuľku, ktorú, priviezli ako suvenír na pamiatku svojho neuveriteľného severského dobrodružstva do Anglicka. John de Vincey potom o nej v polovici 15.stor. napísal už citovanú správu.

Hitlerov bunker za polárnym kruhom?

Je to naozaj zamotaná história a preto sa nad spôsobom, akým sa tieto predmety dostali do rúk nacistov, môžeme len domýšľať. Isté však je to, že nimi nemohli byt nadšení. Obidve relikvie totiž určovali polohu miesta, na ktorom mali vybudovať „Bobriu hrádzu“ a o ktorého anonymite boli skalopevne presvedčení. Preto ihneď tabuľku napchali do obálky s razítkom „Geheime Reichsache“ a uzavreli do podzemného trezoru. Roky utajovaný obsah pancierovej schránky bol natoľko dôležitý, že si ešte pár dní pred definitívnym koncom Ríše spomenul naň i Dönitz napriek svojej zaneprázdnenosti vo funkcii Hitlerovho nástupcu. K evakuácii trezoru nedošlo a dokumenty sa dostali do rúk ruským vojakom a agentom NKVD.

Skrátka a dobre, pokiaľ dr. Ludvík Souček s nevšednou invenciou navrhuje hľadať posledný úkryt nacistických Nibelungov, odkiaľ chceli do poslednej chvíle zvrátiť udalosti svetovej vojny, plne súhlasíme s jeho názorom, podľa ktorého môžeme smelo ukázať prstom na Pearyho zem na podrobnej mape Grónska. Dr. Souček zašiel dokonca i ďalej a pokúsil sa dokonca rekonštruovať i etapy vývoja tajnej základne v Pearyho zemi, ktorá podľa neho prešla rôznymi spôsobmi využitia:

V prvom období začali Nemci budovať „Bobriu hrádzu“ ako nedobytnú pevnosť pre svojho vodcu Adolfa Hitlera a strategickú základňu pre ponorky s ťažnými kontajnermi pre rakety k útoku na americké pobrežie, kde sa budú vracať po splnení misie. Súčasne tu bola zriadená meteorologická stanica. Personál bol cvičený na Polare Versuchstation Goldhohe v českých Krkonošiach.

V druhom období ktoré začalo v roku 1944 personál „Bobrej hrádze“ nemohol vážne počítať s tým, že po dramatických udalostiach na európskom bojisku dostane z Ríše rakety s veľkým doletom a k nim atómové hlavice zo základne „Der Riese“ zo Sovích hôr v Poľsku, s ktorými sa počítalo pri atómovom údere na Ameriku. Skúsenosti s výcvikom v PVG v Krkonošiach boli preto využité iným spôsobom. S „Bobrou hrádzou“ sa počítalo pri deponovaní nakradnutých umeleckých diel, zlata a finančných zdrojov Ríšskej banky, ako i tajných spisov a dokumentácie odvetných zbraní, predovšetkým výkresov a prototypov diskpoplánu V-7. V posledných dňoch vojny sa pomocou ponoriek a vybraných posádok začalo do severovýchodného Grónska sťahovať všetko, čo malo pre nacistov nejakú cenu.

V treťom období tesne po vojne slúžila „Bobria hrádza“ ako úkryt pre prominentov bývalého hitlerovského režimu a toto obdobie je - ako sa domnieval dr. Souček - spojené s tajomstvom diskoplánov, ktorých prototypy nacisti evakuovali do Grónska. Zázračné zbrane, oceánske typy ponoriek, vlečné raketové silá „Urzel“ a predovšetkým neobyčajné lietadlá v tvare diskov boli tromfy, ktoré enkláva nacistov nachystala pre konečnú bitku v súmraku bohov. Pokladáme za možné, že práve tieto nemecké stroje okupovali koncom štyridsiatych rokov oblohu všade tam, kde sa bojovalo a súčasne hliadkovali nad strediskami atómového výskumu a raketovými strelnicami veľmoci. „Es kommt der Tag“ - hitlerovci jednoducho čakali aj po vojne, až príde ich deň a hľadali spôsob ako sa zmocniť atómových zbraní, s ktorou by mohli uskutočniť svoju provokáciu. Tá by v podmienkach studenej vojny medzi Východom a Západom nepochybne znamenala začiatok ďalšieho svetového konfliktu, strašnejšieho ako bol ten predtým.

Dnes, keď od týchto udalostí uplynulo pol storočia vieme, že sa im to našťastie nepodarilo. Hitler, Bormann a ďalší sú už dnes celkom určite fyzicky mŕtvi, aj keby sa im - v rozpore s tým, čo sme sa učili na hodinách dejepisu - podarilo na poslednú chvíľu utiecť z trosiek hlavného mesta ríše, ktorá bola v čase svojho vrcholu väčšia ako ríša Karola Veľkého a siahala od Pyrenejí po Kaukaz a od Narviku takmer k Nílu.

Podobne i „Bobria hrádza“, tento predpokladaný posledný donjon nacizmu, nesplnila svoju zlovestnú úlohu. Ponorky čakajúce v nejakej pobrežnej podmorskej jaskyni sa už museli dávno prepadnúť na dno a trosky diskoplánov hrdzavejú rozmetané v ladových pustatinách ostrova, bičovaného mrazivými vetrami Severu. Ak raz budú naozaj objavené pozostatky poslednej nacistickej základne v Grónsku, nepochybujeme, že to bude dramatický obraz.

Kto aspoň letmo videl fotografie interiérov Ríšskeho kancelárstva so stenami vykladanými ohromnými porfyrovými a mramorovými doskami, s ťažkými dverami a bohato členenými svietnikmi, bude si vedieť spolu s doktorom Součkom predstaviť i posledný úkryt nacizmu, ktorý sa stala i jeho hrobkou: steny obložené mramorom, železné tepané svietniky, orlicu rozťahujúcu obrovské krídla na jednej zo stien s dubovým vencom a nacistickým emblémom v pazúroch, rozpadávajúce sa fresky, hákové kríže tiahnuce sa v nekonečných pásoch pozdĺž stien, zdrapy spráchniveného koberca a gobelínov, vlhkosťou rozožraté a rozsypané papiere, drobiacu sa omietku, chlad a prievan z ústí ventilačných šácht.

A aby sme nezabudli na to najhroznejšie: na desiatky mŕtvych tiel, či skôr kostier so zvyškami kože, rozhádzaných v strašnom zmätku posledného boja po podlahe. Už iba ak zvyšky rozpadnutých uniforiem umožnia v budúcnosti zistiť, že kedysi patrili vojakom - pešiakom, námorníkom, letcom a dôstojníkom wehrmachtu - SS-manom a straníckym funkcionárom, teda tým, ktorí sa na obrovských freskách zdobiacich toto betónové podsvetie na severe objavili v sprievode Siegfrieda, Lohengrina a ďalších nordických hrdinov…

Akcia „Vinnetou“

Vieme, že sa pohybujeme len na tenkom lade historickej fikcie, ale napriek tomu predsa len existujú dôkazy o pláne evakuovať nacistických pohlavárov napríklad v dôvernej korešpondencii ríšskeho ministra pre zbrojnú výrobu Alberta Speera (krycie meno „Old Shatterhand“) a veliteľa letky zvláštneho určenia KG 200 podplukovníka Wernera Baumbacha (krycie meno „Vinnetou“).

Ako uvádza nemecký historik Gunther W. Gellermann, dnes už nie je jasné, ktorý z týchto mužov navrhol utekať z Nemecka vzdušnou cestou, čo bol nápad ktorý bol predmetom ich rozhovorov a výmeny dialnopisov v období od 11. apríla do začiatku mája 1945.

Od polovice apríla sa dôstojníci štábu letky KG 200 nachádzali na letisku Travemunde, južne od ktorého leží malé jazero. Práve na jeho hladine k údivu personálu letiska pristál lietajúci čln Blohm und Voss BV 222. Podplukovník Baumbach na porade členov štábu vysvetlil, že spolu s Albertom Speerom hodlajú odletieť ešte pred pádom Ríše do nejakého opusteného fjordu severného Nórska a potom ďalej do Grónska! Iné pramene uvádzajú Aljašku alebo Hudsonov záliv.

Podplukovník nechal, aby si jeho podriadení a spolupracovníci premysleli, či sa chcú k nim pripojiť a ako dôkaz o reálnosti jeho ponuky v ďalších dňoch prichádzali na letisko v nekonečnom slede zásielky od Speerovho zbrojného poverenca Wolfa - výzbroj, potraviny, zimné oblečenie, lyže, stany, rádiovysielačky, lovecké a rybárske potreby, pohonné hmoty - ktoré boli ukladané do nákladného priestoru lietadla.

Podplukovník Baumbach následne vyslal majora Beegera k veliteľovi župy Kaufmannovi do Hamburgu, aby s ním dohodol vypravenie rybárskeho kutra s ďalším proviantom do severného Nórska. Kaufmann bol podrobne informovaný o týchto plánoch, prisľúbil, že urobí čo sa len dá a pravdepodobne sa i sám k obom mužom pripojí.

Prípravy boli veľmi rýchlo dokončené, ale Speer z neznámych dôvodov odlet stále odďaľoval.

Vo večerných hodinách 30. apríla preletela nad jazerom letka nepriateľských Lightningov a streľbou z palubných zbraní rozostielala a zapálila BV 222. Baumbach preto nariadil podplukovníkovi Lenschowi z Travenmunde aby podľa rozkazu veľkoadmirála Dönitza presunul posledný exemplár lietajúceho člna BV 22 do okolia Flensburgu s najvyšším stupňom naliehavosti.

Súčasne štartoval k letu na sever Junkers Ju 290 s kapitánom Meyerom - dôkaz toho, že s útekom sa stále počítalo.

BV 222 sa však k miestu určenia nedostal. Dr. Gellermann cituje jednu poznámku z kalendára termínov Alberta Speera z 3. 5. 1945, keď Speer napätý v očakávaní píše: „Lietajúci čln mal už byť tu, Baubach je bez úspechu hľadaný Storchom…“. Vyžiadaný Junkers 290 síce v Travenmunde pristál, ale opäť bol zničený spojeneckými hĺbkovými stíhačmi. Hoci tým bola "hra na Vinnetoua" prerušená, nemáme dôkazy o tom, že sa únik vzdušnou trasou Severné Nórsko - Grónsko ďalším prominentným nacistom nepodaril…

Ak je teda hypotéza o povojnovom úkryte a tajnej základni nemeckých diskoplánov v severnom Grónsku správna, mali by sme sa poobzerať po ich pozorovaniach v krajine s ktorou hodlali Nemci ďalej bojoval - s Amerikou. Situácia vyzerá asi tak, že máme nielen správy o pozorovaniach lietajúcich diskov zarážajúco podobných wunderwaffe V-7 nad územím USA, ale možno i hmotné dôkazy v podobe trosiek nemeckého lietajúceho taniera. Ide o udalosť, ktorá je čitateľom známa ako roswellská katastrofa z roku 1947. Tá skrýva do dnešných dní pre naše úvahy mimoriadne závažné zistenia…

Miloš Jesenský
Zdroj: jesensky.sk

január 21, 2010 14:30 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top