Obrázok používateľa CEZ OKNO
Upíri v dejinách Európy časť II.

Aby sme pochopili podstatu fenoménov, stojacich pri zrode viery v upírov musíme si uvedomiť, aký názor panoval v stredoveku na smrť. "Ľudia sa v tej dobe domnievali, že každá smrť prináša aj ďalšiu", píše americký folklorista dr. Paul Barber. "Inak povedané, ak krátko nato umrelo niekoľko ďalších ľudí, všetci si mysleli, že ten prvý zomrelý privolal smrť na ostatných. Obyčajne otvorili hrob a na jeho tele hľadali znaky vampírov. Zistili napríklad, že nedávno pochovaná mŕtvola má na perách krv. Samozrejme, že si z toho urobili záver. Ak mala mŕtvola na perách krv a bola väčšia ako pred pochovaním, mysleli si, že mŕtvy určite chodil piť krv živých ľudí."

ZLOČINY ZA TEMNÉHO MESIACA

Moderné súdne lekárstvo má pre tento fenomén oveľa racionálnejšie vysvetlenie. Mŕtve telo sa rozkladá. Pritom vznikajú plyny a tie vytvárajú v mŕtvom tele zvýšený tlak. Krv pod týmto tlakom vychádza z úst a ostáva na perách. Bez medicínskych znalostí si však tieto javy ľudia v minulosti nedokázali uspokojivo vysvetliť a podľa rôznych údajov prežíva viera v chodiace mŕtvoly v niektorých krajinách Európy dodnes.

Pokiaľ sa viacerí bádatelia snažili rozlúštiť záhadu upírov v poverách, rozprávkach a histórii, našli sa iní odborníci, ktorí sa sústredili na kriminálnu a psychopatologickú stránku problému a dopracovali sa k zaujímavým a desivým výsledkom zároveň

"Dnešné výskumy s upírmi dokazujú, že niektorí ľudia túžia konzumovať ľudskú krv", hovorí americký psychopatológ Dr. Leonard George. "Takže ak hovoríme o upíroch v modernom kontexte, nemáme na mysli lietajúceho človeka-netopiera a podobne, ale skôr ľudí, u ktorých vznikne nutkanie piť ľudskú krv. Pre túto chorobu je typický tzv. Renfieldov syndróm. Prvé príznaky sa zväčša objavia už v detstve. Pri nejakej malej nehode dieťa, poväčšine chlapec, môže zistiť, že krv má príjemnú a zvláštnu chuť. Zapáči sa mu to a to ho môže priviesť k ďalšiemu stupňu, ktorý sa nazýva autovampirizmus a prejavuje sa pôžitkom z konzumácie vlastnej krvi. Toto môže viesť až ku zoofágii, ktorá je tretím štádiom choroby. Zoofágia je obľuba konzumácie zvieracej, ale nie ľudskej krvi. Vampirizmus sa v tomto štádiu môže prejavovať aj chytaním domácich zvierat.

Najrozvinutejšou formou Renfieldovho syndrómu je však skutočný vampirizmus. Osoby v tomto štádiu túžia konzumovať krv iných ľudí. Niektoré z nich sa vkrádajú do nemocníc, či krvných bánk a pokúšajú sa ukradnúť krv zo zásob. Toto štádium Renfieldovho syndrómu môže vyústiť až ku prípadom sériových vrážd kedy sa páchatelia násilne zmocňujú krvi iných ľudí."

Pravdepodobne najznámejší prípad modernej histórie, kde sa v profile sériového vraha potvrdila diagnóza Renfieldovho syndrómu bola Haighova aféra. Koncom štyridsiatych rokov rozoberali anglické noviny bizarný príbeh Johna Georga Haigha, elegantného gentlemana, ktorý sa stal známy ako "Londýnsky upír". Haighovými obeťami boli jeho priatelia, osoby, ktoré mu plne dôverovali. Pod zámienkou, že im ukáže svoju firmu lákal svoje obete do opusteného odľahlého skladiska na kraji mesta. Netušili však, že idú na smrť. Haigh vraždil svoje obete rýchlo, obvykle jediným výstrelom revolverom do zátylku. Podľa rôznych domnienok sa Haighova posadnutosť krvou začala už v detstve. Puritánski rodičia jeho neposlušnosť často krotili prísnymi telesnými trestami. Raz keď ho poranili kefou na vlasy, vytryskla mu krv. Začal si sať ranu a vychutnávať nový pocit.

Jednalo sa o klasický prípad Renfieldovho syndrómu: Vlastná krv ho po čase prestala uspokojovať a on začal vraždiť, aby sa dostal k čerstvej. Navyše svoje obete , skôr ako ich telá rozpustil vo vitriole, okrádal aj o osobné veci. Zašiel dokonca tak ďaleko, že falšoval podpisy, aby sa dostal k ich majetku. Haigh sa pri svojom zatknutí nakoniec bez okolkov priznal, že v priebehu niekoľkých rokov zavraždil deväť ľudí. Za vraždy ho v roku 1949 odsúdili na trest smrti, ktorý bol v ten istý rok aj vykonaný.

Zvláštny prípad londýnskeho upíra desil ľudí už pred polstoročím. Haigh však nie je jediným, kto bol považovaný za novodobého upíra. Žiaľ, za posledné dvadsaťročie sa vyskytlo len v USA množstvo prípadov ľudí, ktorí boli natoľko psychicky narušení, natoľko zločinne posadnutí, že boli ochotní z túžby po krvi aj vraždiť.

V roku 1975 bola v New Yorku odsúdená jedna žena za beštiálnu vraždu spojenú s vysávaním krvi. V Kalifornii bol o tri roky neskôr odsúdený muž menom Richard Trenton Chase za sériu vrážd, pri ktorých sa dokázala konzumácia krvi z tela obetí. Podľa svojich zločinov dostal prezývku "Vraždiaci upír".

V roku 1980 v štáte Massachusetts jeden psychicky narušený mladík údajne počul hlasy, ktoré mu prikazovali vraždiť kvôli krvi, aby sa takýmto spôsobom stal upírom.

V roku 1985 stopovala na Floride jedna devätnásťročná dievčina, zastavil jej muž menom John Brennan Cutchley, profesiou úspešný inžinier. Keď ho zatkli, získal okamžite prezývku "Znásilňujúci upír". V štáte Minnesotta v roku 1988 sa traja tínedžeri po vzhliadnutí moderného vampírskeho filmu rozhodli rozohrať podobný scenár aj v skutočnosti. Prepadli tridsaťročného bezdomovca, ktorý sa ich útokom nedokázal ubrániť.

FASCINÁCIA KRVOU

"Fascinácia krvou nie je podľa môjho názoru iba vlastnosťou psychicky narušených jedincov", hovorí doktor George. "Skôr by som sa prikláňal k názoru, že takíto ľudia existovali odjakživa a že krv ľudí priťahuje. Myslím, že je to preto, lebo pohľad na krv jednoducho vzrušuje. Prečo by sa inak doprava spomalila a autá zastavovali na mieste, kde sa stala nehoda? Ľudia v tejto situácii zakaždým spomalia a hľadajú krvavé kaluže, pretože túžia vidieť ľudskú krv. Táto orientácia na krv je možno naprogramovaná vo vnútri každého človeka. Počas vývoja ľudského druhu v prostredí v ktorom sa človek vyvíjal, znamenala predsa preliata krv vždy nejaké nebezpečenstvo a hrozbu."

"Zároveň treba povedať, že jednou z ľudských vlastností je schopnosť transformovať jeden druh vzrušenia na druhý", pokračuje ďalej americký psychiater. "Napríklad pri sledovaní hororu sme vzrušení, stresovaní situáciami, do ktorých sme sami seba dobrovoľne vtiahli. Desia nás strašidlá a množstvo krvi. Vyvoláva to v nás rôzne emócie. Samozrejme iná časť nášho mozgu bdie a vníma, že sme v bezpečí kina. Takže vieme transformovať vzrušenie z hrôzy na radostné vzrušenie, že zažívame príjemný večer v kine. Aj keď by bolo iste pohodlné dištancovať sa od akéhokoľvek druhu vampirizmu a túžby po krvi, predsa by to len nebolo celkom úprimné. Možno každý z nás je tak trochu upírom."

ARCHETYP FOLKLÓRNEHO UPÍRA

Podľa tradičného podania sa výzor upírov podobá pohľadu na mŕtvolu čerstvo vykopaných mŕtvol zo zeme, oblečených do rubáša. Upír podľa folklóru nebol bledý a väčšina rozprávaní hovorí o typickom rumelkovom zafarbení pokožky. Na rozdiel od vyziabnutého zjavu, ktorá majú upíri vo filmoch, má podľa dobových záznamov upír väčšinou odutú podobu. Všetky ďalšie atribúty sú spoločné pre folklórny, ako aj románový typ vampíra: okrem iného ide o príšerných zápach, či zatuchnutý dych, dlhé nechty i vlasy, ostré zuby a napokon oči žiariace nadprirodzeným, často červeným svetlom.

Druhým typom upíra s ktorými sa stretávame v tradičnom podaní, je vampír s vlastnosťami prízraku, ktorý sa údajne priživuje na živých ľuďoch v noci, keď spia. Ak sa tento prízrak objaví, bývajú jeho rysy obetiam, na ktoré zaútočí obvykle dobre známe - poznávajú v ňom niektorých zomrelých ľudí zo susedstva. Často je tento upír popísaný ako tmavá silueta, ktorej črty tváre vystúpia iba na okamih a to tesne predtým, ako sa vrhá na svoju obeť. Iné výpovede zase hovoria, že vampír napriek svojej transparentnosti bol rozpoznaný okamžite, akonáhle vstúpil v noci do miestnosti. Pokiaľ si teda na základe nášho doterajšieho rozprávania rozdelíme typologicky upírov na dve skupiny - na fyzických a prízračných, musíme porovnať ich vlastnosti nielen z hľadiska ich charakteristiky, ale predovšetkým z kultúrneho zázemia folklóru, ktorý im dal vzniknúť. V tejto súvislosti budeme hovoriť o tzv. primárnych schopnostiach, t.j. prostriedkoch, ktorými si vampíri zaisťujú svoju potravu a schopnostiach sekundárnych, t.j. iných vlastnostiach napomáhajúcich prežitie vynímajúc schopnosť získania potravy. Zatiaľ čo v primárnych vlastnostiach nachádzame v tradícii rozmanitých kultúr takmer identické zhody, v sekundárnych existujú často diametrálne odlišné rozdiely v závislosti od kultúrnych podmienok formujúcich tradíciu. Primárne vlastnosti fyzického upíra sú prakticky v mytológii všetkých krajín sveta rovnaké - ide o vysávanie krvi z tiel žijúcich bytostí a veľká sila, proti ktorej sa obeť nedokáže brániť. Sekundárne vlastnosti fyzického upíra, ako sme už spomenuli, sa rôznia. Ako extrémny prípad možno podľa tradície uviesť údajnú schopnosť sexuálneho styku, či schopnosť žiť do istej miery opäť život smrteľníka.

Primárne schopnosti prízračného upíra nie sú také prepracované, ale v podstate ide o schopnosť odčerpávať životnú silu zo živých bytostí prostredníctvom psychickej energie a paralyzovať svoje obete. V sekundárnych vlastnostiach ide o schopnosť meniť svoju podobu, vznášať sa, lietať, či prechádzať cez steny a materiálne predmety.

ANTIVAMPIRICKÉ PRAKTIKY V MINULOSTI

Z folkloristického a tradičného hľadiska je zaujímavé pripomenúť do akej miery viera upírov v minulosti iniciovala celý rad, často veľmi dôvtipných a zložitých praktík, ktoré mali zabrániť ich činnosti. V tejto súvislosti akiste všetci dobre poznáme onú postavu lovca upírov z hororových filmov a literatúry. Na všetko odhodlaný muž vyzbrojený krucifixom, zahroteným osikovým, či hlohovým kolom, nádobou zo svätenou vodou, či prípadne kúskom hostie vstupuje na starý cintorín, či do upírovho hradného brlohu, aby vybojoval zápas s nemŕtvym sužujúcim široké okolie. Ruky, ktorých prsty kŕčovite zvierajú zmienené pomôcky sa často trasú a "výraz v tvári ich majiteľa prezrádza všetko, len nie sebavedomie", ako výstižne napísal jeden zo znalcov.

Pre túto chvíľu je potrebné poopraviť populárnu predstavu v tom, že jediný brloh, ktorý lovci navštevoval bol iba cintorín, a to za denného svetla v čo najväčšom počte zúčastnených a jediní nepriatelia, ktorým sa museli postaviť, boli iba nehybné telá, ktorým sa však vôbec nechcelo ožiť, zato vykazovali "obvyklé príznaky upírskeho stavu".

Tieto telá však rozhodne nepatrili nemŕtvym a pri ich hodnotení v historických správach by sme mali mať na pamäti, že ich autormi boli ľudia, ktorí o nich nemohli vedieť viac vzhľadom na úroveň súdobej medicíny (čo však z druhej strany neznamená, že budeme podceňovať ich úsudok a pozorovacie schopnosti).

V boji proti upírom bol za najúčinnejší prostriedok považovaný naostrený drevený kôl, ktorý bolo potrebné prehnať srdcom nemŕtveho tela (niekedy sa používala ako alternatíva aj technika priameho vyňatia srdca) Podľa názoru profesora Raymonda T. McNallyho viera v účinnosť tejto praktiky nevyplývala iba z kola samého, ale aj s predstavy, že prerazením dreva cez telo upíra a dno rakvy bola oživená mŕtvola spojená so zemou, čím bol navodený jej rozklad v zmysle biblického "Pulvis es et in pulverem reverteris" (Prach si a na prach sa obrátiš.)

Pokiaľ však v minulosti verili, iba v to, že kôl mal pridržať nemŕtveho na mieste, bez toho, aby ho definitívne zabil, prevádzala sa ďalej dekapitácia, t.j. odseknutie hlavy a jej položenie k nohám mŕtvoly. Táto praktika však nebola konečným zúčtovaním s domnelým netvorom. Podľa vtedajšej predstavy nebolo odseknutie hlavy totožné s nutným zničením vedomia v tejto hlave prebývajúcom. Odseknutie hlavy a jej odloženie bolo teda považované maximálne za prekážku, ktorá má pozdržať upírove znovuoživenie. Preto boli bezhlavé telá ďalej spaľované a zvyšky vysypané do rieky, či rozptýlené na veľkej ploche.

V boji s nemŕtvymi boli ďalej odporúčané posvätené strieborné guľky do strelnej zbrane, vkladanie svätých predmetov, ako je krížik, alebo svätý obrázok, do rakvy, aby sa zabránilo vstupu zlého ducha do mŕtveho tela, či pochovávanie s neobvyklými predmetmi napchatými do ústnej dutiny počínajúc strukmi cesnaku a vajcom končiac.

Upíri boli známi svojim prenikavým zápachom . Keďže sa vo folklóre rovný s rovným neznesie, per analogiam prišli ľudia v minulosti k záveru, že ak upír silne zapácha, bude ho možné odohnať cesnakom, či zápachom horiacej síry. Na miestach, kde existovali obavy z upírov viseli cesnakové vence na oknách a nad dverami. Upíri mali ostré nechty a zuby, preto ich odrážali ostré predmety ako ostne, nože, či šípová ruža s tŕnistou stonkou. Zvláštne vyjadrenie našli tieto predstavy vo vyšívaní ľudových krojov - každý otvor na šatstve musel byť olemovaný ružami, ktoré majú tŕne. K prostriedkom odvedenia pozornosti nemŕtveho patrilo natiahnutie sieťoviny na okenné otvory a rozsypaniu maku na pozemku v okolí domu, Keďže sa verilo, že upír neprejde sieťou, bez toho, aby rozmotal každý jej uzol, či nespočítal každé jednotlivé zrnko. Zvláštny dôraz kladie tradícia na použitie zrkadiel, ktoré sú pri niektorých magických rituáloch používané k odrazeniu zla späť do jeho zdroja. O schopnosti odhaliť upíra, ktorý sa neodráža v zrkadle sme sa zmienili už predtým.

- pokračovanie -

Dr. Miloš Jesenský

Zdroj: jesensky.sk


Všetky časti seriálu nájdete na tejto adrese.

jún 12, 2010 00:42 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top