Obrázok používateľa CEZ OKNO
Vzostup a pád templárskeho rádu III.

Templári predstavovali spoločenstvo rytierov zviazaných prísnymi zákonmi katolíckej rehole. Symbolický výraz jednoty duálneho ideálu templárov, hrdinského boja s prízračnou armádou Civitas diaboli, myšlienky elitných vojakov a mníchov predstavuje aj nepriateľmi obávaná bojová štandarda rádu - Baussant, na ktorej bielo-čiernej šachovnici vynikal červený rovnoramenný kríž. Výraz hlbokej pokory sa skrýval predovšetkým v sentencii prevzatej zo starozákonných Dávidových žalmov: "Non nobis, Domne, non nobis, sed nomini tuo da gloriam" (Nie pre seba, Pane, bojujeme, nie pre seba, ale pre väčšiu slávu Tvojho mena).

Kandidáti Kristových rytierov prechádzali prísnym výberom prostredníctvom skúšok preverujúcich obetavosť v službe podľa kódexu kresťanských a rytierskych pravidiel. Už samotná ceremónia iniciácie, teda prijatia neofyta do rádu, sa niesla v rámci tejto myšlienky. Rituál prebiehal počas nočných hodín v sále priľahlej ku kostolu templárskej komendy a viedol ho jeden z predstavených v sprievode dvanástich členov lokálnej kapitoly. Kandidát bol po trikrát opakovanej prosbe uvedený do miestnosti a obracal sa k prítomným nasledujúcimi slovami. "Páni, stojím tu pred Bohom, pred vami i pred bratmi, aby som vás prosil a žiadal v mene Boha i Najsvätejšej Panny Márie o moje prijatie do vašich radov a sprístupnenie dobrodenia vášho domu."

Preceptor v tej chvíli predostrel pred kandidátov celú plejádu záväzkov, ktorým sa bude musieť podriadiť počas rehoľného života:

"Zamysli sa nad tým, že ak prahneš zaujať miesto medzi nami, domáhaš sa vážnej veci. Vidíš, že máme pekné kone, šaty i zbroj, ale čo nevieš ešte ty, ktorý si pánom samého seba, že sa u nás staneš služobníkom iných. Nikdy nebudeš robiť to, čo by si chcel. Alebo ak budeš chcieť prebývať na tejto strane mora, dostaneš príkaz odobrať sa na jeho opačný breh. A keď budeš chcieť spať, nakážu ti bdieť, keď budeš hladný, pošlú ťa tu alebo tam bez udania príčin. Preto si rozmysli dobre, brat náš a milý, či to všetko dokážeš zniesť!"

Na čo novic odpovedal: "Áno, pane, všetko to znesiem, ak je to Bohu milé!"

Preceptor súčasne vystríhal kandidáta pred pokusom vstúpiť do rádu za účelom moci, výhod a bohatstva, pripomenul mu, že jediným dôvodom je služba Kristovi, vojna s hriechom, lžou a zatratením a spytoval sa ho, či sa rozhodol stať "nevoľníkom v templárskom dome". Pokiaľ dostal kladnú odpoveď, prosil prítomných o povstanie a odriekanie modlitby ku svätému Duchovi.

Následne kandidát, s pravicou položenou na biblii odpovedal na otázky, či sa nenachádza v manželstve s nejakou ženou, nepatrí do inej rehole, nie je zadĺžený, stíhaný a zdravý na tele i duši. Preceptor, disponujúci súhlasom kapitoly k uvedeniu kandidáta do rádu dokončil samotný akt iniciácie za opakovania žalmu Ecce quam bonum et quam iucundun habitare fratres in unum, načo sa ešte raz odriekala modlitba ku svätému Duchu. Nový spolubrat uvedený bozkom preceptora a kňaza dostal ľanovú šnúru na pamiatku ním zloženého sľubu, biele šaty ako symbol čistoty a od roku 1146 biely plášť ozdobený na ľavej strane červeným krížom.

Rytieri skladali sľub prísneho celibátu. Nesmeli sa ženiť, ani zostať ženatý pri vstupe do rehole - od manželiek mužov, ktorí sa stali templármi sa potom očakávalo, že odídu do niektorého zo ženských kláštorov. Templári nesmeli pobozkať žiadnu ženu, včítane matky alebo sestry (rytieri sa dokonca nemohli stať ani kmotrami ) rád ako taký sa však hlásil k mariánskemu kultu: „Panna Mária stála na počiatku rádu a s ňou a na jej počesť, ak sa zaľúbime Bohu, skončí náš život a skončí náš rád, až sa to Bohu zapáči.“

Všedný deň templárov bol podriadený prísnemu režimu: Dve hodiny pred východom slnka sa rehoľní rytieri zhromažďovali v kaplnke, aby odspievali 26 žalmov (13 pre posvätenie dňa, 13 ku cti Najsvätejšej Panny Márie), ako aj, dodatočne 30 žalmov za živých a 30 za mŕtvych spolubratov. Na svitaní každý rytier kontroloval stav svojej zbroje a výstroja, načo si mohol ešte na chvíľu zdriemnuť. Po rannej omši a odriekaní ďalších štrnástich žalmov nasledovali skromné raňajky. Dopoludnia sa venovalo obvyklému zamestnaniu, počas ktorého bolo povolené voľne sa rozprávať. Po nešporách nasledovalo druhé jedlo toho dňa. Rytieri sa stravovali spoločne v rozľahlých refektároch - mäso sa na stole objavovalo len trikrát v týždni - a každý časť oddelil pre chorých a chudobných. Počas piatkov, v čase od Všechsvätých po Veľkú noc a na prikázané sviatky sa dodržiaval prísny pôst. V noci mnísi spali v celách bez dverí, vedúcich na spoločnú chodbu, zbrojnoši v spoločných dormitóriách pri svetle pochodní.

Templársky rád mal veľmi prísny právny kódex slúžiaci k upevneniu železnej disciplíny. Úplným vylúčením boli trestané také zločiny, ako bola simonia, zradenie rádových tajomstiev, homosexualita, zabitie kresťana, krádež, útek, intrigovanie, prechod na stranu neveriacich, či dezercia na bojovom poli. Ľahké väzenie a iné formy trestu sa udeľovalo za ostatné, menšie prečiny. Vinu každého druhu rehoľní bratia vyznávali verejne na zasadnutí kapitoly pred všetkými spolubratmi. Zasadnutia sa konali každý týždeň v templárskych domoch, kde žili minimálne štyria rehoľní bratia. Po kázni sa mohli o slovo prihlásiť tí, ktorí sa chceli priznať k porušeniu rehole. O výške trestu rozhodovala kapitula jednohlasne a rozpravy o spôsobe trestu sa nemohol obvinený zúčastniť. Keď bola vina dokázaná, bol prípad posudzovaný prísnejšie, ako keby sa dotyčný priznal sám. Trest za porušenie reguly začínal od vyjadrenia poníženia a pokory, kedy previnilec musel rok a deň jedávať z podlahy, cez odsúdenie k strate rúcha a všetkých výsad rytiera až po celoživotný pobyt v samotke. V roku 1301 z rádu exkomunikovali írskeho veľmajstra Williama le Bachelora za to, že bez povolenia predal pozemky patriace rádu. Bol uväznený v malej cele v hornej časti kostola, odkiaľ pozeral do chrámovej lode na omše a sväté prijímania, z ktorých ho jeho spolubratia vylúčili.

Prudký vzostup moci templárov sa časovo kryje s obdobím bojov pápežstva a cisárstva o hegemóniu v kresťanskom svete. V intenciách najvyššieho úradu cirkvi, ktorého talentovaným hovorcom bol duchovný otec militia Christi Bernard z Clairvaux sa mali - podobne ako ostatné rády - stať jeho elitnou armádou. V zmysle tohto želania pápeži zahŕňali rehoľu bojovných mníchov početnými privilégiami, umožňujúcimi ich vymanenie z područia svetskej moci a premenu na obrnené rameno vlastnej politiky. Ďalšie buly z pera Innocenta II. Omne datum optimum (1139), Celestína II Milites Templi (1144), Eugena III Milites Dei (1145) vyjadrili jednoznačne pozíciu templárov v kresťanskom svete. Dostali právo stavať si vlastné kostoly, aby sa „uchránili pred spoločnosťou hriešnikov.“ Mali tiež právo ponechať si všetku korisť dobytú v boji, boli oslobodení od cirkevných poplatkov a nad sebou nemali žiadnu autoritu okrem pápežovej. Už bula z 29. marca 1139 ustanovila rytierov nielen za ochrancov bezbranných pútnikov smerujúcich k Božiemu hrobu, ale z moci stolca svätého Petra ich poverila ochranou celej katolíckej cirkvi a jej obranou proti nepriateľom Kríža.

„Svätému bojovníkovi, mávajúcemu ničivým mečom na obranu Kristovho kráľovstva na zemi, mal každý pomáhať, mal ho milovať, rešpektovať a zahŕňať ho svojimi darmi.“

Tak, ako napísal americký historik James Wasserman sa templári ocitli takmer na štíte svojej moci a zároveň nebezpečne blízko ku dni svojej budúcej záhuby.

„Prosím vás uvažujte a premýšľajte o tom, ako Boh za našich čias premenil Západ na Východ“, vyzýva nás dobový kronikár križiackych výprav Fulcher z Chartres cez priepasť viac ako siedmych storočí. „Pretože my, ktorý sme boli Západniari, sme sa stali Orientálcami. Muž, ktorý bol Rimanom alebo Frankom, sa v tejto krajine zmenil na Galilejca alebo Palestínca. Ten, ktorý bol obyvateľom Remeša alebo Chartres sa teraz stal obyvateľom Tyru alebo Antiochie. Zabudli sme už na aj miesta, kde sme sa narodili - mnohí z nás ich nepoznajú, alebo o nich nikdy nepočuli. Každý z nás má teraz svoj vlastný dom a majetok, alebo ich získal dedičstvom alebo rodinným právom. Iný má svoju manželku, nie ženu vlastného rodu, ale skôr Sýrčanku alebo Arménku, ba niekedy i Saracénku, ktorú získal vďaka milosti krstu ... Človek tu môže vlastniť vinice, zatiaľčo druhý má záhrady. Ľudia sa obracajú jeden na druhého rečou a výrazmi rôznych jazykov. Niekoľko jazykov rôznych národností je tu spoločnou rečou a jediná viera spája ľudí, ktorých predchodcami boli cudzinci. Pretože je písané: „Lev a vôl budú jesť slamu bok po boku.“ Ten, ktorý bol cudzincom je teraz teda ako rodák. Votrelec sa stal usadlíkom. Nasledovali sme svojich susedov a rodičov, ktorí neochotne opustili všetok svoj majetok. Tí, ktorí boli potrební, Boh tu obohatil. Ten, kto nemal ani dedinu, tu vlastní Bohom pridelené mesto. Prečo by sa ten, ktorý objavil Východ, mal s radosťou vracať na Západ?“

Fulcherova rečnícka otázka, položená s odzbrojujúcou úprimnosťou očividného letopisca je pre situáciu v Svätej zemi v časoch križiackych výprav viac ako charakteristická - čo platilo pre radových obyvateľov Kráľovstva nebies na Blízkom východe nadobúdalo zásadný význam aj pre dŕžavy ozbrojených rádov. „Vojenské rády predstavovali medzi rôznymi zložkami križiakov najstabilnejšiu európsku prítomnosť“, píše americký autor James Wasserman. „Videli sme miestnym barónov, finančne vyčerpaných náročnou sebaobranou, darujúcich vojenským rádom pôdu a pevnosti. Európski panovníci a šľachta prichádzali do Palestíny na krížové výpravy dočasne a vracali sa domov - bezpochyby obohatení o zvláštne skúsenosti - takže za tie dve storočia európsku spoločnosť kontakt s Blízkym východom určite ovplyvnil. Vojenské rehole tu ale ostávali natrvalo. Ich členovia sa naučili reč, spôsobom vyjednávania a obchodovania, nadviazali priateľské styky a politické aliancie, čítali tamojšiu literatúru, diskutovali o filozofii a v tichosti nadväzovali milostné vzťahy. V priebehu doby v ich radoch pribúdalo ľudí, ktorí väčšiu časť života strávili v Oriente ako v Európe, ľudí cítiacich sa v prostredí orientálnej civilizácie doma viac ako v rodnej krajine.“

Pápežské privilégiá pripravili templárom cestu k dobytiu kľúčových pozícií v kresťanskom svete - v zámorí práve tak ako aj v Európe. Zasypávaní darmi cirkevnými i svetskými hodnostármi už v prvej generácii rádu disponovali početnými majetkami predovšetkým vo Francúzsku, Španielsku a Portugalsku, práve tak ako aj v Anglicku, Taliansku, Nemecku a Uhorsku. Vlastnili tiež rozsiahly systém pevností - okrem jeruzalemského templu patrili k najrozsiahlejším opevnené chrámy v Paríži a Londýne - ako aj nespočetné statky, lesy, obory, vinice, sady, koniarne a zvieracie farmy. K najznámejším hradom templárov vo Svätej zemi patrili Tortose, Chastel Blanc, Crac, nazývaný tiež Chateau Rogue, Safed, Belvior a Chateau Pelerin. Majetky prinášali rytierom Šalamúnovho chrámu ohromné dôchodky. Pierre Dubois, poradca francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného (1285-1314) odhadol, že počiatkom štrnásteho storočia príjmy templárov dosahovali ročne 800.000 funtov, teda takmer neuveriteľných 3.600.000 kg striebra.


Dodatočným zdrojom templárskych ziskov bola obrovská obchodná flotila doplnená eskadrou prvotriednych vojnových a eskortných plavidiel. Jeden z prístavov - La Rochelle - bol vyhradený výlučne iba pre rádové loďstvo. Práve existencia početného loďstva priviedla známeho francúzskeho historika Louisa Charpentiera na myšlienku, že obrovské množstvo striebra, aké sa v 13. storočí objavilo v obehu a nemožno ho vysvetliť produkciou európskych baní pochádza z ťažby na území strednej Ameriky, ktorú admiráli Templu objavili dávno pred Kolumbom.

Najpevnejší finančný pilier bojovníkov Kristových predstavovali však náročné finančné operácie pre ktoré ich možno považovať za priekopníkov medzinárodného bankovníctva. Početné hrady a oporné body so stálou posádkou vybudované pozdĺž obchodných a pútnických ciest vedúcich za obzor vychádzajúceho slnka sa samotné ponúkali panovníkom, šľachticom, obchodníkom, križiakom a pútnikom ako osvedčené depozitáre zlata a drahocenného majetku. Všeobecne sa považovalo za bezpečnejšie zveriť svoj majetok templárskej organizácii, ako nosiť pri sebe značnú finančnú hotovosť pri rizikách ďalekej cesty. Peniaze uložené v niektorom z rádových domov v Európe si mohli cestovatelia vyzdvihnúť po príchode do Svätej zeme. Zdá sa, že práve písomná evidencia templárov v ich sídlach, poskytujúca dokonalý prehľad o depozitoch a platbách nakoniec viedla k modernej praxi vyberania úspor z účtu prostredníctvom šekov. Reputácia rehole bola vďaka schopným a spoľahlivým úradníkom presne stanovujúcich hodnotu zvereného kapitálu a statkov aj v tomto smere natoľko presvedčivá, že ich služby využívali aj mnohé korunované hlavy Európy. Tak napríklad v Anglicku bol kráľovský poklad zverený do starostlivosti templárov už v roku 1185, korunovačné klenoty zase uložené v pokladnici londýnskeho Templu v roku 1204.

Dnes je vcelku presvedčivo dokumentovaný spôsob akým medzinárodná sieť templárov zásadne ovplyvnila rozvoj peňažného hospodárstva, keďže trvalá potreba hmotných prostriedkov potrebných k udržaniu vojnovej mašinérie križiakov viedla rytierov k hľadaniu nových spôsobov financovania. Ekonomika latinských kniežatstiev vo Svätej zemi narábala predovšetkým s peňažnými nástrojmi. Likvidné prostriedky mali väčšiu hodnotu ako vlastníctvo tovaru, či pôdy neisté pre premenlivú politicko-vojenskú situáciu. Templári sa týmto okolnostiam dokázali znamenite prispôsobiť, keďže poznatky o fungovaní mechanizmov peňažnej ekonomiky poskytla rádu neobyčajne cenné skúsenosti vyzdvihujúcich k výšinám európskej hospodárskej sféry, iba veľmi pozvoľna sa transformujúcej týmto smerom.

Dr. Miloš Jesenský

Zdroj: www.jesensky.sk


Autor nedávno vydal knihu s názvom "Po stopách templárov na Slovensku". Čítajte viac na tejto adrese.


Sekcie: 
máj 02, 2010 20:29 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top