Obrázok používateľa CEZ OKNO
Magické chvenie a zázračné zaklínadlá I.

V každom kúte a jazyku sveta existujú čarovné slová, ktoré nemožno vysloviť bez toho, aby sme medzi ľuďmi nevzbudili stav vrcholnej pozornosti a často i búrlivé prejavy nadšenia. Stačí len povedať slovo „nafta“ na Strednom východe, „diamanty“ v Južnej Afrike, „voda“ na Sahare a v momente nájdeme pozorných poslucháčov. V dávnej minulosti mali takúto priam magickú silu slová „grál“, „zlaté rúno“, či „jablká Hesperidiek“, ale oné zvláštne vibrácie, ktoré rozochvievali ľudské vnútro, stratili v prúde času svoju impulzívnu silu, vybledli, zašli a upadli do zabudnutia, ako sa to jedného dňa stane aj s naftou.

Avšak v každom období a v hociktorej krajine si dodnes zachovalo svoju magickú príťažlivosť slovo „poklad“ a neexistuje ani jeden dôvod, aby sme uverili, že táto príležitosť čoskoro opadne. Sám patrím k tej skupine nadšencov, ktorí sa rozhodli zasvätiť podstatnú časť svojho života odkrývaniu tajomstiev starých zrúcanín, prachom zapadnutých chodieb a dávno zabudnutých, rafinovane skrytých úkrytov. Presvedčenie, ktoré umožňuje dúfať v nové a nové dobrodružstvá sa skrýva vo viere, že všetky miesta pokladov nie sú ešte, našťastie, zapísané, zamerané, či objavené, a že aj dnes prechádzame popri nich, pozeráme sa na ich úkryty bez toho, aby sme vedeli, aký drahocenný obsah skrývajú.

Okrem neodolateľnej príťažlivosti si však poklady zachovávajú akúsi ochrannú silu, ktorá ich bráni, a zároveň hľadača vyzýva, aby ich dobyl. Nie nadarmo sa v početných legendách stretávame s nečistými silami, démonmi, obrami, drakmi, obrovskými čiernymi psami s plamenným jazykom, ktoré poklady strážia a kliatba zase postihne každého, kto objavil nejakú skrýšu. Môžeme sa opýtať, či tie obrovské poklady cenností, drahého kovu a ušľachtilých kameňov existujú naozaj. Dodnes nie je vôbec známe, kedy ľudia vlastne prišli na nápad, aby v tajnosti ukryli svoj cenný majetok, pravda je však taká, že objavy pokladov sprevádzali ľudstvo už od jeho počiatku. Počas tohto dlhého obdobia milióny ľudí ukrývali drahocennosti a väčšina z nich zomierala skôr, ako si mohli svoj poklad vybrať, alebo prezradiť miesto jeho úkrytu. Zemeguľa je priam prešpikovaná pokladmi, ktoré sa teraz dostávajú na svetlo, dávno po tom, ako ľudia ukryli, zakopali alebo zamurovali poklady, ktoré nebolo radno v búrlivých časoch prenášať: ťažké predmety z drahých kovov, drahokamy, starožitnosti, mince, umelecké diela, výrobky z bronzu, cínu, striebra, zbrane, dokumenty, peniaze a všeličo iné.

Slovensko v tomto ohľade teda nepredstavovalo výnimku, a preto by som rád čitateľa pozval na krátku cestu za slovenskými pokladmi, na ktorú sa môže vydať aj sám, ak aspoň trocha túži po dobrodružstve, a môže sa tak priblížiť k onej čarovnej zvedavosti, ktorá tak krásne usmernila naše záujmy v detstve.

POKLADY HRADOV

Naša prvá výprava bude smerovať do lesnatého pohoria Malých Karpát, kde sa strmom a vysokom kopci rozkladajú ruiny malebného hradu Ostrý Kameň. Kedysi chránil, podobne ako susedné pevnosti Smolenice a Korlátka cestu vedúcu cez Karpaty na Moravu. Nie je známe, kedy ho vlastne postavili, isté je len to, že v druhej polovici 14. storočia patril ku kráľovským majetkom. V podzemných sienach, ukrytých pod hradom, je vraj uložených sedem drevených sudov plných zlatých dukátov. Mnoho ľudí v minulosti tento poklad hľadalo, ale medzitým sa klenby prepadli a tá časť podzemia, kde sa mal nachádzať, zmizla aj s hľadačmi pod troskami. Dnes sa na povesť len málokto pamätá a v obci pod hradom už nenájdete nikoho, kto by niečo vedel o mieste, kde sa poklad nachádza. Zdá sa, že nenávratne zmizol pod sutinami, koreňmi kríkov a stromov, prerastajúcich do hlbokého podzemia. (Janota, L.: Slovenské hrady, T.II, Slovenská liga, Bratislava 1938, s.262-263)

V susedstve hradu Ostrý Kameň sa v pohorí Malých Karpát nachádzajú na vyvýšenom skalisku zrúcaniny hradu Korlátka, ktorý tu podľa záznamov stál už v roku 1.041 a patril do majetku rodu Abovcov spolu s neďalekým Brancom. Istý čas bol v držaní nemeckého rytierskeho rádu, ktorému ho v roku 1485 prepustil uhorský kráľ Matej I. Korvín (1440-1490) za 6.000 zlatých. Pod hradom sa údajne kľukatí podzemná chodba, ktorá sa končí zasypanou kolmou šachtou, v ktorej je ukrytý obrovský poklad. Ten však podľa tradície objaví na deň sv. Jána ten, kto vlastní kvet papradia a na pravé poludnie Bielej soboty. (Janota, L., op. cit., T.II, s.45)

Neďaleko Ružomberka sa zase na skalnatom výbežku Malého Choča vypínajú ruiny kedysi impozantného hradu Likava. Jeho vznik sa stráca v šere dávnoveku, hovorí sa však, že ho postavili templári (nazývaní aj červení mnísi). V každom prípade sa hrad spomína v listinách roku 1312, keď bol jeho držiteľom Radmír, veliteľ templárov. Víchrice, dažde i vojnové pustošenie premenili hrad na zrúcaniny, ktoré podľa tradície obchádza za temných nocí prízrak v tmavej kutni s čakanom, rýľom a motykou. Povesť o tajuplnej postave nadprirodzeného strážcu Likavy, ktorý sa na hrade objavuje v predzvesti búrky, má byt jediným odkazom na poklad, ktorý pod hradnou vežou zakopal likavský hradný pán za pomoci verného sluhu, aby ho neskôr zavraždil a na jeho krv zaklal nedobytnosť pokladu. (Janota, L., op. cit., T.II, s.118-120)

Mohutná a dominujúca silueta hradu, vypínajúceho sa nad mestom Trenčín predstavuje tajný úkryt doteraz neobjaveného bohatstva jedného z najmocnejších mužov, akí kedy písali slovenskú históriu. Je ním Matúš Čák Trenčiansky, ktorý sa v roku 1296 stal palatínom a postupne sa zmocnil obrovských majetkov. Patrila mu veľká časť Slovenska a preto bol známy aj ako „pán Váhu a Tatier.“ Kdesi v tajomnom podzemnom komplexe vytesanom do trenčianskej hradnej skaly údajne odpočíva Matúšovo telo spolu s jeho pokladom, z ktorého vyplácal žold pre vojakov 32 hradov. Uložili ho tu jeho verní druhovia a spolubojovníci - rytieri Felicián Zach, Dežoch, Ladislav Omodejovský v sprievode hradného kapitána. Vstup do hrobky a miestnosti s pokladom bol podľa legendy rafinovane ukrytý. V jednom z okrúhlych západných výklenkov na prízemí „vysokom šesť a pol, širokom päť a hlbokom jednu piaď“ bolo potrebné udrieť na dva štvorhranné hladké kamene označené sotva viditeľným krížikom. Nato sa časť múru zvrtla prostredníctvom otáčavého mechanizmu a ukázalo sa ústie chodby s úrovňou na dve piade nižšej, ako podlaha predchádzajúcej miestnosti. Za ňou nasledovalo 25 železných schodov točitého schodišťa, ktoré sa stáčalo o 25 stupňov a umožňovalo prístup do nižšie položenej chodby dlhej 5 krokov, vytesanej do tvrdej skaly. Na jej stene sa vraj nachádzala freska, znázorňujúca útek Svätej rodiny s Ježišom do Egypta. Po zatlačení očí na namaľovanej tvári dieťaťa sa otvorilo ústie ďalšieho otvoru, ktorý však nebol štvorhranný, ale sa tiahol pozdĺž tmavých čŕt obrazu. Od ohlávky, visiacej z krku osla, na ktorom sedela Mária s dieťaťom, sa táto čiara tiahla chrbtom, zadnými nohami zvieraťa až po zelenou lemovanú cestu na obraze. Línia, vedúca od ohlávky po chrbát osliatka, spájala pravú a ľavú ruku Márie, držiacej dieťatko vo svojom lone. Tu bol najvyšší bod pohyblivej skaly, aby sa mohla otáčať okolo osi a jej obrysy boli pred pátravým zrakom ukryté.

Keď sa skalná tabula, na piaď široká, skrútila o 90 stupňov, bolo možné preniknúť do miestnosti. V nej boli uložené v medených kotloch a železných debnách mince, podľa revízie spomenutých rytierov, z dôb panovania Ondreja II., Belu IV., Ondreja III. a českých kráľov Václava II. a Přemysla Otakara I. i II. Na tomto mieste sa podzemné miestnosti, vytesané v skalnom brale končili. Práca na ich stavbe údajne trvala štyri roky a Matúš Čák sa osobne staral o to, aby sa o jeho tajomstve nik nedozvedel. Vytesaný materiál potom použili k stavbe veže. (Jesenský, M.: Krajina zázrakov. Lexikon magických miest na Slovensku, Agentúra K, Košice 1998, s.189 - 190)

O Pustom Hrade v Sklených Tepliciach takisto kolujú rozmanité legendy. Podľa jednej z nich sú na hrade obrovské poklady, ktoré stráži tajomný mních. Ten môže na seba prijať rozmanitú podobu a tak vraj strašieva ľudí, ktorí sa zatúlali k zrúcaninám. Fantázia? Rozprávky? 10. augusta 1899 priviedli zakladateľa „Slovenskej muzeálnej spoločnosti“ Andreja Kmeťa k človeku, ktorý kedysi objavil pri oraní na poli pod Pustým Hradom hlinený kalich, podobajúci sa omšovému, ale nebol až taký vysoký. Nálezcom bol úbohý starec, ktorý ležal na lôžku ťažko chorý na rakovinu a na otázky Dr. Gašparca, sprevádzajúceho Andreja Kmeťa odpovedal len veľmi neochotne. Rozprával nesúvislo o akomsi mužovi, ktorý na Pustom Hrade kopal, objavil drahocenné náradie v podzemí za mrežou, ale vo chvíli, keď vyťahoval striebornú misu, objavil sa tajuplný červený mních a na smrť ho vystrašil. Ďalší muzeológ Peter Petic si zasa 19.5.1926 vypočul rozprávanie o zázračnej soche Vykupiteľa, ktorá sa kedysi dávno nachádzala na Pustom Hrade a z jej boku vždy kvapkala krv. (Petic, P.: Povesti o skleno-teplickom hrade, Cas. MSS 19, 1927, c.4, s.65-67)

Dnes, keď si v obrázkových magazínoch môžeme pozrieť plnofarebné reprodukcie krvácajúcich, či plačúcich sôch Krista a Madony, nepôsobí táto správa až tak šokujúco, ako výsledky moderných bádaní nad týmto zvláštnym fenoménom, ktoré preukázali, že pramienky vytekajúce z očí, sú naozaj ľudské slzy a krv, ktorá sa na nich objavuje, je ľudskou krvou.

Petic si vypočul od miestneho podrichtára ešte aj ďalšie malebné povesti. Niekedy v dvadsiatych rokoch 19. storočia išla istá žena zo susednej obce Repište nazbierať na Pustý Hrad hríby. Ako vyšla na kopec, zbadala asi päťdesiat metrov pred opevnením otvor do podzemia, kde boli uložené poklady - bolo to práve na Veľký piatok. Žena vošla do podzemia a nabrala si toľko drahocenností, koľko len vládala uniesť. Keď vyšla z pivníc, zbadala, že za ňou beží psík, ktorý ju sprevádzal až domov. Zo svojho majetku sa však dlho netešila. Hneď, ako prekročila prah izby, padla na zem mŕtva. (Jesenský, M.: Magické slovo poklad, Nový den, roč.2, č.185 (11.8.2000) s.10)

Samotný podrichtár mal s tajnými chodbami a podzemím Pustého Hradu vlastné skúsenosti. Pod prísahou potvrdil, že keď bol malý chlapec (v čase rozprávania mal 55-60 rokov) pásaval dobytok na okolí zrúcanín a často ich s ostatnými rovesníkmi navštevoval. Ako sa raz naháňali medzi múrmi, objavili kolmú šachtu, v ktorej nevideli dno a kamienky, ktoré do nej hádzali, vôbec nepočuli dopadnúť. Ako áno, ako nie, poklad sa na Pustom Hrade predsa len podarilo objaviť. Nestalo sa to však v Sklených Tepliciach, ale na hrade rovnakého mena pri Zvolene. Na základe predchádzajúcich hlásení vykopal v roku 1946 Dr. Balaša bronzový poklad, pozostávajúci z niekoľkých desiatok predmetov na severozápadnom svahu Pustého Hradu, na sútoku Hrona so Slatinou, ktorý okrem iného dokázal, že Pustý Hrad bol nielen rozsiahlym stredovekým opevnením a staroslovanským hradiskom, ale nepochybne aj útočiskom človeka v dobe bronzovej.

Zvolenský Pustý Hrad už teda vydal jedno zo svojich tajomstiev, sklenoteplické poklady však na objavenie ešte stále čakajú.

- pokračovanie -

Dr. Miloš Jesenský

Zdroj: jesensky.sk

február 10, 2010 15:14 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top