Obrázok používateľa CEZ OKNO
Mystériá sibírskeho “Údolia smrti” VII. – ČO SA SKRÝVA ZA VÝBUCHOM V TUNGUZKE 3

Prešlo desať dní a ráno 30. júna, vstúpilo vesmírne teleso obrovskou rýchlosťou do zemskej atmosféry. Jeho trajektória smerovala z juhovýchodu na severozápad. Určenie presnej trajektórie meteoritu hrá v skúmaní udalosti zásadnú úlohu, hlavne kvôli tomu, že ako uvidíme, na oblohe nad sibírskou tajgou sa vtedy pohybovalo viac objektov a približovali sa k miestu výbuchu z rôznych strán.

Tunguzský meteorit a sféry „Terminátor“


Nezhody vo výpovediach svedkov – ktorí naraz videli objekty nad Sibírou, ktoré ale boli od seba vzdialené, pohybovali sa rôznymi trasami, ale k jednému bodu – zmiatli vedcov. Ponúkajú nám hypotézu, že išlo pravdepodobne o vesmírnu loď, ktorá manévrovala nad sibírskou tajgou.

38 minút pred deštrukciou tunguzského meteoritu sa komplex v Údolí mŕtvych prepol do vrcholnej fázy. Začali sa produkovať gule, ktoré budeme pre naše potreby nazývať „terminátori“.

V Stepanovskej bani (blízko mesta Južno Jenisejsk) nastalo 30 minút pred dopadom meteoritu zemetrasenie.

Jeden svedok udalosti sa nachádzal pri malom jazere, keď sa zem pod jeho nohami začala otriasať. Zrazu pocítil hlboko vnútri nevysvetliteľný, neľudský strach. Akoby ho nejaká sila poháňala preč od jazera. V tom momente sa voda v jazere začala prepadať, akoby tiekla preč, do nejakej praskliny. Objavilo sa dno, posúvalo sa ako dva obrovské listy. Na okrajoch týchto dvoch obrovských listov sa nachádzali priehlbiny.

Svedka sa zmocnila živočíšna hrôza a utekal tak rýchlo, ako mu nohy stačili.

Po prebehnutí značnej vzdialenosti sa potkol o krík a spadol. Keď sa postavil na nohy a pozrel sa späť, uvidel niečo ako stĺp jasného svetla, ako stúpa z jazera a na jeho vrchole sa objavila guľa. Toto všetko bolo sprevádzané hrozným hlukom a bzučaním. Jeho oblečenie začalo tlieť, radiácia mu spálila tvár a uši...

Táto príhoda podivuhodne súhlasí s textami Oloncha a príbehmi starých mužov o mieste Tong Duurai, ktorým pretekal potok Otoamoch („Diery v zemi“) a kde sa nachádzajú šachty neuveriteľnej hĺbky, známe ako „Smejúce sa priepasti“. Legendy hovoria, že z nich vylietavajú ohnivé vzdušné víry.

Po dlhom období ticha, približne storočie pred každou veľkou explóziou alebo sériou explózií sa vyskytne udalosť menšieho rozsahu. Legendy hovoria, že zo „železného ústia“ vyšiel tenký stĺp dymu. Na jeho vrchu sa objavila veľká ohnivá guľa, ktorá bola sprevádzaná „rojom smrteľných, krvavých, vzdušných vírov“ a spôsobila v okolí skazu.

Sprevádzali ju štyri údery hromu za sebou, vznášala sa do čoraz väčšej výšky a odletela, nechala za sebou“stopu dymu a ohňa“. Z diaľky potom znela kanonáda výbuchov...

Je zaujímavé, že v jakutských legendách sa nachádza veľa odkazov na explóziu, ohnivé vzdušné víry a odpálenie planúcich gúľ z „otvoru, ktorý chrlil dym a oheň“ a na „búchajúcim oceľovým vekom“, pod ktorým sa v hĺbke nachádza celá podzemná krajina.

Býva tam zloduch, ktorý „seje choroby a hádže ohnivé gule“ – obor Uot Usumu Tong Duurai („zločinec, ktorý roztrhol zem a ukryl sa v jej hĺbke, pričom zničil všetko okolo ohnivou smršťou“).

Očité svedectvá

Umelecká predstava anomálnych svetiel po výbuchu

Toto hovoria legendy a záznam G. K. Kuleša, pozorovateľa meteorologickej stanice v Kirensku, približne 460 kilometrov od miesta tunguzskej explózie:

30. júna bol spozorovaný nezvyčajný fenomén severozápadne od Kirenska, ktorý trval približne od 7:15 do 8:00. Ja sám som to nevidel, pretože som šiel pracovať, po tom ako som zapísal záznamy meteorologických prístrojov. Takto sa to stalo (podával zhrnutie toho, čo povedali ľudia, ktorí to videli).

O 7:15 sa na severozápade zjavil ohnivý stĺpec, s priemerom asi 4 sageny (viac ako 8 metrov), v tvare oštepu. Keď stĺpec zmizol, počuli sme päť krátkych rán, ako výstrely z dela, ktoré nasledovali tesne a zreteľne za sebou. Potom sa tam objavil hustý mrak.

O pätnásť minút neskôr sme rovnaké rany počuli znovu, o ďalších pätnásť minút sa zase zopakovali. Prievozník, bývalý vojak a celkovo rozumný, svetaznalý človek, napočítal štrnásť rán v troch sériách. Mal povinnosti na brehu rieky a videl a počul celú udalosť od začiatku do konca.

Veľa ľudí videlo stĺpec ohňa, ale ešte viac ich počulo tie rany.

V meste boli sedliaci z dediny Korelinaja, vzdialenej 20 verstov (21 km) od Kirenska pri rieke Tunguska. Povedali, že cítili otrasy zeme také silné, že vybili okenné sklá na domoch... záznam barografu to potvrdzuje.

V archívoch bývalého Irkutského magnetického a meteorologického observatória sa podarilo nájsť poznámky A. K. Kokorina, ktorý bol pozorovateľom na stanici na rieke Kežme, približne 600 kilometrov od miesta explózie. V jeho pozorovateľskom denníku z júna 1908 sa v časti „Poznámky“ nachádza tento dôležitý zápis. Vyzerá to, že vo vzduchu bol určite viac ako jeden objekt.

O siedmej ráno sa na severe zjavili dva obrovské ohnivé kruhy (gule), zmizli štyri minúty po tom ako sa objavili, krátko po zmiznutí ohnivých kruhov bolo počuť hlasný lomoz, podobný zvuku vetra, ktorý veje zo severu na juh, hluk trval asi päť minút, potom nasledovali zvuky a hrmenie, podobné výstrelu z obrovských diel, z ktorých sa triasli okná. Tieto výstreli trvali dve minúty a potom zaznelo prasknutie podobné výstrelu z pušky. Tieto posledné zvuky trvali dve minúty. Všetko sa odohrávalo za denného svetla.

V tom čase pozoroval T. Naumenko let gule z dediny Kežma, ktorá leží na rieke Angare.

Tvrdil, že teleso bolo väčšie ako Mesiac a preletelo popred Slnko, ktoré bolo v tom čase vo výške 27º nad horizontom. V tom istom momente prelietal tunguzský meteorit nad dedinou Minorovo (58º 14’ S, 109º 29’ V).

Prví, ktorí videli prelietať „terminátorov“ nesúcich silné elektromagnetické náboje boli obyvatelia dediny Alexandrovka (oblasť Južný Altaj), ktorá leží takmer 1500 km od miesta explózie.

Opis zaznamenaný Ivanom Nikarovičom Kudriavcevom, ktorý videl let ohnivej gule obsahuje údaje poukazujúce na elektromagnetický charakter „terminátorov“:

...30. jún 1908 bol jasný deň... sedel som pri okne s výhľadom na severozápad. Naša dedina, Alexandrovka, sa rozprestiera pozdĺž rokliny... Oproti dedine, na hrebeni Semi, sa týči kopec Gliaden. O siedmej ráno, Slnko už svietilo, ale ešte nevyšlo spoza Gliadenu. A potom sa zrazu na oblohe objavila jasná guľa, rýchlo sa zväčšovala a bola čoraz jasnejšia. Letela smerom na severozápad.

Letiaca guľa bola veľká ako mesiac, len žiarivejšia, ale nie oslepujúco jasná , mohli ste jej let sledovať bez toho aby ste museli odvrátiť zrak. Letela veľmi rýchlo. Guľa za sebou nechávala dymovú stopu širšiu ako ona sama. Od momentu ako sa guľa zjavila, bola celá oblasť osvietená neprirodzeným svetlom a to svetlo nenarastalo postupne ale kolísavo, v zábleskoch podobných vlnám.

Nebolo počuť žiadny hluk, let nesprevádzal žiadny rev, ale to neprirodzené, mihotavé svetlo vzbudzovalo zvláštny strach, úzkosť...

J. Saričev odpovedal 11. októbra 1921 na otázky D. F. Landsberga v Kansku nasledovne:

Keď sa ozval hluk, na oblohe sa objavila žiara, okrúhla, veľká asi ako polovica mesiaca, s modrastým nádychom, letela rýchlo v smere od FIlimorova k Irkutsku. Žiara zanechávala stopu vo forme modrastého pásu, ktorý sa ťahal po celej dĺže jej letu a potom postupne mizol. Žiara sa skryla za kopcom, ale nezmizla. Nebol som schopný zaznamenať ako dlho to celé trvalo, ale bolo to veľmi krátke. Počasie bolo úplne jasné a pokojné.

V rovnakom čase bol let nebeského telesa pozorovaný na juhu Krasnojarskej oblasti, 60 km severne od Minusinska, 930 km od miesta výbuchu, teleso sa ale pohybovalo po inej trajektórii.

Približne v rovnakom čase bol pozorovaný objekt v oblasti mesta Nižneje Ilimskoje, 418 km od miesta výbuchu. A potom, bolo to hodnoverne potvrdené, preletelo nebeské teleso ponad dedinu Preobraženka, ktorá leží na rieke Nižnaja Tunguska. Všetky tieto objekty leteli rovnakým smerom – k jednému cieľu: Šiškovovej a Kulikovej oblasti dopadu a Voronovmu kráteru.

Obraz, ktorý sa vytvorí spojením výpovedí očitých svedkov ukazuje, že telesá pozorované v rôznych oblastiach tajgy nemohli byť meteority. Bolo ich veľa a mali rôzne trajektórie, ale smerovali do jedného bodu. Je ohromujúce, že vedci a výskumníci, ktorí starostlivo spovedali mnohých svedkov neboli schopní všimnúť si rozdiel v správaní medzi meteoritom a „sférami terminátormi“, ktoré sa k nemu približovali z rôznych strán, aby ho zničili.

Je známe, že let meteoritu cez atmosféru je vždy veľmi krátky (záležitosť pár sekúnd) a veľmi rýchly (6-22 km/s), pod uhlom k zemskému povrchu, po priamej trajektórii, zanecháva za sebou ohnivú a dymovú stopu, ktorá má rozsah 200 až 300 km a trvá jej niekoľko desiatok minút, kým zmizne.

Správy výskumníkov a vedecké teórie hovoria o jednom telese v Tunguzke. Napriek tomu opisy samotnej udalosti očitými svedkami a dôkazy zhromaždené výskumníkmi tvrdohlavo ukazujú na niekoľko telies na oblohe, sledujúcich rôzne trajektórie z rôznych smerov, najdôležitejšie ale je, že sa pohybovali pomaly, paralelne so zemským povrchom, niekedy sa zastavili, menili trasu a rýchlosť – inými slovami, manévrovali – čo úplne vylučuje domnienku, že mohlo ísť o kométy alebo meteority.

-pokračovanie-


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.

Valerij Uvarov

Zdroj: http://www.bibliotecapleyades.net/

Preklad: V.K.

exkluzívne.cez.okno


Súvisiace:

Tunguzská katastrofa
http://www.cez-okno.net/rubrika/tunguzska-katastrofa

Mimozemská intervencia?
http://www.cez-okno.net/rubrika/mimozemska-intervencia


júl 01, 2016 23:33 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top