Obrázok používateľa CEZ OKNO
Načo sú nám elity?

Keď priemerný Slovák počuje slovo „elity“, siahne po fľaši borovičky. To aby pachuť toho čudného slova spláchol. A to je ten lepší prípad. My elity z princípu nemáme radi. Zažili sme maďarskú, potom českú, chvíľu aj tú rusky štepenú a nijako nás to nenadchlo. A zdá sa, že práve preto nijak nejasáme pri predstave elity slovenskej. Ozaj, mali sme vôbec niekedy niečo také? A ak, tak aké?



Slovenské mamičky, akých synov máte?

Náš folklór (zdá sa, že jediná historicky akceptovaná kultúra Slovenska) traduje, že slovenské mamičky vychovávajú pekných synov. Ale nie ku kultúre a už vôbec nie pre nejakú elitu. Slovenská mamička svojho synka ošatí, nakŕmi a možno mu aj (v idylickej podobe) zaspieva. Ale nevodí ho do múzea, aby mu ukázala ako vyzeral Štúr. Nechodí s ním na pamätné miesta našej histórie, lebo nevie poriadne kde sú. A nediskutuje s ním o veľkých chvíľach našich dejín, lebo slovenská mamička zásadne nediskutuje na také zabudnuteľné témy. „Uprac po sebe!“ to je krédo, ktoré si odnáša slovenský syn od svojej mamičky. Kiež by sme si vedeli upratať aj v našich elitách.

Čiastočne je v tom slovenská mamička nevinne. Jediné elitotvorné miesto na Slovensku je Bratislava. A aj tá nie je pôvodne slovenská. Ešte pred necelým storočím sme tu boli veľmi neelitnou, posluhovačskou menšinou. A len pred polstoročím tu vyrástla naša prvá masová vlna inteligencie. A za dve generácie stvoriť z kvantity inteligencie kvalitu elity národa? Nebuďte smiešni!

Mnohá slovenská mamička je v tom určite nevinne. Prišla sa do Bratislavy vydať (priemerne ich za týmto cieľom prichádza približne desaťtisíc ročne) a nájsť si prácu. Svojmu synovi nemôže ukazovať historické vzácnosti mesta, lebo ich nepozná. Nemôže mu ukazovať ani pamätné miesta svojho rodiska, lebo tam nebýva a bývať ani nechce. A to je ďalší problém.

Mesto ako pôrodnica elity

Už sme si povedali, že jediné elitotvorné miesto na Slovensku je Bratislava. To je aj tým, že my sme mestá ešte donedávna vôbec nemali. Tie banské chátrajú, sú napoly opustené (ako Banská Štiavnica) a ich historické časti sú okupované našimi počernými spoluobčanmi. Tých elity ani historické pamätihodnosti nezaujímajú. Aj preto ich bez výčitiek ničia.

Pokus vytvoriť plánované mestá za socializmu dopadol tak, že dnes väčšina z nich pripomína dedinu obklopenú panelákovými sídliskami. V tomto duchu bola ešte do revolúcie Bratislava hlavnou dedinou Slovenska. Vo vidieckom pseudo-meste sa elitou stáva klasická zostava krčmár-notár-farár bez ohľadu na poradie. Nejakého intelektuálneho darmožráča ani oni nepotrebujú. A tí ostatní ho nenávidia, lebo je podozrivý. Zarábať bez mozoľov, a smie sa to vôbec?!

A nie že by tu neboli snahy zakladať pôrodnice elity, napríklad v Košiciach. Dnes už im tam naozaj nikto nebráni napríklad založiť elitný umelecký časopis. Požiadať o grant môžu rovnako ako tí, čo na tie svoje zväčša biedne výtvory žiadajú peniaze aj tu. Ale nemá to kto robiť. Aj televízia JOJ chcela čerpať z nevyužitých zdrojov košickej elity a ako to dopadlo. Ale pozor, nemýľme sa! Nie, že by sa mimo Bratislavy nerodili výnimoční ľudia. Ibaže len, čo sa poriadne rozhliadnu, utekajúúúúú až sa za nimi práši. Majú sa čoho báť.

V horách je každý sám

My sme rurálna spoločnosť bez stáročnej mestskej kultúry. A na poli sa kultúra nerodí.

Navrch sme hlavne horali a tí majú v mysli zakódovaný po tisícročia jasný odkaz predkov – v horách sa pomoci nedovoláš, spoliehaj sa len na seba. Horali si vystačia sami. Nehrnú sa do spolkov a každá novota im je podozrivá. Nevítajú cudzincov, podozrievajú ich, lebo tušia, že sú vzdelanejší a teda chytrejší a teda potenciálne schopní našinca ogabať. Jednoduchšie než rozhodovať o tých ich čudných výrazoch a plánoch je takým privandrovalcom dať po papuli. Aby bol pokoj. A to je to, po čom horal túži. Na biedu a drinu si zvykol, nechce riskovať. V horách sa riskovať neopláca, lebo sa tu pomoci nedovoláš. Ale to už predsa vieme.

Ale nemýľme sa. Nie sme národ sprostákov. Aj na kopaniciach sa rodia talentovaní jedinci. Ale dedinská komunita má na takých osvedčený liek – vidly do riti, len nech nevyskakuje. A nie je to tým, že by všetci tí vidláci boli hlupáci. Naopak, myslia veľmi predvídavo. V horách je aj malé obrobené políčko základom života. Ak ho stratíš, skál sa nenaješ. A teraz si predstavme, že sused sa v dobrých časoch začína mať nápadne lepšie. Ide mu to, zbiera kapitál. Aký je logický výsledok? No, že v zlých časoch nebude úniku a kvôli prežitiu práve on prvý skúpi to pole, ktoré nás živí. Než takto skončiť, to radšej zobrať vidly, kým je ešte čas. Táto logika má teda dokonca aj svoju morálku, ktorej rozumie každý dedinčan. Veď to poznáme – „Cudzie nechceme a vlastné si nedáme.“

Aj tí naši rozum brali

Čo sme teda mali za elity, lebo, hoci aj nechtiac, nejaké sme mali. V novodobých dejinách to bola tá komunistická. Silou-mocou sa v nej propagovala skupinka okolo miničasopisu DAV, teda skôr akýsi trampíci s intelektuálnu iskrou a politickou naivitou. Túto „elitu“ mala vyvažovať disidentská, ale chybička, veď skoro nebola! Tých pár slovenských politických disidentov na okrasu nebolo dosť ani do mariáša a to je skoro to jediné, čo tu mohli robiť. A občas sa pod niečo podpísať. Naopak environmentálny disent okolo Jana Budaja naberal pozoruhodnú silu a perspektívu, v ktorej predčil aj českých bratov. Ale revolúcia prišla pre nich privčas a oni v tej dejinnej skúške vzorne zlyhali. Na krátko potom Slovensko ovládla mafiánska „elita“, z ktorej otcov-zakladateľov sú našťastie všetci buď po smrti, na úteku alebo doživotne zavretí. O poznanie decentnejšie ich zastupujú finanční žraloci. Tí pohltili aj mečiarovskú „elitu“ riadených zbohatlíkov, ktorí len rozkradli náš spoločný majetok.

A načo vlastne?

Napriek všetkému povedanému je Slovensko malým zázrakom Európy. Prosperuje bez elity. Darí sa mu nevídane a nechce počuť o svojich slávnych synoch a činoch. Dokument o Stanislavovi Štepkovi, zakladateľovi Radošinského naivného divadla, natočila Česká televízia. Aj o Vladovi Müllerovi, aj o vyhorení obce Važec, aj o... My sa o svojich elitných predstaviteľov nijako zvlášť nezaujímame a ani ich nehýčkame. Veď, priznajme si to, my žiadne elity nepotrebujeme. Alebo žeby predsa?

Gustáv Murín

(Uverejnené s láskavým dovolením autora. Celý text publikovaný v časopise Euro-Domino č.3/2008)

RNDr. Gustáv Murín, CSc.,

nar. 9.4.1959 v Bratislave,

pracuje ako vedúci laboratória Ústavu bunkovej biológie Univerzity Komenského v Bratislave.

Vydal 18 kníh (z toho 5 v češtine, 1 vo francúzštine a 1 v hindí): román, novelu, dve zbierky poviedok, zbierku sci-fi poviedok, sedem zbierok esejí, vedecko-popularizačnú štúdiu o biológii, popularizačnú štúdiu o manželstve, dve popularizačné encyklopédie a dve zbierky cestovných príbehov.

Jednotlivé texty boli preložené do 36-tich jazykov. Viac ako 1200 článkov vydal vo viac ako 50-tich periodikách na Slovensku aj v zahraničí. Literárne prezentácie absolvoval v 19-tich krajinách Európy, Ázie a Severnej Ameriky.

Texty na nete: http://gustavmurin.blog.sme.sk, http://gustavmurin.webgarden.cz,
http://muringustav.blogspot.com, http://tulacky.blogspot.com,
http://muringustav.multilingua.blogspot.com

Viac info v celosvetových aj domácich encyklopédiách a na internetových stránkach: artistswithoutfrontiers.com, litcentrum.sk, diversity.org.mk, LaLupe.com, amazon.com a iné.


jún 26, 2008 16:29 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top