Obrázok používateľa CEZ OKNO
Najznámejší tvorcovia „maďarskej“ hudby

O vývoji maďarskej hudby neexistujú žiadne záznamy. Keď Ugori, predkovia Maďarov prišli do Karpatskej kotliny nepoznali nijaké hudobné nástroje. Za čias Arpádovcov na kráľovskom dvore pestovali hudbu len Slováci prípadne niektorí cudzí návštevníci dvora. Všetky písomné pamiatky nazývajú hudcov tej doby igricmi a kobzarmi. Až neskôr, za čias Rákociovských vojen, okolo roku 1700 sa začína hovoriť o akejsi „maďarskej“ hudbe. Ale pôvodcami tej hudby neboli Maďari, ale Cigáni, ktorí boli muzikantmi v Rákociho tábore.

Väčšinu Rákociho vojska tvorili Rusíni, Slováci a Rumuni. Od týchto vojakov, ktorí radi spievali, pozbierali cigánski hudci tie najkrajšie piesne, pridali k nim svoj cigánsky temperament a fantáziu, a tak položili základy dnešnej tzv. „maďarskej“ ľudovej piesne. Cigánskymi primášmi tých čias boli: Miško Barna, Cinka Panna a Ján Bihari. Z týchto cigánskych motívov potom vytríbili a vypestovali dnešnú maďarskú hudbu: Ján Lavotta (Slovák), Antonín Čermák (Čech), Ignác Ružička (Slovák), Markus Róźsavölgyi. Túto hudbu potom popularizovali cigánsky primáši, z ktorých uvediem aspoň niektorých: Martinovič, Ondro Boka, Karol Boka, Marci Dombi a mnoho ďalších ľudí nemaďarského pôvodu ako Ján Pečeňanský (Palotási), Gustáv Nizsnyai, Ignác Frank, František Erkel (Nemec, autor hudby maďarskej hymny), Július Káldy, L. Zimay, Edmund Reményi, K. Hubner, F. Doppler, Ábrányi a najväčší z nich bol Slovák Franc Liszt.

 

František List (1819 – 1886) je osobnosť všeobecne dobre známa. Bol to hudobný skladateľ a klavirista slovenského pôvodu, všeobecne považovaný za najväčšieho koncertného umelca svojich čias. List bol veľký šoumen, povestný svojím ohnivým klavírnym prednesom. List nachádzal inšpiráciu aj v hudbe maďarských Cigánov, jej vplyv cítiť napríklad v uhorských rapsódiách. List obhajoval a presadzoval hudbu skladateľa Wagnera, ktorý sa oženil s jeho dcérou. Slovenský hudobný historik Miroslav Demko na základe svojich výskumov potvrdil, že František List má skutočne slovenské korene. Bol to teda slovenský hudobný skladateľ a klavirista aj napriek tomu, že nám naši južní susedia ukradli jeho osobnosť, jeho národnosť, talent i dielo, ba aj jeho mŕtvolu. Už je to raz tak. Národ, ktorý nemá dostatok vlastných osobností a pritom sa rád chvastá a nadúva, je odkázaný privlastňovať si osobnosti, talenty, ba i umelecké diela svojich susedov.

Vo Švajčiarsku vyšla kniha doktora hudobných vied Miroslava Demka: FRANZ LIST, KOMPOSITEUR SLOVAQUE. Kniha má 107 strán, na ktorých informácia o Listovi je pre Slovákov veľmi pozitívna a pre starých superklamárov negatívna. Oni však dúfajú, že Slováci, majúci dosť ekonomických starostí si uvedenú skutočnosť vôbec nevšimnú. Kniha je nabitá konkrétnymi a presnými informáciami, citátmi a faktami, ktoré potvrdzujú to, že František List (vo Švajčiarsku Franz List), ktorého starý otec sa volal a podpisoval Juraj List, mal slovenské korene. František List hovoril rečou svojich predkov, teda po slovensky, ale vedel aj po francúzsky a nemecky. Doma nehovorili po maďarsky, lebo takou rečou hovoriť nevedeli a nehovorili ani po nemecky, lebo nemčinu ovládali dosť slabo. František sa maďarsky začal učiť v roku 1829 za pomoci učiteľa. Pri piatej lekcii, keď nevedel vysloviť slovo „tántorithatatlanság“ (neoblomnosť), „praštil“ s tým, maďarsky sa nikdy nenaučil a ani sa potom už nikdy nepokúšal po maďarsky hovoriť. Nepovažoval to za potrebné. Nikdy nepovedal o sebe, že je Maďar a ani nepoužíval meno Ferenc. Keď sa ho opýtali na jeho národnosť, odpovedal: „Som Uhor“. Tak hovoril každý, kto žil v Rakúsko – Uhorsku. Napriek tomu, že patril k bezprávnemu a utlačovanému slovenskému národu, nebol ani Maďarom, ani Nemcom, ani Čechom, ale osobou žijúcou v multietnickej krajine – Uhorsku. Keď List hovoril o svojej rodnej zemi, hovoril o okolí Bratislavy. Je známe, že v Bratislave sa v tom čase hovorilo len nemecky a celé okolie Bratislavy bolo slovenské, ako to uvádzajú aj maďarskí autori. Ku koncu života bol František List úpenlivo sledovaný ako Nemcami, tak aj Maďarmi, lebo vyjadril svoju túžbu, že chce byť pochovaný tam, kde zomrie. Ešte List ani nedodýchal, keď boli urobené presné plány s právnickým pozadím o prevoze Listovej mŕtvoly do Budapešti. Keď sa k nemu nehlásili za jeho života, odviezli si ho aspoň mŕtveho, lebo ako je známe mŕtvy sa nemôže brániť. A teraz ho vyhlasujú za slávneho „maďarského“ komponistu a klaviristu.

 

My Slováci, aj keď sme národ malý, máme dosť veľkých osobností, ktoré vyšli z našej krvi a našich génov. Nie sme odkázaní kradnúť osobnosti, vedcov či umelcov cudzím národom. Podobný prípad je aj Belo Bartók (1881 – 1945). Maďari mu zmenili meno na Bartók Béla. Tento svetoznámy hudobný skladateľ, klavirista a hudobný vedec je úzko spätý so Slovenskom. Ako jedenásťročný sa prisťahoval aj so svojou matkou, rodným menom Voitová, rodáčkou z Turčianskeho Sv. Martina do Bratislavy. Ubytovali sa v dome na Špitálskej ulici č. 3. Od roku 1802 do roku 1809 navštevoval gymnázium v Bratislave, kde aj na katolíckom gymnáziu na Klariskej ulici maturoval. Základy hudobného vzdelania získal u svojej matky, klavír a hudobnú teóriu študoval v Bratislave. Svoju mladosť strávil v Bratislave, teda na Slovensku. Belo Bartók už na začiatku storočia zbieral slovenské ľudové piesne, pričom sa presvedčil, že dodnes také obľúbené piesne, ktoré hrajú cigánske kapely, nemajú nič spoločného so starou maďarskou hudbou. Počas svojho aktívneho života žil v Maďarsku, odkiaľ pohoršený a zhnusený Horthyho fašistickým režimom v roku 1940 emigroval do USA. V USA žil Belo Bartók v ťažkých ekonomických pomeroch a zomrel ako chudobný človek.

Edita Tarabčáková

Zdroj: Slovenské hnutie obrody

Článok vyšiel v marcovom čísle mesačníka Právo národa

Viac o Františkovi Listovi nájdete na tejto adrese.

 

Zdroj: protiprudu.info

 

marec 19, 2009 03:09 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top