Obrázok používateľa CEZ OKNO
NÁVŠTEVA VENUŠE druhá časť: Na palube lode I.

Fialovú farbu popoludňajšieho neba zrazu preťala snehovo biela čiara – akoby boží prst odsunul temnotu, aby odhalil svetlo pod ňou. Ligotavý strieborný objekt na čele čiary prešiel oblohou tak rýchlo, že bolo takmer nemožné zachytiť ho okom. Náhly záblesk svetla a objekt zmizol do čierňavy vesmíru.

Všetci sme si políhali na chrbát do trávy na lúke v skrytom údolí vo výške asi 7,500 metrov nad morom. Nad nami sa čneli ostré štíty, ktoré obkolesovali teplú a príjemnú krajinu väčšiu ako Britské ostrovy – má mnoho tajomstiev, ale žiadne nie je také zvláštne ako toto nádherné údolie ešte z čias Potopy. Zvláštnejšie je už len hádam to, že tu kedysi sídlili Bohovia.

Celé storočia komunikovali lámovia telepaticky s týmito Bohmi a veľa sa od nich naučili. A teraz sa nám – veľmi pocteným ľuďom – naskytla príležitosť stretnúť sa s nimi.

Líhali sme si do trávy rozmýšľajúc nad tým, čo sme videli. Po pravej strane na rozľahlej planine stáli zvláštne stroje – stroje, ktoré by boli podivné aj pre vyspelejšie svety mimo našu krajinu. Okolo prechádzali mimozemské bytosti – niektoré sa pohybovali so svižnou eleganciou a dýchali ten istý vzduch ako my, iné sa trochu tackali v zvláštnom priehľadnom oblečení, ktoré im zakrývalo hlavu a umožňovalo dýchať v odlišnej atmosfére.

Niekoľko hodín sme ležali, udivene sa pozerali a telepaticky sme sledovali zmysel jednotlivých činností. Silné sústredenie zrazu prerušilo bzučanie nad nami. Pozreli sme sa nahor a uvideli sme blížiaci sa rotujúci disk. Keď ponad nás preletel, cítili sme tlak, ktorý nás zatlačil do zeme – ako silný vietor alebo ako keby sa naša váha na chvíľu zdvojnásobila. A potom to prestalo – opreli sme sa o lakte a sledovali sme stroj pri pristávaní.

Pripomínal dve plytké tibetské misky priložené k sebe – jedna na druhej – a v strede oboch sa nachádzala priehľadná kupola – aj keď priesvitná by bol asi lepší opis – pretože hoci sme cez ňu videli, nevideli sme jasne, čo je vo vnútri. Celý stroj sa krútil a vydával svištiaci zvuk – pripomínal nám povievanie modlitebných vlajočiek vo vetre. Hlboké bzučanie ustalo a stroj sa vznášal nad priestorom, ktorý bol zjavne pristávacou plochou. Postupne sa spúšťal nižšie, až napokon zmizol za väčším oválnym plavidlom. Z priľahlej budovy vyštartovalo k stroju hruškovité vozidlo. O chvíľu sa zjavilo opäť v opačnom smere a vracalo sa do budovy.

Naše sústredené pozorovanie narušil muž, ktorý k nám pristúpil so slovami: „Poďte, bratia moji, je toho veľa, čo vám chceme ukázať.“ Vstali sme a opäť sme sa cítili zahanbený našou výškou - láma Mingyar Dondup meral meter osemdesiat a my ostatní sme boli o pár centimetrov nižší, no tento muž bol asi dvakrát taký vysoký ako Mingyar Dondup. Cítil som sa ako sedem ročný pred prvým vstupom do kláštora pre lámov. Vysoký zrejme vycítil moje myšlienky alebo ich telepaticky prečítal lebo povedal: „Nezáleží na veľkosti tela, brat môj, ale na veľkosti aury a duše, ktorá v tele prebýva. Žijú tu bytosti menšie ako vy, ale aj väčšie ako ja.“

Viedol nás po zelenej machom porastenej zemi. Bola tvrdá ako kameň, no jemná a bez jedinej nerovnosti, takže nám pri chôdzi nedráždila chodidlá ako obyčajné skaly. Rozhliadal som sa navôkol – užasnutý všetkými zvláštnymi mimozemskými činnosťami, čo sa okolo nás diali. Vysoký bol zrejme dosť vážený, pretože keď sme prechádzali, okolostojace bytosti si prikladali ruku na srdce – pozdrav, ktorý sme pri našej nevedomosti považovali za súčasť našej východnej kultúry. Po dlhej ceste z Lhasy sme sa cítili v otrhaných a rozstrapkaných rúchach veľmi rozpačito.

Počas chôdze Vysoký začal rozvádzať poznámky z predošlého dňa – povedal nám, že Zem bola kolóniou, ktorú postihla strašná choroba – tá spôsobila, že ľudia sa začali správať ako besné psy. Celé storočia bola Zem pod drobnohľadom, aby sa ľudom v správny čas dostalo pomoci. Ten čas bol blízko. Niektorí z nás, z Tibetu, sme boli telepaticky a ezotericky na vyššej úrovni, preto sme získali tieto mimoriadne informácie a skúsenosti. „A teraz,“ riekol, „vám ukážeme váš svet spoza jeho atmosféry. Bude lepšie ak pri tom budete vo vznášadle s posádkou rovnakého vzrastu ako máte vy.“

 

Na palube lode

Stáli sme pred plavidlom rúrovitého tvaru – mohlo mať tak sto metrov na dĺžku a dvadsať na šírku. Do vnútra viedla zo zeme široká plošina. Keď sme sa priblížili, z lode vyšiel muž stredného vzrastu, no veľmi široký. Pri pohľade na Vysokého sa dotkol srdca a chvíľu na seba hľadeli, kým komunikovali. Potom sa Široký otočil ku nám a kývol hlavou, aby sme išli za ním. Nasledovali sme počínanie lámu Mingyara Dondupa a najprv sme sa otočili k Vysokému s pravou rukou na srdci, uklonili sme sa a vykročili sme za Širokým.

Neznáme vždy vyvoláva strach. Ako sme stúpali po šikmej rampe, začalo mi srdce biť rýchlejšie, potom vynechalo úder a vstúpil som do neznámych dverí. Vo vnútri bola dlhá chodba, príjemnej bledozelenej farby a steny akoby žiarili. Svetlo svietilo rovnomerne – nebolo tu žiadneho tieňa. Široký nás viedol chodbou niekoľko metrov, potom zastal – zdvihol ruku a odsunul sa kus steny, za ktorou sa skrývala príjemná izba, ktorej jedna časť a podlaha boli také priehľadné až sme sa báli vstúpiť.

„Nebojte sa,“ riekol, „podlaha je veľmi pevná, zaručene vás udrží. To, čo vidíte je špeciálna obrazovka, ktorá ukazuje, čo je vonku. Nie sú tu žiadne okná.“

So zatajeným dychom sme váhavo vkročili dnu. Ako keby sme kráčali po vzduchu – mal som pocit, že sa zaručene prepadnem na zem. Široký stál otočený k stene a zdal sa nám akýsi vzdialený, ako keby bol pohrúžený hlboko do seba. Stál som nepohnute na priehľadnej podlahe, o ktorej som teraz už vedel, že je špeciálnou obrazovkou. Pozoroval som okolité lode a ľudí, ktorí na nich pracovali. Zrazu sa mi od strachu podlomili kolená. Všetko sa vzďaľovalo – klesala nám zem pod nohami a čakal som, že tiež padneme, no nič také sa nestalo, necítil som žiadny pohyb.

Široký sa vrátil zo svojho zasneného stavu a prehovoril: „Berieme vás mimo Zeme, ukážeme vám ju z diaľky.“

„Ale veď sa nehýbeme – keby sme sa hýbali, cítili by sme niečo. Keď som sa hojdal na lane, alebo som letel lietadlom, cítil som to, ale teraz necítim nič,“ odvetil som, na čo mi Široký povedal, „nie, necítiš nič, ale pohybujeme sa takou rýchlosťou, že by to nezvládlo telo žiadneho tvora, preto máme prístroje, ktoré neutralizujú vplyv prudkých otočiek a vysokej rýchlosti. V tejto lodi neucítite nič a nemusíte sa ani ničoho obávať. Už dávno sme prenikli do tajov gravitácie. Neskôr si prezriete celú loď, ale najskôr...,“ ukázal rukou na obrazovky a my sme sa pozreli.

-pokračovanie-

Dr. T. Lobsang Rampa

Z originálu „My Visit to Venus“ (UFO Magazine)

Preklad: Homer

exkluzívne.cez.okno


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.


“Ďalšia osoba sa zmieňuje o mojom diele „Návšteva Venuše“, ale rád by som vyhlásil tu a teraz, že absolútne, absolútne, ale absolútne neodporúčam čítať túto „knihu“. Je to iba pár strán článkov, ktoré som napísal pred rokmi a zopár – podľa mňa dosť divných – ilustrácií, ktoré som ani nerobil ja. Kniha obsahujúca moje práce a zaobalená do propagačných rečí vyšla bez môjho povolenia a proti mojej vôli.”
T. Lobsang Rampa, Feeding the Flame, str. 138

Pán Gray Barker (pôvodne vydal a upravil zápisky Lobsanga Rampu bez jeho vedomia, pozn. red.), Box 2228
Clarksburg, Západná Virginia
31. október 1966

Drahý Pán Barker,
Táto kniha nemala nikdy uzrieť svetlo sveta, ale som ochotný uveriť tomu, že ste ju publikovali s najlepším úmyslom pod domnienkou, že som odcestovaný v Južnej Amerike a teda nedostupný.
Aby sme upevnili vašu pozíciu v rámci zákona navrhujem toto: vykonáte dve úpravy, ktoré požadujem a dám vám povolenie vydať a predávať túto knihu. Nebudem si robiť nárok na autorský honorár za svoje dielo „Návšteva Venuše“, ale bol by som rád, keby ste venovali desať percent zisku Lige pre záchranu mačiek, ktorá sídli na 245 West 25th Street v New Yorku, pretože úbohé mačičky majú na tomto svete ťažký život.
Prežili sme si ťažké chvíle v rukách ignorantov a zlomyseľníkov a ja som nikdy nemal príležitosť uviesť svoj vlastný pohľad na celý prípad. Idiotské médiá sú ako besné psy plné nenávisti k tomu, čo ani poriadne nechápu.
Dôrazne a s istotou vám hovorím, že všetky moje knihy sú pravdivé, popisujú moje osobné skúsenosti a som tým, za koho sa vydávam.
S pozdravom

T. Lobsang Rampa

 


 

Súvisiace:

LOBSANG RAMPA Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/lobsang-rampa-vyber

 


august 01, 2015 23:58 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top