Obrázok používateľa CEZ OKNO
Neuveriteľné v podaní majstrov

V poslednej dobe sme priam obklopení vlnou správ o nadprirodzených javoch, o možnostiach liečby bez liekov, aj o výnimočných psychických vlastnostiach niektorých ľudí. Slovenskom prekráčali krížom-krážom kazatelia, ktorí bol odhodlaní liečiť slovom, či už seansou typu Kašpirovského, alebo takmer americkou show aj s desiatkami divákov padajúcich v bezvedomí na pódium. Množia sa časopisy zaoberajúce sa týmito netradičnými schopnosťami a aj keby sme sa im úspešne vyhli, správy o neprirodzených úkazoch nás zastihnú v bežnej tlači. Skrátka - téma nadprirodzených úkazov a schopností sa nebadane stala prirodzenou súčasťou našich každodenných rozhovorov.



Čítať odbornú literatúru znamená často krát pustiť sa do bludiska nezrozumiteľných informácií. Ale čo normálna literatúra určená bežnému čitateľovi? Za tie stáročia, čo vychádzajú knihy, museli predsa autori naraziť aj na túto zapovedanú oblasť ľudského života! Pozrime sa teda, čo hovoria majstri literatúry, o ktorých snáď môžeme veriť, že sú nestranní. Najskôr vynikajúci básnik a esejista, zároveň vedec, Miroslav Holub. O tejto neuveriteľnej prílohe k moskovskému obedu píše v útlej knižke „Tri kroky po zemi“, ktorá vyšla v roku 1965 v Mladých letách (preklad Milan Šútovec).

„Za mohutnými dverami bol profesorov byt. Knihy až po povalu, na chodbe, v pracovni, v izbách, na stenách gobelíny, mohutný jedálenský stôl s porcelánom prestretým k obedu. V Moskve sa niekedy obeduje na sklonku dňa. Stmievalo sa. Medzi šalátmi a polievkou profesor Luria, psychopatológ, ktorý pracuje na mozgovej chirurgii povedal:

Dnes sme tam zase mali tú pacientku, čo vidí prstami.

Nadprirodzené javy a nadnormálne schopnosti sú slabinou každého normálneho človeka. Všetci natrčili uši. Ako, že vidí prstami? Kto to je?

Prosto, pacientka, psychiatricky celkom v poriadku, ibaže od detstva má schopnosť vnímať prstami farby a tvary. Dávame jej rozoznávať obrázky alebo texty. Oči má spoľahlivo zaviazané, priblíži k predmetu konce prstov a po krátkom rozmýšľaní povie, to je čierne, to je červené, to sú veľké písmená a tak. Dávali sme jej to pod rozlične hrubé sklené dosky, číta ešte cez sklo hrubé päť milimetrov. Cez hrubšie nie. Cez kovové alebo drevené dosky vôbec nie. Nevieme, čo je to za schopnosť. Nepokúšali sme sa to doteraz analyzovať fyziologicky. Proste, ešte ju pozorujeme.

Profesor mal veľmi pokojný, upokojujúci hlas.

Luria: Je to asi nejaká zvláštna kožná citlivosť.

Všetkým bolo jasné, že je to prosto len akási zvláštna kožná citlivosť, ktorú ešte len pozorujeme. Nič neprirodzené, nijaký mýtus. Samotná profesorova prítomnosť vylučovala čary a kúzla. Boli sme úplne spokojní. Potom prišla polievka.“

Ak sú aj podľa Miroslava Holuba „nadprirodzené javy a nadnormálne schopnosti slabinou normálneho človeka“, je iste zaujímavé ako sa s ňou vysporiadali ďalší literárni majstri. Napríklad nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, básnik Jaroslav Seifert:

„Nikdy ma nenapadlo, že by som túto podivnú a takmer neuveriteľnú príhodu mohol spracovať i literárne. Bol som k tomu však prinútený... po čase sa mi vracal môj príbeh tak pozmenený a deformovaný a niekedy dokonca ako klebeta a vtip, že som sa rozhodol v záujme pravdy napísať, ako to vlastne bolo v skutočnosti.“

Príležitosť na to našiel až vo svojej memoárovej knihe „Všecky krásy světa“. Spomína v nej na doby, keď ešte na pražskom Hrade bývali aj smrteľníci a to hneď za Čiernou vežou a východnou bránou do hradného areálu, ktorá v tomto neuveriteľnom príbehu hrá svoju rolu. A veľký, ťažký kľúč k nej...

„Často, keď som sa zdržal v meste, kľúč som u seba nemal. U brány bol síce zvonček, ale žiadna z troch spiacich žien nemala povinnosť otvoriť mi. Zvlášť keď už bolo veľmi neskoro. Navyše to bol zvonček starodávny. Zatiahlo sa za rukoväť a pred oknom, kde spala babička, zarinčal plechový zvonec, ktorý bolo počuť možno až u Matyášovej brány.“

Tie tri ženy bývali v domčeku vedľa Seifertovcov a najstaršia z nich, babička, keďže mala najslabší spánok, chodila básnikovi v noci otvárať. Lenže po polnoci sa už ťažko odlišuje básnik od flamendra a tak mala stará pani toľko ostrých poznámok a tak sa naňho druhý deň mračila, že Seifertova žena prišla na nápad, podkladať kľúč pod bránu vždy, keď sa jej muž zabudne dolu v meste.

„Osvedčilo sa to znamenite. Až raz v zime... Keď som sa o polnoci vracal domov, bola pred bránou metrová závej a v záveji pod bránou nešťastný kľúč. Chvíľu som sa pokúšal podhrabať sa snehom k chodníku. Rukami to nebolo možné. Sneh bol suchý a padal mi z väčšej časti naspäť. Ani aktovkou nedarilo sa mi sneh odstrániť... Zo svätovítskej veže sa ozvala polnoc. Cimbály hodín zneli v snehovom tichu, ako keď v Madride na veľkonočný sviatok kráčajú mnísi v čiernych kapucniach. Neúprosne a zlovestne. A keď konečne prešli, vstúpil som do záveje a so zatajeným dychom zatiahol za držadlo zvonca. Zvonec sa ozval strašlivo. Nasledovalo niekoľko trápnych chvíľ. Nedýchal som. Asi po dvoch či troch minútach zavŕzgali dvere a v zamrznutom zámku zarachotil kľúč. Že sa nehanbíte, pán redaktor, privítala ma tentokrát babička. Spala som tak tvrdo a nemohla som sa ani prebudiť. A potom letelo za mnou ešte niekoľko nepríjemných viet, ale to už som kráčal po snehovom príkrove k našim dverám, aby som tie slová nepočul. Stará pani nezamkla ani vo svojom domčeku, kde mi zmizla. Tentokrát som sa ospravedlňoval celkom zbytočne. Bola neúprosná. Nedbala na moje slová. Vôbec ma nepočúvala. Žena už spala. Zvonec v spánku ani nezapočula. Aby som trochu zahovoril jej výčitky a ospravedlnil akosi svoj pozdný príchod, začal som sa sťažovať, ako mi babička nepekne nadala, aká bola zlostná a nezdvorilá. Chvíľku ma žena počúvala s vytreštenými očami. Potom si pritiahla stoličku, aby si mohla sadnúť, a zúfalo sa rozvzlykala:

Preboha, čo to tu rozprávaš? Veď babička je od včerajšieho večera mŕtva a leží v predsienke na doske. Pozri sa, horia tam sviečky.

Skutočne. Okienkom nad dverami prebleskovala slabá žltá žiara. A všade bolo hrobové ticho. Čo mi ostávalo. Vyzliekol som sa a šiel spať. Usínajúc som uvažoval: A ja, prečo mala vo všedný deň tie sviatočné šaty pošité na rukávoch a límci čiernymi flitrami. Nosila ich len v nedeľu, keď sa ponáhľala na omšu u Svätého Víta. A prečo mala tak zapadlé oči! A namiesto lampy priniesla horiacu sviečku!“

Na prekvapenie nie je Jaroslav Seifert so zážitkom tohto typu sám. Veľa a zaujímavých literárnych citácií použil v knihe „Fantastické a magické z hľadiska psychiatrie“ známy pražský profesor psychiatrie Vladimír Vondráček, ale v kapitole „Ohlasovanie smrti“ uvádza konkrétny živý, vlastne umierajúci príklad, ktorý si vypočujeme v ďalšom pokračovaní tohto seriálu príbehov svetových majstrov literatúry svedčiacich o javoch, ktoré nie sme schopní logicky vysvetliť. Jeden z najzaujímavejších uvádzame:

„Za zmienku stoja javy pred smrťou Goetha. Goethe zomrel vo Výmare 22. marca 1832. K týmto javom vraj dochádzalo počas niekoľkodňovej smrteľnej choroby, ktorú si vyše 82-ročný Goethe privodil nachladnutím pri výlete kočiarom za sychravého predjarného dňa. Zvlášť boli pozorované v samotný deň Goetheho smrti. V dome chorého Goetha sa ozývala hudba. Počuli ju nielen členovia Goetheho rodiny a služobníctvo, ale aj lekári. Každý však udával niečo iného. Ten sa domnieval, že počuje spev, iný klavír, iný harmónium. Už vtedy sa zistilo, že v susedných domoch ani nikto v okolí umierajúceho ani nespieval, ani nehral, už aj s ohľadom na všetkými váženého a milovaného básnika. Tiež smer, odkiaľ hudba prichádzala vraj nebolo možné zistiť. Goethovi bližší známi uvádzali tato znamenie pred jeho smrťou do súvislosti s ´domácim duchom´ Goethovho výmarského domu. O tomto duchovi všetci vedeli, aj Goethe sám. Prejavoval sa totiž už za Goethovho života klopaním, a dokonca sa zjavoval aj ako mladé dievča, ktoré neodpovedalo na Goethove otázky a náhle mizlo.“

Veľmi zaujímavo píše o smrti vo svojej životopisnej knihe „Proluky“ aj Bohumil Hrabal. A aby to bolo ešte zvláštnejšie, rozpráva Hrabal o sebe hlasom svojej ženy...

„A Lothar vymenil pásku a melancholický klavír Jiřího Maláska hral, prsty len tak klopýtali po klaviatúre... Harlekýnove milióny... ach, a tam na klinike mi môj klenot minulý týždeň rozprával ako tomu stáčačovi piva, ktorý všetkých pozýval do smíchovského pivovaru, až sa uzdraví, ako mu prišlo zle a dostal injekciu... a potom pred polnocou sa otvorili dvere tej izby dvesto štyri... a z postele sa zdvihol ten stáčač, vytreštil oči... stál a vyvaľoval oči do otvorených dverí... Tak ty si už ideš pre mňa! A vzal dva bažanty, treskol jedným o druhý, v oboch rukách držal črepy z bažanta za hrdlo, zvoľna sa sunul ku dverám, ruky roztiahnuté a volal... Tak poď, poď si pre mňa, ja sa ti nedám... a môj muž tam uvidel smrť... ale stáčač ju ďalej vyzýval... Tak len si pre mňa poď, rozdáme si to, poď! Bojíš sa, čo?... A potom sa stáčač otočil vo verajach a povedal všetkým tunajším pacientom... A je preč... a odhodil črepy sklenených bažantov... a víťazne sa smial... a potom sa zvalil... a keď prišiel lekár, tak zistil, že stáčač je mŕtvy... Bol to ťažký frajer... A melancholický klavír Jiřího Maláska ďalej klopýtal v melódii Harlekýnove milióny...“

Neuveriteľné okolnosti sa však nevyhýbajú ani faktograficky ladenej americkej literatúre ako sa môžeme dočítať aj v knihe „Katova pieseň“. V nej Norman Mailer opísal príbeh skutočného zločinca Garryho Gilmora, ktorý bol za svoje činy popravený. Jeho príbeh je plný tušení, predpovedí a uskutočnených neskutočných zhôd okolností. Napríklad v Gilmorovom detstve, keď ich už opäť opustil otec a jeho matka sa s Garrym a Garryho bratom ocitla sama na ceste:

„Ostali trčať v Humboldtovej panve v Nevade. Mohli aj zomrieť v tej púšti. Nemali peniaze a už druhý deň nič nejedli. V tom po ceste prišiel človek s papierovým vreckom v ruke a povedal: počujte, žena mi prichystala obed, ale je mi to priveľa. Nechcete si zobrať? Matka povedala: Ale áno, budeme vám veľmi vďační. Muž jej dal vrecko a šiel ďalej. Zastali a sadli si na kraj cesty, a vo vrecku boli tri obložené chleby, tri pomaranče a tri koláče. Bessie sa obrátila, že mu poďakuje, ale chlap zmizol. To bolo na dlhom rovnom úseku hradskej v Nevade.“

„Katova pieseň“, to sú však predovšetkým tušenia, predtuchy, predpovede. A celkom vážne, pretože sa väčšinou týkajú smrti. Ako zaznamenáva Mailer, tesne pred významnými udalosťami sa ich aktéri správajú atypicky, podvedome hľadajú pomoc, doslova „nevedia čo si so sebou počať“. Žena vedúceho motela, ktorého Gilmore zavraždí, sa napríklad so svojím tušením stretne zoči-voči. Prichádza do recepcie tesne po vražde, ale keď zbadá Gilmora, bez slova a bez vysvetlenia sa otočí a schová sa do najvzdialenejšej izby ich služobného bytu. Mailer to popisuje:

„V duchu videla toho človeka, ako jej pozerá spoza pultu rovno do tváre. Cítila v srdci čosi ľadovo chladné. Ten človek pasie po nej.“

Mailer podrobne mapuje Gilmorov prípad, nevynechá teda žiadnu hrozivú predzvesť. Na tých osemsto stranách textu ich nájdeme požehnane. Napríklad séria znamení, ktoré varujú, či čosi našepkávajú, sa nazýva synchronizmus. Je to ďalšia neuveriteľnosť v podaní majstra Mailera a jeho Katovej piesne.

„2. novembra, v ten deň, keď sa Dennis Boaz viezol autom do Utahu, čítal v novinách o Garym Gilmorovi, a krátko potom sám zažil stretnutie so smrťou. To sa mu zdalo dosť synchronistické. Uháňal v ľavom pruhu a myslel na prednášku, ktorú mal mať vo Westminster College v Salt Lake City. Dennis si v poslednom čase potrpel na podobnosť prvých písmen a preto ju chcel nazvať Spoločnosť-Symbolizmus-Synchronizmus. Práve, keď v duchu vypovedal posledné slov, tesne pred ním zastavil skoro na fľaku kamión s prívesom, a tak ho musel obísť sprava. Keď ho mal za sebou, uvidel v zrkadle neuveriteľný pohľad: cez predné sklo visel mužský trup s rukami vystretými k zemi. A ešte jeden pohľad! V spätnom zrkadle videl šoféra druhého kamiónu ako beží k prvému autu. Dennis nezastavil. Mal za sebou priveľa áut. Ale tesne predtým ako sa to stalo, myslel na dátum, druhého novembra. V duchu to písal americkým štýlom ako čísla jedenásť a dva. Dovedna to dávalo trinásť. V najhlbších mystériách taroku bola trinástka kartou smrti. Takže mu to slovo prebiehalo mysľou, keď uvidel mŕtveho. Pomyslel si: Fíha! Pána Stavím sa, že najbližšia smerová tabuľa bude tiež náznakom. Keď sa priblížil k výjazdu, uvidel nápis: Údolie hviezd a Deeth, čo mu silne pripomínalo slovo smrť - po anglicky Death. To bolo toľko synchronicity, že viac by možno ani nezniesol.“

Asi vás neprekvapí, že vieru vo varovné znamenia nájdeme aj na druhom konci Tichého oceánu, v Japonsku. O jednom z nich a súčasne o súčasnou fyzikou nevysvetliteľnom jave hovorí aj poviedka Jukio Mišimu „Hukot príboja“:

„Na Utadžime platila povera: Nikdy neber na palubu ženu, ani kňaza. Loď, na ktorej zabili Šindžiho otca, ju porušila. Na palubu lode rybárskeho družstva naložili mŕtvolu stareny, ktorú museli prepraviť na pitvu na ostrov Tidžima. Neboli ani tri míle od brehov, keď ich spozoroval americký bombardér B-24... Lietadlo zaútočilo. Paluba aj dno lode sa premenili na potoky krvi. Krv sa premiešala s naftou, čo vytekala z rozstrieľanej nádrže...štyria, ktorí sa ukryli v chladiarni na prove, sa zachránili. Jeden stihol prekĺznuť malým okienkom za mostíkom, ale pokúsil zopakovať to neskôr, ukázalo sa, že cez úzky otvor sa nedá preliezť...“

Ak nejde o smrť, nejde vraj o nič. Ale zdá sa, že na svete ide o tisíce iných, krajších a príjemnejších vecí. Vráťme sa späť do Prahy pre myšlienkové pohladenie od človeka, ktorý raz povedal, že „z ničeho se nemá dělat věda, ani z vědy ne“. Je to Jan Werich, ten ktorý povedal Jiřímu Janouškovi v knihe Rozhovory s Janem Werichem, že má pocit akoby sa so svojím otcom zišiel ešte raz po jeho smrti. Ale je to ten istý Werich s malými rozosmiatymi očami, ktorý nám v spomienkovom rukopise Jaroslava Hovorku „Balada z domu W“, zanechal aj takéto príjemné neuveriteľnosti aj so svojským poučením na záver tohto výpočtu neuveriteľností v podaní majstrov.

„Raz som šiel zo školy domov a naraz si na schodoch, už skoro doma, hovorím: ´Prišiel strýko z Příbramy.´ Hoci u nás nikdy nebol, on bol rektorom Vysokej školy banskej a ja som zazvonil a on mi prišiel otvoriť a ja mu hovorím: ´Ja viem, že si tu, neviem ako, ale viem to.´ Tieto veci sú strašne zaujímavé, také tie tušenia, to som raz v Amerike videl ženskú, ktorá veštila tak, že si sadla na papier, na ktorý ste niečo napísal a ona vám za chvíľu povedala čo, a mne je ľúto, že to nevidel Nezval, pretože on mal takéto veci strašne rád, on mi zo všetkého najradšej veštil z ruky.“

Po tomto všetkom by sme pána Wericha mohli považovať za skúseného vo veciach zdanlivo nadprirodzených. Jeho názor by mal byť teda zaujímavým zhrnutím všetkého, čo sme sa už z citácií krásnej literatúry a jej najlepších autorov dozvedeli. Pán Werich odpovedá, typicky svojským spôsobom, aj na túto otázku:

„A čo si akože o tom myslím, ako vôbec, čo si myslím? Ja si radšej nič nemyslím, nič, vôbec nič a mám na to peknú spomienku, ako som raz sedel u Chruščova, pozerali sme na seba a on naraz hovorí:

Čo také si teraz, pán Werich, myslíte?

Nič. A vy?

Tiež nič.“

Gustáv Murín

exkluzívne.cez.okno

 

 

 


marec 31, 2009 00:25 dopoludnia
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Raa
    Raajúl 20, 2015 14:33 popoludní

    Komentár: 

    Snáď vás neprekvapí, že na Slovensku sú ľudia čo majú nie len niekoľko "takýchto" zážitkov ale milióny zážitkov. Doslovne.

 

 

Top