Obrázok používateľa CEZ OKNO
Nie pocta - pomsta!

Motto: Objednávka investora je pre umelca limitujúca.
Zvlášť, keď ide o objednávku politickú...

Od 4. mája 2009 oficiálne – tentoraz pre zmenu pred symbolom slovenskej kultúry, novým SND, tentoraz už nie vinou českých, ale „zásluhou“ slovenských predstaviteľov a tentoraz ako hlavnému mestu Slovenskej republiky – Bratislave opäť dominuje lev. Reinštalatéri tejto repliky - tentoraz tiež svorne s dvornými historikmi a straníckymi politrukmi, ibaže tentoraz slovenskými - tvrdia, že - nie český. Ale bol lev niekedy slovenským symbolom?

A tak ako bol tento „danajský dar“ benešovských čechoslovakistov v 30-tych rokoch minulého storočia myslený, českou „Porotou, Výborem a Poradním sborem“ schválený, a na priamu politickú objednávku Prahy „českým mistrem“ vytvorený a českými (Hypotečnou a Zemskou) bankami ochotne zaplatený, tak aj dnes stvárňuje nadradenosť českých symbolov nad slovenskými, čo jasne vyjadruje českú nadvládu nad Slovenskom a Slovákmi. Autor monumentu sochár Bohumil Kafka to stvárnil skutočne dôsledne, keď leva - symbol českej štátnosti s československým znakom v pazúroch - umiestnil do takmer 20-metrovej výšky a tzv. Štefánika – ako symbol slovenských emancipačných snáh a zápasov – umiestnil hlboko pod neho. Teda leva (kráľa pozemských zvierat) vyzdvihol vysoko do vzduchu a letca (kráľa výšok) zrazil dolu na zem. A táto celkom opačne obrátená, čiže zvrátená, symbolika nemajúca obdobu v svetovej pamätníkovej tvorbe, má byť prejavom našej vďaky a najvyššej úcty voči generálovi – osloboditeľovi a vyjadrením bratskej rovnoprávnosti dvoch štátotvorných národov?!

Že je kríza? Že nie sú peniaze na nový dôstojný a historicky pravdivý pamätník? Kto nemá na dôstojnú štátnu reprezentáciu - nie je suverén, ale bezdomovec. Napokon, táto bezcenná replika pomníka bývalým nerovnoprávnym pomerom, tento po každej stránke paškvil – stál 31 miliónov plus hanba a škoda, ktorú sme ako národ utŕžili a posmech, ktorý ešte utŕžime. Tu nejde o hospodársku krízu, tu ide o krízu oveľa horšiu. O krízu hodnôt. Či úplne presne povedané – o krízu úcty k hodnotám. Teda o tú najhoršiu a najnebezpečnejšiu krízu, ktorá nás mohla postihnúť.

Fraška s paškvilom pred novým SND - táto reštaurácia vývojom prekonaných pomerov - nie je poctou, je pomstou. Zákernou pomstou všetkým pozitívnym hodnotám, ktorých bol Štefánik nositeľom a ktoré mal stvárňovať nový, zásadne iný Štefánikov pamätník. A na úplne inom mieste nášho hlavného mesta súvisiacom s jeho činnosťou. S divadlom Štefánik predsa nemal nič spoločné. Žil až príliš reálny život. A táto pokútne „schvaľovaná“, dorábaná a aj odhaľovaná replika monumentu bývalej „bratskej nerovnosti“ nectí ani Štefánika, ani tých, ktorí sa – a to v deň 90. výročia jeho smrti! – dopustili tejto hanebnosti. Z akých dôvodov to urobili? To vedia iba oni, lebo všetci relevantní zainteresovaní dostali – opakovane doručené – kópie historických dokumentov, odborné argumenty a stanoviská autorít, aby sa mohli rozhodnúť správne. Pričom správne znamená: v súlade so záujmami štátnej reprezentácie SR, čo je ich základná a prvoradá povinnosť. Alebo snáď chcú pokračovať v – už historicky známej – nepoučiteľnosti našich vládnych elít, ktorá nás už v 10. storočí stála stratu ríše a postavenia hegemóna stredného Dunaja – a napokon aj stratu národnej slobody?!

Ako sa vlastne mohlo stať, že - po toľkých skúsenostiach, toľkých upozorňovaniach autorít, po toľkých odborných argumentoch...! - sa realizovalo to skutočne najhoršie, nikoho nectiace a nikomu neprospievajúce „riešenie“?

Ako obvykle – moc si to presadila silou. Silou inteligencie ani silou odborných argumentov to však určite nebolo. Presadila „si“ to dokonca proti vlastným proklamovaným záujmom, čiže – aj proti zdravému rozumu! „Pamätná“ veta vysokopostaveného člena vlády vykríknutá verejne na prijatí predstaviteľov občianskych združení a neziskových organizácií u prezidenta SR dňa 21. 1. 2009 „Aj keď ma odvoláte, Štefánik pred národným divadlom stáť bude!“ hovorí za všetko. Svedčí tiež o tom, kto bol hlavným principálom tohto „divadla pred divadlom“. A určite sa dostane do dejín. Do dejín tejto hanebnej kauzy určite.

Z vrcholných predstaviteľov súčasného slovenského štátu jediný, kto „nestratil tvár“ – bola práve jeho hlava! Práve jeho prvý občan a prezident SR Ivan Gašparovič vypočul hlas odborných autorít a rozhodol sa správne. Keď už nezabránil postaveniu kontroverzného monumentu, svojim uvážlivým a zodpovedným postojom nielenže dodržal dané slovo, ale jasne potvrdil aj pravdivosť svojho hesla (jeho prvej časti určite) „Myslím národne, cítim sociálne“. V tomto prípade zároveň myslel aj konal štátnicky. Ako ten, kto si je vedomý zodpovednosti za štátnu reprezentáciu SR na tej najvyššej úrovni. Pomník zvieraťa s anonymným vojakom pred symbolom kultúry, národným divadlom - k takejto úrovni určite nepatrí! Jeho postoj je v odpovedi na naše „Prezidentské memorandum - Za pravdivý obraz slovenských dejín“ a žiadosť, aby sa odhalenia nezúčastnil, formulovaný slovami: „...pamätníky, ktoré vzbudzujú rozporuplné reakcie verejnosti v čase ich postavenia, budú tieto reakcie vyvolávať aj naďalej“.

To isté si zrejme uvedomil aj – „reinštalatérmi“ toľko avizovaný - prezident Francúzskej republiky, ktorý sa tiež nezúčastnil odhaľovania tejto pokútne dorábanej, umelecky bezcennej a historicky falošnej repliky „vrajštefánikovho pomníka“, ktorý v tomto „umeleckom“ stvárnení nemá ani vlastnú podobu a navyše – čo je zrelé na medzinárodný škandál urážkou Francúzska! – nemá ani jeden znak vysokého ocenenia jeho záslužnej činnosti. Chýba mu rovnako uniforma generála francúzskej armády, jeho šabľa ako aj Rad rytiera čestnej légie. Všetko historicky doložené, že ich mal generál Dr. M. R. Štefánik na sebe pod „teplým krátkym leteckým kožuchom“, keď ho Bratislava 4. 5. 1919 „privítala“ rovnako neúctivo a nezodpovedajúco jeho významu ako aj dnes o 90 rokov neskôr. Vtedy to neprežil generál Štefánik a traja talianski letci, dúfajme, že v súčasnosti to bude oveľa menej „krvavé“ a neprežije to iba – pred SND postavený „zlý pomník“ – ako ho už v roku 1938 nazval jeden z najväčších umelcov našej aj európskej kultúry majster Ľudovít Fulla.

Aby sme mohli správne pochopiť, čo sa vlastne v roku 1938 tzv. darovaním inkriminovaného tzv. Štefánikovho pomníka v Bratislave demonštrovalo a tiež aké pomery a osoby vtedy vládli a aké boli okolnosti vzniku tohto monumentu, musíme si zopakovať určité rozhodujúce fakty.

Ani nie rok po Štefánikovej smrti – len pre Slovákov tragickej (napríklad „tatíček“ ju komentoval slovami „to je dobře“) - prijalo dočasné Národní shromaždení ústavu, ktorá „jménem národa československého“ (teda neexistujúceho subjektu) z pôvodne dohodnutého názvu Česko-Slovensko urobila hlasmi kooptovaných českých zástupcov (urýchlene pred riadnymi voľbami) „unitární Československo“. Bola tým ignorovaná nielen Parížska mierová konferencia, ale aj Pittsburghská dohoda zakotvujúca postavenie Čechov a Slovákov ako dvoch rovnoprávnych štátotvorných subjektov, ktorú neskôr sám jej koncipient a dvojnásobný signatár T.G.M. (už ako prezident) nazval „falzum“.

Pravdu o vtedajších českých mocenských zámeroch so Slovenskom najobjektívnejšie dokazuje oficiálne encyklopedické dielo vydané v roku 1924 „Ottův obchodní slovník“, kde na str. 1217 stojí doslova čierne na bielom „Slovensko bude naší koloniální zemí. Je mylným názorem domnívati se, jako by snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničiti. Příklad je Rusko se Sibiří.“


Vtedajšia ústava aj názov Československo dokazujú, že oficiálnou štátnou ideológiou bol čechoslovakizmus, ktorý slovenský národ neuznával ako svojbytný subjekt, ale iba ako podradený objekt s ponižujúcim označením „větev národa československého“. S odmietaním uznania čo i len samotnej existencie slovenského národa zašiel jej hlavný exponent (a aj hlavný exponent kauzy Štefánik) Eduard Beneš až tak ďaleko, že ešte ani v roku 1945 – v súvislosti s vyhlasovaním tzv. Košického vládneho programu – na výslovnú žiadosť vedúceho slovenskej delegácie, puncovaného čechoslovakistu a snáď najvernejšieho prisluhovača Prahy Vavra Šrobára, aby uznal slovenský národ – to striktne, ba arogantne odmietol! Sám Beneš to opisuje slovami „...delegaci jsem vyhodil, ano, doslova vyhodil.“ Z tejto nadradeneckej neúcty vyplývala aj známa, českou stranou používaná fráza „nelze vyhověti!“ uplatňovaná vždy, keď sa Slováci dožadovali svojich práv. Týmito slovami bol „odmenený“ aj signatár Pittsburghskej dohody a svetoznámy vynálezca Jozef Murgaš, keď sa v roku 1920 uchádzal v Československu o miesto učiteľa elektrotechniky, z ktorej mal niekoľko patentov. A stalo sa tak po tom ako Masarykovi odovzdal 1 milión amerických dolárov vyzbieraných Slovenskou ligou na „Oslobodenie Slovenska“.

Štefánik bol za rovnoprávnosť obidvoch bratských národov a nikdy by nesúhlasil s povyšovaním jedného nad druhým. To však českým, ale ani slovenským čechoslovakistom nehralo do karát a preto musel „z kola ven!“ A to najlepšie – definitívne. Aj z politiky a aj z pamäti dejín ako výnimočnými zásluhami preslávený politik a generál – osloboditeľ. Dôkazom týchto nekalých zámerov je aj tzv. jeho pamätník v Bratislave.

V tejto súvislosti treba povedať, že šovinizmom puncovaný čechoslovakizmus a bratská česko-slovenská vzájomnosť ako rovnocenný partnerský vzťah sú diametrálne vzdialené pojmy, ktoré nielenže spolu nesúvisia, ale sa priamo vylučujú. Tak to chápal Štefánik, tak to chápala aj absolútna väčšina Slovákov, ktorí vždy boli za rovnocenné – skutočne bratské – vzťahy. Len škoda, že to tak nechápali a dodnes nechápu aj exponenti čechoslovakizmu. Asi treba definovať, čo je čo a kto kam patrí.

Rozdiel medzi úprimnými vyznávačmi česko-slovenskej vzájomnosti ako rovnocenného partnerstva dvoch svojbytných medzinárodnoprávnych subjektov a zarytými vyznávačmi čechoslovakistickej ideológie – je zásadný! Taký, ako medzi patriotmi a šovinistami. Kým patriot ctí, uznáva a dokonca aktívne pomáha iným vlastencom-patriotom, aby získali rovnoprávnosť, šovinista neuznáva nikoho, len seba. Rovnaký rozdiel je aj medzi komunistami a boľševikmi, lebo boľševici sa nadraďujú nad iných a neuznávajú okrem seba a svojej pravdy – nič a nikoho. Oni sa nepotrebujú demokraticky radiť, oni chcú rozkazovať, vládnuť a vnucovať svoju vôľu iným, podľa možnosti všetkým a celému svetu (pozri termín „světová revoluce“). Pričom argumentami sú iba vlastný sebecký prospech a bezohľadná sila.

Aj keď pohrobkovia čechoslovakizmu či neoboľševici s tým problémy nemajú, ja nikoho „nálepkovať“ nemienim. Čas a spravodlivosť jeho múdrosti určí, kto bol kto, aj kto mal pravdu. A my ako národ si to určíme najmä vtedy, keď sa naučíme byť slobodnými a osvojíme si výsadu hodnotiť náš dejinotvorný výkon z hľadiska historickej pravdy a našich národnoštátnych záujmov. A práve z hľadiska historickej pravdy si teraz pripomeňme aj okolnosti vzniku tohto „pomníka bratskej nerovnosti“.

Pretože generál Dr. M. R. Štefánik ako jediný reálny a medzinárodne akceptovaný oponent vtedajšieho „malokoloniálneho českého imperializmu“ (mimochodom, kritizovaného aj takými autoritami českej kultúry ako F. X. Šalda a ďalšími) už nežil, bezohľadne až bezočivo sa presadzovala ideológia čechoslovakizmu ako oficiálna štátna doktrína 1. ČSR a pokračovalo sa v Prahou diktovanej mocenskej praxi, ktorú nekompromisne voči Slovensku a Slovákom uplatňoval najmä Štefánikov úhlavný politický rival a neskôr nepriateľ „na život a na smrť“ Eduard Beneš. Môžeme si byť istí, že - už ako prezident ČSR - si svoje prezidentské „veto“ určite nedal vziať ani pri rozhodovaní o tom, ako bude Štefánik zapisovaný do pamätí budúcich generácií.

O tom, že išlo o priamu politickú objednávku svedčia aj slová autora – sochára Bohumila Kafku „Bylo třeba rozhodnout mám-li Štefánika vytvořit v úboru letce či v uniformě francouzského generála. Výbor se znovu radil s poradním sborem a po návrzích pro i proti bylo odhlasováno, abych vytvořil Štefánika v úboru pilota“. K tomuto treba dodať už len to, že pri politických objednávkach je vôľa a požiadavky investora – v tomto prípade záujmy štátu vyjadrené v jeho doktríne a presadzovanej jeho predstaviteľmi – nielen limitujúce, ale aj rozhodujúce a zaväzujúce. Aký vzťah mali hlavní predstavitelia vtedajšej moci – Masaryk a Beneš – k Štefánikovi, najlepšie dokazujú ich listy, dokumenty či vyjadrenia, ale najmä skutky. Dokumenty osobných priateľov proklamovaného „laskavého tatíčka“ usvedčujú, že nielen „tiše, jako by pro sebe, řekl – to je dobře“, keď sa dozvedel o Štefánikovej smrti, ale aj to, že ho neváhal označiť za „ubohého slovenského dráteníčka“ či „dobrodruha“. Skutočne priam zarážajúco úprimný prezidentský humanizmus „tvůrce českého realizmu“!

Teda za takýchto pomerov, z uvedených dôvodov a v duchu čechoslovakistickej ideológie – navyše v plnej politickej réžii Beneša ako prezidenta ČSR – bol Bratislave vnútený tzv. Štefánikov pomník. Pomník, ktorý narobil už mnoho zla a žiadne dobro.

Kým skutočný Štefánik spájal, tento tzv. jeho pomník od počiatku Slovákov rozdeľoval na tých, ktorí chceli slobodný samostatný národný život vo vlastnom štáte a tých, ktorí radšej slúžia. No tento zákerný dar vtedajších pražským mocipánov, ktorý mal poslúžiť ich imperiálnej propagande, sa nakoniec obrátil aj proti nim a spolu s vnucovaným čechoslovakizmom pochovali nielen českú nadvládu v prvom spoločnom Č-S štáte, ale vážne naštrbili aj dôveru Slovákov v reálnosť skutočne bratského rovnocenného partnerského spolužitia s Čechmi. V tomto zmysle bude inkriminovaný pomník škodiť našim vzťahom aj naďalej. Keby som chcel byť zlomyseľný ako boli jeho pôvodcovia, tak by som sa tešil, že tento monument zostáva dôkazom zvrátenosti šovinistickej čechoslovakistickej ideológie a odstrašujúcim príkladom pre budúce generácie. Ide však o štátnu reprezentáciu Slovenskej republiky, ktorá je pre mňa – a mala by byť aj pre našich predstaviteľov - prvoradá. Ich odhalenie repliky pomníka oslavujúceho bývalú nerovnoprávnosť však dokazuje iné...

A tak arogantná nadradenosť revúceho leva z vysokého piedestálu nad anonymným letcom bezradne a útrpne stojacim pod jeho majestátom do celého sveta naďalej hlása „Kdo je tady pánem!“ A hlása aj to, za čo už ani Česi, ani čechoslovakistická ideológia, ani nerovnoprávne pomery... dnes vonkoncom nenesú žiadnu zodpovednosť!

Do celého kultúrneho sveta hlása zahanbujúcu správu o našej nepoučiteľnosti vlastnou, draho a krvavo zaplatenou skúsenosťou, o našej neúcte k velikánom našich dejín, k vlastným symbolom a hodnotám, o našom nerešpektovaní všade na svete uznávaných kultúrnych zvyklostí, o našej ľahostajnosti k vlastnému obrazu v očiach iných, o našom pohŕdaní súčasným slobodným postavením suveréna a subjektu medzinárodného práva – ktorý je povinný! – stavať iba také monumenty, ktoré sú v jeho eminentnom záujme a v súlade s potrebami štátnej reprezentácie na tej najvyššej možnej úrovni. Oznamuje aj to, že ani súčasní predstavitelia nášho štátu sa nevyznajú v dejinách svojho národa, nechápu ich podstatu a zmysel a neuvedomujú si, že - práve generál Dr. M. R. Štefánik je tou excelentnou osobnosťou, ktorá spĺňa tie najvyššie kritériá a bez akýchkoľvek pochybností nás môže dôstojne a rovnocenne reprezentovať doslova pred celým svetom! Koľko takýchto velikánov ešte máme?

Pri písaní tohto článku som dlho uvažoval či za jeho nadpis nedám otáznik. Som však pevne presvedčený, že tam patrí výkričník, ktorý usvedčuje. Koho ešte? Veď zvážte...

Možno zodpovedne povedať, že ani v roku 1938, ale ani dnes - po vyše 70-ich rokoch – nevyjadruje pomník Štefánikovi poctu, ale ponižujúcu pomstu! Predovšetkým pomstu tých, ktorí sa nedokážu zmieriť s tým, že - hoci Štefánikovým krédom bolo známe heslo: Veriť, milovať, pracovať - hlavnou motiváciou jeho života a hnacou energiou jeho prométeovskej činorodosti bolo jeho (zámerne oveľa menej propagované) vyznanie z roku 1904 „Som Slovák telom aj dušou - neznám lásky polovičatej. Dnes ešte iba dušu svoju môžem dať v zálohu, verím však pevne, že príde okamžik, keď i skutkami dokážem Vám všetkým svoju oddanosť“. Už prvá veta tohto vyznania jasne dokazuje, že tým myslel - oddanosť slovenskému národu a zároveň aj to, že o svoju bezvýhradnú lásku a oddanosť sa nemieni deliť. Ani na polovice! Nieto na „poníženú tretinu“, ktorou sa napokon v 1. ČSR Slováci stali. Tento úprimný, hlboký a určujúci osudový vzťah k vlastnému národu dokazuje aj zápis markízy Giulliany Benzoni z 1. mája 1938 do knihy návštev v Štefánikovom rodnom dome: „...aj keď bol celý čas svojho pôsobenia cudzincom vo svete, láska k jeho rodnému domovu v ňom zostala navždy.“

Veď aj preto letel domov a nie do Prahy. Letel, ale nedoletel. A z toho mála ešte neodstránených faktov poskladanej mozaiky – skutočnej pravdy o tragédii pri Vajnoroch – čím ďalej viac vyplýva, že hlavnou príčinou nebolo ani počasie, ani lietadlo či jeho talianski letci, ktorí ho riadili. Veď, kto túžil – navyše po skončení hrôz svetovej vojny – žiť viac ako traja mladí Taliani, kto sa tešil viac ako Štefánik, keď prinášal slobodu vlastnému národu a mal sa konečne – na vrchole zaslúženej slávy - stretnúť so svojimi najbližšími, objať sa s vlastnou matkou a dotknúť sa svojho milovaného Slovenska...?!

Ako skutočná osobnosť mal Štefánik – ako vždy o všetkom - svoju vlastnú predstavu aj o slobodnom živote svojho národa a jeho rovnoprávnom postavení, čo bolo v príkrom rozpore s predstavami Prahy a jej už vtedy dôkladne etablovaného mocenského aparátu. Prečo by teda jeho nezmieriteľní ideologickí, politickí, ale najmä mocenskí protivníci tak ochotne stavali Štefánikovi - dôstojný, jeho skutočnému významu zodpovedajúci a Slovákov povzbudzujúci - pamätník?

Umiestnenie tzv. Štefánika hlboko levím monštrom jasne demonštruje zámery investorov. Pritom treba znova zdôrazniť, že Štefánik odpočiatku bojoval za rovnoprávnosť obidvoch národov v spoločnom Č-S štáte ako to zakotvovala Clevelandská a (hoci už značne oklieštene), ešte aj Pittsburghská dohoda. Práve jej odliatkom je inzitne „prizdobená“ súčasná replika aj napriek tomu, že s ňou Štefánik ani nesúhlasil, ani ju nepodpísal. A nebola ani súčasťou pôvodného pomníka, čo je ďalšia hrubá manipulácia s historickou pravdou a spoločenským vedomím, ale aj s autorským právom!

Pomery v Č-S štáte sa však po Štefánikovej smrti uberali celkom opačným smerom ako to chcel on. K dominancii jedného národa nad druhým ako to stvárňuje Prahou koncipovaný pamätník. Môže teda nezaujatý človek tvrdiť, že stvárnenie generála v tej najordinárnejšej cestovnej kombinéze radového letca pod levom je poctou a nie pomstou? Pomstou v duchu nadradeneckých zámerov – za žiadnu cenu nedopustiť, aby Slovákov reprezentoval generál. Radový letec im musí stačiť!

Aj v zobrazenej štátnej symbolike na pomníku je vyjadrená mocenská „presilovka“ štyroch českých levov ku jednému slovenskému znaku. Počítajme: jeden (naturalistický) lev nad „Štefánikom“, druhý (heraldický) lev na č-s znaku, ktorý drží v pazúroch a ďalšie dva (opäť heraldické) levy na límcoch vymyslenej uniformy, ktorú Štefánik na sebe nikdy nemal. Jediný slovenský znak (na hrudi českého leva) je taký malý a bezvýznamný, že ho zdola prakticky nevidieť. Nie je to náhodou všetko presne v intenciách Ottovho obchodného slovníka, teda v intenciách ideológie kolonializmu? A toto má byť nadčasový symbol bratských vzťahov hodný znovupostavenia v hlavnom meste štátu slobodného národa!

Čo ešte dokazuje, že ide – môže ísť - aj o zákernú a peknými rečami zakrývanú pomstu ďalších zarytých nepriateľov Štefánika – boľševikov? Kým 1. SR síce odstránila (aj to nie dôsledne) levov ako symboly cudzej štátnosti a neexistujúceho štátu – vtedy protektorátu Bőhmen und Mähren“ – (čo odstránením všetkých rakúskych symbolov v rámci tzv. odrakoušťování českých zemí Česi po vyhlásení ČSR urobili oveľa dôslednejšie), sovietskym boľševickým režimom inšpirovaný a Prahou realizovaný komunistický režim od roku 1948 už odstraňoval priamo sochy Štefánika. Bratislavskú roztavili a v Považskej Bystrici 8,5 metrovú sochu generála Štefánika v noci z 5. na 6. decembra 1955 dokonca vyhodili do povetria! Prečo toľká nenávisť?

Štefánik po osobných skúsenostiach s boľševikmi počas bojov na Sibíri napísal vo februári 1919 známy telegram pražskej vláde „Volajte hlasite! Boľševizmus je nielen filozofickou orientáciou, ale prejavom chorobným, apokalyptickým chaosom, ktorým sa prejavujú hrubo najnižšie pudy celkom náhodne. A boľševickí vodcovia sú autokratmi v tom najhoršom slova zmysle. Oblečení v handry, zmocňujú sa bohatstva a robia si v skutočnosti nárok na privilégiá. Demokracia musí proti tomuto prúdu bojovať. Koketovanie s boľševickými smermi rovnalo by sa opusteniu cesty cti a zdravého rozumu. Hovorím vám to z hĺbky duše: boj proti boľševizmu musí prevládať v našej politike. Konajme energicky, pokiaľ je ešte čas. Ak nebudeme konať premení boľševizmus malé národy v národy slabé, konečne národy v rozklade“.

Áno v rozklade! Smutným dôkazom straty časti našej identity a straty orientácie v hodnotách - sme aj my sami...

Tak ako sme tzv. privatizáciou ľahostajne a až podozrivo ochotne rozdali svoj národný majetok do cudzích rúk, novelou ústavy z roku 2001 sme sa vzdali suverenity, ústretovo sme zrušili armádu SR, s radostným nadšením sme si rozpílili hraničné závory a optimisticky zrušili vlastnú menu... tak sme si dobrovoľne reinštalovali repliku „leva nad nami“. Zrejme, aby sme pripomenuli (najmä našim susedom), že nám stále čosi prekáža a že nám stále aj čosi chýba a nevieme sa s tým vyrovnať. Neviem ako iní, ale tí mysliaci zdravým rozumom si to môžu vysvetliť – a celkom logicky – ako jasný signál o tom, že to, čo iní považujú za najdôležitejšie (sloboda, suverenita, národnoštátny záujem...) nám prekáža a to, čoho sa už oni zbavili (závislosti, podriadenosti, službe cudzím záujmom...) to nám priam bytostne chýba. Nezdá sa nám, že majú pravdu a že je to rovnako zvrátené ako postaviť zviera nad človeka? Strkanie hlavy do jarma máva obyčajne osudové následky, tak ako vracanie sa k neblahej minulosti. Mohli sme sa už o tom viac ráz presvedčiť. 10. storočím počínajúc a 20. končiac. Dosť času na poučenie – čo poviete?

A suma sumárum, tentoraz skôr „somárum“ tejto - všetky naše slabiny odhaľujúcej – kauzy? Ako už bolo v tejto súvislosti napísané: nevyhral nikto – prehrali sme všetci! V tejto ďalšej z radu prirodzených skúšok našej národnej zrelosti sme skončili s tým najhorším vysvedčením. Dokazujúcim našu ľahostajnosť a neúctu k vlastným osobnostiam a hodnotám a až zarážajúcu nekultúrnosť.

Zámerom našej iniciatívy osobností a občianskych združení, ktorá reprezentuje názory Ľ. Fullu, M. Rúfusa, Ľ. Ťažkého, M. Kučeru... a ďalších významných autorít spoločne s 12-imi občianskymi združeniami - nebolo viesť spory. Chceli sme demokratickým spôsobom – verejnou odbornou diskusiou o spoločnej veci prvoradého významu – pomôcť nájsť optimálne riešenie takého závažného problému, akým je štátna reprezentácia SR na tej najvyššej úrovni.

Navrhovali sme nielen ústretové riešenie pre – bez spoločenskej objednávky, bez verejnej súťaže, bez určenia miesta, bez odborného posúdenia a aj bez verejnej diskusie... najskôr vytvorenú a až dodatočne „legalizovanú“ a dnes už aj realizovanú repliku „bývalého pomníka bývalým pomerom“. A to tak, že anonymného – s generálom Štefánikom nič nemajúceho - letca možno umiestniť pred letisko alebo do leteckej školy a leva do múzea alebo ho vrátiť tam odkiaľ prišiel a kam patrí. Prirodzene, že recipročne - výmenou za Prahou doteraz nevrátenú Štefánikovu pozostalosť. Zároveň sme navrhovali aj nové perspektívne riešenie. Už od našej prvej slobodnej jari roku 1993 opakovane žiadame: vytvoriť nový, dôstojný a veľkorysý, súčasnému slobodnému a rovnoprávnemu postaveniu slovenského národa a výnimočnému dejinotvornému významu generála Dr. M. R. Štefánika zodpovedajúci pamätník na Námestí slobody v hlavnom meste Bratislave ako slovenskej metropole“.


A pod týmto pamätníkom v blízkosti Vlády SR a Prezidentského paláca – v zmysle celosvetovo zaužívaných zvyklostí - by bola Štefánikova pietna miestnosť a pamätná kniha, kde sa budú zapisovať významné osobnosti, ktoré sa poklonia pamiatke hrdinu. A pamiatke tých jeho zásluh, vďaka ktorým žijeme dnes ako – aj ním oslobodený - SLOBODNÝ NÁROD SLOVENSKÝ.

Týmto riešením však naši predstavitelia – čo dokazuje aj replika pomníka starým pomerom pred novým SND – verejne pohrdli. Tentoraz skutočne – vyjmúc prezidenta SR – na tej najvyššej „úrovni“...!

akad. mal. Viliam Hornáček
predseda a hovorca iniciatívy osobností a občianskych združení

Zdroj: protiprudu.info

júl 14, 2009 23:57 popoludní
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Palo Krajci
    Palo Krajcimarec 24, 2013 06:07 dopoludnia

    Komentár: 

    Som rad ze som tento clanok nasiel. Odisiel som z domu 1984 a od zaciatku som musel celit Cechom ktori vsetko co bolo cesko-slovenske pomenovali ako ceske. Ked bolo EXPO 86 vo Vancouveri tak folklorny subor Lucnica bol oznaceny ako cesky folklorny subor. Az po upozorneni mojho kamarata zmenili tento nazov na ceskoslovensky ale nie slovensky subor. Bohuzial mame Slovakov ktori aj teraz ked robia zabavy tak to oznacuju ako ceskoslovenske zabavy a ceskoslovenske pesnicky. Uz som sa proti tomu ohradil a teraz pisu ceske a slovenske pesnicky.
    S pozdravom,

    Palo Krajci

 

 

Top