Obrázok používateľa CEZ OKNO
O čo ide v slovensko-maďarských vzťahoch?

Mediálny obraz slovensko-maďarských vzťahov je klasickým prípadom vytvárania politickej virtuálnej reality. Tá je založená na fakte, že politici, na to aby obhájili svoju existenciu nutne potrebujú konflikt a ak reálne nie je, tak ho musia, aspoň virtuálne (či mediálne), stvoriť a neúnavne živiť. SMK je priam čítankovým príkladom strany, ktorá na svoje prežitie potrebuje takéto aktivity. Je to strana, ktorá je svojím charakterom „zbernej“ strany hodnotovo neuchopiteľná. Jej voliči majú ľavicovú, liberálnu aj konzervatívnu orientáciu, a teda logicky by mali voliť ľavicové, liberálne, či konzervatívne strany. Nevolia, pretože lídrom SMK sa podarilo vsugerovať svojim voličom (občanom SR maďarskej národnosti) pocit ohrozenia.



Súčasťou dlhodobej politiky SMK je vytváranie kultúrneho a jazykového geta pre svoju menšinu. Treba si uvedomiť, že občania maďarskej národnosti majú úplne uzatvorený vzdelávací cyklus. Majú širokú sieť materských, základných a stredných škôl. Od roku 2004 sa vzdelanie maďarskej národnostnej menšiny uzavrelo zriadením komárňanskej univerzity. So štátnou podporou vychádza množstvo periodík v maďarskom jazyku, majú svoj politický denník Uj Szó. Kultúrne aktivity tejto menšiny sú plne ekonomicky saturované. Skúsme si teda namodelovať, ako vyzerá život príslušníka maďarskej menšiny na Slovensku. Od materskej školy až po univerzitu chodí do maďarských škôl, kde sa štátny jazyk (slovenský) učí, len ako cudzí v rozsahu štyroch hodín týždenne a navyše veľmi nekvalitne. Pochopiteľne doma a aj v svojom okolí sa komunikuje len po maďarsky, pozerá takmer výlučne maďarská televízia, počúva maďarské rádiá, číta maďarské knihy, noviny a časopisy (ich časť vydávanú na Slovensku so štátnou podporou, bez ohľadu na to či to denné periodikum potrebuje, alebo nie).

Od zavedenia Schengenu môže každý kdekoľvek a kedykoľvek prekročiť hranice s Maďarskom a v horizonte zhruba desiatich rokov budeme mať v celom stredoeurópskom priestore rovnakú menu Euro. Už dnes sa každý môže dobrovoľne rozhodnúť či študuje a pracuje na Slovensku, alebo v Maďarsku. Od vstupu do EÚ majú všetci občania EÚ pri štúdiu či zamestnaní rovnaké podmienky (okrem Rakúska a SRN, kde ešte stále platí 7. ročné prechodné obdobie). A tu vzniká problém. Občania SR maďarskej národnosti (minimálne v oblasti, kultúry a školstva) nemôžu pociťovať ani najmenšie obmedzenie svojich práv. Na to, aby mala SMK opodstatnenie musí, nejaké ohrozenie vytvoriť. Prvou podmienkou na to, aby sa im to podarilo, je nedopustiť, aby sa Maďari naučili dobre po slovensky.

Ak by sa tak stalo, značne by sa im zväčšili možnosti uplatnenie. Mnohí z nich by sa mohli vysťahovať aj mimo zmiešaných území, mohli by si nájsť zaujímavé a dobré platené miesto napríklad v hlavnom meste, mohli by si nájsť partnerov inej národnosti, ale hlavne mohli by prehliadnuť, absurdnosť a nezmyselnosť existencie etnickej strany akou je SMK. Ak by sa takáto emancipácia Maďarov udiala vo väčšom meradle, mohlo by to vážne ohroziť existenciu takej strany, akou je SMK. Čoraz viac jej voličov (v Nitrianskom kraji to už veľa ľudí pochopilo), že jediným skutočným motívom existencie SMK je participácia na moci pričom je jedno či ide o moc na úrovni centrálnej, regionálnej či lokálnej.

Zakaždým je to o eurofondoch, ovládnutí obecných či regionálnych rozpočtov, získavaní štátnych objednávok. Celá „národná“ rétorika je v skutočnosti len prázdna floskula.
Aby nedošlo k oslabeniu pozícii strany aj vďaka menšinovej tlači politici vytvárajú klamlivý dojem, že menšina, ako taká je ohrozená, že vláda SR sa pokúša okliešťovať jej práva, ba dokonca pripraviť podmienky na jej asimiláciu, a naopak iba oni menšinoví politici sú garantom ich práv na Slovensku. Politici SMK svojim voličom neustále klamú o ich postavení, ale keďže nie sú zvyknutý získavať informácie aj z iných než maďarských zdrojov, dlhodobé klamstvo sa zatiaľ menšinovým politikom vždy prepieklo. Pri pohľade zvonku sa ich postavenie skôr podobá postaveniu rukojemníkov. Aby sme si priblížili „nebezpečenstvá slovenského útlaku“ skúsme si pripomenúť príčiny slovensko-maďarských konfliktov za posledných dvadsať rokov.

Prvý bol boj o jazykový (matičný) zákon na jeseň roku 1990. Jeho cieľom bolo len to, aby každý občan SR mohol použiť pri kontakte s úradmi slovensky (vtedy podľa dikcie zákona úradný) jazyk. V oblastiach, v ktorých žije viac než 20 % príslušníkov národnostnej menšiny bolo prípustné v úradnom styku používať aj jazyk národnostnej menšiny. Spor bol len o tom, či každý štátny úradník musí, alebo nemusí ovládať úradný jazyk. Podľa niektorých maďarských politických extrémistov - nemusí. Potom nasledoval spor o označovanie obcí, dvojjazyčné vysvedčenia, alternatívne - rozumej bilingválne školy, boj o maďarskú fakultu, neskôr univerzitu, územnosprávne členenie (známa Komárňanská župa). Po voľbách značne vyostrila Slovensko – maďarské vzťahy kauza Hedviga M. A samozrejme večnou stálicou radikálnej časti maďarských politikov na Slovensku bolo hlásanie najprv územnej, neskôr kultúrnej a školskej autonómia, ktorú však de facto odjakživa majú. Podobne absurdná a umelá bola aj kauza maďarských učebníc. Vydavateľstvo Orbis Pictus vo svojej Vlastivede pre slovenských žiakov maďarskej národnosti si dovolilo napísať, že hlavných mestom Slovenska je Bratislava a nie Pozony. Maďarská transkripcia slovenským miest bola síce v knihe uvedená tiež, ale nie priamo v texte, ale vo vysvetlivkách. Dnes SMK bije na poplach pri novele zákona o štátnom jazyku. Paradoxne však, tento zákon nijakým spôsobom neupravuje používanie jazykov národnostných menšín a ak tak, len nepriamo a naopak jazykové práva menšín rozširuje (napr., precizuje a rozširuje jeho používanie v nemocniciach). Len človek s nesmierne vyvinutou psychopatiou by niečo také mohol pokladať za ohrozenie práv národnostnej menšiny. A ako sme si však mohli zvyknúť, v politike nikdy nemožno očakávať, že prím budú hrať racionálne argumenty.

Ako ďalej v slovensko-maďarských vzťahoch?

Jednou z dlho diskutovaných koncepcií je reciprocita, tá je však už so svojej podstaty nemožná, pretože Maďarom sa dokonale podarilo zdecimovať svoje menšiny, a niečo také nie je v súčasnosti v EÚ možné.

Je však najvyšší čas prestať vo vzťahu k SMK a vláde MR vystupovať defenzívne. Len máloktorý štát na svete garantuje svojím menšinám také rozsiahle práva, a len máloktorý štát za to dostáva toľko kritiky. Už skutočne nemá význam dokazovať, aké astronomické prostriedky idú na menšinovú kultúru, navyše v čase, kedy sa súčasná garnitúra k národnej kultúre chová krajne macošsky. To, že Csemadok, má rádovo vyššiu dotáciu na hlavu ako Matica Slovenská, je dlhoročnou a pevnou konštantou našej (slovenskej) kultúrnej politiky. Poďme však k riešeniam. Za absolútnu prioritu našej menšinovej politiky považujem nutnosť zaviesť (na dobrovoľnom princípe) projekt bilingválnych-alternatívnych škôl pre maďarskú menšinu. Ich princíp je rovnaký, ako pri akýchkoľvek iných bilingválnych školách, len s tou výnimkou, že by odpadol jeden rok, v ktorom sa žiaci učia výhradne cudzí jazyk. Tento nerealizovaný projekt z čias ministrovania Evy Slavkovskej je dobrým návodom, ako dostať maďarských občanov z pozície rukojemníkov svojich politikov. Je to jediný reálny projekt, po zrealizovaní ktorého by boli občania maďarskej národnosti schopní plynule komunikovať po slovensky.

Tým pádom by neuveriteľne vzrástli ich možnosti sebarealizácie, ako aj ich pozície napr. na trhu práce. Rovnako, ako v ostatných bilingválnych školách by sa žiaci učili polovicu predmetov v materinskom (maďarskom) jazyku a druhú polovicu v slovenčine. V súčasnosti sa slovenčinu učia len štyri hodiny týždenne, navyše len ako cudzí jazyk, pritom učiteľmi, ktorí sami majú so zvládnutím tohto jazyka veľké problémy. Veľmi dobre si pamätám, akú hystériu vyvolalo zverejnenie takéhoto projektu. Uvedomujem si, že na niečo také treba veľkú mieru politickej odvahy. Argumenty sú však na našej strane. Je absurdné hovoriť o odnárodňovaní v situácii, kedy by žiaci týchto škôl ďalej žili v maďarskom jazykovom prostredí, čítali maďarské knihy, noviny a časopisy, pozerali maďarskú televíziu a počúvali maďarský rozhlas a navyše polovicu všetkých predmetov by mali vo svojom materinskom jazyku. Ak by sa tento projekt podaril, stalo by sa jediné. Všetci jej absolventi by sa naučili dobre po slovensky. To by im umožnilo dostať sa z vlastného jazykového, kultúrneho a tým pádom aj teritoriálneho geta a samozrejme by sa tým zmenšil vplyv maďarských politikov na svojich voličov.

A toho sa politici SMK priam hystericky boja. Treba pritom zdôrazniť, že systém by bol plne dobrovoľný a takéto školy by existovali paralelne s maďarskými školami, ktoré naopak poskytujú veľmi biednu úroveň výučby slovenčiny. Rozhodnutie o prihlásení dieťaťa, do maďarskej, bilingválnej, alebo slovenskej školy by bolo plne v kompetencii rodiča. A práve slobodné rozhodnutie maďarského rodiča je to, čoho sa politici SMK najviac obávajú. Robia všetko preto, aby o svoju moc nad voličmi neprišli. Je najvyšší čas prestať s falošnými pravidlami politickej korektnosti a naplno povedať, ako sa veci majú. Dokiaľ budú mať predstavitelia maďarskej menšiny za svojho lídra Pála Csákyho, na iný charakter politiky môžeme zabudnúť. Je to totiž politik, ktorý prioritne rieši v politike svoj osobný problém. Zásadnejší obrat v politike strany nastal po minuloročnej voľbe predsedu, kedy dlhoročného predsedu Bélu Bugára nahradil Pál Csaky. Problém nebol v samotnej zmene na poste predsedu, ale v hrubo podpásových metódach, akými sa Csaky a jeho skupina zmocnila moci v strane. Veľmi neférovou a navyše účelovou lžou o „ekonomickom“ pozadí predsedu Bugára (o jeho údajnom prepojení na Oskára Világiho šéfa Slovnafu a podnikateľa s obrovským portfóliom ekonomických záujmov) začal Csáky hrať vabank.

Účelový mocenský kalkul spojil Csákyho s radikálnym krídlom Miklósa Duraya. Paradoxné pritom je, že Duray patrí k najpasívnejším poslancom (v posledných ôsmich rokoch ani raz nevystúpil na pôde parlamentu) za čo si vyslúžil vankúš, aby sa mu dobre spalo, ocenenie pre najpasívnejších poslancov. (V minulom volebnom období boli v NR SR 4. poslanci, ktorý ani raz za 4. roky nevystúpili v rozprave).

Príklon k radikálnemu krídlu sa prejavil aj v absurdných argumentoch v neprospech Bugára, ktoré Csaky použil. Jedným z nich bola obľúbenosť Bugára medzi Slovákmi. Práve tento extrémne un fair argument sa stal dôvodom žltej karty, ktorú vtedy Vladimír Palko (ešte ako člen KDH) udelil novému predsedovi SMK Pálovi Csákymu.

Dôsledky nového vedenia SMK pre slovenskú politickú scénu

Z čisto mocenského hľadiska je takýto stav SMK pre slovenské strany skôr výhodou. SMK v čase Bugárovho vedenia totiž pravidelne dostávalo 2 až 3 % hlasov od slovenských voličov, čo v reále znamenalo, že voliči slovenskej národnosti zvyšovali počet maďarských mandátov v parlamente o 5 či 6. To sa nástupom Pála Csákyho definitívne skončilo. Navyše postavenie Csákyho, ako predsedu aj ako vrcholového (dnes opozičného politika) je podstatne slabšie, ako bolo to Bugárove. Csáky sa k svojmu postu dostal veľmi neférovo, hrubou a navyše účelovou lžou, vyhral veľmi tesne a tento biľag zo seba nikdy nezmyje. Csáky je typ intrigánskeho politika, bez škrupúľ, zábran a morálky. Nič mu nie je sväté. Je ochotný kedykoľvek, keď je to preňho výhodné, porušiť dohody. Jeho slovo nemá žiadnu váhu, dohody strácajú platnosť bezprostredne po uzavretí. Schopnosť a ochota konať vždy vypočítavo a účelovo ho profiluje ako jednu z najnedôveryhodnejších figúrok na slovenskej politickej scéne. Štýlom politiky, ale aj mierou neobľúbenosti sa veľmi podobá Mikulášovi Dzurindovi.

To zároveň značne znížilo koaličný potenciál SMK a teda šancu maďarských politikov v budúcnosti participovať na moci. S Csákym sa dá dohoda uzavrieť ľahšie než s Bugárom. Problém spočíva v tom, že tieto dohody majú potom podenkovú životnosť. To je presný opak Bugárovho prístupu, keď bola cesta k dohode dlhá a ťažká, efekt bol však trvalý. Csáky je navyše politikom, ktorý sa v intrigách pohybuje ako ryba vo vode a ich reťazenie si vlastne ani neuvedomuje. Vďaka tomu sa okolo SMK utvorí akási karanténa, ktorá môže viesť len k trvalej marginalizácii strany na slovenskej politickej scéne, alebo k výmene vedenia za také, ktoré bude schopné tvoriť realistickú politiku.

Roman F. Michelko

Zdroj: protiprudu.info


Rubriky: 
apríl 24, 2009 19:46 popoludní
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymoktóber 27, 2009 01:07 dopoludnia

    Komentár: 

    velmi spravne :)

 

 

Top