Obrázok používateľa CEZ OKNO
O definíciách

Skôr, ako sme sa začali rozprávať, stihla sa niekoľkokrát ospravedlniť. Za dopravnú zápchu, v dôsledku ktorej pár minút meškala, za mokrý dáždnik, za to, že si v kresle preložila nohu cez nohu, za to, že sa napila vody skôr, ako sa opýtala či môže, za pokrčené šaty, za to že si zabudla vypnúť telefón. A dokonca aj preto, že vôbec prišla...

"Neviem si efektívne zorganizovať čas tak, aby všetko fungovalo. Čím viac sa snažím, tým je to horšie," skormútene skonštatovala. Z jej hektického opisu povinností volalo naliehavo o pomoc zranené dieťa, ktoré sa potrebuje za každú cenu zavďačiť, zapáčiť, sprítomniť..., iba preto, aby si to niekto konečne všimol a ocenil. Zaujímalo ma, ako sa vidí ona sama. "Som spoľahlivá, hodnoverná, pracovitá, výkonná. Všetci ľudia, ktorí ma potrebujú, mi to tvrdia." Zastavila som ju, že to znie ako opis dokonalej ťažnej mulice, za čo sa opäť okamžite ospravedlnila. Pokračovala som. "Priala by som si počuť, ako znie slovo Nie z vašich úst." Moja prosba sa akoby dotkla nevyhnutnej časovanej nálože ukrytého, zastaveného, ale aj ohrdnutého a zakríknutého Nie jej podvedomia. Nenásilne, krehko a postupne sme sa učili preciťovať tenziu toho slova. Rozplietať nitky dôležitosti nesúhlasu. Vnímať princíp sebaprijatia, ukrytý v tak jednoduchých, ale určujúcich troch slabikách. Pochopiť prepojenie kolektívnej požiadavky na jej automatické Áno s vlastným právom na ozdravné Nie.

Neschopnosť povedať Nie v situáciách, keď je v hre naša dôstojnosť, je dlhotrvajúcou a nebezpečnou mentálnou pandémiou. Čím rapídnejšie technologicky mapujeme a myslíme si, že ovládame svet, tým tragikomickejšie sa v ňom strácame, predovšetkým v úlohách zúfalo presvedčivých, sebastredných, ale najmä, zakríknutých robotov.Táto rozleptávajúca infekcia strachu, postaviť sa za vlastné zdravé presvedčenia a rozhodnutia, aktívne nahráva všetkým druhom a spôsobom arogancie, bezohľadnosti, vymysleného elitárstva, agresívneho tmárstva, ale najmä, popretia práv človeka na sebavyjadrenie. A pritom je to jednoduché ako detská hra. Nikto a nič, žiadne miesto ani vec, nemá nad nami skutočnú moc. Ten, kto v nás premýšľa a cíti, ten, kto je v našom svete podpornou autoritou, sme iba my sami. Sme to iba my, čo si vytvárame skúsenosti, realitu a kohokoľvek v nej. Naše podvedomie prijme čokoľvek, čomu sme sa rozhodli uveriť. A práve to sa stáva našou skutočnosťou, ale aj pravdou.

Monika Kupšo

Zdroj: https://monikakupso.com/


VIAC INFORMÁCIÍ nájdete na tejto adrese.

Súvisiace:

Seriál: SLOVO DO ŽIVOTA
https://cez-okno.net/rubrika/serial-slovo-do-zivota


Autori: 
Štítky: 
júl 08, 2020 23:13 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top