Obrázok používateľa CEZ OKNO
O synchrónii

Nemusíte zatvárať oči.
Nemusíte sa zhlboka nadýchnuť.
Nemusíte sledovať ako Vám teplo preteká rukami.
Nemusíte si nič predstavovať.
Nemusíte robiť vôbec nič.
Máte otvorené oči.
Letmo vnímate oblohu, okno, možno muchu na stene. Dívate sa a vôbec Vás neprekvapí, že kdesi vo Vašom vnútri, a Vám je jedno, kde to je, vidíte obrazy. Niektoré dôverne poznáte. Dokonca počujete fragmenty rozhovorov.
Odkiaľsi pripláva hudba. Nie ste muzikálny typ, dokonca Vám kedysi v škole povedali, že ste hluchý, no Vy počujete čisté tóny. Poviete si: kto to hrá? A skôr než si to domyslíte, vidíte orchester. Jasne vnímate decentne osvetlené pultíky s notami. Hudobníci sú vážni a kdesi vzadu ktosi ticho zakašľal.

Máte otvorené oči.

Počujete hudbu.

Po stene chodí pavúk.

V tichosti hudby oceňujete dokonalosť siete, ktorú si tento tvorček utkal. Včera tam ešte nebola. Povzdychnete si.

Hudba sa stratí. Hudobníci sú teraz tekvice na poli. Po horizonte beží akýsi chlapec a máva rukami. Má rozbité koleno a líca od sĺz. Láskyplne chcete chlapcovi povedať, že to prebolí. Cítite, že ho máte rád a priznávate sa, že všetko je inak, ako bolo.

Akési prísne oči sa mihocú v záhyboch záclony.

Pri uchu Vám preletela mucha. Druhá Vám pristála na nose. Našpúlite pery a fúknete.

Ste na opustenej stanici. Je teplý deň. Okolo sú trsy trávy a v diaľke horí. Hrá harmonika. Vtedy bolo inak. Vtedy bolo vtedy na...
...na obočí Vás zasvrbelo. Dvíhate ľavú ruku a šúchate si viečko. Pridáte pravú ruku a pretierate si oči. Deň. Noc. Deň. Noc.

Vôkol sa magicky šíri vôňa tmavomodrej farby.

Vy sa hniezdite na stoličke a stále si rukami triete oči.

Hlboká modrá je presýtená zvukmi. Deep Purple. Hlboký nach. Chcete vedieť, čo je to hlboký nach a z tej modrej vaty vygúľate guľu, čo má na sebe ovsenú kašu.

Erich von Däniken.

Kniha Henochova.

„A z tej výšky bola Zem ako guľa z ovsenej kaše.“

V kine nikto nedýcha. Vidíte ten film piatykrát.

Vietor sa hrá so záclonou.

Zapadajúce Slnko sa hrá s prachom na obločnom skle.

Na akejsi ulici slečne Monroeovej vietor dvihol sukňu.

V školskej telocvični stoja chlapci a dievčatá. Cítiť pot a panenstvo.

Guľa z ovsenej kaše sa zväčšuje. Mraky Vám bičujú líca. Vidíte more a cítite vôňu knižky, ktorú ste si požičali z knižnice. Pomedzi kontinenty sa pletú regály plné kníh a vidíte známu tvár tety, ktorá dáva pečiatky. Podlaha vrždí. Padá sneh a Vy sa neviete dočkať, kedy prídete domov a otvoríte dosky veľakrát čítanej knihy.

Socha slobody má pichľavú hlavu a Vy sedíte u spolužiaka.

Veľké parníky vezú šťastlivcov do nového sveta a u iného spolužiaka praská platňa Z Nového sveta.

Oproti na poličke... hnedé drevo. Vôňa pomarančov. Socha slobody. Skoro ako naozajstná.

Slnečný lúč Vám na obloku ukázal Nazcu. Letíte, vznášate sa a je Vám jasné, že Vám je jasno. Vy by ste to urobili takto: s kamarátmi poletíte nad pole, keď bude dozrievať obilie. Vy sa rád hráte, a preto máte takú baterku, ktorá svieti všelijakými obrazmi. Máte rád rébusy a rád pomáhate ľuďom. Preto posvietite na pole a tešíte sa, že ráno budete o krok bližšie k záchrane sveta.

Hniezdite sa na stoličke a kúpete sa v striebornom svetle, ktoré vychádza kdesi spod Vás, tam, kde je sused, ale ono to vychádza z ešte hlbšia a Vy sa usmievate a hráte sa s bielou hmlou ako ten zmrzlinár spoza rohu, keď už nepredával zmrzlinu, ale cukrovú vatu, lebo sa mu pokazil stroj.

Slnko zapadá a Vy nedýchate. Pozabudli ste sa nadýchnuť. Napriek tomu žijete. Nemáte dôvod nežiť.

Usmievate sa a hovoríte si, že ste ako Boh, čo môže všetko. A ešte viac sa usmievate, keď si rýchlo spomeniete, že to nikdy nikomu nepoviete.

Dnes nemáte chuť muchu zabiť. Pokojne rozumiete tomu, že pavúk má svoju očakávanú večeru a zreteľne počujete jeho mľaskanie.

Nemusíte otvárať oči. Máte ich otvorené a vidíte, že to, čo vidíte, vidíte nie nimi, ale akoby nosom, čelom, či končekmi vlasov.

Tešíte sa, že ten chlapec na tekvicovom poli už nemá rozbité koleno a spoza záclony nepozerajú prísne oči.

Ste otcom, matkou a duchom zároveň.

Viete, že naozajstné hodiny netykajú a čas je ako riasenka, ktorú vyspelá spolužiačka zobrala mame z kabelky.

Vydýchnete ako vtedy v kine a rozhodnete sa kúpiť si lístok na zajtra. Dvakrát. Zajtra síce nehrajú, no vy sa usmievate a otáčate listami kalendára ako ten, čo vie, že spomienka na budúcnosť je ako dvihnutie dirigentskej paličky, keď sa veľa očí pozrie tým istým smerom, aby sa spoločne utopili v rozkoši hudby, ktorá zatiaľ pokorne drieme na notovej osnove ako lastovičky na telegrafných drôtoch. Stačí tlesnúť a tie isté noty tancujú s novým úsmevom na perách. Potom zavriete notový part a pokojne kráčate domov. Cez park. Máte dlhý šál a popri Vás kráča bytosť, ktorá Vás miluje.

Viete, čo bude ďalej, pretože ste to už zažili. Vy si na to len spomeniete. A keďže dnešok je len príčina včerajška, kráčate pokojne, šál Vám veje vo vetre a cítite sa ako stvoriteľ.

Teraz už naozaj nemusíte robiť vôbec nič, ste príjemne unavený a dýchate pravidelne. Vychutnávate si chuť vzduchu a cítite jeho sladkosť. Pobavene zaklipkáte očami, pretože viete, kam všade ten vzduch chodí. Zahliadnete svoju tvár v ktorejsi kapiláre a s radosťou zaspíte.

Život je nádherný, život je krásny, deň je krásny, tra-la-la-la...

Sladko zadriemete a z kútika Vám kvapne slina.

Všetko má zmysel, pomyslíte si, a ďalej už nič.

Chrápete a nepočujete, ako vedľa ktosi búcha na stenu a kričí, že už toho má dosť a že sa máte odsťahovať do lesa a chrápať tam.

Vy sa nad tým dobrým človekom len vznášate, vznášate a vznášate...

Vlado Bálint

"Poznáte ten pocit. V okamihu si spomeniete na čosi dôverne známe. Precítite okolnosti, farby, vône... Dotkne sa vás "minulosť", možno "budúcnosť", v tej chvíli si to ani nestihnete uvedomiť. Dôvernosť, s akou vás osloví "déjà vu" je prítomná a v tej chvíli si počítate chĺpky na rukách, pretože si neviete vysvetliť túto úžasnú udalosť. Vzápätí si uvedomíte, že nič netreba vysvetľovať a naplno si vychutnáte zimomriavky, ktoré vás spájajú s vašimi vlastnými čriepkami, vznášajúcimi sa v priestore, ktorý vyzerá ako prázdne miesto medzi cibuľovými šupkami... A nebojíte sa, že premeškáte príležitosť, kedy toto všetko pochopíte."
Vlado Bálint

Déjà vu v trinástich rôznorodých prozaických obrazoch zachytáva myšlienky plynúce popri našej realite a naznačuje ich úzku spojitosť s minulosťou, budúcnosťou a prítomnosťou, ktorú práve prežívame. Déjà vu inšpiruje k tomu, aby sme počúvali svoj vnútorný hlas.

Kniha v pevnej väzbe vyšla 23.07.2015, formát A6, 105 strán, ISBN 978-80-970758-5-9
E-kniha vyšla 21.12.2013, formát PDF, 112 strán, ISBN 978-80-970758-7-3

Esejisticko-poviedkovú e-knihu Déjà vu si môžete objednať na adrese bioba.sk@gmail.com
Cena knihy v pevnej väzbe: 9 € + poštovné a balné
Cena e-knihy: 7,70 €

Vlado Bálint, Mgr. (1960, Michalovce)
Vyštudoval kulturológiu na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach.
Pôsobil v profesionálnom divadle a ako pedagóg.
Pracuje pre rozhlas a televíziu.
Okrem písania sa venuje aj fotografii a psychotronike.
Je zapísaný v Who is Who v Slovenskej republike, II. edition, 2003.
Je autorom kníh:
CIRCUMSPECTATE (2011, 2013) - poviedky
Deň po Jánskej noci (2011) - zbierka básní
Náhodné stretnutie (iného druhu) (2012, 2013) - divadelná hra
Déjà vu (2013, 2015) - eseje a poviedky
Blázon a Kráľ (2014) - absurdná tragikomédia
Sto rokov v očistci (2014) - monodráma
Miesto pri stole (2015) - divadelná hra

Autori: 
Štítky: 
júl 24, 2015 21:00 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top