Ako som tam tak stál, zapadalo slnko: Tatry dostali modrastý nádych a v diaľke pred sebou som mal zložený vejár hôr – pochopil som ako to videl a namaľoval Benka... A práve v tej jednej prchavej a krátkej chvíli to ku mne prišlo: dávno zabudnutá spomienka, alebo azda čosi z minulých životov, ak vôbec o niečom takom možno hovoriť?
Už poznám tento pocit – prekvapí ma nečakane a rovnako rýchlo, ako príde, náhle ustúpi a vo mne zanechá pocit čohosi nedopovedaného...
Dolu v terénnej prepadline, architektonicky využitej pre terasovité sedenie amfiteátra práve účinkuje jeden z ľudových súborov: už druhý deň som jedným z tisícov účastníkov folklórnych slávností... Pozerám zhora na pestré ľudské divadlo a krajinu, ponárajúcu sa celkom nepovšimnute do večerného šera a snažím sa zadržať v pamäti snový, no veľmi intenzívny pocit a dešifrovať správu, ktorá s ním – a v ňom prichádza, no je neskoro: tentokrát, ako predtým nespočetnekrát sa mi n e p o d a r í zachytiť p r í b e h ako zo sna... Celkom iste však viem, že je dôležitou časťou odpovede, ktorú po celý život hľadám: odpovede na otázku KTO VLASTNE SOM...
Tento pocit, ku mne prichádza celkom nečakane a na najrozličnejších miestach sveta – prvýkrát si ho pamätám keď som mal šesť rokov a boli som vtedy na dovolenke s rodičmi v doline blízko môjho rodného mesta – aj vtedy zapadalo žeravé slnko za temnejúce kopce a mne sa po lícach samovoľne rinuli slzy – tajil som svoj nevysvetliteľný plač a dojatie, spojené so zvláštne silnou emóciou krásy a smútku zároveň...
Aj vtedy ku mne prichádzala správa z hlbín minulosti – o čom bola som však nevedel dať do slov...
Neskôr som pochopil, že s touto emóciou /prichádzala najčastejšie spolu so západom slnka/ je spojený zážitok existenciálnej samoty – a preto som ho radšej potláčal a vyhýbal som sa mu...
V horách na severe krajiny, odkiaľ pochádzal môj nebohý otec som mal tento zážitok častejšie ako kdekoľvek inde... Mal som pocit, že v horách na severe je čosi z mojej vlastnej minulosti, tej, do ktorej som sa už nechcel vracať...
Prežíval som pocity osamelosti a smútku – ako keď stratíte svoju rodinu, blízkych a ste odrazu nekonečne zbytočný a sám: azda aj preto som na svojich cestách ťahal smerom na juhozápad a k rovinám a moriam...
Prial by som si pre seba všetko iné, ako vrátiť sa k prežitku tohto clivého pocitu a predsa: tento rok som sa riadením osudu ocitol na Východnej.
Využil som príležitosť a pozvanie z Národného osvetového centra a ministerstva kultúry a s pocitom, že „všetko má svoj skrytý zmysel a význam“, pobalil som sa spolu s mne najbližšou osobou najnutnejšie veci a našich dvoch psíkov a poďho na ľudový festival. Priznám sa, že vo svojom živote som bol doma skôr na rockových festivaloch ako na oslavách folklóru: aj preto som videl sám seba, zaodeného hábami z jedného známeho hiphoperského obchodu v Bratislave trochu zvláštne. Moje obavy, či nebudem vyzerať ako puk v neznámom prostredí medzi osobnosťami slovenského folklóru a organizátormi z Národného osvetového centra, sa však vďaka ich tolerancii a zhovievavosti rýchle rozplynuli – a tak som postupne zapadol aj medzi ľud: k zbližovaniu prospela aj spočiatku sporná prítomnosť obidvoch psíkov – motali sa pomedzi nohy tisíchlavého davu, ľudia sa pri nich pristavovali a prihovárali sa im aj nám... Spolu sme stáli medzi divákmi, ktorí sledovali prípravy na príchod ministra kultúry a neskôr aj prezidenta – sedeli sme na sedadle v amfiteátri a nikomu sme napodiv neprekážali... Len Deny, ten mladší, posledný deň od únavy z toľkých vnemov štekal bez príčiny a na každého, ba aj na ochranku prezidenta – ale keďže nemá ani desať kíl a len gúľa tými svojimi obrovskými očami, vzbudzoval našťastie len pobavený úsmev tých nebezpečne vyzerajúcich chlapíkov...
A tak sme znášali krátke lejaky, ktoré striedal úpek slnka a užívali sme si to tam...
Sediac na poslednej lavici v kotli amfiteátra /aby sme neprekážali/ spomenul som si iný amfík, ten na Búdkovej ceste v Bratislave, kde sme pred rokmi stáli s Dušanom, Vašom a celým tímom prvej Fontány pre Zuzanu – vtedy som si myslel, že celý svet sa točí okolo rockovej hudby: považoval som sa za jedného z tej generácie sveta...
Vyrastal som v meste – nebolo veľké, malo však typicky „mestské“ ambície.
Do štatútu mesta ho povýšil kráľ pred mnohými stáročiami. Môj rod po maminej strane žil odjakživa v meste, zatiaľ čo rod môjho otca je rodom slovenských zemanov, strážiacich hranice na severe krajiny – môj dedo si zobral za ženu terchovanku a mal s ňou dvanásť detí: môj otec, ako najstarší dostal možnosť školy a štúdií – v dôsledku toho dostal po vojne prácu v meste, kde spoznal moju matku, meštianku...
Túlam sa bezcieľne v dave na Východnej a pozorujem ženičky, ako tkajú na kolovrátku, vidím zvyšky všetkých tých zručností, ktoré bolo zapotreby, aby vznikli všetky tie kroje a predmety dennej potreby a som fascinovaný: toto poznanie, tieto vedomosti, tento talent musel pochádzať /dedil sa/ z veľmi hlbokej minulosti – všetka tá výzdoba, ornament, melodika, tonalita, všetok ten „fíling“ museli mať zdroj, celkom odlišný ako zdroj, ktorý stojí za paradigmou súčasnej takzvanej „západnej“ spoločnosti!
Na vŕšku, trochu bokom hrajú Indiáni – vo svojich krojoch, na pozadí panorámy Tatier však nepôsobia vôbec absurdne – aj oni sú deťmi svojich hôr, svojej prírody... Aj ich kroje a ich vlastná „paradigma“ vychádza zo zdroja, ktorý je nezávislý na súčasne prevládajúcom...
A všetky tieto zdroje majú vo svojom počiatku jeden veľmi dávny – spoločný...
Kedysi dávno sa však n i e č o s t a l o: niečo sa stalo a rody sa rozdelili...
Niektoré – a ten náš medzi nimi – zaostali v technológiách: boli geneticky uspôsobené i n a k: v rámci stvorenia mali reprezentovať inú vlastnosť...
Západný svet obrátil svoju pozornosť na povrch vecí – dokázal vytvoriť úžasné diela – až po dnešný internet a lety do vesmíru... A všetko, čo v týchto „pretekoch rozumu“ neobstálo sa začalo považovať za menejcenné...
Okolo mňa prechádza chlapík v plandavých nohaviciach zrejme z čistého ľanu... A v tej chvíli, ako sa za ním pozriem, som vo svojom rodnom meste - v tom, aké bolo v časoch mladosti mojej matky, keď chlapi z lazov prichádzali na výročný trh so svojim dobytkom – očami mladej slečny, ktorá v jedinom kine mesta už mohla vidieť filmy s Gretou Garbo, a s hollywoodskými milovníkmi musel pôsobiť ich vzhľad zanedbalo... Mladá slečna, vychovávaná v multikultúrnom meste s kresťansko - židovskými tradíciami už dobre vedela rozoznať vkus doby medzi dvoma svetovými vojnami, mala jasné predstavy o láske svojich snov: o tom, ako bude vyzerať, ako sa bude obliekať, aký účes bude nosiť, ako bude voňať, aký bude vzdelaný, rozhľadený a vážený...
Otec prišiel do mesta po vojne – bol pilot, štátny zamestnanec, kučeravé blond vlasy si česal ako americkí herci, nosil nohavice s pukmi, klobúk a vyleštené topánky /“podľa topánok spoznáš najlepšie, kto je kto...“hovorí moja matka dodnes/. Môj otec si neobúval čižmy, krpce a nenosil kroj – aj keď jeho rodičia si postavili múranicu /a nie drevenicu/ až v časoch, ktoré si ja dobre pamätám, môj otec žil v mestskom činžiaku, ovládal nemčinu, francúzčinu, ba aj latinčinu...
Vychovali ma v mestskom prostredí – som dieťa mesta druhej polovice dvadsiateho storočia a dieťa svetovej elektronizácie: elektrofonické gitary, reprodukovaná hudba, platne, hi-fi, CD, MP-3... Moja generácia odmietala účesy rodičov aj ich nohavice s pukmi – krvopotne sme presadzovali texasky...
Až donedávna som sa cítil byť typickým reprezentantom celosvetovej kultúry, ktorú som si zvykol sám pre seba označovať „elektronická“ – aby som do nej zahrnul okrem rocku, popu, aj trance, haus, či hip-hop. N e p o c h y b o v a l som o tom, že „toto som ja“. Mal som v tom – jasno.
Mal som v tom jasno azda do chvíle, keď som sa dostal na svojich cestách do jedného z tých prírodných centier, kde vyvierajú tvorivé impulzy najmodernejších trendov nielen v hudbe – ale aj v umení, či filozofii sveta: tu som si odrazu uvedomil priam fyzický tlak, ktorý vyvieral kdesi z podstaty seba samého – bolo to volanie toho, kým v skutočnosti som...
Z minulosti, ako neskutočného sna sa mi začali vynárať dávne príbehy – prichádzali vo vlnách náhlych a nečakaných emócií a pohnutia...
Niečo sa začalo so mnou diať...
A tak som o tom začal písať – zistil som, že nie som sám, ktorému sa tieto veci dejú... Jedným z prejavov tejto zvláštnej premeny je to, že ma dojímajú prejavy ľudovej tvorivosti /nielen hudby/. A to nielen prejavy ľudovej tvorivosti vlastného národa /aj keď tie sa ma dotýkajú na výnimočných miestach duše/.
Fascinuje ma jedinečný prejav k a ž d é h o národa, či etnika!
Inšpiruje ma to nielen ako umelca – vo folklórnych prejavoch nachádzam čosi „za“... Čosi veľmi autentické a pradávne – zároveň však aktuálne... Nemám pre to racionálne vysvetlenie: dotýka sa to skôr mojich emócií ako rozumu...
Čosi sa so mnou deje, vážení priatelia!
Neberte to prosím tak, že rocker opúšťa svoje stádo a prestupuje do stáda iného... Ja nezatracujem svet modernej spoločnosti – naplno využívam všetky jeho vymoženosti a verím, že máme nádej zachrániť a rozvinúť nádhernú civilizáciu – ja to však vidím tak, že bude o to geniálnejšia, o čo viac sa naučíme využívať a používať z d r o j, ktorý vyviera kdesi na počiatku vekov – a ktorý reprezentuje génia toho, ktorého národa...
A znova som na slávnostiach vo Východnej: vo svojom hiphoperskom tričku a nohaviciach rovnako plandavých ako boli tie, v ktorých prichádzali dedinčania na trh v mojom rodnom meste sedím so svojimi dvoma psíkmi nad amfíkom, počúvam tie spevy a po lícach mi tečú slzy nezadržateľného dojatia...
Slnko sa chýli k línii vysokých kopcov – z dolín stúpa jemný závoj hmly a prináša ku mne sotva zachytiteľný odkaz čohosi veľmi blízkeho: zatiaľ to neviem pomenovať. Neviem si dobre spomenúť. Neviem, čo sa mi a ktovie kedy a v ktorom živote /ak také sú/ na týchto miestach prihodilo – raz to azda rozlúštim a dám o tom svetu vedieť: zatiaľ nech postačí, že tam vo Východnej som pochopil, že môj smútok nemá príčinu v tom dávnom príbehu – ako skôr v tom, že ovplyvnený svetom okolo, som sa tomu ukrytému príbehu nevedomky vzďaľoval: lebo tam, kde sme sami so sebou, je len pocit naplnenia a radosti...
Za pozvanie na Východnú 09 ďakujem producentovi pánovi Galbavému z MKSR, programovej riaditeľke festivalu pani Jane Liptákovej a pánovi Jánovi Tazberíkovi, generálnemu riaditeľovi NOC.
Karol Hlávka
Zdroj: karolema.blogspot.com
