Priebeh celej akcie stretnutia manifestujúcich študentov s políciou sa prezentuje na filmových záberoch ako veľkolepé dramatické divadlo boja za slobodu. „Sametová revoluce“ bola pripravená perfektne. Heslá ako „Máme holé ruce“, „Nechceme násilie“ či „Nie sme ako oni“ sa stali symbolom postupného, „nežného“ prevzatia moci. Pravdou je, že v ten deň, dopredu načasovaný piatok 17. novembra, bola nežnosť len na strane študentov, nie príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti. Dievčatá rozdávali ťažkoodencom z radov polície kvety a študenti sa bez známok agresie snažili dostať zo zovretia bezpečnostných zložiek. Napriek tomu „zaúradovalo“ vodné delo a obušky. Lekárska komisia oznámila, že bolo zranených 568 ľudí. Pripravená intriga - falošná správa o smrti študenta Martina Šmída akcelerovala v spoločnosti napätie a masové protesty. V sobotu vyhlásili divadlá týždenný štrajk a v nedeľu sa v byte Václava Havla zišli vedúci signatári Charty 77 a členovia nezávislých iniciatív, aby sa dohodli na vzniku Občianskeho fóra (OF), ktorého koncepcia bola schválená už pol roka pred prevratom.
Ďalšie udalosti sú všeobecne známe. Na Slovensku, ako paralelné hnutie s OF vznikla Verejnosť proti násiliu (VPN) a v priestoroch Slovenského národného divadla i na námestí v Bratislave sa konali mítingy za spoluúčinkovania hercov, najmä Milana Kňažka a protagonistov novembra akými boli Ján Budaj, Fedor Gál, Peter Tatár, Peter Zajac a iní dovtedy verejnosti celkom neznámi ľudia. Intrigy a podrazy sa v tých búrlivých časoch nevyhli ani vedúcim predstaviteľom Verejnosti proti násiliu. Budaj neskôr prirovnal VPN ku komunistickému politbyru, pretože ho vraj neprávom obvinilo zo spolupráce s ŠtB. Čudné okolnosti zvolenia prvej porevolučnej hlavy štátu sa tiež stali jablkom sváru medzi Jánom Budajom a ostatnými členmi vedenia VPN. Budaj tvrdí, že Havel sa stal prezidentom po tajnom kšeftovaní s komunistami, kým Fedor Gál a Peter Zajac to nepripúšťajú, hoci priznávajú fakt, že komunistický predák Marián Čalfa „navrhol Havlovi medzi štyrmi očami reálny postup, ako by mohol byť zvolený za prezidenta“. Vraj išlo len o legitímnu „politickú techniku ako to spraviť“ a nič viac. Havel sa k tajným dohodám s komunistami nikdy nevyjadril, a tak faktom zostáva iba to, že bol zvolený za prezidenta aklamačným hlasovaním všetkých komunistických poslancov vo Federálnom zhromaždení a Čalfa sa stal predsedom vlády. Napokon, ako inak, ak nie dohodou s komunistami a s podporou OF a VPN Havel odstavil na vedľajšiu koľaj svojho obávaného konkurenta na prezidentský stolec - Alexandra Dubčeka.
Volanie Slovákov „Dubček na Hrad!“ totiž nenechávalo chladných ani českých prívržencov Pražskej jari a zvolenie Dubčeka za prezidenta sa očakávalo rovnako na Slovensku ako za riekou Moravou. Zdá sa, že Dubček predstavoval pre isté politicko-mocenské zámery reálne nebezpečenstvo aj vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia. Nasvedčuje tomu aj jeho záhadná autonehoda s tragickým koncom.
Ľudovít Števko, mesačník Extra plus
Zdroj: EXTRAPLUS.sk
