Obrázok používateľa CEZ OKNO
T. G. M. - Umelo živené oslavovanie prvého československého prezidenta dnes vyvoláva úsmevy

"Po roku 1945 bol kult Masaryka v plnej miere obnovený a do škôl a na úrady sa vrátili jeho portréty, busty a sochy. Paralelne sa však pestoval aj kult J. V. Stalina a „prezidenta-budovateľa" Edvarda Beneša. Chaos a zmätenosť v „autoritách" sa ukázala naplno počas troch rokov víťazného postupu komunistov zakončeného uchvátením politickej moci vo februári 1948. Masaryk bol tak jednoducho zaradený do nového panteónu spolu s pestrou škálou diktátorov, štátnikov a politikov, často s protichodnými ideovými východiskami a politickými názormi."

V moderných politických dejinách 20. storočia sa zrodil teoretický fenomén v podobe pojmu kult osobnosti


Predovšetkým v súvislosti s konkrétnymi osobnosťami, väčšinou diktátormi a hlavnými protagonistami autoritárskych režimov, získal tento pojem negatívny obsah a pejoratívne zafarbenie. Zaužívaný je Leninov, Stalinov, Hitlerov či Mussoliniho kult. Svoj kult však mali ešte za svojho života aj osobnosti, ktoré sú v rámci demokratickej propagandy zo zotrvačnosti a v duchu „politickej korektnosti" dodnes označované za vzory osobnej skromnosti a ideály štátnickej múdrosti.

Vynucovaná autorita

Prvá Československá republika ako jeden z nástupníckych štátov Rakúsko-Uhorska mala vlastný a často umelo živený a dotváraný kult svojho prvého „prezidenta-osloboditeľa" Tomáša Garrigue Masaryka. Základná historicko-psychologická analýza i obyčajná politická pragmatická logika by ho mohla vysvetliť snahou zakladateľov nového štátu o náhradné riešenie pádu tradičného kultu Bohom pomazaného monarchu - cisára po páde monarchie na jeseň 1918. Práve cisár predstavoval po desiatky a stovky rokov tradičnú a prirodzenú autoritu, ktorá prerástla v štátny inštitucionalizovaný kult jeho osoby.

Československá republika si však svoje autority iba vytvárala a aj keď ostro kritizovala predchádzajúci kult monarchu, vonkajšími znakmi a prejavmi vytvárala v osobe svojho prvého prezidenta nový typ „demokratického" kultu osobnosti s titulmi nápadne podobnými tým, ktoré zvykla monarchistická propaganda udeľovať vládnucemu imperátorovi - otec národa a vlasti, zakladateľ a udržiavateľ štátu a v prípade víťaznej vojny aj záchranca a osloboditeľ.

Čo však bolo v Čechách do značnej miery prirodzené a malo tam svoju pôvodnú ideu a podporu, to nadobudlo na Slovensku komickú a často až tragikomickú podobu. Z dovtedy neznámeho českého profesora sa mala stať všeobecne uctievaná osobnosť. Keď sa tak nestalo, Slováci boli často označovaní za zaostalý národ v osídlach klerikálnej maďarónskej propagandy.

Autorita nemusí byť vždy prirodzená, ale často aj býva vynucovaná štátnym mechanizmom a šírená a udržiavaná všetkými prostriedkami masovej agitácie a propagandy. Tak to bolo v celej republike a na Slovensku aj s Masarykovým kultom, ktorý možno smelo porovnať v prejavoch, metódach a spôsoboch šírenia s nejedným kultom osobnosti predstaviteľa diktatúry alebo autoritárskeho režimu.

Masaryk bol propagandou predstavovaný ako láskavý a milujúci otec nielen fiktívneho a štatisticky majoritného národa československého, ale často aj ako citlivý a starostlivý „otec" všetkých národnostných menšín a etnických skupín. Za všetky prejavy menšinovej propagandy v tejto oblasti iba jeden príklad, ktorý prinieslo v roku 1937 na stránkach svojho septembrového vydania periodikum s názvom Podkarpatoruská revue (uvádzame ho v pôvodnom prepise):

Pojte, pane Prezidente/žyjte meži namy/meži virnymy synamy/meži Rusinamy. Pryvítajut russki ljude/od serdcja ščiroho/nihda nikto ne zabude/otcja ljubymoho. Hej, ty slavnyj prezidente/Tomo Masaryku/my ljubylyb iz toboju/žyty tut do viku! U našoho Masaryka/zolota podlaha/tak do neho chlapci chodat/jak do Pana Boha.

Masarykovec Tido J. Gašpar

Kult osobnosti T. G. M. mal svoje chronologické fázy vývoja, ktoré sa vyznačovali vzostupom jeho intenzity a prenikania do všetkých sfér politického, kultúrneho, spoločenského a predovšetkým školského života jednotlivých regiónov ČSR. Práve žiaci a študujúca mládež sa stali vďačným objektom tejto propagandy a školy sa tak stali strediskom a organizátorom osláv, príležitostných akadémií, výstav a slávností prezidentových narodenín, vzniku republiky alebo legionárskych výročí. Masarykovým menom boli pomenované športovo-branné organizáce, námestia, ulice, školy, športové kluby, súťaže a majstrovstvá, telocvičné a spolkové miestne jednoty a organizačné štruktúry.

Najočividnejším prejavom kultu osobnosti T. G. Masaryka bol v septembri 1937 jeho pohreb so sprievodnými akciami, no predovšetkým tryzny v jednotlivých mestách republiky a oslavné články vo vtedajšej tlači.

Je zaujímavé, že neskorší šéf Úradu propagandy za prvej Slovenskej republiky Tido J. Gašpar patril v roku 1937 medzi najaktívnejších Masarykových glorifikátorov zo slovenskej kultúrnej obce. V pravidelnom úvodníku s názvom O čom je reč?, ktorý na svojich stránkach priniesol týždenník Nový svet, napísal: „Opustil nás najväčší muž z rodu československého! Patriarcha vlasti! Okrasa súčasného sveta. Zvrchovaná republiky koruna a obor všetkých deväť síl - ako ho nazval Hviezdoslav. Muž viery, ktorého alfou a omegou bol Boh! Muž svetla, ktorý vysoko niesol jeho planúcu pochodeň v zradných tôňach zeme, a bol nám ohnivým stĺpom - ukazujúcim cestu do zeme slobody! Obor ducha, ktorý obnovil jeho čistú vznešenosť a bol výsostným zjavom svetovej logokracie - duchovným veličenstvom! Dejinami prešiel ako novodobý titan a na čele zbratrených Čechov a Slovákov, ktorých ucelil v jeden mravný a bojujúci celok, aby v spojení ich síl stvoril záruku ich slobodného, národného bytia - stál ako skvelý vzor! Masaryk - náš Osloboditeľ!" Práve vzhľadom na ďalšiu politickú kariéru a orientáciu Tida J. Gašpara v rokoch 1939 - 1945 vyznievajú pateticky, umelo a dnes určite úsmevne.

Tatíčku náš drahý!

Vráťme sa však k propagovaniu Masarykovho kultu na slovenských školách. Najčastejšie sa tam pestoval v podobe oslavných veršovaných akadémií zostavených z oslavných básní a jeho citátov, prípadne citátov domácich a zahraničných osobností o Masarykovi. Pre jednotlivé druhy a typy škôl boli vydávané špecializované príručky na pestovanie Masarykovho kultu, a to až do roku 1948. Neodmysliteľnú oslavnú kapitolu absolútne glorifikujúcu Masaryka všetkými možnými a predstaviteľnými atribútmi a superlatívmi obsahovali aj všetky metodické a odborné príručky pre organizátorov osláv výročí vzniku ČSR, predovšetkým dvoch okrúhlych (1928 a 1938). Vzťahu Masaryka k Slovensku boli venované i samostatné práce, väčšinou malého rozsahu, vydané v brožovanej zošitovej väzbe. V jednej z nich s názvom Masaryk a Slovensko, spísanej Antonom Štefánkom a vydanej ešte v prvých rokoch existencie ČSR v roku 1920, sa „blahodarné" pôsobenie prezidenta-osloboditeľa ospevuje takto: „Keď prezrieme účinky Masarykovej práce na Slovensku, vidíme, ako sa jeho zásady uplatňujú vo všetkých odvetviach kultúrneho, sociálneho a hospodárskeho života. Poctivosť a čistota názoru v činnosti politickej, drobná práca, boj proti alkoholizmu, demokratizmus, sociálna práca medzi robotníctvom, československá jednota, znášanlivosť národnostná atď. uplatňujú sa v jeho duchu a tak sa zdá, že len tieto, ním hlásané zásady môžu upevniť a zaistiť republiku."

Idylu neochvejnej, úprimnej detskej lásky k prezidentovi-osloboditeľovi mali vyjadrovať štylizované listy, posolstvá, zdravice a oslavné básne, ktoré uverejňovali školské, detské a mládežnícke časopisy a periodiká. Jednou z takýchto oslavných básničiek pod názvom Pozdrav slovenských detí tatíčkovi Masarykovi priniesli v marci 1933 na svojich stránkach noviny sokolskej mládeže Vzkříšení:

Túžby naše letia k Tebe/tatíčku náš drahý/zo Slovenska slobodného/do ďalekej Prahy. K Tebe na krásne Hradčany/tam by sme ísť chceli/aby sme Teba, tatíčku/aj my uvideli. Prišli by sme k Tebe všetky/s iskriacimi zraky/doniesli by sme Ti srdcia/plné, plné vďaky. Ťažko je však nám maličkým/vybrať sa do Prahy/preto len z diaľky voláme:/Tatíčku náš drahý!/Ži nám ešte mnohé roky/tatíčku šedivý/vrúcne Ti prevolávame/Nech Ťa Pán Boh živí!

Dve vzkriesenia kultu

Po roku 1945 bol kult Masaryka v plnej miere obnovený a do škôl a na úrady sa vrátili jeho portréty, busty a sochy. Paralelne sa však pestoval aj kult J. V. Stalina a „prezidenta-budovateľa" Edvarda Beneša. Chaos a zmätenosť v „autoritách" sa ukázala naplno počas troch rokov víťazného postupu komunistov zakončeného uchvátením politickej moci vo februári 1948. Masaryk bol tak jednoducho zaradený do nového panteónu spolu s pestrou škálou diktátorov, štátnikov a politikov, často s protichodnými ideovými východiskami a politickými názormi. Ako príklad môžeme uviesť citát z oslavnej publikácie prejavov Dr. Jana Hořejšího, ktorá vyšla v roku 1947 pod názvom T. G. Masaryk-Osvoboditel: „President Osvoboditel jest a bude naším českým Lincolnem. Jeho vliv a příklad se osvědčil mocným již za jeho života. Masarykův národ to byl, kdo zabránil, aby se kdy u nás ujaly a našly obecného sluchu svody doby, fašismus, reakce, mamonářství a aby přebujely nad zájmy celku. President Masaryk tak jako Palacký, Havlíček, Lenin a Stalin viděl národní budoucnost v práci. Presidente Osvoboditeli, dal jste nám celým svým životem a dílem nehynoucí důkaz a vzor pracov­níka."

Revolúcia v roku 1989 takisto so sebou priniesla isté vzkriesenie kultu T. G. M., aj keď už nikdy nedosiahol intenzitu spred roku 1938. Na Slovensku sa aj napriek snahám niekoľkých angažovaných čechoslovakistov nikdy neujal a pôsobil skôr cudzo, komicky a umelo ako vierohodne a úprimne. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky je obnovovanie jeho kultu a s ním spojené stavanie jeho sôch skôr prejavom chaosu v hlavách politických reprezentantov na všetkých úrovniach. Tak sú do jedného vreca nahádzaní Masaryk, Svätopluk, Jánošík, neznámy vojak, Hviezdoslav, Hurban, Štúr a Hodža, lev držiaci v pazúroch ďalšieho leva (malý znak ČSR) nad Štefánikom, partizán so samopalom a najnovšie i cisárovná a kráľovná Mária Terézia, ktorá by bola prekvapená, že jej - predstaviteľke absolutistickej monarchie, chcú v republikánskom zriadení opäť postaviť sochu. Absencia historickej pamäti politickej reprezentácie však priamo súvisí s ich výberom a chýbajúcou štátnou doktrínou. Politika sa akoby zredukovala len na prostriedok osobného obohatenia. Ideály a idey sú takmer mŕtve, prípadne označené za extrémistické a nebezpečné, pretože narušujú „idylku" premeny národa na konzumné stádo zdierané a ovládané hŕstkou polokriminálnych zbohatlíckych kreatúr.

O analýzu Masarykovho kultu sa už čiastočne pokúsilo niekoľko autorov, ale až do dnešných dní nevyšla špecializovaná monografia, ktorá by rozpracovala každý aspekt tohto zaujímavého fenoménu politických dejín medzivojnovej ČSR.

Na záver už iba jeden citát z knihy esejí českého historika Josefa Kroutvora, ktorá vyšla v roku 1990 pod názvom Potíže s dějinami: „Symbolem první republiky se stal Tomáš Garrigue Masaryk, její první prezident. Masarykův kult procházel životem veřejným i soukromým, prostupoval celou republiku."

Vojtech Kárpáty

Zdroj: Mesačník EXTRA PLUS, www.extraplus.sk


Súvisiace:

Okolnosti zrodu ČSR 1
http://www.cez-okno.net/clanok/okolnosti-zrodu-csr-1

Okolnosti zrodu ČSR 2
http://www.cez-okno.net/clanok/okolnosti-zrodu-csr-2

Okolnosti zrodu ČSR 3
http://www.cez-okno.net/clanok/slovensko/okolnosti-zrodu-csr-3


júl 19, 2010 19:31 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top