Obrázok používateľa CEZ OKNO
Peniaze bez úrokov a inflácie II.

K individuálnej a spoločenskej zmene by malo dôjsť najmä preto, (1) aby sa rozbila určitá šablóna správania sa; (2) a pretože iná šablóna správania sa zdá byť adekvátnejšia na dosiahnutie požadovaného výsledku. K zmene peňažného systému navrhovanej v poslednej kapitole môže dôjsť z jedného, druhého alebo z obidvoch uvedených dôvodov: (1) V minulosti rakovinová akumulácia bohatstva bola pravidelne rozbíjaná sociálnymi revolúciami, vojnami a ekonomickým kolapsom. Bezprecedentná ekonomická vzájomná previazanosť všetkých dnešných štátov a mnohonásobný potenciál globálnej deštrukcie činí tento mechanizmus riešenia konfliktu neakceptovateľným. Sme nútení hľadať nové riešenia s cieľom vyhnúť sa vojne, sociálnej revolúcii alebo ekonomickému kolapsu. (2) Podľa názoru mnohých špecialistov v oblasti ekonomiky a bankovníctva, krach burzy v roku 1987, pri ktorom v priebehu niekoľkých dní zmizlo 1,5 biliónov USD, bol iba slabým vánkom v porovnaní s bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom celosvetovej Veľkej depresie, ktorá pravdepodobne nastane, ak v priebehu niekoľkých najbližších rokov nezavedieme fundamentálne zmeny. (18)



Zmena peňažného systému teraz ponúka jednu možnosť, ako sa vyhnúť enormným ľudským a materiálnym nákladom takejto katastrofy. (3) Bez ohľadu na to, či si uvedomujeme alebo nie, že každý exponenciálny rast v konečnom dôsledku vedie k vlastnej záhube, prednosti prechodu na nový peňažný systém sú také evidentné pokiaľ ide o sociálnu a environmentálnu spravodlivosť, že táto cesta by mala byť zvolená už len preto, lebo je lepšia než tá, ktorú máme dnes. Hlavným problémom akéhokoľvek transformačného procesu však nie je ani natoľko to, žeby sme radšej chceli zostať tam, kde sme, alebo žeby sme nechceli uznať výhody nového cieľa, ktorý chceme dosiahnuť, ale v odpovedi na otázku: Ako sa tam dostať? Poznáme nebezpečenstvá, ktoré na nás tu hrozia, ale sme schopní vylúčiť, že nový systém nebude mať iné, azda aj horšie následky?

Aby sme si uľahčili odpoveď na otázku, ako by táto transformácia mohla napomôcť pri dosahovaní cieľov jednotlivých sociálnych skupín, pozrime sa bližšie na nedostatky peňažného systému a potom na prednosti systému nového a na jeho výhody, ktorý by mohol prinášať bohatým i chudobným, štátom i jednotlivcom, menšinám i väčšinám, priemyselníkom i environmentalistom, materiálne i duchovne orientovaným osobám. Zaujímavý fakt je ten, že konkrétne v tomto časovom bode, v tejto krízovej situácii, ktorú sme si sami vytvorili, by nový peňažný priniesol výhody každému. Ale potrebujeme to urobiť skoro.

VÝHODY VO VŠEOBECNOSTI

Doteraz sme sa v našej analýze zaoberali s faktami a číslami, ktoré si môže každý overiť. Odteraz sa budeme zaoberať "kvalifikovanými odhadmi" založenými na minulých skúsenostiach. Ich presnosť bude potrebné potvrdiť príkladmi z reálneho života. Preto vyvstáva otázka: prečo ba sa nejaký región či krajina mali rozhodnúť, že to skúsia a stanú sa pokusným laboratóriom pre nový peňažný systém? Ak bola naša doterajšia analýza správna, potom navrhované riešenie ponúka okrem iného tieto hlavné výhody:

(1) odstránenie inflácie;

(2) zlepšenie sociálnej spravodlivosti;

(3) zníženie nezamestnanosti;

(4) zníženie cien o 30-50%;

(5) počiatočnú ekonomickú konjunktúru;

(6) a potom stabilnú ekonomiku

NEDOSTATKY PEŇAŽNÉHO SYSTÉMU

Vo väčšine krajín monopol na tlač peňazí má v rukách centrálna vláda. Preto akýkoľvek pokus o nový peňažný systém - dokonca na malej regionálnej úrovni - musí mať podporu na vládnej úrovni. Je jasné, že zavedenie bezúročných peňazí by bolo výsostne politickou záležitosťou. Je potrebná odvaha na to, aby ktorákoľvek vláda uznala, že doteraz tolerovala takýto nespravodlivý systém.

Na druhej strane väčšina ľudí iba ťažko pochopí, prečo by "poplatok" za peniaze mal byť lepším riešením než úrok. V súčasnosti predstavitelia vlády, politici, bankári a ekonómovia sa usilujú odpovedať na problémy liečením vonkajších symptómov ponúkajúc liečbu iba vo forme rýchlych náplastí. V predvolebných kampaniach zaznievajú sľuby o zdolaní inflácie, zlepšení sociálnych služieb a o podpore ekológie.

Pravda je tá, že v tomto zápase majú ruky zviazané a že situácia sa namiesto zlepšovania skôr zhoršuje, až sme sa ocitli v akceleračnej fáze krivky exponenciálneho rastu peňažného systému. Namiesto pokroku v sociálnej a environmentálnej oblasti sa obyčajne znižujú rozpočty, čo iba vedie k ďalšiemu zhoršovaniu. Bez ohľadu na to, či politici patria ku konzervatívnemu alebo progresívnemu krídlu, priestor na reálnu zmenu v súčasnom systéme je naozaj veľmi malý.
Obrázok č.8 vysvetľuje, prečo je tomu tak. Vo vysoko diverzifikovanej ekonomike sú jednotlivé sektory vzájomne tesne prepojené. Ak by sme z jedného sektora vyňali jednu časť, vznikli by problémy, a to nielen tam, ale takisto v ostatných. Keď sa zvýši zadĺženosť štátu a úrokových mier, viac peňazí začne pritekať tým, ktorých bohatstvo spočíva v peniazoch. A tým, ktorí pracujú, zostane na spotrebu menej peňazí. Toto zasa má dopad na trh práce, daňové príjmy a životné prostredie. Vlády, ktoré sa zadlžujú, aby takto preklenuli deficity v príjmoch, problémy ešte vyostrujú. Nový peňažný systém neutrálnych peňazí by pomohol znížiť disproporčný rast zadĺženosti ako aj koncentráciu peňazí a zabezpečil by bezpečnú a ustavičnú výmenu tovaru a služieb na voľnom trhu.

Keď si myslíme, že situácia v priemyselne rozvinutých krajinách je ťažká, pozrime sa na krajiny Tretieho sveta, ktoré znášajú najhoršie dôsledky súčasného systému. Zatiaľ čo veľké americké a nemecké banky zvyšujú svoje rezervy, aby boli pripravené na finančné bankroty svojich dlžníkov v priemyselne vyspelých krajinách, priemyselne vyspelé krajiny naďalej importujú kapitál z rozvojových krajín. Exportom nových pôžičiek majúcich za cieľ splatenie starých, iba čo zväčšujú a predlžujú celkovú krízu zadĺženosti. Tento trend sa musí zmeniť, ako to jasne vyplýva zo správy Svetovej komisie OSN o životnom prostredí a rozvoji nazvanej "Naša spoločná budúcnosť". Takisto dokazuje, že dve zdanlivo nesúvisiace krízy - svetovej ekonomiky a ekológie planéty - je vlastne kríza jedna.

Ekológia a ekonomika sú čoraz viac previazané na lokálnej, regionálnej i globálnej úrovni do jedinej siete príčin a účinkov ... Nesplatiteľné dlhy nútia africké štáty, ktorých príjmy spočívajú z exportu surovín, aby preťažovali svoju krehkú pôdu a tým ju ničili a spôsobovali jej premenu na púšte... Výrobná báza ostatných rozvojových oblastí trpí podobným spôsobom tak z dôvodu lokálnych chýb, ako aj fungovania medzinárodného hospodárskeho systému. V dôsledku krízy latinskoamerickej zadĺženosti prírodné zdroje regiónu nie sú využívané na vlastný rozvoj, ale na plnenie finančných záväzkov zahraničným veriteľom. Takýto prístup k problému zadĺženosti je krátkozraký z hľadiska ekonomického, politického i ekologického. Od obyvateľov chudobných krajín sa požaduje, aby akceptovali rastúcu chudobu a zároveň aby exportovali čoraz viac svojich vzácnych zdrojov.

Sociálna nerovnosť je hlavným environmentálnym a takisto aj rozvojovým problémom planéty.(20) Podľa Herrhausa, manažéra najväčšej nemeckej banky (Deutsche Bank): "štruktúra a rozmery problému sa nedajú riešiť doteraz používanými tradičnými spôsobmi." (21)
Tí, ktorí sú zodpovední za súčasný finančný systém, dobre vedia, že nie je dlho udržateľný, ale buď nevedia alebo nechcú vedieť o praktických alternatívach. Obrázok 9 prináša aspoň jedno vysvetlenie. V pomere k hrubému domácemu produktu a nárastu zadĺženosti banky zarobili neúmerne vysoký podiel národného bohatstva, čo čiastočne súvisí s kolísajúcimi úrokovými sadzbami, ktoré umožňujú bankám dosahovať vyššie zisky, ako aj so zvyšujúcou sa špekuláciou s peniazmi a devízami sprostredkovateľských poplatkov, ktoré sa vyšplhali vysoko. To vysvetľuje aj rozdiel v raste pracovných príjmov, ktoré rástli dvakrát pomalšie ako hmotné aktíva, ktoré zasa rástli trikrát pomalšie ako zásoba peňazí.

Bankári, s ktorými som sa o tomto probléme rozprávala, nevedeli o nijakej alternatíve. Keď som im ju vysvetlila, často mali pocit, žeby ju nemohli šíriť ďalej bez toho, žeby tým neohrozili svoju pozíciu.

Bankári nemajú záujem o otvorenú diskusiu o tom, ako funguje úrokový systém, pokiaľ sa na vec nepozrú z hľadiska dlhodobej perspektívy. V súčasnosti však problém skôr zahmlievajú.
Obrázok č.10 názorne ukazuje niektoré zavádzajúce reklamy bánk, s ktorými sa môžeme stretnúť v časopisoch a novinách na celom svete. Peniaze - tvrdia banky - musia rásť, množiť sa. Najčastejšie sa usilujú zapôsobiť na ľudí predstavou, že peniaze by mali pre nich "pracovať". Peniaze však ešte nikto nevidel rásť ani pracovať. Prácu ustavične vykonávajú ľudia pomocou strojov či bez nich. Tieto reklamy skrývajú skutočnosť, že každá marka či každý dolár, ktorý pripadá vkladateľovi peňazí, musel byť najprv vyrobený a že je to vlastne práca druhého človeka, ktorému je táto suma vzatá bez ohľadu na spôsob, akým sa to deje. Inými slovami povedané, ľudia, ktorí predávajú svoju pracovnú silu, chudobnejú tým istým percentom, akým sa investícia investorov znásobuje. V tom spočíva celé "tajomstvo", akým peniaze "pracujú", ktoré banky neradi odkrývajú.

Podľa mojej skúsenosti tí, ktorí by sa v probléme mali vyznať vďaka svojmu vzdelaniu, t.j. ekonómovia, majú obavu, že by boli onálepkovaní a označení za radikálov. Keby sa však zasadili za bezúročné peniaze, dostali by sa na koreň (latinsky = radix) jedného z najnaliehavejších ekonomických problémov.

Dve veľké osobnosti 20. storočia, Albert Einstein a John Maynard Keynes jasne videli význam Gesellových ideí týkajúcich sa peňažnej reformy. Keynes sa v roku 1936 vyjadril, že "budúcnosť sa bude viac učiť od Gesella než od Marxa". (22) Táto budúcnosť ešte nenadišla. Hoci bankári a ekonómovia nemusia byť veľmi jasnozriví, aby spoznali, že nový peňažný systém by im umožnil vyriešiť centrálnu dilemu, s ktorou zápasia celé desaťročia. Namiesto toho historik ekonómie John L. King vo svojej knihe "Na pokraji Veľkej depresie II" píše o význame práce ekonómov:

"Ich hry s číslami a komputerizované vzorce sa ukázali ako irelevantné a podobne slávne sú aj ich mylné predpovede. Je to ako keby nadobudnutím vzdelania títo ľudia stratili schopnosť rozmýšľať." (23)

Môj postreh je ten, že ekonómovia na rozdiel od väčšiny inžinierov v skutočnosti nechápu nebezpečenstvo exponenciálneho rastu. Dokážu spoznať nebezpečenstvo šírenia AIDS alebo "populačnej explózie", ale v ich vlastnej oblasti sa zdajú byť takmer slepí a naivne sa spoliehajú na symptomatickú liečbu, ktorá ako tak dokáže nebezpečenstvo oddialiť, ale nie odvrátiť. Vlády, ktoré budú zavádzať peňažnú reformu, budú musieť dlho pracovať, kým zaistia sociálnu spravodlivosť, ekologickú rovnováhu a vyliečia peňažné nemoci, ktoré desaťročia sužovali takzvané "ekonomiky voľného trhu".

VÝHODY PRE REGIÓN ALEBO KRAJINU, KTORÁ TIETO ZMENY ZAVEDIE AKO PRVÁ

Možnosť investovať a produkovať bez nutnosti platiť úrok by nielenže znížilo ceny týchto tovarov v regiónoch alebo krajinách, ktoré zavedú nový peňažný systém, ale takisto by vytvorilo enormnú výhodu pre odvetvia a produkty konkurujúce na domácom alebo svetovom trhu. Nech by bežná úroková miera bola akákoľvek, produkty a služby by mohli byť predávané práve o toľko lacnejšie. To by viedlo k rýchlej hospodárskej konjunktúre v regiónoch, ktoré by ako prvé zaviedli bezúročné peniaze. Nevýhoda by mohla spočívať v tom, že táto zmena by predstavovala hrozbu pre životné prostredie. Avšak bez ohľadu na to, že je možné vytvoriť lepší systém zdanenia (ako je vyššie opísané), môžeme sa pozrieť na nasledujúcu možnosť.

Mnoho produktov a služieb, ktoré v súčasnosti nemôžu konkurovať s mocou peňazí plodiacich peniaze na finančných trhoch by sa okamžite stalo ekonomicky konkurencieschopné. Medzi nimi by bolo veľa ekologických produktov, sociálnych projektov a umeleckých snažení, ktoré by sa často mohli realizovať, aj keby neprinášali zisk, len keby neboli stratové. To by malo za následok diverzifikovanejšiu a stabilnejšiu ekonomickú bázu, ktorá určite nepredstavuje hrozbu pre životné prostredie.

Nezamestnanosť by klesla, vďaka čomu by klesla aj potreba sociálnych dávok, väčšej byrokracie a vyšších daní.

Ak by sa zaviedli v určitom regióne, musel by tam byť automatický výmenný kurz na uľahčenie obchodu medzi týmto regiónom a ostatnými regiónmi v krajine. Kým celá krajina neprejde na nový peňažný systém, určité regulácie by museli byť zavedené, aby sa predišlo špekulatívnym obchodom. Keď sa zavedie v celej krajine, obchodovanie so zahraničím bude pokračovať tak ako dnes. V dlhodobej perspektíve by však "stabilné peniaze" priťahovali vyššie výmenné kurzy v porovnaní s ostatnými menami, pretože by nepodliehali inflácii. Preto investície do týchto peňazí by boli mimoriadne výhodné v porovnaní s kolísavými menami ako je v súčasnosti dolár.

Podobne ako v prípade Wörglu (viď Druhá kapitola) by vedľa seba mohli existovať dva peňažné systémy. Dokonca aj v menšej oblasti či v menšom meste by bolo možné ponechať staré peniaze a súčasne zaviesť nové. Podľa Greshamovho pravidla "zlé" peniaze vytláčajú "dobré". Podľa tejto definície, peniaze, ktoré tu vytvárame, sú "zlé" – pretože na rozdiel od súčasných peňazí podliehajú poplatku. Ľudia budú platiť "zlými" peniazmi kde len môžu a "dobré" peniaze si budú držať. Preto nové peniaze budú používané všade, kde to len bude možné, čo je presne to, čo chceme. Staré peniaze budú držané a používané v nutnej miere. Preto keď budú experimentálne zavedené v niektorom regióne, navrhovaný peňažný systém by mohol koexistovať s naším súčasným systémom, až kým sa nepreukáže jeho užitočnosť. Kto by však mal prospech z nového peňažného systému?

BOHATÍ

Jedna z kritických otázok, ktorú často kladú ľudia, ktorí začínajú chápať rafinovanosť skrytého prerozdeľovacieho mechanizmu nášho súčasného peňažného systému, znie takto: dovolí týchto 10% ľudí, ktorí v súčasnosti profitujú z tohto mechanizmu, akúkoľvek zmenu, ktorá by mohla eliminovať ich šance ťažiť bezprácny zisk od väčšiny ľudí? Historická odpoveď znie: Samozrejme, že nie, pokiaľ nebudú donútení tými, ktorí platia. Nová odpoveď je: Samozrejme, že áno, ak si uvedomia, že "konár, na ktorom sedia, rastie na chorom strome" a že existuje "zdravý alternatívny strom", ktorému nehrozí, žeby sa skôr či neskôr mal zrútiť. Druhá odpoveď znamená sociálnu evolúciu, umiernenú cestu. Prvá znamená sociálnu revolúciu, tvrdú cestu. Umiernená cesta ponúka bohatým ľuďom šancu ponechať si peniaze, ktoré získali vďaka úrokom. Tvrdá cesta nevyhnutne povedie k značným stratám. Umiernená cesta znamená, že do zavedenia nového peňažného systému nikto nebude obviňovaný kvôli ziskom z úrokov, keďže sa to dialo v súlade s platnými zákonmi. Tvrdá cesta sociálnej revolúcie môže byť oveľa bolestnejšia.

Mierna cesta znamená koniec úrokom zarábajúcim peniaze, stabilnú menu, nižšie ceny a podľa možnosti nižšie dane. Tvrdá cesta znamená rastúcu neistotu, nestabilitu, vyššiu infláciu, vyššie ceny a vyššie dane. Moja doterajšia skúsenosť s ľuďmi z "kategórie bohatých 10%" je tá, že si vôbec neuvedomujú skutočné fungovanie úrokového systému, a nič nevedia o jeho praktických alternatívach. Až na malé výnimky všetci by dali prednosť istote pred ďalším zhromažďovaním peňazí, pretože väčšina má dosť peňazí pre seba a niekedy aj pre ďalšie generácie. Druhá otázka: Čo sa stane, keď tí bohatí prevedú svoje peniaze do krajín, kde dostanú úrok namiesto toho, žeby ich vložili na sporivý účet, kde si uchovajú svoju hodnotu, ale nebudú akumulovať úrok?

Odpoveď znie, že vo veľmi krátkom čase po zavedení reformy asi budú robiť pravý opak. Pretože zisková marža medzi tým, čo ľudia získajú v iných krajinách z úrokov po odpočítaní inflácie by bola so všetkou pravdepodobnosťou taká istá ako nárast hodnoty nových peňazí v ich vlastnej krajine, ktoré nepodliehajú inflácii. V skutočnosti nebezpečenstvo môže byť opačné. To, čo môžeme vytvoriť, je "Super-Švajčiarsko" so stabilnou menou a prosperujúcou ekonomikou. Mnoho rokov vo Švajčiarsku museli investori platiť úroky, aby mohli nechať peniaze na bankovom účte.

Naproti tomu Spojené štáty ponúkli najvyššie úrokové sadzby na začiatku Reaganovej éry a prilákali nadbytočné peniaze z celého sveta. Čoskoro však museli drasticky devalvovať dolár, aby mohli splniť svoje záväzky voči veriteľom v zahraničí. Pri 15 percentnom úroku by Spojené štáty po piatich rokoch boli museli zaplatiť dvojnásobok sumy investovanej zahraničnými veriteľmi. Pre dolár nebola iná možnosť. Ďalším dôsledkom tejto politiky bolo to, že Spojené štáty sa v priebehu ôsmich rokov z najväčšieho veriteľa stali zrazu najväčším svetovým dlžníkom.

Obrovské množstvo špekulatívnych peňazí, ktorých denná výška sa odhaduje na 50 miliárd, ktoré sa prelievajú z jedného bankového centra do druhého pri vyhľadávaní ziskových investícií, ukazuje, že existuje skôr nedostatok jasných investičných príležitostí než nedostatok peňazí. Toto by sa zmenilo v každom regióne či krajine, kde zavedením bezúročných peňazí by došlo k vytvoreniu kvitnúcej a konečne stabilnej a diverzifikovanej ekonomiky. Je oveľa pravdepodobnejšie, že nadbytočné peniaze zvonku by boli investované práve tam než to, že by domáce peniaze opúšťali región. V každom prípade by pre bohatých ľudí bolo výhodnejšie podporovať peňažnú reformu a stabilný systém než zvyšujúcu sa nestabilitu a riziko neodvratného krachu.

Tretia otázka týkajúca sa najbohatších 10% populácie sa týka tých, ktorí žijú zo svojho kapitálu a sú príliš starí na to, aby pracovali. Ako dopadnú oni, keď dôjde k zrušeniu úrokov? Príklad z Nemecka (týkajúci sa priemerných úrokových sadzieb a inflácie) ukazuje, že tí, ktorí teraz žijú z úrokov, budú môcť žiť zo svojho kapitálu aspoň jednu, ak nie dve či viac generácií. Ak predpokladáme kapitálové aktíva vo výške 1 000 000 nemeckých mariek, pri priemernej úrokovej sadzbe 7 % a priemernej inflácii 3 %, hrubý príjem predstavuje 40,000 DM ročne, bez čerpania kapitálu. V novom peňažnom systéme zrušíme úrok a infláciu, čím sa znížia ceny všetkých tovarov a služieb ako aj daní zhruba o 40%. To znamená, že tá osoba potrebuje hrubý ročný príjem vo výške 24 000 DM, aby si udržala rovnaký životný štandard, aký teraz má v súčasnom systéme. Keď vydelíme 1 000 000 : 24, zistíme, že tá osoba by mohla žiť 40 rokov zo svojho kapitálu.

Týmto príkladom chcem dokázať, že takmer všetci, ktorí v súčasnosti žijú zo svojho vlastného kapitálu, budú môcť to robiť aj po zmene peňažného systému. Medzi najbohatšou desatinou populácie sú takí, ktorých majetok presahuje milión mariek. Sú však aj takí, ktorí zarábajú milión mariek denne z úrokov. Podľa oficiálnych zdrojov (24) v roku 1982 denný príjem anglickej kráľovnej, najbohatšej ženy sveta, činil 700 000 libier (zhruba 2 milióny mariek).

Aj keď ani kráľovná ani firmy ako Siemens, Daimler-Benz a General Motors nemajú oficiálne veľkú moc, to, že vlastnia veľa peňazí, im dáva veľkú, neoficiálnu moc. Škandály týkajúce sa podplácania politických strán zo strany veľkých firiem v Nemecku, USA a západných krajinách ukázali, že všetky demokracie sú ohrozené tam, kde je umožnené fungovanie mechanizmu peňažnej redistribúcie. Postupom času tí, ktorí si myslia, že žijú v demokraciách, budú žiť v najlepšom prípade v oligarchiách alebo v horšom prípade vo fašistickom režime.

V stredoveku si ľudia mysleli, že sa im žije zle, pretože museli platiť desiatky - desatinu svojho príjmu alebo svojej produkcie feudálnemu pánovi. V tomto ohľade boli na tom lepšie než sme na tom my dnes. Dnes vyše 30% z každej marky či dolára ide na platenie úrokov z kapitálu. Najviac na tom získavajú superbohatí, nadnárodné spoločnosti, veľké poisťovacie spoločnosti a banky. Otázka je, či sme schopní pochopiť sociálnu nespravodlivosť spôsobenú súčasným peňažným systémom a ochotní zmeniť ho, alebo či budeme čakať na celosvetový ekonomický či ekologický krach, vojnu či sociálnu revolúciu. Pretože nijaký jednotlivec ani malá skupina sama nedokáže peňažný systém zmeniť, musíme sa usilovať dať dokopy tých, ktorí chápu, ako to treba spraviť, s tými, ktorí majú moc to zmeniť.

Malo by byť jasné, že:

- nie je možné odsudzovať tých, ktorí v súčasnosti profitujú z úrokov, pretože na to majú zákonné právo

- nemala by byť zavedená nijaká regulácia o tom, kam alebo ako môžu byť tie peniaze v budúcnosti investované tými, ktorí majú viac ako potrebujú. Ak sú inteligentní, peniaze aj tak ponechajú v krajine, čo povedie k ekonomickej konjunktúre spôsobenej zrušením úrokového systému.

CHUDOBNÍ

Bude nový peňažný systém prínosom aj pre chudobných? Ak by všetky zdroje boli spravodlivo rozdelené, každá nemecká domácnosť by v roku 1986 mala 90 tisíc DM. Bol by to nádherný dôkaz našej prosperity, ak by tie peniaze boli rovnako rozdelené. Smutná realita je taká, že polovica populácie vlastnila 4% tohto bohatstva a druhá polovica 96%. (Obr. 11). Presnejšie povedané, bohatstvo 10% populácie rastie nepretržite na úkor všetkých ostatných.

To vysvetľuje, napríklad, prečo v Nemecku rodiny zo stredných tried s nižšími príjmami v čoraz väčšej miere sú odkázané na finančnú pomoc zo strany sociálnych úradov. Nezamestnanosť a chudoba rastú napriek tomu, bol vybudovaný silný systém sociálnej zabezpečenosti na ich prekonanie. Najvýznamnejším faktorom pri prerozdeľovaní bohatstva je úrok, ktorý denne prevádza milióny nemeckých mariek od tých, ktorí pracujú, tým, ktorí sú vlastníkmi kapitálu. Aj keď väčšina vlád sa prostredníctvom daní usiluje korigovať výslednú nerovnováhu, výsledok je ďaleko od rovnováhy.

Okrem toho náklady na rozmáhajúcu sa byrokraciu majú dopad na každého formou vyšších daní. Avšak ľudské náklady vo forme času a energie, nehovoriac o ponížení pri "zápase" s byrokraciou, málokto, či skôr nikto neberie do úvahy. Absurdnosť peňažného systému, ktorý najprv okráda ľudí o ich spravodlivý podiel na výsledkoch "ekonomiky voľného trhu" a potom - veľmi neefektívnymi spôsobom im časť týchto peňazí vracia vo forme sociálnych dávok, si máloktorý z "expertov" všíma, ani nie je predmetom verejnej diskusie. Kým však tých 80% ľudí, ktorí platia, nerozumie, ako platia, môže to byť inakšie?
Praktické porovnanie rastúcich úrokových mier a zvyšujúceho sa množstva bankrotov firiem, ako aj nezamestnanosti s časovým oneskorením zhruba dva roky (Obr. 12) predstavuje ďalší presvedčivý argument v prospech zavedenia peňažného systému nezaťaženého úrokmi. Takisto alkoholizmus, rozpad rodín a nárast kriminality sú ďalšie sociálne náklady, ktoré sa v týchto štatistikách neberú do úvahy, ale ktoré by peňažná reforma mohla značne znížiť.
Keď sa pozrieme na dilemu krajín Tretieho sveta (obr. 13), ako keby sme videli našu vlastnú situáciu pod zväčšovacím sklom. Je to akoby karikatúra toho, čo sa deje v priemyselne rozvinutých krajinách, spôsobené tým istým štrukturálnym defektom v peňažnom systéme. Rozdiel však spočíva v tom, že priemyselne rozvinuté krajiny ako celok profitujú, zatiaľ čo rozvojové krajiny platia. Každý deň dostávame 300 miliónov v splátkach úrokov od krajín Tretieho sveta, čo je dvakrát viac než "rozvojová pomoc", ktorú im poskytujeme.
Z celkového dlhu krajín Tretieho sveta v roku 1986 vo výške 1 bilióna dolárov, zhruba jedna tretina bola poskytnutá na splácanie úrokov z predchádzajúcich pôžičiek. Niet nádeje, žeby sa tie krajiny nejako mohli dostať zo situácie bez veľkej krízy alebo fundamentálnej zmeny politiky. Ak vojna znamená hlad, smrť, sociálnu a ľudskú biedu, potom sme uprostred vojny Tretieho sveta (obr. 14). Je to vojna nevyhlásená. Je to vojna s úžerníckymi úrokovými mierami, manipulovanými cenami a nespravodlivými obchodnými podmienkami.

Je to vojna, ktorá vyvoláva nezamestnanosť, choroby a kriminalitu. Máme to donekonečna tolerovať? Niet pochýb, že tí, ktorým sa v súčasnom peňažnom systéme, ktorý sme vytvorili, nevedie dobre, tvoria viac než polovicu populácie planéty. Situácia v Treťom svete by sa okamžite zmenila, keby im veriteľské štáty či banky čiastočne alebo úplne odpísali ich dlhy. Toto často presadzujú progresívni ekonómovia a fakticky sa to aj deje. Avšak pokiaľ sa neodstráni základný defekt peňažného systému, krízy budú nasledovať jedna za druhou. Preto jedným z najdôležitejších krokov v svetovom meradle je dať vedieť tým, ktorí by na tom najviac získali - chudobným a rozvojovým krajinám, že je možné si zvoliť alternatívny systém.

CIRKVI A NÁBOŽENSKÉ SKUPINY

V súčasnosti kresťanské cirkvi a charitatívne organizácie sa vytrvalo obracajú na svojich veriacich so žiadosťami o dary a príspevky na zmiernenie najhorších sociálnych problémov v priemyselne rozvinutých a rozvojových krajinách. Nie je to nič iné ako liečenie príznakov, keďže systematická chyba v našom peňažnom systéme nie je odstránená. Namiesto toho je potrebné šírenie informácií a otvorená diskusia o účinkoch súčasného peňažného systému a riešení vo forme peňažnej reformy.

Je tu historická príležitosť prezentovať riešenie, ktoré presahuje tak komunizmus ako aj kapitalizmus. Sociálna spravodlivosť to nie sú len programy pomoci. Navrhované riešenie by vytvorilo stabilnú ekonomiku a pomohlo by cirkvám v ich úsilí priniesť pokoj na túto zem. Ich práca na vnútornej zmene ľudí by poskytla základ pre vonkajšiu zmenu. Bez tejto práce je pokojná transformácia peňažného systému nemožná. Preto veľkú zodpovednosť majú tí, ktorí slúžia humanitárnym cieľom a sú si vedomí praktických možností peňažnej reformy ako jedného aspektu globálnej transformácie.

FIRMY A PRIEMYSEL

V ekonomike nezaťaženej úrokmi a infláciou ceny tovarov a služieb by boli regulované tak, ako je to v dnešných kapitalistických spoločnostiach, dopytom a ponukou. To, čo by sa však zmenilo, je deformácia "voľného trhu" úrokovým mechanizmom.
V priemere každé pracovné miesto v nemeckom priemysle je zaťažené dlhom vo výške DM 700,000 (> $35-40,000). Iba úroky tvoria 23 % priemerných pracovných nákladov (25) (viď obr. 15). K podielu úrokov na požičanom kapitále treba pripočítať podiel úrokov na vlastnom kapitále firmy. To je dôvod, prečo sa dlh zvyšuje zhruba dva až tri razy rýchlejšie ako ekonomická produktivita krajiny (viď obr. 5). Tento podiel sa konštantne zhoršuje pre tých, ktorí pracujú a pre tých, ktorí chcú začať podnikať. Sme svedkami stále väčšej koncentrácie v priemyselnom sektore. Malé firmy sú ustavične pohlcované väčšími, až kým jedného dňa takmer každý v takzvaných "ekonomikách voľného trhu" nebude pracovať v jedinej nadnárodnej korporácii.

Tento rozvoj je stimulovaný takzvanou "ekonomikou veľkých rozmerov" a automatizáciou väčších priemyselných firiem, ale takisto aj prebytočnými peniazmi, ktoré tieto firmy získali na peňažnom trhu. Siemens a Daimler-Benz v Nemecku, napríklad, zarábajú viac peňazí investíciami prostredníctvom kapitálového trhu než vo výrobnom sektore. Aj nemecká tlač ich charakterizovala ako veľké banky s výrobnými prevádzkami.

Naproti tomu ak menšie a stredné firmy chcú expandovať, zvyčajne si musia požičiavať peniaze, vďaka čomu sa ocitajú v pazúroch úrokového systému. Nemôžu využívať svoju veľkosť a nemôžu zarábať na kapitále. Až doteraz je naša ekonomika závislá od od kapitálu. Nemecký priemyselník Schleyer to vystihol, keď sa vyjadril: "Kapitálu treba slúžiť!" V novom peňažnom systéme úlohou kapitálu bude služba potrebám ekonomiky. Musí sa ponúkať, aby nebol penalizovaný, čiže musí slúžiť nám!

ROĽNÍCI

Nový peňažný systém bude veľmi prospešný aj pre poľnohospodárstvo postihnuté pustošivým pôsobením úroku. Poľnohospodárstvo je odvetvie založené na ekológii. Vo všeobecnosti ekologické procesy sledujú krivku prirodzeného rastu (krivka A na obr. 1) Priemyselné procesy musia sledovať exponenciálnu krivku rastu a zloženého úroku (krivka C na obr. 1). Keďže prírodu nie je možné donútiť, aby rástla ako kapitál, industrializácia poľnohospodárstva vytvorila problémy ohrozujúce naše prežitie.

V prvej fáze industrializácie poľnohospodári kupovali stále väčšie a výkonnejšie stroje. Potom väčší farmári kupovali menších za pomoci štátnych dotácií a daňových zvýhodnení, aby sa stali ešte väčší. Potom sa začali objavovať a znásobovať príznaky degradácie: vyčerpávanie a znečisťovanie vodných zdrojov; úrodná pôda sa začala strácať, vysychať a na jej mieste vznikali púšte; strata vyše 50% všetkých rastlinných a živočíšnych druhov; nadprodukcia špeciálnych plodín, ktoré je možné predať iba vďaka ďalším štátnym dotáciám; potraviny bez chute s obsahom jedov; totálne spoliehanie sa na ropu, ktorá sa využíva na dopravu, umelé hnojivá, insekticídy, pesticídy; miznúce dažďové pralesy slúžiace ako zdroj surovín na dodávku baliacich materiálov pri preprave na veľké vzdialenosti medzi miestami produkcie, skladovania, spracovania, predaja a spotreby.

Hoci úrok je iba jedným z faktorov prispievajúci k tomuto rozvoju, zavedenie bezúročného peňažného systému by malo mimoriadny význam pre ten sektor spoločnosti, od ktorého závisí naše prežitie. Bezúročné pôžičky spolu s pozemkovou a daňovou reformou (viď Druhá kapitola) by mohli umožniť väčšiemu množstvu ľudí, než je tomu teraz, vrátiť sa k pôde. Spolu s novými metódami udržateľného poľnohospodárstva by sme mohli byť svedkami odlišného životného štýlu spájajúcemu prácu s oddychom, prácu rúk s prácou mozgu, nízku a vysokú techniku, v službe holistickejšiemu prístupu k individuálnemu, poľnohospodárskemu a sociálnemu rozvoju.

EKOLÓGOVIA A UMELCI

Keď hovoríme o ekonomickom raste meranom v percentami prírastku HDP a porovnávaného s predchádzajúcimi rokmi, zvyčajne zabúdame, že tento nárast je relatívny a rok čo rok vzťahuje na čoraz väčšie množstvo. Takto nárast 2.5 % je dnes v skutočnosti štyrikrát taký veľký ako bol v päťdesiatych rokoch 20. storočia (obr. 16).
Ustavičné volanie politikov, priemyselníkov a odborárskych predákov po opatreniach na zvýšenie ekonomického rastu, má jednoduché vysvetlenie: Počas fáz klesajúceho tempa rastu sa vyostruje nesúlad medzi príjmom z kapitálu a práce resp. dochádza k prerozdeľovaniu bohatstva smerom od práce ku kapitálu. To znamená vyhrocovanie sociálnych a ekologických problémov ako aj ekonomických a politických napätí. Ustavičný ekonomický rast však má za následok vyčerpávanie prírodných zdrojov. To znamená, že v súčasnom peňažnom systéme má na výber iba medzi ekologickým a ekonomickým kolapsom.

Okrem toho koncentrácia peňazí do rúk malého počtu ľudí a veľkých nadnárodných spoločností vytvára ustavičný tlak na veľké investície, ako sú atómové elektrárne, obrovské priehrady a zbrojný priemysel. Z čisto ekonomického hľadiska Spojené štáty a Európa majú politicky protirečivé správanie. Na jednej strane inštalácia stále väčších a lepších zbraní proti Rusku, na strane druhej posielanie masla, pšenice a technologického know-how do tej istej krajiny majú z ekonomického hľadiska svoju bezchybnú logiku. Vojenská produkcia je jediná oblasť, kde bod "nasýtenia" je možné donekonečna odkladať, keďže "nepriateľ" je takisto schopný vyvíjať stále väčšie a lepšie zbrane. Zisky vo vojenskom sektore sú oveľa väčšie ako v ktoromkoľvek civilnom sektore našej ekonomiky.

Keďže každá investícia musí súťažiť s mocou peňazí vyrábajúcou peniaze na peňažnom trhu, väčšina ekologických investícií zameraných na vytváranie udržateľných systémov (t.j. zastavenie kvantitatívneho rastu na optimálnej úrovni), bude ťažko priechodná na väčšej škále. Dnes ľudia, ktorí si musia požičať peniaze na ekologické investície, sú zvyčajne stratoví – z „ekonomického“ hľadiska. Ak by bolo možné zrušiť úrok, mohli by byť v najhoršom prípade dosiahnuť vyrovnanie svojich nákladov a výnosov (t.j. bez zisku, ale aj bez straty), aj keď rozdiel oproti iným investíciám (napr. v zbrojárskom priemysle) by stále zostal rovnaký. Vezmime si napríklad investíciu do slnečných kolektorov. Ak by sme očakávali iba 2 percentný výnos z nášho kapitálu, bola by to ekonomicky nerozumná investícia do ináč rozumnej ekologickej technológie, pretože naše peniaze v banke by sa zhodnotili 7 percentným úrokom.

Zmena peňažného systému by poskytla ľuďom šancu dosiahnuť aspoň rovnováhu medzi nákladmi a výnosmi, ak by investovali do zachovania a zlepšenia biologického základu života. Toto by prestavovalo odlišný stimul pre jednotlivcov a skupiny, aby sa angažovali pri presadzovaní ochranných opatrení a ekologicky neškodných technológií. Dokonca aj objem ekonomickej činnosti by sa oveľa jednoduchšie prispôsobil reálnym potrebám. Pretože by už nebola potrebná vysoká kapitálová návratnosť nutná na platenie úrokov, tlak na nadprodukciu a nadspotrebu by bol výrazne nižší. Ceny by sa znížili o 30 až 50% a ľudia by teoreticky potrebovali pracovať iba polovicu času na to, aby si udržali súčasný ekonomický štandard.

V rámci nového peňažného systému by sa kvantitatívny rast veľmi pravdepodobne zmenil na rast kvalitatívny. Ľudia by sa mohli rozhodnúť, či si ponechajú svoje nové peniaze na vkladných knižkách, kde by si udržali svoju hodnotu, alebo ich investujú do skla, porcelánu, nábytku, umeleckých predmetov či do solídne postaveného domu, ktorý vždy bude mať svoju hodnotu. Mohli by sa rozhodnúť pre investície, ktoré obohatia ich každodenný život. Takto by sme mohli očakávať totálnu revolúciu hodnôt, čo celkom určite by ovplyvnilo kultúrne a environmentálne otázky. Mnoho investícií do umenia a ekologických technológií by dokázalo konkurovať pri existencii "stabilných" peňazí a udržateľného spôsobu života a vyplácať sa bez toho, žeby prinášali veľké zisky. Takto by sa aj umenie a ekológia čoskoro stali "ekonomicky výhodné".

ŽENY

Prečo tak málo žien pôsobí v peňažnej sfére? Burza i bankový svet sú doménou mužov a zdá sa, že výnimky iba potvrdzujú toto pravidlo. Z dlhoročnej skúsenosti so ženskými projektmi som došla k poznaniu, že väčšina žien intuitívne cíti, že s peňažným systémom nie je niečo v poriadku, aj keď, podobne ako muži, presne nevedia, čo je na ňom zlé. Intenzívny zápas žien o rovnosť, čo je zároveň v značnej miere aj ekonomický problém, ich urobil citlivými na procesy, ktoré – podobne ako špekulácia s peniazmi – prehlbujú sociálnu nerovnosť. Väčšina žien intuitívne chápe, že na to, čo niekto získal bezpracne, t.j. vďaka úrokom a úrokom z úrokov, musel niekto iný tvrdo pracovať. A ten niekto v mnohých prípadoch sú práve ženy. Z tej polovice populácie, ktorá vlastní iba 4% celkového bohatstva (obr. 11) väčšinu predstavujú ženy.

Všade na celom svete sú to najmä ženy, ktoré musia znášať bremeno ekonomického chaosu a sociálnej biedy spôsobenej súčasným peňažným systémom. Zavedenie nového peňažného systému, ktorý slúži ako "technicky vylepšený bartrový systém", môže ich údel výrazne zlepšiť. Z toho dôvodu predpokladám, že medzi hlavnými iniciátormi presadzujúcimi spravodlivejší výmenný prostriedok bude vysoké percento žien.

Ony chápu, čo to je byť vykorisťovaný. Po tejto konverzii sa môžu začať oveľa viac angažovať v bankovníctve a v investovaní, a to preto, lebo pochopia, že systém nebude deštruktívny, ale taký, ktorý podporuje život. V neposlednom rade tento peňažný systém lepšie zapadá do ich chápania sveta. Muži sú zvyknutí na hierarchický model, v ktorom tí, čo sú na vrchole, sú takmer všemohúci, a tí "dole" sú úplne bezmocní. Ktokoľvek si urve kus koláča, ostatným z neho nechá málo. Je to situácia, v ktorej jedni sú víťazi a druhí porazení.

Peňažný systém, ktorý pri rastúcich potrebách expanduje, avšak po uspokojení potreby prestane rásť, zodpovedá našej biologickej skúsenosti optimálneho rastu a takmer automaticky vytvára situáciu, v ktorej v dlhodobej perspektíve každý takmer automaticky získava. To, čo ženy budú chcieť pre seba a pre svoje deti práve teraz, je to, aby namiesto ďalších tvrdých revolučných prechodov, ktoré už v minulosti spôsobili toľko ľudskej biedy a utrpenia, aby zmena - ak by k nej došlo - spočívala v síce revolučnom ale pokojnom prechode.

Margrit Kennedy

- pokračovanie -

Zdroj: Margrit KENNEDY: PENIAZE BEZ ÚROKOV A INFLÁCIE, http://letniskola.hornimlyn.cz/Files/Kennedy.pdf

Preklad: Mikuláš Hučko www.paradigma.sk


Odporučiť


marec 08, 2009 23:32 popoludní
  • krát komentár

3 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Miro
    Miromarec 11, 2009 17:15 popoludní

    Komentár: 

    okrem spravnej pripomienky ze vlada nema mat pod kontrolou tlac penazi je to uplny blabol.
    ak mam peniaze a niekto iny ich potrebuje, tak mu ich dam. a moja odmena za to, ze som ja odlozil svoju spotrebu, je urok, ktory za to dostanem. co je na tomto mechanizme v neporiadku?

  2. Obrázok používateľa XEFIN
    XEFINjúl 23, 2009 11:28 dopoludnia

    Komentár: 

    1:/ ÚROK - je nástroj na PREROZDEĹOVANIE majetku, od tých ktorí potrebujú peniaze (štát, firmy, ľudia) k tým, ktorí sa priživujú na tomto obchode, pretože peniaze im nemusia ani patriť ( BANKY )

    Úročené peniaze vytvárajú IFLÁCIU - rast cenovej hladiny, čiže sa dostaneme do situácie, že tovar, na ktorý si napr. požičal peniaze sa bude predávať drahšie, pretože musí obsahovať aj úrok, ktorý treba splatiť.
    ===============
    pr. máme 100 EUR, požičiaš za úrok 4%. tvoj HRUBÝ VÝNOS 4%.
    a.) Teraz pôjdeš do obchodu, a budeš si chcieť kúpiť napr. chlieb.
    Lenže výrobca musí zaplatiť úrok. Takže tento zakomponuje do ceny, a bude predávať za vyššiu cenu.

    ===========
    b.) 1./ nepredáva za vyššiu cenu, ale za rovnakú cenu, ALE v tetjo chvíli MÁ VYŠŚIE NÁKLADY O ÚROK. Tento úrok platí zo svojej marže, ak ju má nízku lebo je veľká konkurencia, tak potom nezarába nič. Robí zadarmo.
    2./ tvoj prijímateľ úveru skrachuje, ale prežije jeho konkurent, ktorý ako hovorí podnikateľská teória: podnikať s cieľom dosiahnuť, čo najefektívnejšie zhodnotenie svojich aktív. Ako asi nastaví ceny pre spotrebiteľov?

    otázka:
    - Robil by si ty zadarmo ?
    - Ak sa odstráni konkurencia, je možné očákávať, že ten kto prežil, NEZVÝŠI CENY, aby využil situáciu?

  3. Obrázok používateľa hlas
    hlasjúl 27, 2009 11:52 dopoludnia

    Komentár: 

    Navyše banka vyciciava cez poplatky aj ľudí, ktorí jej tie peniaze poskytnú a dajú ti úrok podstatne nižší ako keď potrebuješ požičať peniaze ty.
    Mne z toho vyplýva, že také čosi ako nízkoúročné napr. 0,5% - 1%, alebo aj bezúročné pôžičky nemajú úspech prejsť cez vládny zákon a už vôbec nie cez banky. Skrátka ľudská chamtivosť to nepustí. Zrejme jediné riešenie je začať to robiť úplne od základu medzi obyčajnými ľudmi. Ak mám požičiam a nechcem za to nič, alebo len mizivé minimum, len vráť to čo si si požičal a v tomto duchu vychovávať svoje deti a šíriť túto ideu medzi obyčajnými dobrými ľuďmi. Takáto vzájomná pomoc potom snáď može spustiť veľkolepý proces bezúročných pôžičiek. Je to zrejme dlhodobý projekt, ale ľudia sú už raz taký, skôr sa naučia zlé ako dobré.
    Zjednodušene mám na mysli princíp domina, jedná maličká kocka dokáže zhodiť tisíce ďalších. Teda zrejme viditeľná zmena by zasiahla až ďalšiu generáciu, iba ak by sa stal zázrak a táto idea by sa šírila geometrickým radom.
    V podstate dobrých ľudí je oveľa viac ako tých zlých, jediný problém je v tom, že drvitú väčšinu vládnucích miest obsadili práve tí zlí a nemám na mysli nijakú vládu, lebo to sú len bábky ovládané zákulisím.

    Pekný deň všetkým dobrým ľudom.

 

 

Top