Obrázok používateľa CEZ OKNO
Vzostup a pád templárskeho rádu II.

Koncom dvadsiatych rokov 12. storočia bol zostavený etický a organizačný kódex templárskych rytierov. Pôvodné, latinsky písané reguly vypracované Bernardom z Clairvaux, boli počas štyroch desaťročí rozšírené predovšetkým o dodatky týkajúce sa vojenskej štruktúry a praktického správania príslušníkov rádu. Napriek tomu, že text obsahoval viac ako 686 odstavcov, základným dokumentom ukotvujúcim postavenie templárov ostávala Liber ad milites templi geniálneho cisterciánskeho opáta, oznamujúca zrod nového charakteru bojovníka slúžiaceho božským záujmom:


"Tento nový rád rytierov veky doteraz nepoznali. Bojujú v dvoch vojnách, v jednej voči protivníkom z mäsa a krvi, v druhej proti duchovnej armáda zla v nebi. Keď muž samotný statočne odoláva nepriateľovi ukrytom v ľudskom tele, neusudzujem, že je to prekvapujúce, pretože sa to stáva často. A keď čistá duša bojuje s hriechom alebo démonmi, je to záslužné, ale nie je to nič mimoriadne, keďže svet je plný mníchov. Ale keď je muž ozbrojený mocným mečom a jeho pás je zdobený vyznamenaniami, nebude to každý, prítomný, či neprítomný považovať za hodné všetkého obdivu, pretože na niečo také nie je svet zvyknutý?"

 

 

Isté je, že Bernardova iniciatíva ovplyvnila stredoveké predstavy o svete a zmysle života naozaj včas. Už počas 11. storočia sa v Európe dočasne rozmohli súkromné vojny feudálov, ktoré vyplynuli z rozpadu viac, či menej jednotného frontu, keď pominulo nebezpečenstvo ničivých nájazdov normanských a arabských. Vzhľadom k tomu, že voľne sa potulujúce ozbrojené skupiny predstavovali pre mnohé európske krajiny značné nebezpečenstvo, bolo potrebné podchytiť bojovú iniciatívu šľachticov reformou, ktorá vyšla priamo z militantného prostredia. Zároveň Bernard podrobil nemilosrdnej kritike ješitnosť a pompéznosť svetských rytierov až príliš si zakladajúcich na vonkajších atribútoch svojho stavu:

"Akému účelu, ó rytier, má slúžiť ten hrozný omyl, čím je oné nezvládnuteľné šialenstvo, ktoré je príčinou toho, že bojujete s takým stupňom úsilia a horlivosti, že spejete až ku smrti alebo hriechu?", aj po stáročiach hrmia slová z traktátu ctihodného opáta, akoby ich práve plamenne prednášal z kazateľnice. "Zahaľujete svoje kone do čínskeho hodvábu a zdobíte svoju zbroj zdrapmi neviem čoho: maľujete si štíty a sedlá, pokrývate uzdy a ostrohy zlatom, striebrom a drahými kameňmi, a potom sa vo všetkej tej nádhere ponáhľate v ústrety smrti. Je nádhera ozdobou rytiera alebo čačkami ženy? Myslíte si, že vaše zlato odrazí meče nepriateľov, že cúvnu pred vašimi klenotmi, že nepreniknú vaším čínskym hodvábom?"

Tak sa v Bernardovom ponímaní zrodila etika templárov ďaleko presahujúca reguly ich rádu, účelom bolo vybudovať na zemi civitas Dei, Boží štát, o čo sa usilovalo aj clunyjské hnutie. Templár je "skutočne rytierom bez bázne a je si sebou úplne istý. Jeho telo je pre tieto okolnosti dobre vyzbrojené a jeho duša chránená pancierom viery. Je zaiste dobre vybavený po všetkých stránkach - neobáva sa ani démonov, ani ľudí..."

 


Bojovníci nasledujúci nové predurčenie nepochybne prešli zásadnou premenou. Získali víťazstvo sami nad sebou, neskôr aj nad tými spomedzi "svetských" rytierov, ktorí neboli ochotní podrobiť sa novej etike dobrovoľne a dávali prednosť vykorisťovaniu a utláčaniu chudobných. Pre toho kto sa chcel stať rytierom, príslušníkom elitného vojenského rádu, nestačilo vlastniť iba bojového koňa, fyzickú silu, majstrovstvo profesionála a osobnú chrabrosť, ale vyžadovala sa od neho aj pevná vôľa v dodržiavaní mravných noriem, ktorej prijatím sa zaviazal slúžiť Božej veci. Dôležitá bola predovšetkým sebakontrola, milosrdenstvo, ušľachtilosť, disciplína a pripravenosť k boju.

 

 

"Keď sa pripravujú k nadchádzajúcej bitke, stáva sa ich ochranou vnútorná viera", čítame u otca Bernarda. "Vonkajšiu bezpečnosť im zaisťuje oceľ, nie zlato - pretože v nepriateľovi musia budiť strach a nie prebúdzať túžbu po koristi. Ich kone musia byť rýchle a silné, nie okázalé a vyzdobené. Ich zmyslom je boj a nie slávnostná prehliadka. Túžia po víťazstve, nie po sláve. Radšej budia hrôzu, ako veľkolepý dojem. Nie sú násilníkmi, nerútia sa bezhlavo alebo ľahkomyseľne do útoku, uplatňujú v boji rozvahu a vojenské umenie."

V roku 1146 prijali templári ako znamenie svojej chrabrosti a odvahy slávny skosený červený kríž - "pattée", ktorý ozdobil ich plášte už počas druhej križiackej výpravy. Tu si vydobyli dobrú povesť vďaka svojej odvahe a disciplinovanosti - vo svojej dobe predstavovali azda najdisciplinovanejšiu vojenskú silu na celom svete. Francúzsky kráľ Ľudovít II. neskôr napísal, že práve templárski rytieri zabránili tomu, aby sa táto križiacka výprava - vo všeobecnosti zle načasovaná a strategicky chybne vedená - neskočila úplnou katastrofou.

Templári boli vo Svätej zemi nesmierne cenenou a perfektne organizovanou vojenskou silou. Boli obsadzovaní do exponovaných miest prvých konfliktov: v predných strážach pri útokoch, v zadných radoch pri ústupe - často ich však ničila neschopnosť prípadne rivalita panovníkov veliacich celým krížovým výpravám. Za dve storočia tak stratili templári pri vojnových operáciách viac ako dvadsaťtisíc členov.

Vzostup rytierskej rehole templárov by nebol možný bez všetkých týchto obetí - na rytieroch kríža a meča totiž ležalo hlavné bremeno bojov vo Svätej zemi a iba hlboké presvedčenie v zmysel vynakladaného úsilia mohol udržať rád vitálnym po dvesto rokov nepretržitého boja až do konečného naplnenia ich osudu.

Kľúčom k moci, ako aj legendárnemu bohatstvu templárskych rytierov bola nepochybne dokonalá organizácia, jednotný systém velenia, ako aj osobný zmysel pre česť a povinnosť.

 


Najvyššieho hodnostára templárov predstavoval veľmajster, magister summus, ktorý sa z titulu svojej funkcie aj celému rádu zodpovedal. Disponoval určitým osobným majetkom a bola mu zverená zodpovednosť za vlastníctvo rádu. Pred každým kardinálnym rozhodnutím, ako boli náročné obchodné transakcie, vyhlásenie vojny, plánovanie vojenských kampaní, uzatváranie mierových zmlúv, či prímeria, ako aj prijímanie nových členov musel sa veľmajster radiť s kapitulou svojich rytierov. Hoci jeho názor požíval patričnú vážnosť, pri sčítaní hlasov platil iba za jeden.

Druhú najdôležitejšiu funkciu zastával senešal. Nosil vojnovú zástavu rádu, gonfalon baucent, v tvare obdĺžnika s čiernym štvorcom hore a s bielym pod ním. Maršal zaujímal tretiu hodnosť ako najvyšší vojenský veliteľ pre templársku armádu počas poľných ťažení. Komtur, teda správca Jeruzalemského kráľovstva, sa ako pokladník delil o zodpovednosť za rádové imanie spolu s veľmajstrom. V jednotnom systéme velenia pod nimi slúžili regionálni komturi a to v Jeruzaleme, Tripolise a Antiochii. Po nich nasledovali regionálni majstri, bdejúci nad činnosťou rehole v regiónoch, v ktorých momentálne nepobýval veľmajster. Povinnosťou komturov domov bolo dohliadať nad každodenným životom na rádových hradoch a majetkoch, pričom sa zodpovedali regionálnym majstrom. V 13. storočí bol založený úrad inšpektora, ktorý prevzal zodpovednosť za rád v Európe a v hierarchii velenia prevzal druhú pozíciu hneď po veľmajstrovi.

Chrbticou rehole, mohutným ramenom a mečom západného kresťanstva však tvorili rytieri, ktorí sa takmer výlučne vyberali spomedzi šľachty a museli si tvrdým výcvikom, bezhraničnou poslušnosťou i bojovým umením zaslúžiť privilégium nosiť biele rúcho s červeným krížom - odhaduje sa, že to bol približne každý desiaty z celkového počtu templárov, ktorých bolo tesne pred tragickými udalosťami roku 1307 okolo pätnásťtisíc.

 

 

„Rytieri budú odchádzať a vracať podľa vôle svojho vodcu“, píše sa v „Knihe o rytieroch Templa“ Bernarda z Clairvaux. „On ich tiež zaopatrí jedlom a odevom a oni to neprijmú od nikoho iného. A pokiaľ ide o spôsob života, vystríhajú sa výstredností ako je zlato, a budú používať iba nevyhnutné veci. Žijú ako mnísi v utešenej a prostej komunite, bez žien a detí. A naozaj nechýba im dokonalosť evanjelia, pretože žijú stranou sveta v jednej rodine, pamätajúc na to, aby strážili, spojení v mieri, svoju duchovnú jednotu.“

K zaobstaraniu potrieb nepriateľmi obávanej „pancierovej päste“ templárov - elitného ťažkého jazdectva sa viažu povinnosti väčšiny členov rádu. Najvyššie priečky v tomto systéme patrili seržantom - venovali sa najrôznejším prácam od varenia, opravy výstroja až po bojovú činnosť poväčšinou v radoch dobre vyzbrojenej pechoty. Dali sa rozpoznať podľa čiernej tuniky s červeným krížom a čierneho, či hnedého plášťa.

„Oddaní všetci spoločnej veci, sú jedno srdce a jedna duša“, čítame u svätého Bernarda. „Takto nikto nesleduje svoju individuálnu vôľu, ale podrobuje sa vodcovi. Nevyhýbajú sa povinnostiam, bezcieľne nepotulujú. Keď nie sú v službe, jedia, opravujú zbroj a roztrhaný odev, venujú sa upratovaniu a iným potrebným prácam a úlohám, aké im zadá vodca.“

Templári postupne zaviedli aj status pridruženého členstva, kde patrili i ženatí rádoví bratia, akí sa pripojili k reholi na určitú dobu napríklad na obdobie jednej krížovej výpravy. Pokiaľ takýto príslušník pred ukončením termínu svojej služby zomrel, či už v boji alebo prirodzenou smrťou, mala jeho manželka nárok na vdovské príspevky od rádu. Inou formou pridruženého členstva boli tí, ktorí prispievali do pokladnice ročným príspevkom, čo mohli byť aj ženy. Naopak, dôvodom pridruženého členstva boli tí adepti, ktorí - sami bez prostriedkov a zabezpečenia - ponúkli svoje služby a za odvedenú prácu potom dostávali pravidelnú mzdu.

Mnoho rádových bratov vykonávalo službu ako pešiaci, ženisti, pisári, verbovači, murári, tesári, stavitelia, zdravotníci, sluhovia a robotníci. Keďže každý rytier mohol vlastniť až tri kone z ktorých sedla „Kristovi rytieri“ dobývali a bránili Svätú zem, považovala sa starostlivosť o zvieratá a práca v koniarňach za najdôležitejšie činnosti. Podobne tak bola hodnotená i námaha pomocných pracovníkov, chovateľov a roľníkov na templárskych farmách, včítane pridružených činností v mlynoch, viniciach, baní a lomov, aby sa aj pri plnení každodenných povinností napĺňali nasledovné Bernardove slová:

 


„Niet medzi nimi rozdielu, pokiaľ áno, potom ako zásluha za ich skutky, nie vďaka urodzenému pôvodu. Súperia medzi sebou v otázkach cti, zdieľajú bremená tak, aby splnili dielo konané pre Krista. Bez nápravy neostane ani jedno zbytočné slovo, ani neúčelná práca, neviazaný smiech, reptanie alebo šeptanie, akonáhle sú spozorované. Protivia si hry a stávky, sú nepriateľmi lovu a nenachádzajú záľubu v odsúdeniahodnom a krutom športe sokoliarstva, ktoré je teraz v móde. Odmietajú márnosť a pominuteľnosť spôsobov dvorných šašov, kúzelníkov, trubadúrov i turnajov, priečia sa im ich bláznivé triky.“

 

 

- pokračovanie -

 

Dr. Miloš Jesenský

 

Zdroj: www.jesensky.sk

 


Autor nedávno vydal knihu s názvom "Po stopách templárov na Slovensku". Čítajte viac na tejto adrese.


 

Sekcie: 
apríl 27, 2010 00:59 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top