Obrázok používateľa CEZ OKNO
Prichádza štvrtý vzostup Číny

V čase Veľkej Krízy rokov 2008-2009 si mnohí Číňania v Pekingu kladú otázku: „Zvládne to Amerika?“ Zdá sa, že nie príliš mnohých zaujíma, ako krízu prežije Európska únia alebo Rusko. Pre čínskych lídrov je dôležitý len osud Spojených štátov. Riziko, ktoré priťahuje celú ich pozornosť, spočíva v tom, aby americká veľmoc sa nezrútila príliš rýchlo, teda predčasne v porovnaní s čínskou schopnosťou zaujať miesto lídra. Nech by bola symbióza dvoch superveľmocí akokoľvek nestabilná a neistá, „Chimerika“ musí prežiť, prispôsobujúca sa: to je rámec, v ktorom sa vládcovia Pekingu naučili vnímať svet.



Ako v Ázii, tak aj na Západe kríza urýchľuje uvedomenie si toho, že poslaním Číny je možno začať pôsobiť v novej role - a to oveľa skôr, než to očakáva jej vládnuca elita. Prezident Chu Ťin-tchao, premiér Wen Ťia-pao a ich tím sa pripravovali v roku 2009 čeliť celkom iným starostiam. Rok 2009 bol očakávaný ako politický chúlostivý rok „troch výročí“: 60-teho výročia založenia Čínskej ľudovej republiky, 50-teho výročia úteku Dalai Lamu do vyhnanstva, 20-teho výročia hromadných masakru na námestí Nebeského pokoja. Potom sa pridala ešte jedna hrozba, ktorá prišla zvonku, obrovský pokles predaja výrobkov Made in China na svetových trhoch, reťazový bankrot priemyselných podnikov, desiatky miliónov nezamestnaných. Počas toho ako sa Peking pripravoval odolávať všetkým týmto ekonomickým, sociálnym a politickým výzvam naraz, v radoch vládnucej skupiny sa objavila jediná nádej: že Čína sa dokáže dostať z krízy rýchlejšie ako Západ a za podmienok väčšej relatívnej sily.

Túto zmenu situácie vyjadril známy čínsky historik Wang Gungwu z Národnej Singapurskej univerzity. Wang označil prebiehajúce štádium počas ktorého Čína silnie za jej štvrtý vzostup v priebehu dvoch tisícročí dejín. Prvým vzostupom bolo imperiálne zjednotenie v 3. storočí pred n. l.; druhým posilnenie, ktoré sa udialo v 7. a 8. storočí n.l. ako reakcia na hrozbu útokov z Centrálnej Ázie a nakoniec tretím vzostupom bola expanzia, ktorá začala v 14. storočí a skončila o 400 rokov neskôr počas vlády mandžuskej dynastie Qing. Ale súčasný „štvrtý vzostup“ predstavuje prvý vzostup, ktorý demonštruje čínsky vplyv po celom svete. Deje sa to vďaka hybnej sile ekonomiky a ako taký tento vzostup predstavuje absolútnu novinku v dejinách Číny, imperiálne šťastie ktorej bolo v minulosti späté s efektivitou jej štátnej administrácie a jej byrokratickej elity (mandarínov) a podnikatelia a obchodníci zohrávali iba druhoradú rolu. Dnes podľa Wangovho názoru sa Peking potyká s traumami krízy s jedinou istotou: „Globalizácia - to nie je dočasné štádium, ale nezvratný jav.“ Čínski lídri, ktorí dokážu vidieť dosť ďaleko do budúcnosti, sa snažia prevziať rolu globálneho lídra a prirodzene cítia v ekonomickej kríze túto možnosť, pretože na celom svete poklesla dôvera voči Západu, jeho inštitúciám a stratégiám.“

V kozmopolitných kruhoch mladých stredných vrstiev mestského obyvateľstva v roku 2009 sa vydavateľským úspechom stal bestseller s názvom Nespokojná Čína. Je o kniha napísaná umiernene šovinistickým tónom, inšpirovaná práve ekonomickou krízou. Nesmierne obľúbená medzi pekinskou a šanghajskou „nahnevanou mládežou“, táto kniha uvoľňuje dlho potláčané pobúrenie a vyzýva Číňanov, aby sa oslobodili od komplexov a zaujali miesto, ktoré je im vo svete predurčené. Podľa mienky Wanga Xiaodonga, jedného z autorov tohto úspešného bestselleru, globálny spád dokazuje, že Spojené štáty nemôžu ponúknuť svetu adekvátne líderstvo. „Dokážeme to robiť lepšie ako oni“ – to je jeho záver. Od čias Maa (ale celkom v inom kontexte) Čína ešte nebola natoľko plná odhodlania exportovať do celého sveta svoj vlastný model.

Čínska mládež vstúpila do éry Twittra, sietí mikroblogov, kde sa medzi záplavami súkromného klábosenia niekedy objavujú všeobecnejšie správy. Tu je jeden „twitt“, ktorý sa výrazne rozšíril.

“1949: iba socializmus môže zachrániť Čínu
1979: iba socializmus môže zachrániť Čínu.
1989: iba socializmus môže zachrániť Čínu
2009: iba socializmus môže zachrániť Čínu.“


To je resumé šesťdesiatich rokov dejín, v takej podobe v akej sa šíri v zjednodušenej predstave pekinskej a šanghajskej mládeže.

Čínsky návrh „globálnej valuty“, ktorá by nahradila dolár v roli rezervného nástroja, ktorý bol vydvihnutý v marci pred stretnutím G-20 v Londýne potvrdzuje novú stratégiu Pekingu. Čína využíva globálny spád, aby znovu navrhla prehodnotiť staré hierarchie a mocenské vzťahy. Barack Obama sucho odmietol návrh Pekingu: „Som proti globálnej valute.“ Jeho minister financií Tim Geithner dodal: „Dolár zostane dominujúcou rezervnou menou vo svete a zostane ňou nadlho.“

Ale čínska iniciatíva otvorila nový front v obojstranných vzťahoch. Keďže finančné trhy výborne vedia, nakoľko dôležitá je Čína ako kupca amerických štátnych obligácií a teda nakoľko je rozhodujúca dôvera ázijských lídrov voči doláru, tento výpad v sebe obsahuje skrytú hrozbu. Po prvý raz v dejinách sa stalo to, že americký prezident počas plánovania svojej daňovej a rozpočtovej politiky je nútený počítať s týmto vonkajším faktorom“, ktorý sa nachádza v Pekingu a sľubovať Číne, že americká mena bude dlhodobo platby schopná.

Čínska myšlienka bola vyjadrená predsedom centrálnej banky Zhou Xiaochuanom. Zhou tvrdí, že súčasná svetová kríza „odráža zraniteľnosť a systémové riziká medzinárodného valutového systému.“ Podľa jeho názoru jedným zo spôsobov ako sa v budúcnosti vyhnúť zopakovaniu ťažkej finančnej turbulencie je vytvorenie rezervnej valuty, ktorá by nebola „spojená s individuálnymi krajinami a bola by schopná zostať stabilnou v dlhodobej perspektíve, eliminujúc takto nevyhnutné chyby národných valút.“ Podľa slov ekonóma (Číňana) z Deutsche bank Ju Maa, „táto myšlienka v priebehu nasledovných desaťročí by mohla priviesť k jednej z najhlbších reforiem medzinárodného valutového systému a stala by sa krokom k vyriešeniu bezhraničnej obojstrannej nerovnováhy medzi Čínou a Spojenými štátmi.“

Niečo presne opačné si myslí bývalý predseda Federálneho rezervného systému Paul Volcker, Obamov poradca, ktorý pobúrene zareagoval: „Myslím si, že Číňania nie sú celkom úprimní, keď sa sťažuj na svoje investície v dolároch. Rozhodli sa kupovať doláre, pretože nechceli, aby vyrástol kurz ich valuty. Je to z ich strany vypočítavosť, preto by sa nemali hnevať na nás.“

Výzva voči doláru sa pripravovala opatrne. Krátko pred vystúpením svojho hlavného bankára čínsky premiér Wen Ťia-pao narobil rozruch jedným znepokojivým vyhlásením: „Požičali sme Spojených štátom obrovské kapitály a úprimne povedané sme znepokojení.“ Týmto nebezpečným vyhlásením Wen poukázal na to, že Číňania majú pochybností ohľadne dlhodobej platby schopnosti americkej pokladnice a na riziká, spojené s výbuchom štátneho dlhu USA.

Takmer nikto z medzinárodných lídrov sa neodvážil spochybniť dôveru voči americkému štátnemu dlhu. Je treba si spomenúť na De Gaullove útoky na konci šesťdesiatych rokov voči zlatému dolárovému štandardu, keď bola v plnom prúde vietnamská vojna, počas úplne inej epochy, keď sa Amerika financovala emisiou dolárov a zaplavovala svet svojimi „papierikmi“. Dnes sa kontext prudko zmenil: najväčšia časť amerického štátneho dlhu, ktorá sa nachádza v zahraničí, sa ocitá v sejfoch centrálnych ázijských bánk, predovšetkým čínskych. Wenov hlasitý výstup obsahuje veľa taktických aspektov. Nepochybne, čínsky premiér nechcel vopred oznámiť, že čínska politika sa zriekne investícií do akcií pokladnice USA. Neexistujú žiadne náznaky toho, že centrálna banka Pekingu diverzifikovala svoje portfólio akcií, v ktorom euro naďalej zaujíma marginálne miesto: ak je treba dodatočný dôkaz toho, nakoľko bezvýznamná je Európa v očiach Pekingu, výrazne vyjadrená absencia záujmu o našu spoločnú valutu hovorí sama za seba.

Ukončenie financovania amerického štátneho dlhu by malo pre Číňanov katastrofické následky: prudký pokles dolára a teda ničivý pokles konkurencie schopnosti výrobkov Made in China, ktoré už teraz trpia zmenšením svetového dopytu. Od roku 2005 do roku 2009 čínska mena (juan) vzrástla o 26% vo vzťahu k hlavným valutám a Peking nemá záujem aj naďalej urýchľovať jej vzostup, ktorý spôsobuje ujmu jeho exportérom. Ale znepokojenie ohľadne eskalácie amerického dlhu je reálne. Na jednej strane Wen Ťia-pao musí realizovať túžby národného elektorátu – populistického krídla komunistickej strany, - ktorý by chcel vložiť do vnútroštátnych investícií obrovské prostriedky, nazhromaždené vďaka kladnému saldu zahraničného obchodu. Predovšetkým sa čínski lídri boja, že Washington pripravuje predpoklady pre dostanie sa z krízy, založené na starom recepte „inflácia plus devalvácia“. Táto stratégia má slávne historické precedensy: hlavný spôsob ako uľahčiť svoj dlh je tlačiť peniaze a vytvárať infláciu. Je to scenár ktorý prirodzene znepokojuje kreditora USA, teda Čínu. Výmenou za stálu finančnú podporu Peking môže požadovať kompenzácie na iných frontoch: napríklad garancie proti americkému protekcionizmu, alebo prístup k investíciám do hight-tech spoločností, ktoré Spojené štáty doteraz horlivo bránili z vojensko-strategických pohnútok.

Je treba zdôrazniť, že táto oblasť je jediná, v ktorej Číňania venujú pozornosť Európe a Rusku ako alternatívnemu dodávateľovi zbraní (Moskva) a moderných technológií dvojitého vojensko-občianskeho určenia (Európa prichádza do úvahy ak podľahne nátlaku a zruší embargo).Čoraz viac klesá výlučná závislosť od Ruska ako od dodávateľa energie a iných surovín: stratégia diverzifikácie, ktorej sa Peking pridržiaval, dosiahla plný úspech po otvorení ziskových prekladísk na Blízkom Východe, v Afrike, Latinskej Amerike a Austrálii a na dlhý čas takto znížila váhu Ruska v importe základných surovín.

Na druhom brehu Tichého oceánu čínsko-americká symbióza taktiež spôsobila zásadný zvrat vo vnímaní sveta. „Ak Čína naďalej kupuje americké štátne dlhopisy, tak to bude ona, kto zaplatí väčšiu časť nového štátneho dlhu Obamu. Medzi nami a nimi vzniknú nové finančné vzťahy, podobné tým, ktoré spojili Britské impérium a Spojené štáty v rokoch 1941-1945.“ Takto analyzuje situáciu Paul Kennedy, ktorý predpovedal oslabenie Ameriky už v roku 1989 vo svojej slávnej eseji Vzostup a pád veľkých veľmocí.

Vzájomná závislosť medzi dvomi superveľmocami vedie k vzniku napätia a taktiež novej vízie globálnej vlády, ktorá dozrieva paralelne vo Washingtone a Pekingu. Urýchľuje zmenu plánov rastúca neznášanlivosť voči starým mnohostranným inštitúciám. Archaická a neadekvátna G8: neobsahuje rozvíjajúce sa veľmoci. Nafúknutá a nezmyselná G-20. Všetky tie dohody, ktoré prepad v ekonomike devalvoval, vytvoriac syndróm „summitizmu“: čoraz častejšie zvolávanie summitov, odhaľujúce ich bezmocnosť. Tak vzniká myšlienka radikálneho zjednodušenia, inštitúcie, ktorá by vyjadrovala skutočný pomer síl v 21. storočí.

Vzostup závisí od G-2: od Ameriky a Číny.“ Táto veta sa objavila v redakčnom článku denníka Washington Post a vzišla z pera Roberta Zoellicka a Číňana Yifu Lina, prvého a druhého človeka v Svetovej banke. Teda najvyšších riaditeľov inštitúcie, ktorú na ruinách Veľkej depresie a Druhej svetovej vojny v Bretton Woodse vytvoril v roku 1944 Franklin Roosevelt, aby spolu s európskymi spojencami vybudoval nový svetový poriadok. Dnes všetko znovu začína od dvoch krajín, nepochybujú Zoellick a Yifu Lin: „Tieto dve krajiny stáli pri zrode najväčších svetových disproporcií: príliš veľkí spotreba a import v Amerike, príliš veľké úspory a príliš veľký export v Číne. Práve tieto dve krajiny prijali najväčšie opatrenia proti poklesu ekonomiky. Môžu ukázať cestu ako sa dostať z krízy. Pripadá im úloha sformovať globálnu ekonomiku budúcnosti.“ Riaditelia Svetovej banky zjavne vyjadrujú náladu vlád, ktoré ich menovali.

Zo strany Baracka Obamu cítiť podráždenie voči európskym vládam, ktoré sú skúpe na prostriedky pre zápas s depresiou. Iba Peking prijal náležité opatrenia a vyčlenil štátne výdavky porovnateľné čo do svojej veľkosti s americkými. Pokiaľ ide o Číňanov, tí v Európsku úniu nikdy naozaj neverili. Jasne to potvrdzujú John Fox a François Godement vo svojej analýze China power audit (Audit čínskej moci), vypracovanej pre Radu Európy pre medzinárodné vzťahy. Tu je príklad, vybraný z tejto práce: „Čína pochopila, že jej vzťahy s Európskou úniou sa podobajú na šachovú partiu, v ktorej na jednej strane je jediný hráč (Peking), a na strane druhej naopak je skupina hráčov, ktorí sa medzi sebou verejne škriepia, aký ťah majú spraviť. Čínski vodcovia využívajú tieto nezhody, rozdeľujúc rozličným krajinám prémie a tresty: ako v prípade demonštratívneho zrušenia summitu EÚ-Čina na konci minulého roka, aby potrestali Sarkozyho (vtedajšieho predsedu EÚ), ktorý u seba prijal Dalai Lamu.“

V súlade s analýzou, časť Európskej únie (na čele s Talianskom) mala voči ČĽR prístup „apolitického merkantilizmu“. Na jednej strane kultivovala pokusy protekcionizmu, dúfajúc, že dokáže zoslabiť úder čínskej konkurencie v tých najrizikovejších priemyselných oblastiach (textil-oblečenie-obuv), а na druhej strane, akoby chcela dostať odpustenie za protekcionizmus, bola najviac nesmelá spomedzi iných krajín pokiaľ ide o ochranu ľudských práv v Číne a Tibete. Fox a Godement vidia v Nemecku Angely Merkelovej (ktorá v porovnaní so Schröderom rozhodne zmenila politiku) jedinú európsky štát, ktorý sa teší aspoň akej-takej úcte zo strany Číny, pretože v mnohých sektoroch technológie Made in Germany sú pre Číňanov takmer nenahraditeľné. Samotné Nemecko má však príliš malú váhu a neprekáža nasledovnému paradoxu: EÚ sa už stala najhlavnejším obchodným partnerom Čínskej ľudovej republiky, ale zároveň zostáva pre Peking takmer neviditeľným inštitučným celkom.

Od čias Tenga Siao-pchinga komunistickí lídri ČĽR držia v hlavách iba jednu superveľmoci s ktorou počítajú. V ich očiach je G-2 už realita, dokonca ak aj využívajú jazyk „mnohostrannosti“, aby udržiavali dobré vzťahy so svojimi tradičnými klientmi z tretieho sveta. Pokiaľ ide o Obamovu administráciu, atmosférou medového mesiaca s Európanmi sa nenecháva oklamať. Americký prezident je príliš prefíkaný, aby podľahol opojeniu svojej mimoriadne vysokej popularity v Starom svete („jediný líder, ktorý by mohol vyhrať voľby v ktorejkoľvek krajine, ktorú navštívil, len ak by vydvihol svoju kandidatúru“, - ironicky okomentoval londýnsky týždenník Sunday Times jeho triumfálne turné po Veľkej Británii, Francúzsku, Nemecku a Českej republike).

Po návrate zo summitov G-20 a NATO, na ktorých sa zúčastnila na začiatku apríla, Amerika nemohla nekonštatovať veľmi skromný výsledok tejto prezidentovej služobnej cesty k starým spojencom. Do Washingtonu sa prezident vrátil prakticky s prázdnymi rukami vo všetkých dôležitých otázkach: antikrízové opatrenia, prijatie Turecka do Európskej únie, nové vojenské posily do Afganistanu. Obama musel vziať na vedomie hranice svojho vplyvu v Európe: jeho charizma je porovnateľná iba s charizmou Johna Kennedyho, ale jeho schopnosť diktovať dennú agendu sa viac približuje úrovní vplyvu Jimmyho Cartera.

Pokiaľ ide o ekonomickú krízu, Obama zisťuje, že má viac nezhôd s Európou ako s Čínou. Medzi Washingtonom na jednej strane a Bruselom, Berlínom a Parížom na strane druhej je nielen zásadný rozdiel v receptoch ako zvládať krízu, ale neexistuje ani jej spoločná analýza. Obama si myslí, že spravil dosť preto, aby uspokojil Starý svet. Ešte pred hraničným termínom 100 dní Obama zahájil postupnú demontáž tridsiatich rokov neoliberalizmu. Výmenou zaň očakával gesto zo strany Európy: viac štátnych príspevkov pre opatrenia pre podporu vzostupu ekonomiky. Ale os Sarkozy-Merkelová sa postavila na zadné. Merkelová a Sarkozy sú umiernení vyjadrovatelia nového antiamerického pobúrenia, ktoré existuje paralelne s s Obama-mániou. Je to povstanie proti anglosaskému modelu kapitalizmu, príčina vďaka ktorej Európa odopiera Obamovi nové injekcie štátnych výdavkov. Kríza, spôsobená nadbytkom finančného dlhu, sa nedá liečiť ďalším zvyšovaním zadlženosti: to je línia nemeckej kancelárky, ktorá nachádza podporu v Európe. Nepochopenie je takmer neprekonateľné a vzájomné. Američania zase nemerajú významnosť európskeho štátu všeobecným blahobytom jeho obyvateľov, ktorý svojou veľmi odsudzovanou „neflexibilnosťou“ zjemňuje úder krízy: postačí porovnať počet prepustení na jednej a na druhej strane Atlantického oceánu. Ostatne, mnohí Európania sa vôbec nezdajú byť presvedčení o tom, že riziko Veľkej Depresie je reálne. Z pohľadu Spojených štátov, kde sa tento scenár skúma veľmi seriózne, niektorí naši vládcovia pripomínajú ľahkomyseľného Herberta Hoovera v roku 1929.

Preto silnie pokušenie preskúmať vo vnútri Chimeriky prechod k novému modelu rozvoja. Príznačná je diskusia, ktorá prebieha na stránkach Foreign Affairs. V monografickom vydaní Veľký krach verdikt vyslovuje Roger Altman, bývalý zástupca ministra financií za čias Billa Clintona. Následok krízy, podľa Altmanovych slov, spočíva v „zrýchlení posunu svetového ťažiska“, Čína sa ocitne „v relatívne najsilenejšom postavení na svetovej úrovni, pretože je to krajina, ktorá je najviac zabezpečená finančnými zdrojmi.“ S čínskym koeficientom úspor, ktorý sa približuje 40% z HDP, obrovským trhovým aktívom s ostatným svetom, so štátnymi účtami ešte stále v rovnováhe, technokrat, ktorý je blízky Obamovi, nemá pochybností: „Peking dokáže pomáhať iným krajinám s finančnými ťažkosťami v tom čase, keď my to nedokážeme robiť.“ Altman sa domnieva, že prichádza tretia vlna krízy: suverénny bankrot krajín, ktoré Amerika považuje za dôležité z geopolitických dôvodov, ako sa to stalo v prípade kolapsu Mexika v roku 1994. Dnes by Washington nemal prostriedky kohokoľvek zachraňovať, Amerika bude musieť prosiť o pomoc Číňanov, jediných, ktorí disponujú zdrojmi potrebnými na prefinancovanie Medzinárodného menového fondu. Peking sa môže stať jediným požiarnikom, ak vznikne nevyhnutnosť uhasiť nové požiare na globálnych trhoch. Jeho záver znie: „Vzťahy Amerika-Čína sa stávajú našimi najdôležitejšími obojstrannými vzťahmi.“

Súhlasí s ním aj historik Harold James, odborník na Veľkú Depresiu: „Spoločné pôsobenie na medzinárodnej úrovni je nevyhnutné, ale kto má na seba zobrať vedúcu rolu? Ako Veľká Británia počas tridsiatych rokov, dnes Spojené štáty nemajú ani chuť ani silu vystupovať v roli stabilizátora. Čína, ktorá je pokladníkom väčšej časti svetových úspor, sa nachádza v ekonomickom postavení, ktoré sa viac podobá na Ameriku za Rooseveltovych čias.“

Americkému establishmentu neuniká, že direktórium G-2 je riziková inštitúcia. V porovnaní s euroatlantickou osou, ktorá riadila americkú stratégiu v priebehu pol storočia, s Pekingom neexistuje zhoda pokiaľ ide o politický systém a hodnoty. Možnosť G-2 si Spojené štáty vyberajú v stave nevyhnutnosti. „Naša zadlženosť – podotýka Paul Kennedy - robí americké impérium podobné impériu Filipa II Španielskeho alebo Ľudovíta XIV., monarchov, ktorí boli silno závislí od zahraničných finančníkov.“ Američania sa ocitajú v objatiach Číny, aby našli oporný bod po tom, ako krach búrz a trhu nehnuteľností zlikvidoval viac ako 15 000 miliárd dolárov úspor amerických rodín.

Čínska ľudová republika má taktiež aj ďalšiu atraktívnu prednosť. Je vyjadrená na obale Newsweeku pod titulkom Why China Works (Prečo Čína funguje). V tom čase, keď sa dôvera voči trhu nachádza na minimálnej historickej úrovni а Obama objavuje stále nové a nové spôsoby štátneho zasahovania, Američania pociťujú zvedavosť voči najväčšiemu modelu štátneho kapitalizmu. „Čína – odpovedá Newsweek“ - sa zdá byť najlepšie vybavená pre plavbu po búrlivých vodách najväčšej depresie posledných sedemdesiatich rokov.“

Irónia osudu neuniká Číňanom, ktorí od roku 1979 prenasledujú americký model. „Zdá sa, že naši učitelia, majú isté problémy,“ – hovorí vice-premiér Wang Qishan, ktorý demonštruje konfuciánsku zdržanlivosť. Vládcovia Čínskej ľudovej republiky vedia, že perspektíva dvojčlenného superdirektória pre riadenie ďalšej fázy globalizácie má svoju cenu. Čína bude musieť prebrať väčšiu zodpovednosť a zodpovedajúce finančné bremä. Wang Yiwei, odborník na medzinárodné vzťahy na Fudanskej univerzite, takto zhŕňa dvojakosť, s ktorou sa jeho lídri pripravujú na epochu G-2: „Našou úlohou v najbližšej budúcnosti je zabrániť tomu, aby k úpadku Ameriky došlo príliš rýchlo.“

Federico Rampini, korešpondent La Repubblica v Pekingu

Originál článku: Ma l’asse del secolo si chiama chimerica
Zdroj: warandpeace.ru

Poznámka: Obama má zákon o 106 miliardách na války

Červen 25, 2009

Po těsném schválení ve Sněmovně reprezentantů a následně snazším průchodu Senátem Barack Obama konečně podepsal zákon o válečných 106 miliardách v reálu neexistujících dolarů.

Zákon obsahuje prakticky vše, co se Obama snažil protlačit do předchozí varianty zákona o 83,4 miliardě dolarů, a navíc jsou v něm desítky miliard dolarů, které do zákona přidal Kongres – počínaje půjčkou Mezinárodnímu měnovému fondu a podporou nákupu nových automobilů konče.

Ze zákona oproti první verzo vypadla jen položka na uzavření mučící základny v Guantánamu, což ale Obama nemůže považovat za svou porážku, neboť Bílý dům tento krok sám podpořil a rozhodl, že na Guantánamu opětovně zahájí činnost vojenské tribunály.

Zákonu trvalo bezmála tři měsíce, než prošel Kongresem, kde čelil silným překážkám obzvláště ve Sněmovně reprezentantů. Demokraté soustředění na pokračování války se tam střetli s republikány, kterým se nelíbil značný počet nevojenských přílepků. Podobný ostrý spor se očekával i v Senátu, tam, však zákon nakonec prošel bez větších potíží.

Zdroj: Chelemendik.sk


Rubriky: 
jún 28, 2009 00:58 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top