Nebezpečenstvo číhalo všade, kde pútnici stretávali ľudí rôzneho pôvodu, na križovatkách ciest, na peších chodníkoch v lesoch, na trhoch, v prístavoch a na palubách lodí. Možné, hoci nechcené konflikty sa rodili z odlišnosti peňažnej meny, mier a váh, ďalšie riziká zase vychádzali z iného jazyka, správania sa a zvykov obyvateľov cudzích krajín, ktorými pútnik prechádzal. Pútnici sa však mohli tešiť z mieru, ktorý panoval na určitých miestach. Patril k nemu okrsok kostola a priľahlý cintorín, trh a súdny dvor, mesto a hrad, hostinec, či kováčska vyhňa – tu sa všeobecne nesmela tasiť zbraň, čím už nebol neozbrojený pútnik voči ostatným znevýhodnený. Chránené boli aj verejné trasy na pevnine i vode, deklarované ako kráľovské cesty a kto sa tu dopustil zločinu prehrešil sa voči majestátu samotného panovníka. V 12. storočí sa v rámci spolupráce svetskej a cirkevnej moci na presadení božieho mieru pax Dei ocitli pod zvláštnou ochranou tie skupiny obyvateľstva, ktoré sa nemohli brániť. Boli napríklad odstránené stavovské rozdiely v aplikácii práva: olúpenie, či vražda pútnika, únos, či znásilnenie boli bez ohľadu na spoločenské postavenie páchateľa posúdené ako hrdelný trest navyše vykonaný odstrašujúcim a mimoriadne bolestivým spôsobom. Z tohto hľadiska je teda pochopiteľný výrok Henryho Gillesa, ktorý stredoveké pútnické právo označil za „jeden z prameňov práva medzinárodného“.
Na cestu sa vyrážalo spravidla na jar, za slnečného počasia, sotva prestali byť citeľné posledné záchvevy zimy. Od marca do septembra sa obtiaže s ubytovaním a stravovaním ľahšie prekonávali, navyše sa pod šírym nebom pohybovalo za svojimi pracovnými povinnosťami veľké množstvo ľudí, takže nebolo problémom pripojiť sa k iným cestujúcim a zaistiť si tak družnú spoločnosť a čiastočnú ochranu. Pri ceste trvajúcej dlhé mesiace, či zahŕňajúcej rôzne klimatické pásma sa nebolo sezónnym rozmarom počasia samozrejme vyhnúť, ale plánovala sa tak, aby kritické úseky – napríklad prechod cez horské apeninské, či alpské priesmyky – pútnik prekonal v čase, kedy to nebolo príliš obtiažne.
Hory pritom predstavovali naozajstnú skúšku charakteru a odhodlania pútnikov. Počas krutého mrazu ich opotrebovaný plášť ani obuv nechránili príliš proti ostrému vetru, oheň bolo ťažké založiť, väčšina z nich navyše trpela podvýživou. V priesmykoch číhali v úzkych stržiach bandy lupičov prepadávajúcich pocestných na miestach, kde sa nedalo brániť ani uniknúť. Akoby toho nebolo dosť, mnohí pútnici sa na znak pokánia svoju anabázu dômyselne strpčovali – skromne oblečení, vystavovali vychudnuté telá slnku, mrazom a dotieravému hmyzu, či ponáhľali sa v ústrety svojmu osudu v šatách z drsnej látky rozodierajúcej kožu až na krv, či s kamienkami nasypanými do topánok. Iní kráčali s rukami rozopätými do podoby kríža, či s nástrojom Ježišovho utrpenia naloženými na plecia, niesli ťažké votívne dary, reťaze, okovy, z ktorých boli oslobodení, či sa plahočili krajinou s balvanom určeným na stavbu stovky kilometrov vzdialeného chrámu.
Správni pútnici kráčali pešo, po vzore Ježišových učeníkov na ceste do Emauz, mnohí z nich kráčali bosí – niektorí preto, že nemali na topánky peniaze, iní preto, aby dali najavo svoju pokoru. Ak už niekto necestoval po svojich, spravidla si nechal osedlať osla, aby sa pripodobnil skutočným nasledovníkom Krista. Na tomto mieste teda celkom prirodzene vyvstáva otázka vzťahujúca sa k rýchlosti postupu, ktorý mohol denne pešo prejsť vzdialenosť zhruba dvadsiatich kilometrov. Tento údaj by sme však nemali pri ďalších výpočtoch preceniť. Ak totiž pútnik za prvé tri dni teoreticky mohol uraziť aj sto kilometrov, na ďalších stopäťdesiat potreboval aj šesť dní, pokiaľ sa nemal v ďalšej etape cesty zrútiť únavou. Kto urobil za desať dní s pútnickou palicou dvesto kilometrov včítane prechodu cez rieky a hory, mal podľa dobových záznamov dôvod k spokojnosti. Odhadom mohla cesta pešo z Košíc napríklad do Santiago de Compostella trvať približne osem mesiacov, pričom očakávaný návrat pútnika domov nebol spravidla menej ako dva roky, i keď ide iba o približné zhodnotenie termínov.
Napriek svojím skromným nárokom si pútnici sotva čo uvideli domy, hospodárske budovy, veže kláštorného kostola, či fasádu kamennej budovy hostinca kládli zrejme najčastejšie otázky: ”Ako ma v týchto končinách prijmú?” ”Bude kde zahnať stále prítomný hlad, usušiť šaty a zohnať si na noc strechu nad hlavou?” Pocestní boli ako cudzinci domácimi často sledovaní s nedôverou a naopak, dobrosrdeční ľudia spoznali zlý úmysel domnelých pútnikov v niektorých prípadoch zase príliš neskoro. Darebáci, kacíri, tuláci, podomoví obchodníci, vyzvedači, či žoldnieri sa občas vystrojili v šat nasledovníkov svätého Jakuba a tí skutoční, za to občas platievali aj vlastným životom. Vzájomná dôvera bola teda rozhodujúca a na jej základe potom dochádzalo k naplneniu tradičného zákona pohostinnosti.
Jednoduchšie to bolo, ak si pútnici mohli vybrať nocľah z viacerých existujúcich možností. Bezplatne mohli byť ubytovaní v kláštoroch, hospicoch, či špitáloch, za úplatu potom v živnostenských hostincoch, ktoré vznikli najprv v Taliansku, neskôr v južnom Francúzsku a od prvého milénia sa rozšírili aj v krajinách severne od Álp. V západnej, strednej a južnej Európe sa hostince nachádzali vzdialené na jeden deň cesty i častejšie, predovšetkým v mestách, ale aj na vidieku, pri brodoch riek, v priesmykoch, či na úpätí hôr. Hostinskí boli povinní poskytnúť ubytovanie pre určitý počet hostí (spravidla desať), pripravenú vodu, krmivo a miesto v maštali pre kone. Nebolo však vôbec samozrejmé, aby tu podávali jedlo. Mnohokrát mohol pocestný počítať s lôžkom a miestom pri stole, potraviny si však musel priniesť so sebou alebo kúpiť na miestnom trhu. Oveľa lepšie do bolo v kláštorných hospicoch, kde mohli hostia počítať s teplou stravou. Podávala sa kaša zo strukovín a prosa, omastená slaninou a olejom pre chudobných, či s kúskami pečeného mäsa pre bohatých. K pitiu sa podľa dostupnosti dostalo na stôl víno, pivo, či jablčný mušt. Ak si hosť priniesol vlastné potraviny, mohol si ich dať pripraviť alebo tak urobiť sám.
Čím viac sa pútnik približoval ku kultovému miestu, tým spoľahlivejšie boli informácie o vzdialenostiach – štyri, dva, či jeden deň pochodu. Takmer vo finále sa začali poblíž jeho trasy objavovať početné kríže, kaplnky a božie muky. Posledný deň jeho napätie vrcholilo, dostával sa na mons gaudii, doslova “Vrch radosti” (Monte del Gozo, Montjoie) vyvýšené miesto, odkiaľ mohol prvýkrát na vlastné oči uvidieť cieľ, pri vzdávaní vďaky na kolená, či prepuknúť v ničím nehatené jasanie. Po očistení vodou na brehu blízkej rieky alebo vhodnom prameni sa bez meškania vydal do chrámu v ktorom podobne ako ostatní strávil noc v bdení a na modlitbách.
Počas bohoslužieb sa pútnici, ktorí bez vážnejšej ujmy dorazili až k oltáru a miestu posledného odpočinku svätého patróna upadali pri liturgii, či choráloch do stavu všeobecnej eufórie v predtuche zázračných znamení, podporovanou zmeneným stavom mysle z únavy a v kúdoloch omamného kadidla.
“Záplava vnemov sa valila na každého, kto sa tlačil ku svätcovmu hrobu”, píše Norbert Ohler. “Tlačenica ľudí plných očakávania, mysticky plápolajúce sviečky a olejové lampy, ich svit odrážajúci sa na drahokamoch relikviárov, rozprávanie o zázračných uzdraveniach, slepí, hluchí, zmrzačení, na stenách barly tých, ktorí odtiaľ mohli odísť bez opory, o kus ďalej kôš, v ktorom tu priniesli choré dieťa, rovnako zázračne uzdravené. Mnoho chorých trpelo hneď niekoľkými neduhmi a niektorí sa už ani nepodobali človeku.”
Zástupy ľudí sa v niektoré sviatky zhromaždili v takom množstve, že – ako dosvedčujú zápisy opáta Sugera z opátstva St. Denis – dokonca i rehoľníci ukazujúci zástupom znamenia utrpenia Pána nevydržali toľký tlak a strkanie a radšej utiekli s relikviami cez okno, keď už nebolo inej možnosti. Preto bolo medzi radmi mužov i žien natlačených pod klenbami chrámu, v neopísateľnom chaose detí a dospelých, chorých a zdravých udržiavať predsa len nejaký poriadok. Navyše sa muselo zabrániť možnej krádeži relikvií, čo nebolo vonkoncom jednoduché, keďže veriaci sa snažili za každú cenu dotknúť rukami ostatkov alebo ich umelecky zdobených schránok – v bezpečnej vzdialenosti od relikviárov držala návštevníkov kostola kovové mreža. Službu konajúci kňazi dosvedčovali prípady uzdravenia, usmerňovali pútnikov, ktorí chceli odovzdať svoje dary, prípadne sa venovali chorému dieťaťu, či ochrnutému pacientovi, ktorého bolo treba odniesť až ku svätcovmu hrobu.
-pokračovanie-
Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.
Miloš Jesenský
Zdroj: http://www.jesensky.sk/
S dovolením autora
Súvisiace:
MILOŠ JESENSKÝ Výber
http://www.cez-okno.net/rubrika/milos-jesensky-vyber
