Obrázok používateľa CEZ OKNO
Benešove dekréty dokážu rozbiť EÚ - Nemecko, Rakúsko a Česko pokračujú v spore

Tento rok si pripomenieme 65 výročie víťazstva nad fašizmom. Súčasne s týmto dátumom sa v Európe bude pripomínať aj 65 rokov odo dňa, keď boli podpísané Benešove dekréty – séria zákonov, na základe ktorých bolo z Československa vysídlených vyše tri milióny Nemcov. Časy minulé dali o sebe opäť vedieť predošlý rok, keď český prezident Václav Klaus odmietol pre dekréty podpísať jeden z hlavných dokumentov Európskej únie - Lisabonskú zmluvu. Nie je vylúčené, že práve Benešove dekréty spôsobia v navonok pevnej EÚ otrasy.

Normy EÚ a zákony vojenských čias

Jedným z najdiskutovanejších politikov minulého roku sa stal český prezident. Tvrdohlavo odmietal podpísať Lisabonskú zmluvu, ktorá kvôli tomu nemohla vstúpiť do platnosti. Klaus to urobil len veľmi neochotne 3. novembra 2009, po tom, ako český Ústavný súd uznal, že dokument neprotirečí zákonom českého štátu. Ako aj po súhlase EÚ urobiť pre Českú výnimku a nerozširovať na ňu platnosť Charty základných práv a slobôd EÚ.

Najhlavnejším dôvodom, ktorý Klausa prinútil zápasiť s Lisabonskou zmluvou, bola v Zmluve existujúca medzera, ktorá by v budúcnosti nielenže mohla skomplikovať medzinárodné postavenie Českej republiky, ale aj spochybniť existujúce po druhej svetovej vojne majetkovo-právne postavenie Európy. Ide o to, že na základe k Zmluve pripojenej Charty základných práv a slobôd, vysťahovaní Nemci z Čiech a ich potomkovia môžu vyhlásiť, že doposiaľ platné povojnové nariadenie o ich vysídlení a konfiškácii majetku protirečí normám EÚ.

V súlade s tým môže EÚ od Českej republiky žiadať zmenu právneho poriadku. Hneď ako to bude urobené, bývalí českí Nemci a ich potomkovia, ktorí žijú v Nemecku a Rakúsku, môžu od Českej republiky žiadať mnohomiliónové kompenzácie za stratený majetok a návrat do zeme, kde žili ich predkovia. To je dôvod, prečo sa Klaus zo všetkých síl usiluje zabrániť tomuto rozvoju udalostí.

História tejto otázky smeruje ešte k roku 1918. Vtedy výsledkom rozpadu Rakúsko-Uhorska vzniklo silné Československo a Rakúsko. Na území Československa pritom zostali vyše tri milióny etnických Nemcov, ktorí tvorili štvrtinu obyvateľstva Československa a takmer tretinu Čiech (historických Českých zemí, Moravy a južného Sliezska.) Nemci chceli pripojiť svoje zeme k Rakúsku, ale nedokázali to urobiť. Podľa Saingermainskej zmluvy z roku 1919 uzavretej medzi Rakúskom a víťaznými veľmocami v prvej svetovej vojne, oblasti osídlené prevažne Nemcami zostali Československu.

Nemci sa však nechceli zmieriť s postavením národnej menšiny. Na jar 1938, keď českým Nemcom blízke Rakúsko vstúpilo do Tretej ríše, definitívne žiadali oddelenie. Výsledkom Mníchovskej dohody Anglicka, Francúzska a Talianska s Hitlerom 29. septembra 1938, pohraničné oblasti Československa osídlené Nemcami, boli odstúpené Nemcom.

Hitler však neskončil iba pri tomto. Pätnásteho marca 1939 za spoluúčasti českých sudetských Nemcov začal okupovať zvyšok Českej republiky (Slovensko sa stalo nezávislým štátom). Na českom území vznikol protektorát Čechy a Morava. Etnickí Nemci pritom dostali občianstvo Ríše a Česi sa stali občanmi druhej kategórie s pasmi protektorátu. Slovanské obyvateľstvo bolo vystavené silnému národnému, právnemu, sociálnemu a majetkovému útlaku, niekedy aj likvidácii. Na terorizovaní Čechov sa čiastočne zúčastnili aj miestni Nemci.

Československý prezident Dr. Edvard Beneš, ktorý bol v londýnskom exile, analyzoval úlohu sudetských Nemcov v likvidácii Československa a ešte počas vojny navrhol plán ich vysídlenia. Po nemeckej porážke v rokoch 1945-1946 vydal celý rad nariadení, ktoré dostali názov Benešove dekréty. Hovorilo sa v nich o tom, že etnickí Nemci, ktorí počas druhej svetovej vojny dostali občianstvo Ríše, boli zbavení práva na československý pas. Týmto ľuďom sa konfiškoval majetok a z právneho hľadiska ako cudzinci, stratili právo nachádzať sa na území Československa. Pravdou však je, že slovné spojenie „deportácia etnických Nemcov“ sa v dekrétoch nenachádzalo.

V priebehu prvých povojnových rokov z územia Československa do Nemecka a v roku 1945 obnoveného Rakúska bolo deportovaných tri milióny obyvateľov. Približne 240-tisíc Nemcov zahynulo. Rozhodnutie o vysídlení sudetských Nemcov podporili predstavitelia ZSSR, USA a Veľkej Británie na Postupimskej konferencii víťazných mocností v júli až auguste 1945. Dekréty sa tak stali súčasťou povojnového usporiadania Európy. Rovnako, ako analogické vyhlášky, na základe ktorých boli Nemci vysídlení aj z Poľska, Juhoslávie, Maďarska a súčasnej Kaliningradskej oblasti Ruska.

Počas nasledujúcich rokov sa však objavili základné dokumenty OSN týkajúce sa ľudských práv – napríklad Ženevská konvencia o ochrane civilného obyvateľstva od roku 1949. Deportácia Nemcov, keď ľudia boli zbavovaní majetku, naložení do nákladných vlakov a vyhodení niekde uprostred poľa, bola v úplnom rozpore s týmto dokumentom. O tomto ešte začiatkom 50. rokov hovorili združenia sudetských Nemcov, vytvorené v Nemecku a Rakúsku. Od Československa žiadali náhradu škôd za stratený majetok. Táto požiadavka nebola doteraz stiahnutá.

Do polovice 70. rokov pozíciu sudetských Nemcov podporovali aj úrady Nemeckej spolkovej republiky a Rakúska, pravicové strany (nemecká CDU/CSU a Rakúska ľudová strana). Navyše, odmietali uznať hranice Československa (najmä tú časť, ktorá patrila Česku). Až v polovici 70. rokov, keď sa západonemeckým kancelárom stal sociálny demokrat Willy Brandt a v Rakúsku Bruno Kreisky, sa postavenie zmenilo. V mnohom pod tlakom ZSSR, Francúzska a Veľkej Británie podpísali v Československu dohodu, že sa vzdávajú územných a majetkových nárokov.

Koncom roku 1989 ale v Československu padol socializmus. Nový prezident Václav Havel vyhlásil pripravenosť ospravedlniť sa sudetským Nemcom za ich deportáciu. Česká republika (Po rozdelení Česko-Slovenska v roku 1993 na dve samostatné republiky) nabrala kurz smerom k vstupu do Európskej únie. A vtedy sa aktivizovali organizácie sudetských Nemcov. Trvali na požiadavke, aby podmienkou prijatia Českej republiky do EÚ bolo zrušenie Benešových dekrétov a bol vrátený majetok.

Argumentovali tým, že dekréty protirečia existujúcim normám EÚ

Českí oficiálni predstavitelia, vrátane Václava Havla aj vtedajšieho premiéra a dnešného prezidenta Václava Klausa, sa ani raz neospravedlnili za násilie spáchané na sudetských Nemcoch. V obave pred majetkovými a následne územnými požiadavkami, kategoricky odmietali zrušiť Benešove dekréty. Navyše, bol prijatý celý rad zákonov, ktoré vylúčili vysídlených Nemcov z procesu majetkových reštitúcií. Dekréty sa stali neoddeliteľnou súčasťou už právneho poriadku už novej, demokratickej Českej republiky.

S Nemeckom sa dohodli, s Rakúskom nie

Sudetsko-nemecké združenia majú svojich lobistov nielen v pravicových stranách (rakúskej Strane slobody a Ľudovej strane, ako aj v časti nemeckého bloku CDU/CSU), ale aj medzi sociálnymi demokratmi. Obávajúc sa hnevu, vláda teraz už jednotného Nemecka, ako aj Rakúska, opäť začali nástojčivo žiadať zrušenie dekrétov. Avšak pod tlakom Západu v roku 1997, Nemecko podpísalo s Československom deklaráciu o zmierení, v ktorej sa nemecké vládne orgány vzdávajú nárokov v sudetonemeckej otázke, a zároveň vyjadrili pripravenosť prijať východného suseda do Európskej únie.

Hoci neskôr mnohí pravicoví nemeckí politici (napr. dlhoročný bavorský premiér a líder CSU Edmund Steuber) žiadali zrušenie dekrétov, na oficiálnej úrovni v Berlíne sa o tom nehovorilo. Otázka s Rakúskom nebola vyriešená. Počas obdobia rokovaní o vstupe Českej republiky do EÚ, rakúske úrady žiadali od českých susedov zrušenie dekrétov. Zvlášť horlivo v tejto záležitosti vystupovala Strana slobody, vedená v tom čase Jorgom Haiderom. Haider a jeho stúpenci nechceli dať súhlas na prijatie Česka do EÚ, pokým nebudú zrušené dekréty.

V trochu jemnejšej podobe žiadali to isté aj iné rakúske strany. Hovoril o tom napríklad kancelár Wolfang Schüssel a šéfka Ministerstva zahraničných vecí a budúca eurokomisárka v oblasti zahraničných vzťahov Benita Ferrero-Waldner. Výsledkom toho, Česká republika bola nútená poslať dekréty na expertízu špeciálnej komisii Europarlamentu. Na jeseň 2002 špeciálna komisia dospela k tomuto záveru: dekréty ako súčasť povojnového usporiadania Európy neprotirečia normám EÚ, ak sa na ich základe neprijímajú nové rozhodnutia. Otázka tak prestala byť prekážkou pre vstup Českej republiky do EÚ.

Avšak problém po 1. máji 2004, keď Česko vstúpilo do EÚ, celkom nezmizol. Rakúska strana naďalej trvala na zrušení dekrétov a český prezident Václav Klaus sa snažil urobiť ich súčasťou celoeurópskeho právneho systému. V roku 2005 súčasná nemecká kancelárka Angela Merkelová spomenula možnosť založenia Múzea vyhnaných v Berlíne, kde by sa hovorilo o trpkom osude nemeckých vyhnancov z Čiech, Poľska a východného Pruska. Česká republika tento krok hodnotila ako prejav revanšizmu.

V roku 2007 vo svojom televíznom vystúpení určenom verejnosti sa Klaus posťažoval, že nemeckí a rakúski politici znova nastoľujú otázku zrušenia dekrétov, čo so sebou prináša zmenu povojnového usporiadania Európy. Situácia bola umocnená tým, že Charta ľudských práv a slobôd, na základe ktorej sudetskí Nemci mohli Českej republike predložiť majetkové pohľadávky, bola zaradená do Lisabonskej zmluvy, podpísanej v decembri 2007. Keďže tento dokument staval celoeurópske normy nad národné, pre Čechov sa všetko mohlo skončiť veľmi nepríjemne.

Vo februári 2009 český parlament hlasmi všetkých strán prijal rozhodnutie, že nedotknuteľnosť Benešových dekrétov by mala byť zakotvená aj v zákonoch EÚ. Vzápätí sa väčšina českých strán vyslovila za podpísanie Lisabonskej zmluvy. Prezident Klaus mal však iný názor. Jeho podporovatelia odovzdali dokument na Ústavný súd, či je v súlade s českými zákonmi a sám prezident, posledný z európskych lídrov, kategoricky odmietal zmluvu podpísať.

Kópia namiesto originálu: posledné Klausovo prekvapenie

Kompromis sa nakoniec našiel ťažko. Na summite EÚ koncom októbra vedenie EÚ súhlasilo s tým, že na Českú republiku sa nebude vzťahovať Charta základných práv a slobôd, ktorú by mohli v svojich cieľoch využiť sudetskí Nemci. Až potom bola zmluva podpísaná a mohla vstúpiť do platnosti. Prekvapenia sa však tým neskončili. Ukázalo sa, že Klaus nepodpísal originál Lisabonskej zmluvy, ale iba jej kópiu. To však už nebránilo tomu, aby dokument bol platný, no zanechalo to nedobrú pachuť.

O dva dni neskôr, keď Klaus podpísal hlavný dokument EÚ, 5. novembra 2009, šéf prezidentovej administratívy Petr Hájek prekvapil novinárov novým vyhlásením. Odvolal sa na svojho šéfa, ktorý povedal, že so začiatkom platnosti Lisabonskej zmluvy Česká republika časom prestane byť nezávislou krajinou. V záujme zachovania českej štátnosti je Klaus pripravený aj na to, aby Česká republika historicky ako prvá krajina vystúpila z EÚ. Sám prezident tieto slová nepotvrdil, ale ani nevyvrátil.

Ukazuje sa, že otázka Benešových dekrétov teoreticky môže spôsobiť začiatok rozpadu EÚ. Na fakt, že k takému niečomu dôjde - väčšina českých strán vôbec nie je naladená na takýto zvrat udalostí. O danej možnosti sa ale zrejme bude hovoriť aj na oslavách 65. výročia oslobodenia Prahy od fašistov a na prahu plánovaných v polovici roku 2010 parlamentných volieb. Hovoriť sa o tom bude zrejme aj v iných krajinách, kde tiež nie sú spokojní so súčasnou situáciou v EÚ a českého prezidenta si budú chcieť zobrať za spojenca v zápase proti „nadnárodnému monštru“ so sídlom v Bruseli.

Vadim Truchačov

Zdroj: Chelemendik.sk

Rubriky: 
február 28, 2010 21:49 popoludní
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa kufejot
    kufejotmarec 03, 2010 14:30 popoludní

    Komentár: 

    Není pravda, že se nikdo neomluvil za vystěhování!!!
    Omluva byla (po amnestii - 31 000 zločinců) ÚPLNĚ PRVNÍ VĚC, KTEROU HAVEL UDĚLAL po svém "zvolení" prezidentem. Ihned (2. ledna 1990) se jel omluvit přímo do Německa a naplival tak do tváří všem Čechům o nejvíce pak válečným obětem.

 

 

Top