Obrázok používateľa CEZ OKNO
Klopanie na nebeskú bránu

Svet, ovládaný a riadený „moderným“ človekom, je žiaľ, založený na zvrátených princípoch chamtivosti a mamonu, nad ktorým stojí obelisk nekonečnej ľudskej arogantnosti. Nie je totiž mysliteľné, aby sa len tak, bezdôvodne, objavovali kvantá článkov, príspevkov, diskusií, či už na internete alebo v rôznych tlačovinách, v ktorých sa negatívne pojednáva o terajšom stave spoločnosti. Mnohokrát, veľmi mladí ľudia, (mimochodom, všímame si vôbec ich výkriky...?) opisujú krutú realitu hlbokého úpadku spoločnosti, jej amorálnosti a zamýšľajú sa, ako to vlastne žijeme, kam to chceme dotiahnuť.

Ozajstný pohľad do ich duše, sa stáva najucelenejší a najvernejší až za oponou súkromia a bezpečia domova, pri monotónnom šume počítača. Tam sa odzrkadľuje a vynára ich pravdivé, ničím nepodmienené ozajstné cítenie s potrebou vyjadriť sa.

Niet sa čo diviť, veď takéto intímne chvíle samoty, naozaj poskytujú to najbezpečnejšie útočisko.

Tu sa rodia články, úvahy, scenáre, diskusie, ktoré sú nastavením zrkadla spoločnosti, v tomto globálnom, virtuálne zjednotenom svete. Svete internetu a technológií, ktoré nám veľa dali, no ešte viac vzali.

Veď kto by vám v tejto dobe, otvorene a z očí do očí povedal, že pracuje pod „cenu“, že má taký či onaký problém, že mu nezostává na splácanie hypotéky, úveru. Že firma v ktorej pracuje je v úpadku, čo priamo ohrozuje jeho existenciu a že „pánovi majiteľovi“, to zjavne vôbec nevadí. Nuž,... asi vie prečo.

To sú veci, ktoré sa už nehovoria len tak medzi rečou a dokonca zostávajú tabu aj vo vlastnej rodine.

Ktorý tínedžer sa dokáže otvorene postaviť proti šikane v škole, proti okrádaniu spolužiakmi, či pouličným gangom výrastkov, ktorí mu prikážu otočiť vrecká?

Kto z nich zareaguje bez toho, aby to v tajnosti nepreberal na stránkach nejakého internetového fóra?

Potrebuje sa vyrozprávať, uľaviť si, zmyť zo seba krivdu, zlosť, nemohúcnosť a iným spôsobom to spraviť nevie, možno aj nechce. Má na výber, akú možnosť zvolí?

Strach, bezradnosť, nedôvera v spravodlivosť, a dokonca, uvedomenie si neriešiteľnosti niektorých situácií, sa stáva u mladých ľudí , akousi brzdou dôvery aj k vlastným rodičom. Po usadnutí za počítač, sa vnoria do virtuálneho sveta a veľakrát riešia veci po svojom.

Snažia sa vyriešiť svoje problémy sami, alebo ich jednoducho nechajú len tak, napospas času, aby sa pominuli tak ako prišli. Problémy, ktoré sa im veľakrát dostanú do uší aj bez toho, aby o ne stáli.

A to je nebezpečná hra, ktorá môže mat neblahé, až patologické následky na celkový stav vývoja mladých ľudí a celej spoločnosti do budúcna. A to nie len u nás, ale v celom vyspelom svete, na ktorí sú podaktorí štátnici tak veľmi hrdí. Mnohí sa nim oháňajú, ako by hovorili o živote v rajskej záhrade, no skutočná realita, im už dlhé roky uniká v nedohľadne.

Človek znesie veľa. Dokáže si určité veci vysvetliť, obhájiť sa sám pred sebou, dať bodku za určitým príbehom, kauzou. Dokáže odpustiť sebe i ostatným, no nedokáže to najdôležitejšie. Resetovať v sebe tie nahromadené dáta, podotýkam - dôležité dáta – v ktorých je uchovaný morálny kód života a človek sa jeho použitím stáva (alebo aj nestáva) civilizovaným tvorom, vládcom planéty.

Čo je ale najdôležitejšie, tieto získané informácie, formujú mladého človeka už od útleho detstva. Nie je to len o hračkách a mobiloch, je to o vnemoch a prijímaní dobra či lásky, ktorá nám všetkým tak chýba.

To čo dieťa získa, stáva sa jeho studňou, z ktorej môže čerpať po celý život. Poznanie, nevraživosť, toleranciu, cit, či necitlivosť, nenávisť, lásku krivdu...

Záleží, čo nad čím prevyšuje , v akom pomere sa počas pár dôležitých, až kritických rokov vývinu, takéto poznania získavajú a ako sa v ňom ukladajú. Alebo - akú dáš, takú vráť?

A práve na to pozor z akej misky tento človek načrie, keď sa na vlastných nohách pustí do ulíc tohto sveta. Úložisko nie je bezodné. Má svoju kapacitu a dokonca aj váhy dobra a zla. Záleží, kam sa ich ramienko nakloní. Dieťa vníma dianie okolo seba omnoho citlivejšie ako dospelý človek. Vstrebáva informácie ako špongia, vníma dianie okolo seba ináč, ako vytrénovaný mozog dospelého človeka, ktorému on sám podvedome pomáha v selekcii prijímania informácií.

Zamyslime sa nad sebou, porozmýšľajme, aký obraz tu po sebe zanecháme, keď raz budeme v praxi sledovať činy a konanie svojich detí! Či stálo za to, riešiť svoje manželské hádky, problémy pred dieťaťom a či ho radšej od tejto hry „dospelých“ neuchrániť. Či sa mu nevenovať viac, ako to robíme doteraz a či by nebolo vhodné, porozprávať sa o veciach, o ktorých by sa možno rado podelilo s nami. Možností je naozaj veľa a ich využitie je na nás.

Len je treba myslieť a nezabúdať!

Doposiaľ mi to pripadá, len ako zúfalé klopanie na nebeskú bránu a čakanie na zmenu, ktorá neprichádza ani zhora, ani zdola. Ak niečo nespravíme, myslím na všetkých úrovniach školstva a inštitúcií ktoré majú dosah aby tento trend zmenili, bude to len posun do neznáma, za slepou vidinou neexistujúcej spravodlivosti - a to bude zároveň náš tvrdý pád. Pád dole nosom! A tento riadený pád má svoje prísne zákonitosti a presne stanovené pravidlá. Máme krásne, múdre a rozumné deti.

Naučme ich žiť!

Nechcem totiž ľutovať, že som tie štrngajúce kľúče nezlomil a nehodil do kanála.

Tak, ako „oni“ zlomili nás a hodili do stoky.

-sambaly-

http://sambala.webnode.sk/

Prevzaté z: dolezite.sk

jún 27, 2010 16:56 popoludní
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Milan
    Milanjún 28, 2010 09:12 dopoludnia

    Komentár: 

    Ja som síce neštrngal a o tom to ani nie je, ale čo sa týka výchovy detí, s tým plne súhlasím.
    V tomto zmysle som už neraz reagoval na príspevky a aj tento musím hodnotiť ako principiálny.
    MB

 

 

Top