Obrázok používateľa CEZ OKNO
Továreň na duchovno

Jedného dňa som sa spýtal môjho známeho, ako si predstavuje Boha. Vedel som, že už dvadsať rokov chodí na akési kresťanské zhromaždenie, preto som ho považoval za fundovaného človeka v tejto oblasti, ktorá je pre mňa stále zahalená rúškom tajomna. Chcel som spoznať jeho duchovný rozmer a pochopiť jeho pravé presvedčenie, o ktorom mi často rozprával ako o tom najpravejšom.

Na prvú otázku, ktorá mala celý tento rozhovor naštartovať, mi povedal:

„Pridaj sa k nám, daj sa pokrstiť ako to opisuje písmo sväté a určite raz aj ty uvidíš Boha!“

„Kam k nám?“ Spýtal som sa, i keď som vedel na čo myslí.

„Veď ja v Boha verím, ale šťastie vidieť ho na vlastné oči inak ako ho vidím každý deň, som doposiaľ nemal, alebo ty už áno? Neverím totiž v nezmyselné ľudské zákony a pofiderné vedecké vysvetlenia nehmatateľného sveta duše človeka. To do môjho srdca vnáša viac pochybností ako viery samotnej."

Keď som videl že som ho zaskočil a akosi sa nemal k tomu rozhovoriť sa, vymyslel som si príhodu. I keď bola vzdialená od dnešnej reality, ako príklad by snáď mohla poslúžiť.

Opísal som sa ako človek, ktorého matka ešte v útlom veku nechala napospas osudu. Ocitol som sa na samom okraji civilizácie a vyrastal som ako prst v prekrásnej panenskej prírode, ďaleko od ľudí.

Každý večer, keď som sa ukladal k spánku pod holým nebom, upreným pohľadom som túžil pochopiť krásu a zmysel vesmíru. Žiarivý mesiac a spústa trblietajúcich hviezd, ktoré nehybne stáli na zamatovej oblohe, ma svojou silou doslova pohltili. Zvláštny, nesmierne príjemný až neopísateľný pocit, mi vnikal priamo do srdca a prenikal do mňa ako šíp energie, zoslanej samotným Bohom. Pochopil som, že niečo tak úžasné, nemôže byt vytvorené len tak náhodou. Vôbec už nie že len tak, samé od seba. Všetko okolo nás, je založené na prísnych zákonitostiach, ktoré nedokážeme ani z časti pochopiť. Tieto prísne zákony, ako ich pozná dnešný, priemerne vzdelaný človek, boli pre mňa prirodzeným darom a súčasťou spôsobu môjho jednoduchého života. A cez to všetko, sa v mojej duši zrodilo niečo úžasné, silné až posvätné, čo som nevedel pomenovať pravým menom.

Tieto pocity boli pre mňa poznaním samotného stvoriteľa vesmíru, zeme i človeka, stvoriteľa všetkého čo je vôkol mňa a vrátane mňa, čo vidím a čoho sa dotýkam, i toho, čo si myslím keď privriem oči. Ako prejav môjho hlbokého presvedčenia, vďaky a cti, ku ktorému som nebol nikým a ničím prinútený, som sa každý deň poklonil nebesiam a poďakoval za to že som, že všetko vôkol mňa žije a funguje tak ako má. Že mám všetko čo k životu potrebujem, i keď som tu len sám so svojim vlastným pocitom, vlastného poznania.

Všetko som prijímal s otvoreným srdcom a nepoškvrnenou dušou. Vzplanula vo mne láska, láska k stvoriteľovi, o ktorom ma nikto predtým neučil a nikto neznečistil moju myseľ materiálnymi, či inými potrebami.

A práve preto ma zaujímalo, ako pociťuje túto lásku aj môj priateľ, ktorý žije úplne iným spôsobom života vo vyspelej civilizácii. Či by ma neodsúdil za to že som nebol na prijímaní, že som nebol pokrstený a nenavštevoval som ten istý kresťanský spolok ako on. Že nemám záznam a úradný štempeľ v tučných zväzkoch, uložených medzi studenými múrmi chrámu.

Nuž a odpovedal mi toto: „Boh ťa prijme len ak budeš pokrstený. Musíš sa dať pokrstiť podľa písma, v potoku, rieke, tak ako spravili aj moji bratia, znovuzrodení kresťania.“

Zamyslel som sa. Nevedel som čo s tým urobiť, ako sa z tej mojej divočiny dostať do civilizovanej spoločnosti, či akou električkou sa dopraviť na miesto stretnutia, kde by som sa konečne mohol dozvedel tú „najčistejšiu pravdu“. Doslova som sa vžil do role učeníka, ktorý chce pochopiť jeho slová, myslenie a poznať Božie zákony.

Cítil som sa previnilo a viera ktorú som nosil vo svojom srdci, ktorá pochádzala z môjho vlastného poznania a presvedčenia, sa mi zrazu zdala byť menej silná ako viera, ktorú v sebe nosil môj známy.

Tento učiteľ , ako som ho vo svojich očiach zrazu videl, ma ale zakrátko prinútil o sebe zapochybovať. Vniesol do mňa pochybnosti a neistotu vo veciach, ktoré som považoval za tak prirodzené. Rozmýšľal som nad spomínaným krstom a nad ďalšími povinnosťami, ktoré má ozajstný veriaci podstúpiť.

Jedného dňa som sa rozhodol, že pôjdem v jeho spoločnosti na spomínané stretnutie a vypočujem si kázeň najsvätejšiu, najpravdivejšiu a možno za pomoci pastora, priľnem ešte viac k stvoriteľovi a napravím všetko čo mi vyčíta. Možno ma Pán k sebe prijme aj bez povinnosti, ktoré mi v tej prírode unikli.

Keď sme sa konečne dostavili na miesto, môj známy ma ponúkol kávou z automatu a ja som sa ešte spýtal na pár vecí, ktoré by som si rád ujasnil.

„Počul som, že človek bude po smrti vzkriesený a povstane z hrobu, môžeš mi niečo k tomu povedať?“ Spýtal som sa.

Tu, na tomto , preňho jedinom posvätnom mieste, naozaj s odpoveďou nezaváhal. Vyrozprával mi príbeh o Ježišovi ako vstal z mŕtvych, pričom strnulo čítal verše z Biblie, ktorú držal celý čas v spotených rukách. Zdalo sa mi, že jeho komentáre ktorými chcel ukážkovo oživiť jej pôvodný text, boli na takého majstra prislabé.

Pridal k tomu pár zjavení, pár vyhnaní diabla z tela hriešnikov a vlastnými slovami sa snažil priblížiť skutky, ktoré úspešne praktizovali jeho bratia, podľa svätého písma.

Keď dohovoril, pretrel si zvlhnuté čelo, akoby sa dostal z tranzu a psychického vyčerpania.

A vtedy ma napadlo.

Keď dokázal Boh stvoriť vesmír, zem, človeka a neživému vdýchnuť život, tak toto čo mi tu rozpráva, sa mi zdá až príliš obyčajné, až jednoduché. Navyše, celé to bolo opradené nepresnosťami- nejasnosťami. I keď nám stvoriteľ priškrtil kapacitu mozgu na nejakých 5-12%, aby sme si tu nerobili čo sa nám zachce, tento skutok sa mi nezdal adekvátny jeho Božím, neobmedzeným možnostiam.

Moje vnútro v ňom videlo čosi viac, čosi silnejšie, čo ľudský mozog nedokáže spracovať, nie to ešte pochopiť. Ak by nám chcel sám Boh naozaj niečo povedať, nepochybne by to vedel každý živý tvor na zemi i vo vesmíre. Jeho správa by mohla byť odovzdaná vnuknutím, osvietením, alebo iným neznámym spôsobom, no určite nie zastrašovaním a deprimujúcimi príkazmi. Prečo by to robil spôsobom , ktorému by nie všetci mohli správne porozumieť a prečo by nám posielal odkazy cez prostredníkov, ktorým uveriť je mnohokrát nadľudský výkon.

Navyše, takí ako som ja, žijúci bez znalosti čítania, vzdelávania sa, či poznania názoru iných, by sa o podobných skutočnostiach nikdy nemuseli dozvedieť a neprávom by sa dostali do hriešneho omylu. Táto úvaha sa mi zdá celkom prirodzená a preto som presvedčený, že genialita všemohúcnosti by predsa nepohorela na takejto maličkosti.

Nikto nepozná sídlo duše, len sám Boh-Stvoriteľ. On vie najlepšie ako sa k nej dostať a ako jej odovzdať dar poznania.

Mojim vlastným, obyčajným, ale prirodzeným poznaním, som Božiu prítomnosť a život videl naprosto všade. Pochopil som, že je v každej bunke, v prírode, aj v nekonečných diaľavách vesmíru. Dokonca som prišiel na to, že k životu nepatrí len živé, ale aj zdanlivo neživé, ktoré dotvára súčasť celého obrazu sveta a vesmíru. Je to vlastne časť kódu stvorenia, ktorý zapadá do podstaty všetkého čo vidíme a cítime. Preto si indiáni uctia stromy, zem, slnko či vodu a považujú to za absolútnu prirodzenosť svojho bytia a vďaky z existencie. Sú presvedčení, že ani bez jedinej veci ktorej túto vďaku vzdávajú, by vlastne neprežili.

Čo teraz ďalej, čo s tým môžem spraviť?

V srdci, v ktorom som mal doposiaľ jasno, sa začalo diať niečo zvláštne. Presnejšie, ovládli ma pochybnosti a možno aj chaos z nepokoja, ktorý som začínal v duši pociťovať.

Poprosil som teda známeho, či by ma nezobral aj na ďalšie stretnutie.

Tak sa o týždeň aj stalo.

Počúval som opäť pastora a opäť som nechápal. Podsúval prítomným také jednoduchosti, že som si začal myslieť, že ich učenie som dávno predbehol aj bez učenia. Kričal, skákal, hovoril nezmyselnou hatlaninou, ktorej nerozumel ani on sám. Vraj je to tiež podľa písma, keď sa ľuďom a národom zmiešali jazyky...pošepkal mi môj známy.

Mne to však znelo príliš arogantne, plytko, priam zosmiešňujúco a bez úcty. Príkazy, zákazy, ktoré neskôr pastor len tak chŕlil, nebolo možné ani len si zapamätať, nie sa podľa nich riadiť v bežnom živote a plniť ich. Človeka, ktorý toto kázanie počul prvý raz, muselo napadnúť, že nebol stvorený preto aby sa celý život triasol strachom a dostával poza uši, alebo buchnáty do chrbta.

No aby som nezabiehal príliš ďaleko, dopoviem ešte príbeh z mŕtvych vstania, na ktorý som sa ho nutne musel spýtať.....

Pokračovanie neskôr...

 

-sambaly-

 

http://sambala.webnode.sk/

 

september 06, 2010 14:25 popoludní
  • krát komentár

3 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymseptember 07, 2010 21:02 popoludní

    Komentár: 

    Priateľu, Boh ti dá vnuknutie iba vtedy, ak ho skutočne hľadáš a ... búchajte a bude vám otvorené .... Boh, sa pyšným protivý .... A mimichodom, skutočný veriaci dostáva dar jazykov - a nie je to hatlatina, je to reč, ktorou sa Duch Svätý prihovára za nás - hovorí Bohu o skutočných príčinach tvojich, mojich, našich, vašich starostí a nevezpečenstiev, ktoré na nás číhajú .... a keby Boh vedel, že sa nepokakáš z toho , čo ti hrozí, tak by si rozumel tomu jazyku ...

  2. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymseptember 10, 2010 18:51 popoludní

    Komentár: 

    Chápem o čom hovorí autor a súhlasím s ním, len v niektorých pasážach sa mohol autor vyjadrovať trocha úctivejšie k prejavom "skupiny".
    A odkaz pre Komentátora: "Priateľu", váž svoje slová, pretože Boh je láskavejší ako ty a má väčšie pochopenie pre naše chyby. A keby si sa pýtal, prečo som si taký istý, odpovedám: Lebo inak by sme tu už dávno neboli. ;-)

  3. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymseptember 11, 2010 09:07 dopoludnia

    Komentár: 

    Nedovoľte nikomu aby obmedzoval vaše práva na vaše vlastné presvedčenia, ale ctite druhú dušu, ktorá si zvolila odlišnú cestu. Malo by byť možné existovať bok po boku bez spôsobovania záležitostí, ktoré prinášajú spory. Niekedy môže byť ťažké pozorovať druhých, ktorí nasledujú svoju vieru, ktorá vyžaduje utláčanie ich vlastného druhu. Avšak v mysli sa musí zrodiť, že všetky duše sledujú cestu, ktorú si pre seba zvolili. Je preto dôležité, aby ste im neprekážali, aj keby vaše motívy mohli byť najvyššieho druhu. Zažívate to čo je potrebné pre váš duchovný vývoj, a to bez výnimky. Tak drahí, môžete sa pýtať ako sa máte vysporiadať s takou situáciou, a odpoveď je jednoducho príkladom. Ak veríte, že takým činom môžete ovplyvniť druhú osobu k lepšiemu, tak to je všetko čo môžete urobiť.

 

 

Top