Obrázok používateľa CEZ OKNO
Hrozba stále prítomná I.

Z Maďarska ako i zo Slovenského juhu sa čoraz viac ozývajú hlasy o revízii Trianonu a prijímajú sa aj kroky, ktoré by v príhodnej situácii mohli viesť k zmenám politicko – geografického usporiadania. Po Trianone, kde boli určené politické hranice Česko – Slovenska a teda aj Slovenska fakticky fyzicky ešte toto územie „nepatrilo“ Československu, muselo sa vojensky (legionári a dobrovoľnícke zbory) obsadiť, pretože Maďari sa dobrovoľne nechceli vzdať týchto území.

Na všetkých vtedajších postoch v štátnej správe pôsobili ešte stále maďarskí úradníci kolaborujúci s Budapešťou, ktorí sa nechceli vzdať svojich pozícií a dobrovoľne a odovzdať úradnú moc do rúk Československej vláde až po ich vystriedaní a vymenovaní do štátnych postov na rôznych stupňoch riadenia štátu Slovenskými a Československými úradníkmi sa mohlo povedať, že toto územie je nielen politicky, ale i fyzicky Československé, teda aj Slovenské. V súčasnej dobe sa toto územie dobrovoľne „bez boja“ vydáva do rúk Maďarov, hromadne sa vyhadzujú úradníci a odborníci z pozícií v štátnej správe, ale nie len tam, a prepúšťajú sa zo zamestnania len preto, že sú Slováci. Zaznamenávame po roku 1918 najväčšiu „genocídu“ utláčanie Slovákov v južných okresoch Slovenska, utláčanie Slovákov na vlastnom území. Keď sa pozrieme do hlbokej histórie a dejín, kto sú to vlastne Maďari.

Starí Maďari, starí Uhri pochádzali z ôsmych turko – ungrijských kmeňov. Len jeden z tých kmeňov sa volal Meder – Megyer – Magyar, asi podľa náčelníka. Nevedeli obrábať pôdu, živili sa iba lovom, chovom dobytka a lúpežnými výpravami. Takmer vôbec nepoznali remeslá a staviteľstvo, organizáciu štátu, kresťanstvo. O právnej tradícii a európskej vzdelanosti nemali ani potuchy. Nemecký kronikár Otto z Freisingu, účastník druhej križiackej výpravy, ktorý v roku 1147 prechádzal cez Uhorsko, vydal o starých Maďaroch vo svojom diele „Činy cisára Fridricha I.“ takéto dobové svedectvo. „Uhri majú mrzké tváre, vpadnuté oči, sú nízkej postavy. Ich jazyk a mravy sú barbarské a divé, takže právom možno viniť osud, či skôr obdivovať Božiu trpezlivosť, ktorá ani by som nepovedal ľudom, ale akýmsi ľudským obludám, dala takú krásnu krajinu.“ Citát je doložený kvôli historickej autenticite.

Staromaďarské kmene sa v Poddunajskej – Karpatskej kotline objavili v 9. storočí. Starí Maďari sem prichádzali postupne po niekoľko rokov a ich hlavná časť bola na zúfalom úteku pred Bulharmi a Pečenehmi. Do strednej Európy hlavný voj starých Maďarov prišiel značne ubiedený a oslabený, prenasledovaný mocnejším nepriateľom. Verecký priesmyk tzv. Ruskú bránu prekročili „bez rodín“ len z bojovníkov sa skladajúci jazdecký pluk. K ich prechodu do novej vlasti došlo za veľmi dramatických okolností tak, že to vyústilo do zavraždenia vlastného vodcu Almoša počas rituálnej obete roku 895. Všetko nasvedčuje tomu, že na krvavom obrade sa zúčastnil jeho syn novoinštalovaný vodca Arpád – otcovrah.

Ich nový vodca Arpád poslal na Veľkú Moravu poslov o povolenie usadiť sa v severnejšej riedko osídlenej nížinato – močaristej časti medzi Dunajom a Tisou. Starí Uhri dostali povolenie usadiť sa, alebo iba prezimovať v jednej z najodľahlejších periférií Veľkomoravskej ríše nížinato – močaristé územie medzi Bodrogom a Tisou.

Karpatskú kotlinu obývali Slovania, ktorých možno nazvať starými Slovákmi už dávno pred vpádom starých Uhrov – Maďarov do tejto oblasti. Už tisíc rokov pred vpádom starých Maďarov razili Kelti na bratislavskom hrade mince. Známa je hypotéza, že už v 5. – 6. Storočí boli starí Slováci (Slovani) nositeľmi právnej kultúry odvodenej zo zvykového práva. Veľká Morava sa rozvinula nielen na vojenskú, ale aj významnú hospodársku veľmoc. Archeologické vykopávky jednoznačne dokazujú, že staroslovenské (slovienske) osídlenia siahali hlboko na územie dnešného Maďarska. Staromaďarské kočovné kmene boli ešte pri Čiernom mori, keď v roku 828 bol v Nitre vysvätený prvý kresťanský kostol na území strednej a východnej Európy vôbec prvý v Slovanskom svete. Starí Maďari boli ešte ďaleko a hovorili primitívnymi, nesúrodými jazykmi, keď na Staroslovanskom území vznikol Proglas, písomný skvost, chválospev na preklad evanjelia do Staroslovenčiny a vôbec prvý text napísaný v slovanskom jazyku. A pápež Hadrián II. zakrátko roku 868 popri latinčine, gréčtine a hebrejčine slávnostne schválil Staroslovenčinu ako štvrtý liturgický jazyk v západnom civilizovanom svete. Tým sa starý Slováci priradili ku kultúrnej špičke Európy a sveta.

Starí Slováci tvorili väčšinu osídlenia Poddunajskej nížiny a boli jedným z najväčších slovanských národov. Keby Veľká Morava nebola vojenskou a duchovnou veľmocou, byzantský cisár Michal III. by sem nebol poslal takú významnú misiu ako bola misia vedená Konštantínom a Metodom, ktorá položila mohutné a doslova nezničiteľné základy slovanskej kresťanskej kultúry. Vpád starých Maďarov do Karpatskej kotliny znamenal pre veľkú časť strednej Európy civilizačný krok späť, spôsobil veľké škody na životoch, nesmierne hospodárske a kultúrne škody a približne o jedno storočie pribrzdil christianizáciu tejto časti kontinentu.

Zakladateľ Uhorského – Maďarského štátu Štefan I. (Vajk) bol korunovaný v decembri roku 1000 alebo 1. januára 1001. Hlavnou mocenskou základňou uhorského štátu zjavne bola západná polovica dnešného Slovenska. Územie dnešného Slovenska bolo hlavným kryštalizačným jadrom vznikajúceho Uhorska. Podiel starých Slovákov na založení tohto štátu bol významný.

Takmer po celý čas uhorských dejín platilo, že kto mal podporu Horného Uhorska čiže Slovenska, mal v rukách ten najsilnejší tromf v Uhorskej Mocenskej hierarchii.

Prvý a skutočne veľký uhorský kráľ Štefan I. zomrel v roku 1038. Za svätého bol vyhlásený v roku 1083 spolu so svojim predčasne zosnulým synom Imrichom (1031) z iniciatívy nitrianskeho vládcu a neskôr kráľa Ladislava I.

Dejiny Uhorska možno rozdeliť na dve základné obdobia – epochu uhorského Uhorska a epochu maďarizovaného Uhorska. Uhorské Uhorsko pritom trvalo najmenej osem storočí od r. 1000 až do asi začiatku 19. storočia. Maďarizovať sa začalo v miernejšej forme už od konca 18. storočia, ale tvrdo sa začalo maďarizovať až po Rakúsko – maďarskom vyrovnaní v roku 1867. Uhorské Uhorsko malo multietnický charakter i v politickom zmysle. Uhorsko stvorili a vytvorili sily stojace väčšinou mimo Maďarov a dokonca proti vôli väčšiny Maďarov. Maďarsko teda nebolo rozhodujúcim faktorom ani pri vzniku Uhorska a nebolo rozhodujúcim faktorom ani počas jeho trvania. V štáte, v ktorom tvorili početnú väčšinu a duchovne boli vysoko, stali sa Slováci kostrou, podľa ktorej sa utvárali spoločensko – štátne pomery.

Srdce Uhorska začalo biť na Slovensku a bolo ním nielen počas tureckej moci, keď bolo Uhorsko priamo totožné so Slovenskom a Uhorských kráľov korunovali na Slovensku v Bratislave – Prešporku. Územie Slovenska bolo po väčšinu Uhorských dejín hlavnou politickou, hospodárskou a mocenskou základňou štátu. V Uhorsku bola latinčina dlhé obdobie úradným jazykom. Maďarčina ešte ani v roku 1790 nebola vhodná ako úradná reč. V tom čase sa dokonca šíril strach zo zániku Maďarčiny a maďarského národa. Aký to obrovský rozdiel oproti Slovenčine, ktorej predchodkyňa – Staroslovienčina – bola už za pápeža Hadriána II. v roku 868 povýšená na bohoslužobný jazyk západného kultúrno – kresťanského sveta.

V roku 1867 sa zrodilo Rakúsko – maďarské vyrovnanie, dodnes často nesprávne nazývané Rakúsko – uhorské vyrovnanie.

Rok 1867 sa stal čiernym dátumom nemaďarských národov Uhorska. Maďarizácia Uhorska mohla nabrať nebývalé obrátky. Maďarmi ovládané územie sa zmenilo na žalár národov.

Vypuknutie prvej svetovej vojny upriamilo pozornosť českej a slovenskej politiky zameranej dovtedy výlučne na snahy o dosiahnutie určitej formy štátnosti v rámci monarchie, už aj k úvahám o možnosti prípadného „odpojenia sa“ od Viedne a Budapešti.

Prvé snahy o vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov modifikoval už v r. 1914 Masaryk. Kým k prijatiu rozhodnutia o začlenení Slovenska do programu českého zväzu došlo až po májových schôdzach v Prahe a Viedni 27. a 29. mája 1917. České a Slovenské krajanské spolky v USA sa vyslovili pre samostatnosť historických krajín a Slovenska. Ich dielom bola aj Clevelandská dohoda z 22. Októbra 1915, ktorá predpokladala federatívne usporiadanie budúceho štátu. V máji 1918 ju nahradila nová dohoda – Pittsburská, ktorú uzavreli predstavitelia Slovenskej ligy, Českého národného združenia a zväzu Českých katolíkov na podnet T. G. Masaryka.

Národnooslobodzovací proces zachvátil v záverečnej fáze vojny celé Rakúsko – Uhorsko.

Pokračovanie...

Ing. Stanislav Novosad

Február 2012

Použitá literatúra:

- Jerguš Ferko – Maďarské (seba) klamy (Martin – Vydavateľstvo Matice Slovenskej 2004)
- Jozef Klimko – Politické a právne dejiny hraníc predmníchovskej republiky (1918 – 1938)
(Veda – Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie vied Bratislava 1986)


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.

Súvisiace:

PRAVDA O DISKRIMINÁCII
http://www.cez-okno.net/clanok/ludovit-stevko/pravda-o-diskriminacii


február 29, 2012 23:43 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top