Obrázok používateľa CEZ OKNO
Hrozba stále prítomná II.

Národný výbor v Prahe vyhlásil vznik samostatného Československého štátu 28. októbra 1918. Týmto dátumom a od tohto dňa Československý štát existuje fakticky aj právne. Nevytvorili ho uznania štátov po 28. októbri 1918, ani rozhodnutie a schválenie mierovej konferencie.

Slováci ochotu žiť v spoločnom štáte Čechov a Slovákov prejavili už v rezolúcii z Mikulášskeho zhromaždenia 1. mája 1918, alebo osvedčenia Slovenskej národnej strany z 24. mája 1918, ale najmä Martinská deklarácia SNR z 30. októbra 1918. Slováci v jej vyjadrení vlastne „de iure“ tento štát dotvorili. Slovensko bolo podľa zákona z 28. októbra čs. štátnym územím a tvorilo súčasť čs. štátu na základe zhodnej vôle slovenského a českého ľudu realizovaného na princípe práva národov na sebaurčenie.

Neexistencia politických hraníc Slovenska, na rozdiel od Českých krajín, ktorých historické hranice boli nesporné, pri neprítomnosti hraničnej ba i demarkačnej čiary umožňovala Maďarskej vláde robiť rôzne machinácie na závažnej časti slovenského územia.

Začleňovanie Slovenska do republiky aj z toho dôvodu sa dialo formou postupného vojenského obsadzovania zbormi českých a slovenských dobrovoľníkov za pomoci zahraničných jednotiek. Vlastná vojenská akcia obsadzovania Slovenska, ktorá sa začala začiatkom novembra 1918 trvala takmer tri mesiace. Do vojenského obsadzovania slovenského územia v období od novembra 1918 až do marca 1919 sa rôznymi spôsobmi aktívne zapojilo okolo 4 – 5 tisíc Slovákov. Obsadzovanie Slovenska Československým vojskom nemalo len vojenský, ale v rozhodujúcej miere aj politický význam. Územný vývoj československého štátu bezprostredne po jeho vzniku charakterizovalo jednak úsilie o zabezpečenie štátneho územia vlastnými mocenskými prostriedkami, jednak snaha o dosiahnutie optimálneho vytýčenia štátnych hraníc na medzinárodnoprávnom základe, ktorá vyústila logicky do najrôznejších foriem diplomatickej aktivity.

Na mierovej konferencii v Paríži, ktorá sa začala 18. januára 1919 sa Československé požiadavky ustálili predovšetkým na základnej požiadavke uznania historických hraníc troch hlavných krajín českej koruny – Čiech, Moravy, Sliezska – na určenie optimálnych hraníc „pripojeného“ Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny a nakoniec vyriešenie hraničných otázok s Poľskom.

Na mierovej konferencii vystúpila Československá delegácia pred desaťčlennou Najvyššou radou zloženou zo zástupcov francúzskej, americkej, anglickej, talianskej a japonskej vlády, po prvýkrát prostredníctvom E. Beneša už 29. januára 1919. K otázke československých teritoriálnych nárokov referoval E. Beneš 5. Februára 1919 vo viac ako trojhodinovom exparé. Súčasne bola utvorená osobitná Komisia pre Československé záležitosti, ktorá mala preskúmať všetky teritoriálne nároky československej delegácie a predložiť ich Najvyššej rade na konečné schválenie.

Už 27. februára 1919 na prvom zasadnutí komisie pod predsedníctvom francúzskeho zástupcu J. Cambona bola všetkými členmi komisie takmer v priebehu niekoľkých minút uznaná zásada rešpektovania historických hraníc, ako východiska pre ďalší postup.

K istým diferenciám však došlo už pri prerokovávaní ohľadne frídlantského a rumburského výbežku, ktorý americký a anglický zástupca navrhoval pripojiť k Nemecku. Francúzsky delegát J. Cambon sa postavil proti tejto požiadavke a kategoricky odmietol akéhokoľvek vylepšenia v prospech Nemecka.

Medzinárodnoprávne zakotvenie československých hraníc bolo uskutočnené mierovými zmluvami Versailleskou z 28. júna 1919, Trianonskou zo 4. júna 1920, s neratifikovanou Sevreskou zmluvou z 10. augusta 1920. Možno konštatovať, že mierová konferencia v Paríži akceptovala väčšinu československých teritoriálnych požiadaviek. K definitívnenu rozhodnutiu o Južnej hranici Slovenska došlo až po porážke intervenčných vojsk Maďarskej republiky Rád a po páde vlády Bélu Kuna.

Po utvorení Horthyho vlády rokovania s Maďarskom v Paríži pokračovali. Aj napriek Horthyho snahám o dosiahnutie principiálnych zmien Československo – maďarských hraníc, nakoniec maďarská vláda bez ohľadu na ďalekosiahly revizionistický program podpísala v júni 1920 Trianonskú zmluvu. Trianonská mierová zmluva rovnako, ako zmluva Saint – germainska zaznamenala uznanie rozpadu Rakúsko – Uhorskej monarchie.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že hraničná čiara opísaná v Trianonskej zmluve bola už predtým obsiahnutá v uznesení Najvyššej rady spojencov zo dňa 12. júna 1919 a listom generálneho sekretariátu mierovej konferencie notifikovaná 14. júna 1919 Československu i Maďarsku. Trianonskou zmluvou bol vyslovený zo strany Maďarska jednoznačný súhlas so začlenením Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny do Československého štátu. Možno konštatovať, že po tisíc rokoch tak Slováci získali národnú slobodu.

Trianonská zmluva len potvrdzuje vznik Československého štátu. Maďarsko prostredníctvom nej uznáva zjednotenie Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny (Podkarpatskej Rusi) s českými krajinami.

Maďarsko sa s odtrhnutím Slovenska, rovnako ani s úpravou definitívnych štátnych hraníc nikdy nezmierilo. Využívalo každú príležitosť na vyvolávanie rozporov o týchto otázkach a cieľavedome sa usilovalo o revíziu Trianonskej zmluvy, čo sa mu v minulosti za masívnej podpory hitlerovského Nemecka po Mníchove 1938 aj skutočne podarilo presadiť.

Revízia Trianonu je v Maďarsku aktuálna aj dnes a stále je oživovaná za výdatnej podpory maďarskej vlády a väčšiny politických strán v Maďarsku, ale aj za podpory kolaborujúcich strán s Budapešťou.

Slovensko a hlavne naši politici, by sa už konečne mali spamätať a uvedomiť si, že v Maďarsku sa potichu, skryte prijímajú kroky, ktoré by mohli viesť k zmenám politicko – geografického usporiadania pomerov v tejto časti Európy. Precedensy sa už v Európe stali a tiež na úkor slovanského národa Srbov v prípade Kosova. Naši politici spia. Najmä pravicové strany na čele s Mikulášom Dzurindom stále kolaborujú, v minulosti s SMK a teraz so stranou most – Híd a robia im nehorázne ústupky na úkor Slovenska a Slovákov. Kde sa u nich berie tá viera, že usporiadanie Európy sa nemôže zmeniť?

Treba sa pripraviť na všetky eventuality, ktoré môžu prísť.

Maďarov v priebehu celých dejín prenasleduje silný komplex malosti a závislosti, ktoré sa snažia kompenzovať velikášskou hrou na silných, slávnych a povolaných viesť iných. Niekoľko storočný presun ich predkov, starých Uhrov, zo zauralskej pravlasti do strednej Európy bol akoby nekončiaci sa útek pred silnejšími. Väčšinou silnejšími nielen vojensky, ale aj civilizačne a kultúrne.

Hranice štátov strednej a juhovýchodnej Európy boli utvorené po prvej svetovej vojne. Vznikli po víťazstve štátov Dohody nad centrálnymi mocnosťami, po porážke Nemecka a rozklade Rakúsko – Uhorska.

Súčasná problematika štátnych hraníc vo svete charakterizuje odpor proti akýmkoľvek pokusom vyvolávať územné a hraničné konflikty. Tento postoj je jednoznačne vyjadrený aj v texte Záverečného dokumentu, podpísaného 1. augusta 1975 v Helsinkách predstaviteľmi štátov Európy, USA a Kanady. Zúčastnené štáty budú rešpektovať územnú celistvosť každého zúčastneného štátu. V súlade s tým sa zdržia akéhokoľvek konania proti územnej celistvosti, politickej nezávislosti, alebo jednote každého zúčastneného štátu, ktoré by bolo nezlučiteľné s cieľmi a zásadami Charty OSN, najmä takého konania, ktoré by predstavovalo hrozbu silou alebo použitie sily.

Všetky i tie najzložitejšie medzinárodné problémy sa musia riešiť pomocou rokovaní a dohôd. Pri riešení sporných otázok sa musia vylúčiť akékoľvek metódy použitia vojenskej alebo ekonomickej sily. Len touto cestou môžeme dosiahnuť pevný a dlhotrvajúci mier, upevnenie dôvery a spolupráce medzi všetkými národmi.

V závere treba poukázať na radikalizáciu politiky SMK a Bugárovej strany Most – Híd na Slovensku. Maďarsko sa neustále pripravuje na kriesenie Veľkého Uhorska. V Maďarskej verejnej mienke sa neustále programovo udržiava trianonská trauma.

V Maďarsku po r. 1990 boli obnovené protitrianonské pamätníky aj s pôvodnými iredentistickými heslami. V reedíciách vychádza rozsiahla medzinárodná reviziońistická literatúra, verejne sa kolportujú filmy, ktoré zachytávajú maďarských honvédov pri obsadzovaní teritórií susedných štátov v r. 1938 – 1941. Stále sa volá po „spravodlivých hraniciach“. Viktor Orbán často opakuje vetu, že hranice štátu sa nekryjú s etnickými hranicami, hovorí o zjednotení maďarského národa ponad hranice a postupnom začlenení časti národa do maďarského štátu. Uhorská minulosť sa idealizuje, používajú sa staré uhorské symboly, predvojnové názvoslovie pre celé územie bývalého Uhorska, rozširujú sa mapy Uhorska, výchova v školách prebieha vo veľkomaďarskom duchu, verejne sa pestuje kult uhorského štátu a nové shengenské hranice sa chápu ako likvidácia povojnových hraníc a začiatok obnovenia hraníc spred r. 1918. Toto všetko je málo?

Spamätajte sa politici, ktorí zastupujete Slovensko a Slovákov NRSR a vo vláde SR. Koho vlastne zastupujete.

Maďarská hrozba je stále prítomná. V súvislosti s vyhlásením samostatnosti a nezávislosti Kosova, Köver jeden z predstaviteľov Fideszu, Orbánovej strany, už pred niekoľkými rokmi vyhlásil, že umiernená politika maďarskej menšiny nemala úspech a väčšie práva dosiahli menšiny, ktoré sa chytili zbrane.

Slovenská a Maďarská republika sú viacnásobní spojenci, ako členské krajiny NATO, Rady Európy, OBSE, Vyšehradskej skupiny a Európskej únie by mali mať dosť príležitostí na osvojenie si vlastných pravidiel spolupráce a priateľského spolunažívania. Časté vyostrené situácie spôsobené hlavne zo strany Maďarského štátu však podstatne zamestnávajú diplomaciu oboch krajín.

Ing. Stanislav Novosad

Február 2012

Použitá literatúra:

- Jerguš Ferko – Maďarské (seba) klamy (Martin – Vydavateľstvo Matice Slovenskej 2004)
- Jozef Klimko – Politické a právne dejiny hraníc predmníchovskej republiky (1918 – 1938)
(Veda – Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie vied Bratislava 1986)


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.

Súvisiace:

PRAVDA O DISKRIMINÁCII
http://www.cez-okno.net/clanok/ludovit-stevko/pravda-o-diskriminacii


marec 02, 2012 23:57 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top