Obrázok používateľa CEZ OKNO
Magické chvenie a zázračné zaklínadlá IV.

Príbehy, ktoré sa podobajú na dramatické rozprávania o hľadaní pokladov v Tatrách sa viažu aj k impozantnej prírodnej pevnosti s baštami brál v horách uzavretých medzi stredným Hronom a Ipľom - k Sitnu. Jeho meno ostáva aj pre dnešok rébusom s trochu zlovestným akcentom. Očovský rodák a polyhistor Matej Bel (1684-1749) vo svojom monumentálnom diele „Historické a zemepisné poznatky o novom Uhorsku“ udáva, že jeho slovenský názov zodpovedá významu dnešného slova „peklo“. Dokladá to aj preklínaním „Do Sitna s tebou!“ a odvodzuje ho od mena „Satan“, „Satanová“, alebo od akéhosi strašného väzenia na tamojšom hrade, ktoré sa naozaj podobá na pochmúrne miesto ľudského súženia.

POKLADY NA SITNE

Už od pradávna slúžilo Sitno ako obetište a pohrebisko, útočisko pred nepriateľom a ešte aj pred výstavbou hradu, ktorý zanikol v protihabsburgských vojnách v roku 1710, ako pozorovací bod s výstražnými vatrami. Sitno, podobne ako tatranské končiare, prehľadávali početní hľadači pokladov vystrojení v prípade potreby virguľou a zemskými kľúčmi, starobylými rukopismi s modlitbami a strašnými formulami, ktoré - ako verili - im mali byt nápomocné pri hľadaní pokladov. (Kmeť, A.: Veleba Sitna, Ružomberok 1893, Sitno a čo z neho vidieť, Ružomberok 1901)

Niektorí z nich prejavovali priam zázračnú vytrvalosť hraničiacu až s posadnutosťou, ako napríklad istý muž s Pešti, ktorého Andrej Kmeť každoročne stretával na Sitne, kde hľadal poklad, čo mu v testamente odkázal nebohý otec. Veľké množstvo pokladohľadacov si však vytváralo tento atraktívny image iba pri rozhovoroch v hostinci, kde upútavali pozornosť ľudí, ktorí ich za to z vďačnosti a nezištne častovali pálenkou - v skutočnosti však na Sitne zbierali kôru a lyko z líp…

Okrem presvedčených a pomyslených hľadačov pokladov sa aj pod Sitnom (tak ako všade inde) našla ešte aj tretia skupina v podobe rozmanitých viťúzov a figliarov. Tí v rozprávkové bohatstvo hory vôbec neverili, ale zato boli vždy ochotní pohotovo odprisahať, že o takých pokladoch vedia, poznajú vraj zlaté nápisy, ktoré k nim vedú, sľubovali zaviesť k mrežiam zamknutým na zlatú zámku, za ktorými videli schody do pivnice, tam zase druhé dvere vedúce k pokladu atd., ale zatiaľčo iných vodili za nos peknými rečami, sami k sľúbeným pokladom nemohli.

Povesť o mrežiach, za ktorými sa skrýva na Sitne chodba vedúca k pokladu, sa vyskytuje vo viacerých variáciách. Tak napríklad Krnišovania kosili trávu na hornej lúke. Muži brúsili kosy, ženy sa ponáhľali na horný koniec s hrabľami. Zrazu sa jednej z nich, ktorá sa pri chôdzi opierala o násadec, hrable prepadli až po rázsošku do akejsi mreže. Preľaknutá vykríkla a všetky okolo stojace ženy sa pozerali na hrable, a mreže do ktorých boli vrazené. Keď zavolali mužov, a chceli im mreže ukázať, viac ich nenašli. Istý postarší kováč zo Štiavnice zase šiel so svojimi spoločníkmi popod zrúcaniny hradu k Šostalovej studničke, a vtedy mu uviazla palica v mreži ukrytej vo vysokej tráve. V nádeji na bohatstvo svoj objav zatajil, neskôr sa k mreži vrátil, aby ju sám preskúmal, ale nič nenašiel.

Istý postarší kováč zo Štiavnice šiel zase so svojimi spoločníkmi popod zrúcaniny Sitnianskeho hradu a vtedy mu vraj uviazla palica v mreži ukrytej vo vysokej tráve. V nádeji na bohatstvo svoj objav zatajil a neskôr sa k mreži vrátil, aby ju preskúmal sám, ale už nič nenašiel…

„Ja sám už pekných pár rokov mám ísť s jedným vedomcom obzrieť si zlatú zámku, mreže a schody, ale nemohli sme sa tam doteraz vybrať, vlastne len on, pretože ja každý rok Sitno aj desať - dvadsaťkrát pochodím“, píše Andrej Kmeť a jeho slová naozaj nepotrebujú komentár.

Niekdajší sitniansky horár Alojz Skala rozprával, že akýsi dedinčania z Detvy, ktorí každoročne zbierali korienky a byliny na Sitne, ho raz volali, aby šiel s nimi a pozrel si zlatý nápis. Na horárovo nešťastie prišli za ním turisti, a on nemohol s nimi odísť. Možno išlo o objav súvisiaci s rozprávaním o bratoch Benovických, ktorí podľa povesti pracovali pod Sitnom, a natrafili na kameň so zlatým nápisom: „Kto ma na druhý bok obráti, niečo sa dozvie“. V nádeji na poklad bratia neľutovali vynaloženú námahu, keď po celodennom lopotení obrovský balvan prevrátili na druhú stranu, mohli si na ňom sklamaní prečítať: „Ležal som dosť na tomto boku, môžem si poležať aj na druhom“. Benovickí boli sotva spokojní s takýmto nálezom, ja by som sa podľa vzoru Andreja Kmeťa uspokojil aj takým, len keby som ho našiel. (Jesenský, M.: Zobudia sa nesmrteľní?, Slov. Republika Víkend, roč. 4, č. 16 (18. 4. 1997), s. 13)

K výskytu pokladov tohto druhu sa viažu i rôzne indície o pobyte hôrnych chlapcov na Sitne, ako o tom svedčia názvy „Zbojnícka skala“ na temene vrchu, „Zbojnícka studnička“ v stráni od severovýchodu pod hradnými zrúcaninami a podobne. Jeden z týchto pokladov bol v minulom storočí systematicky hľadaný na južnej strane „Zbojníckeho brala“, kde vidieť v jednom brale akoby ľudskou rukou vytesaný otvor. Hľadači sa na začiatku domnievali, že našli ústie do legendárnej podzemnej chodby, ale keďže sa k nemu po stene nemohli dostať, spustili jedného muža na dlhom lane z vrcholu. Tento po rozkolísaní lana prekonal skalnatý previs, a vkĺzol do výklenku. Sotva však urobil pár krokov, ocitol sa na druhej strane nad priepasťou medzi bralami. Neúspešne sa i kopalo v zrúcaninách hradu, kde do hlbokej pivnice spustili na povraze odvážlivca, ktorý odtiaľ vyniesol starý mec, železné úlomky a „hnáty obra“, pravdepodobne kosti z mamuta. Ďalší z pokladov by mal byt ukrytý pri Čiernej studničke, na mieste, kde nad bahnitou dolinkou pod košatými dubmi počuli vraj poľovníci silné hučanie pod zemou. Keď podľa návodu od studničky odmeriate niekoľko metrov k jednému dubu a začnete kopať, prídete k murovanému vchodu do pivnice. Do tmavého otvoru treba vhodiť peň z toho duba, pretože v ústí chodby stále kmitá čepeľ meča, ktorý rozpolí každú neopatrnú hlavu. Zakliaty poklad i tak nemožno vyzdvihnúť, pretože ako hovorí povesť „boli traja čo sa zaprisahali, že ho jeden bez druhého nevezmú“. Nuž, kto neverí, nech tam beží… Hľadanie a kopanie ukrytých pokladov často sprevádzali - akože ináč - tragikomické historky, z ktorých si uvedieme aspoň jednu:

Niekedy okolo leta 1863 pracovali dedinčania z Prenčova deň pred sviatkom sv. Jána na širokej lúke na temene Sitna, keď odrazu zbadali troch mužov, ako idú po lese a pritom sa ukrývajú v poraste. Vtedajší horár Oparený sa veľmi skoro dovtípil, aký bude zajtra deň, a preto sa rozhodol, že sa na účet cudzincov pobaví: Tajne si vypočul ich rozhovor na lesnej čistine, kde ako dúfajú, uvidia v noci tajné belasé plamienky, určujúce miesto uloženia pokladu, ktorý vyhára. Na to miesto potom pod rúškom tmy priniesol a ukryl kovovú misku s liehom, ktorý bol v tom čase ešte málo známy, a o polnoci ho podpálil. Plameň okamžite vzbĺkol, a on mal o zábavu postarané. Bohatstva chtiví hľadači sa s vážnymi tvárami a s prstami na perách priblížili k miestu, modlili sa a potom mrmlali čosi nezrozumiteľné podľa akejsi starej knihy. Nakoniec urobili posvätenou kriedou kruh, na misku napísali „Toto je svetlo sveta“, a v noci zo soboty na nedeľu kopali a ryli v zemi, až kým nad ránom neodišli s dlhým nosom domov. Pre úplnosť však možno dodať, že v obrovskej jame, ktorú ešte aj po rokoch našiel Andrej Kmeť, neskôr dedinčania vykopali kosti a kovové fragmenty, ktoré mohli byt cenným archeologickým nálezom…

MAGICKÁ MOC POKLADOV

Pomaly sme sa priblížili k záveru nášho krátkeho exkurzu za legendárnymi i skutočnými pokladmi, ktoré dodnes odpočívajú v zrúcaninách slovenských hradov, lesov i miest, a majú už tú zvláštnu výsadu, že rovnakým dielom patria k histórii, ako aj k legendám. Tradícia hovorí, že všetky tieto poklady sú prekliate, strážené za pomoci rozmanitých kúziel a tajuplných síl, ktoré môžu nálezcu úplne zničiť a zahubiť. Môžeme to považovať za skutočnosť, keďže farbisté príbehy o pokladoch zviedli mnoho dôverčivých, aby na krivolakej ceste za vidinou fantastického bohatstva premárnili do koruny svoj majetok a na konci svojho úsilia ich čakalo len sklamanie, zúfalstvo, ba dokonca aj smrť. V tomto prípade môže teda naozaj visieť nad pokladmi prekliatie: tak sa v Bratislave do dnešných čias zachoval návod, ktorý v 17. storočí spísal páter Erhartus z Bavorska, v ktorom podrobne píše o spôsobe, akým možno prinútiť duchov, aby vydali poklad. Tento návod priviezol do metropoly na Dunaji akýsi Hellwig, ktorý pochádzal zo saského Marienburgu a do Bratislavy sa priženil. Nejaký čas býval u svojich svokrovcov na Schöndorfskej ulici, pracoval ako stolár a vo voľnom čase sa pripravoval na vyzdvihnutie pokladu, ktorý mal byt vraj zakopaný na krížnych cestách za Červeným krížom. Na začiatku navrhol vyhľadať poklad svojmu učňovi Gabenauerovi, ale keď sa nedohodli, našiel spoločníka v osobe Jána Hamelíka, ktorý s ním neskôr býval v dome č. 404 na vysokej ulici.

Po starostlivých prípravách sa v pondelok večer 13. 3. 1837 vydali na cestu traja pokladohľadaci: 48-rocný Hellwig, jeho 14- ročný syn Ondrej a tridsiatnik Ján Hamelík. Manželkám povedali, že idú pracovať k jednému zo Suchých mlynov. V skutočnosti sa však odobrali na podľa nich nádejné miesto oproti záhrade mestského sudcu Scharitzera. Na mieste, kde sa križovali cesty, kde vraj pochovali do masového hrobu obete morovej epidémie, hľadali tri dni svoj vysnívaný poklad. Tieto nekonečné dni a noci plné čakania, nádeje a sklamaní vyvrcholili poslednú noc v tragické udalosti. 17. 3. 1837 hlásil presne napoludnie Scharitzer bratislavskému mestskému kapitánovi Krištofovi Pauerovi, že v pivnici svojej záhrady na Motzegrunde objavil tri zohavené mužské mŕtvoly. Tieto pozostatky si samotný kapitán prezrel priamo na mieste okolo tretej hodiny. V pivnici bol ešte vždy ostrý zápach dymu a na schodoch a podlahe sa váľali podivné predmety: formule na zariekavanie duchov, sviečky, tymián, niekoľko kúskov kriedy, nemecké papierové meradlo, medené tabuľky s podivnými hieroglyfmi a zabalená kňazská štóla. Mŕtvoly identifikovali až v mestskom lazarete na základe jednej z kníh, ktorú mali mŕtvi pri sebe. Bolo v nej napísané meno Hellwig.

Ako uviedli v protokole „Visum et repertum“ hlavný bratislavský lekár dr. Endlicher, mestský lekár dr. Würzler a súdny felčiar Ján Schmidt, boli mŕtvoly skromne oblečené a na jednej nohe mali natiahnuté plátenné papuče. Pod mŕtvolami našli uhlie a popol a na tele veľké a hlboké popáleniny, ktoré prenikali až ku kostiam a vnútornostiam. Silne vypúlené oči, vyplazené jazyky a krvácanie z nosa, uší a úst poukazovalo, že nešťastní hľadači zomreli na následky udusenia. Nájdené predmety túto úvahu potvrdzovali - fajka, svieca, dym, uhlie a popol, spolu s fľašou vypitej pálenky dokreslili obraz posledných udalostí.

 

- pokračovanie -

 

Dr. Miloš Jesenský

 

Zdroj: jesensky.sk

 

február 18, 2010 21:29 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top