Obrázok používateľa CEZ OKNO
POSUN ZEMSKÝCH PÓLOV

Niektorí si možno spomenú, že meno Charles Hapgood bolo spomenuté vo filme 2012, ale málokto vie, že ide o skutočného vedca, ktorý napísal niekoľko veľmi zaujímavých kníh. Jedna z nich sa volá PATH OF THE POLE a je rozhodne veľmi zaujímavá. Obsahuje dôležité informácie o mnohonásobných posunoch zemského pólu v dejinách Zeme, je preto pre nás zaujímavá. Dôvody posuvu pólu sú síce v knihe uvedené len na úrovni predpokladov, ale Slovansko-Árijské Védy sú zase v tomto smere dostatočne presné. Vieme, že ani v minulosti nešlo a v budúcnosti nepôjde o slepú hru živlov.

Komu by dnes napadlo, že poloha zemského pólu nie je pevná a nemenná? Polohu každého miesta na zemeguli určujeme pomocou súradníc. Pretože severný pól našej zemegule nie je pevne zafixovaný v jednom jedinom bode, bolo potrebné súradnicovú sústavu dohodnúť zmluvne. Napríklad v rokoch 1969-1972 sa poloha severného pólu vzhľadom na dohodnutú súradnicovú sústavu pohybovala v oblasti s priemerom približne 15 metrov. Takéto údaje poskytujú medzinárodné inštitúcie ako Bureau Internationale de l’Heure – Medzinárodná časová služba BIH so sídlom v Paríži a International Polar Motion Service – známa aj pod skratkou IPMS – medzinárodná služba pre štúdium pohybov pólov. Nepatrné pohyby pólov však nie sú veľmi závažné z hľadiska existencie ľudstva.

Každý z nás videl obrázky nášho planetárneho systému ukazujúce planétu Zem rotujúcu okolo zľahka naklonenej osi a pohybujúcu sa okolo Slnka. Každá zmena v sklone zemskej osi vzhľadom na Slnko by priniesla závažné zmeny klímy na povrchu Zeme. Napríklad, čo by sa stalo, ak by sa buď severný, alebo južný pól otočil v smere kolmo na Slnko? Existoval by jeden horúci a jeden mrazivý pól. Na jednom by sa nikdy nekončil horúci deň a naopak, na druhom by sa nikdy nekončila mrazivá noc. Ďalšou možnou formou zmeny rotačnej osi by bol variant, pri ktorom ostane sklon zemskej osi nezmenený, len sa presunie na iné miesto zemegule. V takom prípade by ostali územia severného aj južného pólu zachované, pravdaže, na úplne iných miestach ako dnes. Takto by sa napríklad mohlo Slovensko v okamihu ocitnúť v rovníkovej oblasti alebo aj pod niekoľkokilometrovou vrstvou ľadu na niektorom póle. Existujú teórie o možnom výskyte takýchto udalostí, no len pod vplyvom zrážky našej planéty s iným kozmickým telesom. Tento prípad netreba nijako rukolapne približovať, bude znamenať koniec tejto civilizácie. Napriek nájdeným geologickým dôkazom o existencii takýchto udalostí v histórii Zeme si myslíme, že v súčasnosti sa už nič také nemôže stať. Máme predsa družice a teleskopy, špecializované inštitúty zaoberajúce sa výskumom okolitého aj vzdialeného vesmíru len a len pre dobro ľudstva a svetové mocnosti so svojimi dobrými vládami by predsa nič podobné pred ľudstvom nezatajili...

Vedec, Charles Hapgood podal vo svojej práci o pohybe zemských pólov zhrnutie veľmi závažných dôkazov z dejín našej Zeme. Práca síce nie je oficiálnymi vedcami ktovieako prijímaná, no je dôležité vedieť, že Charles Hapgood sa vďaka nej dostal do osobného pracovného kontaktu s Albertom Einsteinom, ktorý dokonca napísal úvod k prvému vydaniu jeho knihy. Ak vedecká teória podporená dostatočným množstvom dôkazov priam zelektrizovala Einsteina, určite to nebola hlúposť. Priblížme si teda hlavné črty Hapgoodovej práce.

Už sme si povedali, že výkyvy polohy zemského pólu v oblasti okolo 15 metrov nie sú pre nás dôležité. Skutočný význam môže mať len taký pohyb osi, ktorý v okamihu prekročí tisíce kilometrov. Vieme, že Zem nie je presná guľa. Na póloch je sploštená a v oblasti rovníkov vypuklá. Výsledky na podklade družicových meraní dokonca ukazujú, že ani severná a južná pologuľa nie sú symetrické, poloos južného pólu je o 40 m kratšia ako poloos severného pólu. Hmota sústredená okolo rovníka rotujúca vysokou rýchlosťou účinkuje ako hrana gyroskopu a udržiava zemeguľu pevne v osiach. Na túto skutočnosť poukázali velikáni geológie devätnásteho storočia, najmä James Clerk Maxwell a George Darwin, syn známeho Charlesa Darwina. Vypuklina na rovníku Zeme vytvára taký stabilizujúci efekt na Zem, že v jej vnútri nemôže vzniknúť nijaká sila schopná vyvolať posuv zemskej osi. Týmto stanoviskom zamedzili akejkoľvek ďalšej diskusii o posuve pólov, vyhlásiac to za nemožné, a tým nehodné akejkoľvek ďalšej diskusie. Vážnosť a vplyv týchto pánov stačil na to, aby sa skončili diskusie. No z histórie vieme, že už tu boli aj iní vážení Angličania, vedci, ktorí tvrdili, že ak sa nejaký dopravný prostriedok, napríklad vlak, dostane na cestovnú rýchlosť nad 30 míľ za hodinu, všetci cestujúci vnútri zahynú, lebo vplyvom rýchlosti sa vysaje z vlaku všetok vzduch a nebudú mať čo dýchať. Kto tomu dnes verí?

Vieme však naozaj zistiť, či niekedy v minulosti prišlo k zmene zemských pólov? Odpoveď je kladná. Dôkaz nám poskytne jav, zvaný geomagnetizmus. Zem je obklopená magnetickým poľom, ktoré vie každý z nás detekovať obyčajným kompasom. Ihla kompasu je vyrobená zo železa, ktoré je samo osebe magnetické. Keď je magnetický materiál vystavený vplyvu magnetického poľa, otočí sa v smere niektorej so siločiar magnetického poľa Zeme. To, čo platí o železnej ihle kompasu, platí aj o železe v horninách zložených z minerálov obsahujúcich železo. Ak má železná ihla kompasu možnosť voľného pohybu vo vertikálnom aj v horizontálnom smere, nasmeruje sa v zmysle siločiary a zároveň sa nakloní smerom nadol v závislosti od toho, ako ďaleko je napríklad loď alebo lietadlo od severného či južného magnetického pólu. Prechodom magnetického poľa Zeme sa ihla otočí v opačnom smere a na magnetickom rovníku leží rovno.

Keď vystavíme horniny obsahujúce železo magnetickému poľu, podajú nám dokonca viac informácií ako námorný kompas. Zmagnetizované horniny preberajú smer zemského poľa v čase, keď boli sformované - tuhli a v podstate tak zakonzervovali túto informáciu na neobmedzený čas. Uhol ich sklonu presne určuje, ako ďaleko sú od magnetického pólu – podávajú informáciu o zemepisnej šírke. Horizontálny uhol voláme deklinácia, sklon inklinácia. Takto nám v každej vzorke hornín dáva deklinácia informáciu o zemepisnej dĺžke vo vzťahu k niekdajšiemu magnetickému poľu a inklinácia určuje zemepisnú šírku.

Existujú však aj lokálne pohyby zemskej kôry, príkladom môže byť známa porucha San Andreas v Kalifornii, kde nastal lokálny posun zemskej kôry, a preto horniny neukazujú svoju orientáciu v čase tuhnutia. Kvôli eliminácii lokálnych porúch sa preto pristupuje k odberu mnohých vzoriek z oblastí dostatočne od seba vzdialených, z rozdielnych krajín či dokonca kontinentov.

Taktiež vieme, že magnetické pole Zeme nie je nehybné, ustavične sa pohybuje smerom na západ. Geofyzici zistili, že v priebehu niekoľko málo tisíc rokov sa vracia do svojho východiskového stavu, a teda z dlhodobého hľadiska môžeme uvažovať o magnetickom poli v podstate súhlasnom s osou zemskej rotácie.

Mnohoročnou prácou a analýzou vzoriek mohli vedci lokalizovať pozície zemských pólov v minulosti. Použitím metód matematickej štatistiky sú tieto pozície určené s 95% presnosťou. Z tohto hľadiska sa dajú výsledky považovať za spoľahlivé. A aké vlastne sú? Nálezy potvrdzujú, že v období málo prekračujúcom posledných 100 miliónov rokov zmenili póly polohu veľmi veľa ráz. Hapgood prináša výsledky usporiadané v tabuľkách. Čísla sa samozrejme môžu ďalším výskumom spresňovať, ale 229 zmien pólov je evidentne dosť.

Z nášho pohľadu sú, pravdaže, najzaujímavejšie zmeny odohrávajúce sa v poslednom geologickom období, pleistocéne. Vo všeobecnosti si myslíme, že všetky udalosti geologického vývoja sa odohrali už dávno a stretnúť s nimi sa môžeme už len v školských učebniciach. Jestvujú však dôkazy práve vo forme zmagnetizovaných hornín. Skupina japonských vedcov vedených Nagatom, Akimotom, Šimizom, Kobajašim spolu s ďalšími spracovala štúdie vulkanických usadenín v Japonsku, presnejšie zo skupiny vulkánov Omura-Jama v severnom Izu a z vulkanického regiónu Hakone na východnom pobreží Honšú. Výsledná chronologická tabuľka obsahuje 43 polôh zemských pólov v pleistocéne so štatistickou presnosťou určenia 95%. Zaujímavým faktom je, že v tomto období dvakrát nastal úplný reverz pólov zo severu na juh a opačne. Podobnú štúdiu vypracoval aj ruský vedec A. N. Chramov. Zaoberá sa presunom severného pólu v obdobiach neogénu a štvrtohôr na základe paleomagnetických výskumov v západnom Turkmenistane a niektorých ďalších oblastiach. Správa bola prezentovaná na tretej všezväzovej konferencii o paleomagnetizme na leningradskej Univerzite A. A. Ždanova už v októbri r. 1959. Dokazuje vážne presuny severného magnetického pólu.

Princíp je veľmi jednoduchý. Pri danom sklone zemskej osi presne vieme, že na póloch je zima a na rovníku horúco. Medzi rovníkom a pólom sa podnebie postupne mení a výnimku tvoria napríklad také vplyvy ako napr. Golfský prúd. Ako tu mohla nastať – z ničoho nič – doba ľadová, nie je uspokojivo vysvetliteľné. No ak prijmeme predpoklad, že z nejakého dôvodu sa zemská os z času na čas posunie, všetko je veľmi prirodzene vysvetliteľné. Ak bol severný pól niekde v oblasti Grónskeho mora, bolo naše územie v blízkosti polárneho kruhu. Ako inak, museli byť u nás hrubé vrstvy ľadu. No ak bol severný pól v oblasti kanadského Yukonu, bolo naše územie vystavené tropickému podnebiu. Druhá vec je vysvetliť, prečo sa pól z času na čas posunie – a je to vždy rýchla a drastická zmena.

Hapgood vo svojej knihe tvrdí, že v období posledných 100 000 rokov nastali tri presuny v litosfére, pre ktoré existujú konkrétne geomagnetické dôkazy. Na základe jeho predpokladov sa koncom poslednej doby ľadovej v severnej Amerike posunula litosféra približne o 30o, alebo, inak povedané, asi o 3 600 km v období pred niečo viac ako 10 000 rokmi.

VYSVETLENIE ĽADOVÝCH DÔB

Približne pred 150 rokmi boli ľudia ohromení myšlienkou, že územia Európy a severnej Ameriky boli pokryté aj dvojkilometrovou vrstvou ľadu. No s vývinom vedy sa táto skutočnosť nezvratne dokázala. Neskôr vyšlo najavo, že doba ľadová nebola jedna, ale striedajúc sa s obdobiami tropického podnebia sa opakovala viackrát, a to na každom kontinente. Coleman, ktorého považujeme za jednu z vedúcich osobností vedy v oblasti zaľadnenia, r. 1929 priznal, že nijaký iný geologický problém tak vážne nerozoberali nielen odborníci na doby ľadové, ale aj meteorológovia a biológovia, ale ani jedna teória nie je všeobecne prijateľná. Vyzerá to tak, že v priebehu rokov sa táto situácia podstatne nezmenila.

Spočiatku sa predpokladalo, že ľad zo severného pólu sa počas ľadovej doby rozšíril radiálne smerom dolu na moria a kontinenty. Potom sa však zistilo, že niektoré severné územia neboli nikdy predtým pokryté ľadom a že v skutočnosti existovalo viac lokálnych centier ľadu, od ktorých sa tento rozširoval radiálnym smerom. Sibír, jedna z najmrazivejších oblastí dneška, nebola pokrytá ľadom. Rovnako Aljaška a oblasť Yukon v Kanade. No na druhej strane bola dnes mierna zóna Európy pokrytá ľadom až po Londýn a Berlín, práve tak ako väčšina Kanady a USA až po údolie Mississippi. Z geologického hľadiska ľady mizli a znova sa objavovali takmer v okamihu.

Zatiaľ je evidentné, že nijaká teória uspokojivo nevysvetlila zaľadnenie. V skutočnosti jediná doba ľadová, ktorá je v súčasnosti prítomná a uspokojujúco vysvetlená, je tá, ktorá dnes existuje v Antarktíde. Dôvod je veľmi prostý, Antarktída je na južnom póle, iný dôvod pre ňu neexistuje. Je evidentné, doba ľadová vzniká v tom či onom regióne v okamihu jeho posuvu do oblasti osi rotácie – pólu a naopak, zaniká, len čo sa to isté územie presunie mimo polárnej zóny. Naopak, ostatné regióny vykazujú v tom istom čase úplne opačné vlastnosti.

HUDSONOV ZÁLIV

Jestvujú dôkazy o predchádzajúcej lokalite severného pólu, čo spadá do obdobia poslednej doby ľadovej. Najpravdepodobnejšou sa ukazuje lokalita v okolí 60o severnej šírky a 83o západnej dĺžky - Hudsonov záliv. Prečo práve tam? Výskumy ukazujú, že zaľadnenie severnej Ameriky malo tvar podobný polárnej čiapke a kruhu dnešného pólu. Nasvedčuje tomu aj nezvyčajná lokalizácia – severovýchodná časť kontinentu. Ľadová pokrývka nezahŕňala dnešné kanadské arktické súostrovie ležiace medzi Hudsonovým zálivom a severným pólom, no siahala až po Ohio. Dokonca Arktický oceán bol teplý. A zaľadnenie Európy bolo v tom čase podstatne tenšie a nesiahalo tak ďaleko na juh ako takzvaný Wisconsinský ľadovec.

Nebudeme sa detailne zaoberať dôkazmi podporujúcimi túto teóriu, sú v plnej miere k dispozícii v pôvodnej publikácii Charlesa Hapgooda. Celkovo sa výskumy európskych a amerických vedcov dopĺňajú. Keď bol pól lokalizovaný na americkom kontinente bolo v Európe teplejšie a naopak. Posuv pólu do dnešnej lokality nastal niekedy pred 12 až 17 000 rokmi (védická tradícia nám dáva presnú odpoveď – začiatkom roku 2011 je leto 13019 od Veľkej Struže – ochladenia) a posunul sa z Hudsonovho zálivu, kde sa dostal pred 50 až 55 000 rokmi. Predtým bol v oblasti Grónskeho mora, na súradniciach 72o severnej šírky a 10o východnej dĺžky. Tu prišiel z oblasti Yukonu v období medzi 75 až 80 000 rokmi, kde sa predtým presunul pred približne 120 tisíc rokmi na súradnice 63o severnej šírky a 135o západnej dĺžky.

VYHYNUTIE MAMUTOV A MASTODONTOV

Obdobie poslednej doby ľadovej prinieslo katastrofický úhyn veľkého množstva zveri v mnohých častiach sveta. Americkí vedci odhadujú, že len v samotnej Severnej Amerike vymrelo okolo 40 miliónov zvierat. Je však pravda, že zatiaľ nikto nepodal uspokojivé vysvetlenie tohto - široké priestory a množstvá postihujúceho - vyhynutia. Najlogickejším vysvetlením tohto javu je posuv zemskej osi. Dá sa totiž dokázať, že prudké ochladenie Sibíri sa v tom istom období spája s prudkým oteplením v Severnej Amerike. Sibír je dôležitá preto, lebo je s ňou spojené vari najznámejšie zviera minulosti – mamut. Práve na Sibíri sa našli najlepšie zachované telá mamutov vo veľkých množstvách. Slonovina z týchto zamrznutých zvierat živila obchod so slonovinou od Číny po strednú Európu už od staroveku.

V prvom rade musíme napadnúť axiómu o adaptácii mamuta na mrazivé zimné podnebie. Vo všetkých knihách o dobe ľadovej vidíme mamuta, pretože jeho telo bolo pokryté hrubou srsťou, prerážať si cestu snehom. Odhliadnuc od ignorovanej skutočnosti, že miesta, kde archeológovia nachádzajú pozostatky mamutov, sú zaplnené pozostatkami veľkého množstva iných zvierat, napríklad obrovských trojprstých leňochodov, bobrov a dokonca srstnatých nosorožcov, vedecké výskumy ukazujú, že mamut bol adaptovaný na tuhú zimu presne tak ako dnešný slon. Ostatne, žil na podobnej zemepisnej výške.

Prečo tak dlho pretrváva mýtus o mamutovi ako o arktickom zvierati? Je to predovšetkým vďaka jeho hrubej koži, hustej srsti a zvyčajne hrubej vrstve tuku nachádzanej pod kožou.

Jedným z prvých priekopníkov na tomto poli bol francúzsky zoológ a dermatológ H. Neuille. Už r. 1919 publikoval správu pre Smithsoriánsky ústav s názvom On Extinction of the Mammoth, kde opisuje svoje porovnávacie mikroskopické výskumy. Predmetom jeho komparatívnej mikroskopickej štúdie boli sekcie kože z indického slona a mamuta. Dokázal, že sú úplne rovnaké, čo sa týka štruktúry a hrúbky. Takisto preukázal, že tak indický slon ako aj mamut majú nedostatok olejových žliaz v koži, preto je ich koža menej odolná voči chladu a vlhkosti než srsť bežného cicavca. Teda presne naopak, mamut vôbec nebol adaptovaný na studené podnebie, v skutočnosti bežná ovca je na tom oveľa lepšie, čo sa týka chladu. Kožuch zvieraťa sám osebe ešte neznamená adaptáciu na tuhú zimu. Ivan T. Sanderson dokonca poukázal na očividný fakt, že veľa zvierat dnešných rovníkových džunglí, napríklad ľudoop, má taktiež hrubú kožušinu, čo ešte neznamená, že by prežili za polárnym kruhom.

Čo sa týka tukových vankúšov pod kožou zvierat, fyziológovia súhlasia, že výdrž zvierat proti tuhej zime je hlavne otázkou metabolizmu, a nie izolácie tukom. Na základe dnešných poznatkov vieme, že veľa zvierat býva pred zimným obdobím obéznych, ale najprijateľnejšie vysvetlenie je, že je to vďaka nadbytku potravy koncom jesene a nie stimuláciou organizmu na zimu. Veď aj dnešný indický slon si vie uložiť pekné tukové vankúše, a pritom sa ešte nechystá odísť za polárny kruh.

No aj keby sme prijali neopodstatnenú teóriu, že mamut bol arktické zviera, čo by to bolo platné, keď žil s veľkým množstvom zvierat, ktoré jednoducho nemali ani dlhý srstnatý kožuch, ani hrubú kožu? Aké boli tie ostatné zvieratá, ktorých pozostatky nachádzajú vedci na dnešnej Sibíri? Aj keď sme už niečo spomenuli, vymenujme ich ešte raz. Okrem miliónov mamutov tu nachádzame kone, bizóny, antilopy, veľké množstvo nosorožcov a iných bylinožravých zvierat, ale aj mäsožravce. Zakladateľ modernej geológie Charles Lyell poznamenal, že je absolútne nemožné, aby čriedy mamutov a nosorožcov vydržali žiť na Sibíri počas celého roka, hoci len v jej najjužnejších oblastiach. Nehovoriac o tom, že najbohatšie nálezy mamutov a iných zvierat sú z Novosibírskych ostrovov, ležiacich medzi arktickým pobrežím Sibíri a pólom. Baron Toll, arktický výskumník, tu našiel pozostatky šabľozubého tigra a aj ovocného stromu, ktorý mal v čase, keď stál, výšku 5,8 m.

Pozostatky stád mŕtvych mamutov sa zvyčajne nachádzajú vo veľkých množstvách. Podáva o tom informácie aj jeden z dielov televízneho seriálu Horizon z dielne BBC s názvom The Last Mammoth. Známy je však fakt, že napríklad Jakuti bežne konzumujú mamutie mäso tisícročia staré. Dnes už vieme, že ak sa má mäso uchovať v mrazničke na dlhší čas, musíme ho rýchlo čerstvé zmraziť. Niečo podobné platí aj pre slonovinu. Ak niekto môže konzumovať mamutie mäso aj po tisícročiach, je to preto, lebo zvieratá boli zmrazené veľmi rýchlo. Nachádzame desiatky či dokonca státisíce zvierat pozabíjaných tým istým spôsobom. Ťažko si predstaviť, že by mráz postupoval pomaly, ako sa posúvali kontinenty. Jednoducho, vidíme pred sebou ničivý obraz všeobecnej kataklizmy, následky účinkov nepredstaviteľnej sily.

Vari najznámejším jedincom spomedzi nájdených mamutov sa stal samec nájdený okolo roku 1901 neďaleko brehu riečky Beriozovka, prítoku Kolymy. Mamutom sa pomerne detailne venuje aj Ludvík Souček v knihe Tušenie súvislostí. Všimnime si však niektoré fakty okolo nálezu, ktoré si médiá nevšimli. Keď sa správa o náleze dostala do Petrohradu, vyslali na miesto nálezu expedíciu. V minulosti, za cára Petra Veľkého sa totiž našiel zmrazený mamut a cár vydal ukaz – nariadenie, že kedykoľvek sa nájde ďalší mamut, musí cárska Akadémia vied vyslať expedíciu a nález preskúmať.

Mamut bol nájdený, aj keď sčasti načatý vlkmi. Podstatná časť zvieraťa bola však pevne zamrznutá v zemi. Celkový obraz vytváral dojem, že posledný zápas neboráka bol pokusom vytiahnuť sa z hlbokého bahna. Už tu narážame na dôležitý bod. Ak chcela expedícia mamuta dostať zo zeme, museli okolo neho naklásť veľké ohne, ktoré roztopili zamrznuté bahno, a tak uvoľnili telo mamuta. Je veľmi ťažké predstaviť si silu, ktorá by vtlačila telo zvieraťa do zamrznutej zeme. Nemôže sa tak stať bez zničenia tela, čomu však nález odporuje. Takýto prípad však rozhodne nebol zriedkavý. A hlboké bahno či blato rozhodne nie je na dnešnej mrazivej Sibíri bežný pojem.

Okamžité zmrazenie zastihlo zviera pri zápase s cieľom vytiahnuť sa z bahna, kde sa dostalo neobyčajne silným nárazom. Mamut mal zlomené dve hlavné kosti, nohu a panvovú kosť, dokonca, akoby to na záhadu nestačilo, penis zvieraťa zamrzol pri erekcii. Podľa biológov to mohol byť následok emócií hrôzy a bolesti postihnutého zvieraťa. V papuli, medzi jazykom a zubami mal neprežutú potravu, znak náhleho prerušenia jeho posledného jedla. Pozostatky jedla v papuli boli presne také ako nájdené v žalúdku – trávy a šachorina. Nijaké pozostatky ihličia. Očividne sa neživil vegetáciou ihličnatých stromov, ale lúčnymi trávami. Pod mamutom sa našli pozostatky dreva a v blízkosti dokonca bolo kamenné bralo, očividne nezomrel na mieste, kde sa práve kŕmil. Vzhľadom na objav zrelého ovocia, šachoriny a tráv v jeho potrave je zrejmé, že zomrel v druhej polovici júna alebo začiatkom augusta.

Posuv zemského pólu je neoddeliteľnou súčasťou dejín našej Zeme a môže sa stať, že ho zažijeme na vlastnej koži. Hapgood pripisuje dôvody tohto javu vnútornému mechanizmu stavby našej Zeme, ktorú, a v tom má pravdu, naozaj v skutočnosti nepoznáme. My však vieme, že už v minulosti boli takéto posuvy následkom vojenských operácií vykonávaných zbraňami, ktoré si ani nevieme predstaviť. Následkom ich účinkov sa ponárali a vynárali kontinenty. Hoci si myslíme, že sú pevné a trvalé, v priebehu geologického vývoja bola napríklad Severná Amerika už sedemnásťkrát morským dnom.

Zdroj: vedy.sk


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.

september 10, 2011 21:19 popoludní
  • krát komentár

3 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymseptember 12, 2011 18:13 popoludní

    Komentár: 

    Objavný pohľad na prepólovanie Zeme poskytol ruský kozmonaut Džanibekov, ktorý nafilmoval jav precesie skrutky na kozmickej lodi počas letu vo vesmíre. http://www.youtube.com/watch?v=pDXMgC-D8f4

    Tento jav známy zatiaľ len v súvislostí s vplyvom torzných polí na všetko dianie vo vesmíre, poskytol nový pohľad na prepólovanie Zeme v roku 2012.

    V tejto súvislosti priniesol v krátkom článku zaujímavú súvislosť regionálny denník Michalovské noviny, ktoré spojili prepólovanie Zeme s preletom tajomnej 10 planéty slnečnej sústavy známej ako Nibiru. http://www.michal1.sk/na-citanie/68-na-citanie/2185-nibiru-sa-blii

  2. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymseptember 15, 2011 07:20 dopoludnia

    Komentár: 

    Ešte čo to o procesnom pohybe zeme, ktorý za "normálnych" okolností spôsobuje zmeny, posuny zemských pólov. http://tajomstva.org/veda/precesny-pohyb-zeme/

  3. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymaugust 09, 2012 07:06 dopoludnia

    Komentár: 

    ...Magneticky pol a os rotacie zeme su dve uplne rozdielne veci a nie su na sebe zavisle. Autor nemoze vlastnosti magnetickeho polu priradit k osi rotacie rovnako ako hruska nenarastie na jabloni...

 

 

Top