Obrázok používateľa CEZ OKNO
Slnečný kult Slovenov a Staroegypťanov: Sokol – posol Slnka (TEXT+PODCAST)

V dávnych dobách, keď mali národy k sebe bližšie, ako si myslíme, pretože vychádzali zo spoločného prajazyka a územia, vzišiel národ, ktorý sa usadil na našom území a priniesol si so sebou vieru vo vlastné mýty a ideológiu – kult Slnka. Staval na základoch staršej spoločnosti, matriarchátu Veľkej Matky Zeme, rovnako ako kresťanstvo stavalo na pohanskej viere, ich kultových svätých miestach a viere v pohanských bohov. Do spoločnosti materského princípu začali prenikať prvky princípu mužského, až nastala ideová rovnováha a postupom času sa stal nadradeným patriarchát.


Boli to naši predkovia, ktorí si tento kult osvojili a sami sa podľa neho neskôr nazvali „Slnečným národom“ – Slovenmi. Spoloční predkovia s Egypťanmi, lukostrelci zo Severnej Afriky (kultúra zvoncových pohárov), ktorí sem priši cez maltsko-sicílsku šiju, rozšírili tento kult cca pred 5000 rokmi. Hlavným posvätným zvieraťom sa stáva Sokol.

 


Božstvo Sokar so sokolou hlavou a mumifikovaným telom

 

Sokol od egyptského božstva Sokara naozaj nemá ďaleko (pozn.: Egyptské hieroglyfické písmo má rovnaký znak pre spoluhlásky r/l, v skutočnosti sa s istotou nevie, či sa boh vyslovoval Sokar, alebo Sokal, pre nich sa to prirodzene spodobuje). Sokol je arabsky saqr, egyptsky saqqar. Pre vyznávačov kultu boha Slnka, Sokar predstavoval posmrtného sprievodcu, ktorý dušu odprevádzal zo Zeme do ríše podsvetia – Raja. Podľa egyptskej mytológie predstavoval oddelenie duše – ba, od tela – ka, pri obrade otvárania úst. Princípom tohto obradu bola viera, že duša sídli v duchu. Telo je prejavom ducha. Duch súvisí s dychom, ktorý vychádza z úst, pretože je nehmotnou súčasťou tela, je to vzduch. Všetky slová majú spoločný základ, jedno slovo, z ktorého vznikli všetky ďalšie, ktoré súvisia s duchom, jeho činnosťou a vlastnosťami.

V kultúrnej tradícii je výzor ducha opisovaný ako lietajúci biely plášť, čo je následkom degradácie a zabudnutia jeho skutočnej povahy. Pomocou mágie sa vyvolával duch za použitia ohňa a dymu, čo dalo vznik jeho neskoršej podobe. Duch sa často opisuje ako silný vietor: trieska, plieska, výska alebo zavýja, čo svedčí o viere, že vo vetre (hýbajúcom sa vzduchu) sídlia duchovia. Slovo vzduch je tvorené z predpony vz-, bežne používanej napr. v slovách VZlykať, VZlietnuť, VZdialenosť a prípony duch.

DUCH – VZDUCH – DUŠA – DYCH

 



Sokol chrániaci mŕtveho faraóna, Chrám boha Hora

 

Tak to bolo aj u našich predkov. Cez ústa, kadiaľ dýchame, vychádzala po smrti duša, zatiaľ čo telo, ako naša hmotná časť podstaty, vracalo sa požičanej Zemi. Ak chceli zaistiť zosnulej duši bezpečný odchod na druhý svet, tam, odkiaľ prišla, čiže zo Slnka, museli jej samozrejme zabezpečiť aj sprievodcu. Mal to byť sokol, boží posol a posvätné zviera Slnka, najrýchlejší vták, ktorý sa u nás vyskytuje a lieta v najvyšších výškach. Plní funkciu rýchleho posla boha, ku ktorému je najbližšie. Preto si nevybrali oveľa majestátnejšieho vtáka, ako napr. orla. Duša je však nehmotná, a preto aj sprievodca – sokol, musel byť nehmotnej podstaty, čo zabezpečili jeho symbolickým nakreslením, vyrytím, alebo vymodelovaním do posvätných skál a stromov, a následným oživením prostredníctvom magického rituálu. Na území Slovenska sa objavuje do kameňov vytesaný motív siluety vtákov, pijúci z obetnej misky, aby sa posilnili na túto náročnú cestu a dopravili tak dušu zomrelého k svojmu otcovi – Slnku. Verili, že duša sa dostane do jednoty a odtiaľ sa znovu vráti na túto Zem. Predstava, že deti prinášajú bociany hovorí o príchode duše do tela, no v rôznych krajinách túto funkciu prisudzujú iným vtákom. Môžeme to chápať, že vtáci nielen odnášajú dušu k Jednote, ale pri spiatočnej ceste prinesú tú ďalšiu pre začiatok nového života. Preto sú v krajinách, kde sa kedysi uctievalo Slnko, posvätnými zvieratami vtáci.

 



Plastika sokola sediaca sokoliarovi na pleci – výška 8 m, Východné Slovensko

 

Staroegyptské vyobrazenie duše (ba), v podobe vtáka s ľudskou hlavou, obsahuje vtáčí prvok – symbol oslobodenia sa od gravitačnej energie a nepodliehania fyzikálnym (prírodným) zákonom. Rovnako je tomu aj pri vyobrazení Sokara, ako mumifikovaného ľudského tela s hlavou sokola. Od Sokara dokonca vzniklo Memphiské pohrebisko, staroveká Sakkára, stal sa jeho ochrancom a prievozníkom pochovaných mŕtvych. Rovnakú funkciu zastával Jastrab, slnečný vták boha Hora, ktorý môže letieť proti ostrým slnečným lúčom, k Slnku, bez toho, aby oslepol. Slovotvorný základ – JAS, znamená jednu vývinovú etapu Slnka, počas jeho púte oblohou. Mytologický výjav, každodenný opakujúci sa nekonečný dej jeho vývinu po oblohe stotožnili so životom živej bytosti. Rastie, učí sa, pracuje, starne, zomiera a má mnoho ďalších ľudských vlastností. Ľudia dodnes zobrazujú Slnko s antropomorfnými črtami, napr. kreslia Slnko ako ľudskú tvár, niekedy aj s končatinami.

 

Mytologický obraz:

I. Vychádzajúce Slnko nad obzorom sa doslova rodí z Veľkej Matky, Zeme, stáva sa jej Synom (angl. son = syn, Sun = Slnko)

II. Postupne narastá na sile, až je na vrchole, juhu, nazývané Junák alebo Janko (angl. young a nem. jung = mladý, mládenec)

III. V tretej fáze starne, no vďaka prežitému životu a nabratým skúsenostiam sa stáva múdrym starcom a radcom, zvaným Jas. Starý a múdry kráľ, ktorý sa prirovnával k múdrosti Jasa, si právom vyslúžil úctivé oslovenie Jasnosť

 



Zostava skalných plastík so sokolom napravo – výška 1,5 m, Západné Slovensko

 

Na Slovensku a nie len u nás, bolo objavených mnoho sôch sokolov, či jastrabov. Nenájdeme kultové miesto, ktoré by sa zaobišlo bez vyobrazenia jedného z týchto vtákov. Mnohé z nich popisuje vo svojej knihe “Svätyne našich predkov” Rudolf Irša. Vďaka tomuto častému motívu Sokara, či sokola (ide o to isté božstvo), najmä na skalách, sa nám darí objasniť pôvod slova sochár a socha. Pre spoločnosť boli veľmi dôležitými a posvätnými obradnými zvieratami, postupne sa posvätnými stávali takmer všetky druhy vtákov. Používali sa pri veštení budúcnosti, prijímali posolstvá od bohov. Stali sa tak ochrancami posmrtného života a strážcami Brány Raja, prechodu na druhý svet. Pri väčších svätyniach sa ich skulptúry umiestňovali po okrajoch a dôležité obrady, súvisiace s prechodom cez Bránu, sa vykonávali uprostred. Pri svätyniach a pohrebiskách menších rozmerov si vystačili aj s jedným idolom a pri ešte menších rozmeroch, s vtáčími siluetami. V latinskom slove sacr, čo znamená posvätný, sa nám zachovala dôležitosť tohto symbolického zvieraťa a v slove sacra, obrady, aj dôležitosť vykonávania pohrebných rituálov odkazujúcich na sokola.

 



Sokolík pri kultových kameňoch – výška 0,4 m, Západné Slovensko

 

Aj keď tento pradávny kult upadol do zabudnutia a dnes nám už nič nehovorí, dávne stopy po ňom sa zachovali v našom jazyku, kultúre, tradíciách, rozprávkach a iných mýtoch, ktoré čakajú na svoje znovuobjavenie, ktoré by mohlo priniesť trochu svetla do našich zabudnutých, ale v tradícii stále živých dejín.

 

Text a foto: Jozef Petrík

22. 8. 2016

Zdroj: http://sloveni.forumsk.com/

S dovolením autora


 

Súvisiace:

Do nového roku so sokolom – Slnkom (TEXT+PODCAST)
http://www.cez-okno.net/clanok/do-noveho-roku-so-sokolom-slnkom-textpodcast

Rudolf Irša
http://www.cez-okno.net/search/node/ir%C5%A1a

Slováci (Sloveni a Slovenky, Slovieni)
http://www.cez-okno.net/rubrika/slovaci-sloveni-a-slovenky-slovieni

SLOVANIA
http://www.cez-okno.net/rubrika/rubriky/slovania

 


Autori: 
marec 19, 2018 23:55 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top