Hudobný génius Ján Cikker by tento rok oslávil storočnicu | Profesor Vítězslav Novák sa so svojím žiakom Jánom Cikkerom po roku štúdia na majstrovskej kompozičnej škole rozlúčil so slovami: „Viac odo mňa nepotrebujete." Po verejnom uvedení jeho prvých diel v štyridsiatych rokoch sa popri Alexandrovi Moyzesovi a Eugenovi Suchoňovi zaradil do vedúcej trojice slovenských skladateľov. Popredný predstaviteľ hudobnej moderny obohatil svoju kompozičnú činnosť aj o literárne a pedagogické aktivity, svojím dielom výrazne formoval slovenskú hudobnú kultúru.
Umelecké začiatky
Banskobystrický rodák prišiel na svet v roku 1911. Jeho otec, gymnaziálny profesor v Banskej Bystrici, zahynul v 1. svetovej vojne. Zanechal po sebe manželku Máriu Psotkovú a malého syna. Matka svoj záujem o hudbu premenila na povolanie. Začiatky hudobného vzdelania získal nadaný chlapec práve od nej. Už odmalička mal veľmi blízko ku klavíru, pod ktorým sa často hrával. Počúvať skladby mu však nestačilo a onedlho si začal vymýšľať vlastné. Hoci písmenká boli pre neho v predškolskom veku ešte záhadou, noty už poznal výborne a vedel ich aj zapísať. Najhorším trestom pre chlapca bolo, keď mu matka zakázala hrať na klavíri. Počas štúdia na základnej škole sa jeho vzťah k hudbe veľmi intenzívne rozvíjal a ako študent banskobystrického gymnázia už patril medzi najtalentovanejších a umelecky najvyspelejších hudobníkov svojej generácie. Bol majstrom v odhaľovaní tajomstiev kompozície, no ako každý mladý človek si na viac trúfal, ako vedel. Mal iba 15 rokov, keď povzbudený Náukou o harmónii od nemeckého skladateľa Ludwiga Thuilleho začal písať klavírne sonáty, dokumentujúce odvážnu chlapčenskú predstavivosť a nápaditosť. V roku 1930 dokončil inštrumentáciu Symfónie c mol, ktorá sa neskôr stala podkladom pre jeho úspešný vstup na konzervatórium v Prahe, kde ho profesor Bedřich Wiedermann privítal slovami: „Tak jsem slyšel, že seš ňákej génius..." Skromný chlapec si vtedy tieto lichotivé slová nevedel vysvetliť. Profesor však veľmi dobre vedel, o čom hovorí. Cikker vynikal vo všetkých hlavných predmetoch, organe, kompozícii aj dirigovaní a svoje štúdium povýšil nad všetko ostatné. Počas štúdia napísal niekoľko skladieb. V roku 1930 vznikla Vianočná kantáta, neskôr Veľkonočná kantáta, Trio, no za najzaujímavejšiu sa považuje klavírna Sonatína. Prvou symfonickou skladbou Symfonický prológ sa rozlúčil s kompozičnou triedou profesora Křičku a zároveň mu zabezpečila úspech na prijímacej skúške k profesorovi Novákovi na majstrovskej kompozičnej škole. Moderným prúdom a experimentálnym technikám príliš nepodliehal, v tvorbe však uplatňoval nevyhnutnosť pokroku a umeleckej progresivity. Jeho snahy boli umocnené aj tým, že v podmienkach vtedajšej rozvinutej českej kultúry bola hudba na poprednom mieste a jej vysoké nároky ho naučili vnímať svoje poslanie vážne a poctivo. Po Cikkerovom návrate z Prahy sa slovenský politik Gejza Medrický postaral, aby nadanému skladateľovi poskytli štipendium na viedenskej Hochschule für Musik. Tá sa stala zdrojom jeho poznávania, ako aj celá viedenská kultúrna sféra. V roku 1937 po mnohých odkladoch narukoval. S vojenčinou sa síce pomerne rýchlo spriatelil, no chýbal mu najlepší spoločník - klavír. Písal o ňom aj v liste matke: „Aspoň raz týždenne si zahrať. To by som bol úplne spokojný. Takto je to ako dobrá polievka bez soli."
Národný umelec prof. Ján Cikker (1911 Banská Bystrica - 1989 Bratislava)
Foto: Elena Mešková
Zlatý vek
Cikkerova hudba tridsiatych rokov bola plná mladosti a vitality, pocitu slobody a nezávislosti. Až skladba V samote naznačila, že skladateľ sa začal vážnejšie zamýšľať nad hĺbkou života. Bol po vojenčine a zážitky z vojny neboli príliš príjemné. Výrazný protivojnový postoj vyjadril v kantáte Cantus filiorum. Tá vznikla na slová básne Vladimíra Reisela ako protest proti vojenskej agresii Nemecka proti Poľsku v roku 1939. Kompozičné obdobie skladateľa od začiatku štyridsiatych do polovice päťdesiatych rokov je neoficiálne považované za jeho „zlatý vek", on sám ho označoval za „slovenské". Zahŕňa skladby Concertino, Slovenská suita, O živote, Spomienky, opery Juro Jánošík a Beg Bajazid a iné. Sú výsledkom autorovho záujmu o slovenskú ľudovú hudobnosť a folklór. Jednou z prvých skladieb tohto obdobia bolo Concertino pre klavír a orchester z roku 1942. Po premiére v Slovenskom národnom divadle v Bratislave sa v Národných novinách objavili slová, že „dielo nabité zdravím, silou a radosťou predstavuje Cikkera ako skladateľa dozrievajúceho a nezadržateľne postupujúceho po rebríčku významnosti v skladateľskej tvorbe slovenskej". Počas Slovenského národného povstania napísal Cikker skladbu Selanka. Jej ideovým zámerom nebolo Povstanie zdôrazňovať, naopak, odpútať myseľ od každodenných problémov. Trilógia O živote dokončená v roku 1946 mala byť zasa oslavou oslobodenia vlasti a konca vojnovej kataklizmy. Skončenie 2. svetovej vojny znamenalo nielen potrebu obnovy hospodárstva, ale aj oživenie na poli umenia a kultúry. V roku 1945 bola Cikkerovi udelená národná cena, predovšetkým za tvorbu Slovenskej suity a symfonickej básne Vojak a matka, ale bola aj vďakou za účasť v Povstaní. Život Jána Cikkera bol mnohotvárny a premenlivý. Nie veľmi príjemné spomienky mal skladateľ na funkciu druhého dirigenta v Speváckom zbore slovenských učiteľov, keďže ju prijal ako nasledovník po zosadení svojho priateľa Miloša Ruppeldta. Významným cieľom oživenia povojnového kultúrneho života bolo obnovenie činnosti Hudobnej komory. Tá v tom čase potrebovala vedúceho a poverila jej dočasným riadením Cikkera. Počas vykonávania tejto funkcie ho v jeden deň pracovníci informovali, že sa im stratil písací stroj a vraj ho vzali do redakcie Pravdy. Cikker do redakcie išiel, prijali ho s porozumením, stroj vrátili a nedorozumenie sa vyriešilo. Začala sa však ústretová spolupráca s touto redakciou, čo mu pomohlo najmä vtedy, keď sa v roku 1945 stal dramaturgom Opery SND. Ohniskom Cikkerových dramaturgických plánov boli najmä opery českých a ruských skladateľov, no neobchádzal ani tvorbu talianskych a francúzskych autorov. Jeho najvýznamnejším umeleckým počinom v scénickej a filmovej tvorbe bola hudba k filmu Vlčie diery. V nej si kládol za cieľ osláviť heroizmus slovenského ľudu a vyvrátiť predstavy o jeho takzvanej holubičej povahe. Ján Cikker bol nielen priekopníkom novodobej hudobnej kultúry, ale aj schopným pedagógom. V roku 1949 prešiel z konzervatória na novovzniknutú Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Spolu s ňou a Slovenskou filharmóniou vstúpil na pole novodobej hudobnej kultúry aj Slovenský ľudový umelecký kolektív - SĽUK. Po prvom programe v roku 1949 sa do realizácie ďalšieho zapojil aj Cikker. Okrem SĽUK-u tvoril aj pre Lúčnicu a Vojenský umelecký súbor.
Juro Jánošík
Rok 1950 bol pre skladateľa významný. Oženil sa s vdovou Katarínou Jureckou a začal písať operu Juro Jánošík. Bola to pre neho obrovská výzva, jánošíkovskej téme sa úplne odovzdal. Kompozíciu opery dokončil 12. júna 1953 a predložil vedeniu Opery SND. Po zaradení do dramaturgického plánu ju bolo treba na náklady skladateľa čiastočne prepísať. V tom období prišlo na Slovensku k výmene peňazí a pracovníci žiadali honoráre v nových platidlách. Keďže Cikker ich nemal dosť, manželka predala šperky a zachránila tak situáciu. Skladateľ to považoval za určitú symboliku: „Čudný je ten Jánošík. Nielen v živote, ale aj po smrti oberá ženy o šperky." Premiéra bola považovaná za najslávnejšiu, akú dovtedy scéna SND zažila. Stala sa predmetom rôznych štúdií a v roku 1987 sa dočkala aj filmového spracovania. Vlnu spoločenského záujmu rozvírila aj opera Beg Bajazid, ktorej ústredným mottom bol „súcit a láska k poníženým a trpiacim". Neskôr napísal opery Mister Scrooge, Vzkriesenie, Hra o láske a smrti, Coriolanus a iné. V roku 1966 sa stal Ján Cikker ako prvý zo slovenských a českých skladateľov držiteľom Ceny Gottfrieda von Herdera. V tom istom roku prevzal z rúk prezidenta titul národný umelec.
Na sklonku života
V sedemdesiatych rokoch bol skladateľ stále veľmi aktívny. Jeho prioritou boli opery, no nechcel obchádzať ani ostatné žánre. Na žiadosť umeleckého šéfa Gewandhausorchestra Kurta Masura napísal oratórium Óda na radosť podľa básnickej predlohy Milana Rúfusa, ktorého skladateľ veľmi obdivoval. Opera Zo života hmyzu podľa námetu hry bratov Čapkovcov je poslednou Cikkerovou dokončenou operou. Po jej napísaní cítil čoraz viac duševnú únavu. Znechutený skutočnosťou, že SND stiahlo jeho poslednú operu z repertoáru, hľadal únik v písaní desiatej opery podľa predlohy Sofoklovej Antigóny. Jej nedokončenie zdôvodnil slovami: „Načo? Pre koho? Kto to potrebuje? Kto na to čaká?" Tento pocit pretrval až do konca jeho života. Slovenský hudobný génius zomrel 21. decembra 1989 v Bratislave. Lekári konštatovali mozgovú porážku. Za umeleckú činnosť dostal Cikker mnoho domácich aj zahraničných ocenení, no osobitne si vážil Herderovu cenu a cenu UNESCO. K týmto a iným cenám pribudlo aj ocenenie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam, ktoré mu udelil prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič v januári tohto roka.
Slovensko pred storočím získalo hudobnú osobnosť svetového formátu, pritom však skromného, veselého a bezprostredného človeka, ktorému sa dostalo najvyššieho uznania doma aj v zahraničí. Bol majstrom živej hudby, ktorou v uponáhľanom svete oslavoval pravdu, ľudskosť, krásu a lásku. Aj keď nie tak intenzívne ako v minulosti, jeho hudba znie ďalej z koncertných pódií aj hudobných nosičov. A je isté, že bude aj v budúcnosti, pretože ozajstné hodnoty pretrvajú naveky.
Dana Madarová
Zdroj: EXTRA PLUS, www.extraplus.sk
Na snímke z 15. marca 1970 si Ján Cikker prezerá publikáciu o divadle, ktorú dostal spolu s jubilejnou zlatou medailou pri príležitosti 50. výročia vzniku Slovenského národného divadla.
Foto: Magda Borodáčová
